Ždiar - pod Ždiarsku vidlu

Ráno vyrážame z nášho ubytovania so želaním, aby počasie vydržalo. Deň predtým lialo a nemáme chuť to zažiť niekde na hrebeni. Našťastie je polooblačno, ale fúka dosť silný vietor. Šliapeme cez dedinu po asfaltke k bývalému hotelu Tatra. Očividne to bývala krásna stavba, ale vyzerá veľmi schátralo a zrejme jej už nič nepomôže. Aďa, ktorá študuje históriu umenia, si pri tom pohľade len vzdychne.

Za Tatrou odbočíme doľava na zelenú značku. Tá nás vedie najprv po asfalke, neskôr, keď už vidno hotel Magura, odbočíme vľavo a ideme po poľnej ceste až k ústiu Monkovej doliny. Tam je malá búdka, ktorá je prvou zastávkou náučného chodníka - rázcestie pri sútoku Rígľového potoka a riečky Bielej. Je tu pani, ktorá vyberá poplatok 30 Sk za vstup a zároveň nám dá skladaný leták, kde sú popísané zastávky náučného chodníka. Treba sa potom okolo seba obzerať, keďže zastávky počas chodníka nie sú označené, žiadne obvyklé tabule.

Predbiehame mnohopočetnú skupinu českých turistov (s ktorou sa v nasledujúcich hodinách neustále predbiehame) a vyrážame. Do Širokého sedla nás čaká 890 výškových metrov. Chodník ide najprv lesom, pričom prechádzame druhou zastávkou - ponad suché koryto Rígľového potoka, ktorý sa na viacerých miestach stráca. Za mostíkom začíname prudko stúpať. Prudký terén pokračuje prakticky až do konca náučného chodníka. Vľavo sa nám otvárajú nádherné výhľady, pripadám si ako v raji. Potok padá cez vysoký skalný prah, všade okolo je krásne zelený les, nad tým lúky a bralá.

Prudké stúpanie pokračuje a v mojom žalúdku sa medzi sebou bijú jednotlivé časti raňajok. Veľa pijem, lebo kombinácia horka a stúpania ma úplne vyšťavuje. Začínajú sa otvárať nádherné výhľady do doliny za nami. Prichádzame k štvrtej zastávke, ktorou je odpočívadlo pri potoku vo výške takmer 1500 m.n.m. Niektorí z turistov si robia prestávku, ale my si chceme sadnúť až hore. Okolo nás je už len lúka s množstvom kvetov, aj stúpanie sa trochu zmiernilo. Teraz nás čaká pomerne tiahly úsek až k záverečnému výšľapu do sedla, o ktorom si myslíme, že ho už vidíme. Praží slnko a už sa tešíme, ako si v sedle oddýchneme.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po príchode do domnelého sedla zistíme, že tam ešte nie sme, ale už to nemôže byť ďaleko. Každopádne sme na hrebeni a máme nádherné výhľady. Z tohto miesta jasne vidno aj bývalý chodník na alebo pod Žiarsku vidlu, ktorý je však samozrejme prehradený a vybavený tabuľami Zákaz vstupu vo viacerých jazykoch. Vidíme aj Vysoké Tatry, včerajšie nepriaznivé počasie pocukrovalo ich štíty snehom. Stav môjho žalúdka sa zhoršuje, dávam si teda jablko, aby tomu tráveniu trochu pomohlo. O chvíľu už pokračujeme ďalej, pretože sa zatiahlo a v ľadovom vetre sa drkoceme od zimy.

Široké sedlo - Tatranská Javorina

Stúpame ďalej do Širokého sedla, ja si ešte fotím Ždiarsku vidlu a ľutujem, že mám len 50-ku objektív. Aj keď robí krásne fotky, často bojujem s tým, že sa mi tam zďaleka nezmestí všetko, čo chcem, ako pri takýchto scenériách. Čím vyššie stúpame, tým viac sa do nás opiera vietor. Turistku v stredných rokoch predo mnou dokonca zhadzuje, ja sa celou silou zapieram paličkami. V Širokom sedle je taký víchor, že sa tu nikto nedržuje a všetci bežia ďalej do akého-takého závetria. Omŕzajú mi ruky, ledva dokážem odfotiť hrebeň so Zadnými jatkami. Naťahujem rukavice, ktoré som zobrala z neznámeho (neskôr som ho prekrstila na veštecký) popudu na túru a bežím za Aďou dolu.

Vietor už nie je taký hrozný a nám sa otvára prekrásny výhľad na panorámu Vysokých Tatier a chodník vedúci od Predného Kopského sedla ku Kopskému sedlu. Kopské sedlo (titulná fotografia) je poslednou zastávkou náučného chodníka. V letáčiku sa dočítame, že Kopské sedlo je známe baníckou minulosťou, ľudia sa tu snažili nájsť medenú rudu. Ostali po nich zasypané štôlne a šachty.

V sedle dosť fúka a tak sa výhľadom pokocháme len tak orientačne. Poberieme sa smerom do Tatranskej Javoriny. Sú takmer dve hodiny a autobus nám ide 17:20, čo by sme mali bez problémov stihnúť. Chodník dolu je nádherný. Výhľady, kvetinky, vôňa, po pravej ruke skalnatý hrebeň. Musím ho odfotiť, aj keď mi pomaly dochádza film. Prejdeme cez veľkú lúku s pár stromami a prídeme na miesto, kde sa chodník napája na lesnú zvážnicu. Sú tu nové odpočívadlá plne obsadené turistami, takže sa nezdržujeme a kráčame ďalej.

Prekvapí nás, že zvážnica je vysypaná jemnými kamienkami a rovná. Zrejme je to jedna z tých štyroch ciest pripravených pre hendikepovaných turistov, zalovím v pamäti. Za zákrutou zistíme, že chodník je v prudkom procese výstavby, a my kráčame cez bahno, vyťahané kamene a cez burinu obchádzame mechanizmy. Zvážnica nemá konca a mne začína byť vážne zle. Jablko sa zrejme pripojilo k cirkusu v žalúdku a začínam pociťovať príznaky hroziacej explózie. Posedím na lavičke a snažím sa tomu pomôcť, ale nejde to. Kráčam ďalej, sedieť už potom nie je kde. Naľavo potok, napravo burina, na ceste blato.

Neďaleko rázcestia Pod Muráňom prichádzame na krásnu lúku, je tam horáreň, kmene dreva, a nad všetkým sa týči Muráň. Vyťahujem foťák a poslednú fotku vycvaknem na panorámu za nami. Musím to však urobiť v sede, je mi strašne zle. Neviem si predstaviť, ako dôjdem na ten autobus. Posedávam po drevách, potom sa po kúsku posúvam. Na odpočívadle pred rázcestníkom sa mi podarí niečo zo seba dostať a uľaví sa mi. Nie však nadlho. Zvyšok cesty do Tatranskej Javoriny charakterizuje bajovská diagnóza vrchom - spodom, pomedzi to sa snažím kráčať a predýchavam ako pri pôrode. Predýchavanie a odbehávanie do žihľavy pokračuje aj na zastávke autobusu. Cesta autobusom je úplné peklo, našťastie netrvá dlho. V Ždiari padnem do postele a s týmito nepríjemnosťami sprevádzanými horúčkou bojujem až do tretej ráno.

Napriek zdravotnej indispozícii považujem túto túru za absolútne nádhernú a vrelo ju každému odporúčam. Časovo sa pohodovým tempom zmestíte do siedmich hodín, je strednej náročnosti, a nebudete vedieť, kam skôr pozerať.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek