Začiatok putovania Korunou Turca nájdete v tomto článku:
Okruh cez Fatry: Strečno – Ľubochňa – Kráľova studňa

Tretia etapa

Ráno si varíme ovsenú kašu pred hotelom a vydávame sa vcelku nezáživnou cestou z Kráľovej studne do sedla Malý Šturec. Tentokrát sme vďační za jednoduchý terén, lebo chceme byť na Skalke zavčasu, aby sme si stihli prebrať balíček s jedlom. V sedle Malý Šturec sú cestári a hneď nám ponúkajú odvoz do Turčianskych Teplíc. Keď nepotrebujeme, tak sa nám odvoz núka sám, no keď stopujeme, tak skoro vôbec nemáme šťastie.

Vchádzame do lesa, trochu sa zapotíme pri výšľape, tak oceňujeme kameň, na ktorom sa dá sedieť ako na tróne. Svrčinník nás privíta hmlou a obrovskými kriakmi čučoriedok. No nevidíme ani jeden plod. Vyzerá to tam veľmi záhadne, úplné medveďovo. Pripomínam si, že medvede jedia čučoriedky aj s listami, a tieto rastliny majú takmer nedotknuté listy.

Nocovanie na Útulni Cabanka pri Kordíckom sedle nám nevychádza, aspoň máme dobrý dôvod sa niekedy vrátiť do týchto končín. Pokračujeme k sedlu Tunel, kde stretávame rodinku z Čiech, ktorá sa vracia z ferraty. Nadšene opisuje, ako to tu vyzerá v zime a prevedie nás aj tunelom. V zime to tu musí byť raj na bežkovanie. Myslím, že už viem, kde si urobíme výlet na bežky. Na Skalku prichádzame okolo druhej a celí šťastní kontrolujeme obsah balíčka. Okrem roztopených (a znovu stuhnutých) čokolád je všetko bez ujmy. Aj slanina a syry to prežili. Oddýchneme si, nabalíme sa a po hodine a pol vyrážame.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Motkáme sa ponad Krahule, obdivujeme dreveničky a napojíme sa na Barborskú cestu. Dobrý nápad, len škoda, že grafika značenia je veľmi komplikovaná a v najmä na stromoch je to len machuľa. Takisto chýba vo väčšine máp. Prameň v strede Európy netečie, takže nocovanie nám tu nehrozí. Prejdeme cez rušnú cestu nad Kremnickými Baňami a dupeme asfalt do Kunešova. Začíname riešiť nocľah. Jednou z možností by bolo poprosiť niekoho o stanovanie na dvore. V zahraničí celkom bežné, no my sme na to ešte nenašli odvahu. Od únavy v hlave už spriadam plány, ako urobiť z Cesty hrdinov SNP medzinárodne uznávanú a navštevovanú trasu. K tomu určite patrí zapojenie sa miestnych, u ktorých by človek mohol prespať, najesť sa či vyzdvihnúť si balíček s jedlom na ďalšiu etapu. Tak, ako sme zažili na Novom Zélande či na Balkáne pri prechode Via Dinarice. No my dupeme ďalej okolo známej značky – Pokračujte priamo, približne 1 km. Stretávame pána so psom, ktorý nás varuje pred medveďmi. Jeho slová mi budú znieť v hlave celú noc...

Vchádzame do lesa, naberáme si vodu v Medveďom prameni a v sedle pod Vysokou sa rozhodneme prespať. Pre naše ukľudnenie robíme medvedie protiopatrenia – varíme a jeme na inom mieste, jedlo vešiame na strom. Stan si staviame obďaleč. Ja si k tomu ešte spievam. Objektívne by sme sa mali viac báť padajúcich suchých stromov, no strachu nerozkážeš. Veľmi sa nevyspíme, hoci je noc tichá (pre mňa až podozrivo tichá).

Ráno vyrážame cez Bralovú skalu – krásnu vyhliadku a pokračujeme cez Sklenianske lúky. Okolo desiatej nás začne strašiť búrka, akurát prechádzame cez obrovské rúbanisko, tak pridáme do kroku, za chvíľku by sme mali byť na Jalovských lazoch. Kúzelné miestečko, plné chatiek. Využívame verandu jednej, kde sa uchýlime pred dažďom a hodujeme. Trochu prestane pršať, nájdeme studničku pod druhou chatkou, keď sa znovu rozleje. Schováme sa na ďalšej terase a čakáme. Ďalej vyrážame až o druhej. Na jednom turistickom rázcestí ma zaujme nálepka – Koruna Turca so schémou trasy – až príliš sa podobá našej trase. Tento názov je o dosť lepší ako náš – Tour de Fatry.

Nocovanie plánujeme kdesi pod Vyšehradom. Cesta ubieha dobre, terén nie je náročný. Využívame prameň pod chatou na rázcestí Štyri chotáre a ďalší pred rázcestím Žiare. Vieme o ešte ďalších dvoch pod Vyšehradom, tak nenaberáme na noc. Chyba. Prvý prameň je blatistý a druhý, pri hranici rezervácie – hádam ani neexistuje. Kubo sa musí kilometer vrátiť. Schádzame trochu zo značky, za kopček. Našli sme tam peknú lúku s menším táboriskom. Stan staviame v závetrí, noc je pokojná a konečne sa vyspíme.

Raňajky si varíme po výšľape na Vyšehrad. Chceli sme stihnúť východ slnka, no kocháme sa ním ešte v sedle. Ranná hmla umocňuje náš zážitok. Prestávky si plánujeme podľa studničiek, ďalšia by nás mala čakať nad zaniknutou dedinkou Hadviga. Dolu do dediny k overenému prameňu sa nám nechce, spoliehame na ten pri chodníku. Ďalšia chyba. Je to napájadlo pre kravy, čo by neprekážalo, ale je riadne blatisté. Nemáme na takú vodu chuť. Čo už, vydržíme pod Vraniu skalu alebo do Fačkovského sedla. Máme pred sebou Závozy, úsek, o ktorom sme počuli, že je zarastený a problém nájsť chodník. Našťastie sa to nepotvrdilo a prechod je bezproblémový. Značenia nie je veľa, no chodník je jasne viditeľný. Preto verím, že v zime to môže byť problematické. O chvíľu prechádzame čerstvo pokosenými lúkami a narazíme na výborný prameň (znovu napájadlo) pod Vraňou skalou. Veľmi výdatný, tak ho využívame nielen na pitie, ale aj na osvieženie a umytie sa. Umývame nielen seba ale aj tričká a ponožky. Snažíme sa zmyť smrad, no studená voda bez mydla veľmi nepomáha. Ale lepší pocit máme určite.

Čas máme celkom dobrý, tak presadzujem zástavku vo Fačkovskom sedle na salaši. Halušky a pirohy musia byť. Okolo 15-tej vyrazíme na Kľak a definitívne opúšťame Cestu hrdinov SNP. Vstupujeme do „poslednej“ Fatry nášho výletu – Lúčanská Fatra. Na Kľak sa tešíme, je to nádherný kopec s ešte krajším výhľadom. Značka je vedená trochu inakšie ako si pamätáme z našej poslednej návštevy, vedie teraz cez sedlo s dobrý výhľadom. Tesne pod vrcholom je odbočka na Kľacký vodopád, tým smerom je aj naša naplánovaná útulňa Javorinka. Nie je ešte ani pol piatej, tak si vybehneme ešte na vrchol. Cestou na útulňu nás chytí poriadny lejak, hoci len pár metrov od chaty, ale premočení sme úplne. Útulňou sme milo prekvapení, škoda len odpadkov. Sme naučení všetko jedlo na noc zbaliť a zavesiť, nenecháme ani odpadky na stole. Nedávame myšiam šancu. A že ich na chate je. Jednu som stihla zazrieť, vôbec sa ma nebála. Prameň pri chate je dobrý, len trochu pomalší.

Štvrtá etapa

Ráno vstávame s ďalšou dvojicou, chceme stihnúť východ slnka. Na Kľaku nás prekvapí množstvo ľudí, niektorí tam aj stanovali. Na to, aká bola večer búrka, je to pre mňa dosť nepochopiteľné. No je sobota a Kľak je veľmi dobre prístupný a nádherný kopec. Východ slnka stíhame len tak-tak, našťastie sa slnko musí predierať cez mraky. Na vrchole strávime dosť času, varíme si raňajky. A dnes nás čaká „len“ pochod na Grandhotel Partyzán. Veľa sme o útulni počuli a nevieme sa dočkať.

Je veľmi teplo a poobede očakávame búrky. Preto plánujeme väčší oddych až na útulni. V sedle pod Hnilickou Kýčerou je nádherné miesto na stanovanie, aj s dobrou studničkou. Výstup na Kýčeru je masaker, no našťastie krátky. Pomaly nás začína naháňať búrka, tak zastavujeme len na nutné potreby a upaľujeme na Partyzán. Na Hornej lúke ešte neodoláme čučoriedkam a o 15-tej sme na útulni. Sme tam prví, no pahreba je ešte teplá – niekto si tam nechal zemiaky. Útulňa je krásna, aj s krytou terasou a obrovským množstvom vybavenia. Prameň je veľmi slabý, nejaký dobrý človek tam dal vaničku, a tak sa dá z toho nabrať voda, možno aj s pár muškami či kamienkami. Voda kvapká, asi pol liter za polhodinu, aj menej. Zatiaľ si pospíme, akurát hrmí, no len kropí. Z poobedňajšej siesty nás zobudia miestni, ktorí sa starajú o chatku a prišli na čučoriedky a brusnice. Pomáham im s triedením brusníc a dozvedáme sa rôzne zaujímavosti o histórii chatky či o celej oblasti. Po vodu nakoniec idú niekam nižšie, pridajú sa k nim aj ostatní turisti, ktorých sa celkom nazbieralo. Po večeri sa ešte vyberieme na dezert – čučoriedky. Sú tam obrovské. Myslím, že je to prvýkrát, čo som sa prejedla čučoriedok. Neverila som, že sa to môže stať. Chatka je úplne plná – spredu aj zhora. Ale dobrých ľudí sa všade veľa zmestí.

Ráno vstávame zase medzi prvými, chceme stihnúť túru pred búrkou a aj nejaký schopný vlak do Popradu. Na Hornej lúke niekto stanoval. Hrebeňovka je to príjemná, prekvapia nás bažiny úplne hore na hrebeni. Z Veľkej lúky schádzame pár minút k prameňu po modrej a naberáme si vodu. Prameň nevyzerá dobre, ale voda je bez chyby, aspoň na naše pomery. Prechádzame okolo vysielača, ešte výstup na Minčol. Vrchol nás príjemne prekvapí, je hodný veľkej prestávky a dojedania zásob. Nebudeme predsa ťahať domov jedlo. A musím Kubovi dokázať, že piatková zastávka na salaši vo Fačkovskom sedle bola nutná. A už nás čaká len zostup. Trochu si ho spestríme a červenú nahradíme modrou a žltou – cez sedlo Kojšová a novú rozhľadňu nad Strečnom. Omylom zablúdime aj na vyhliadku na Polome. Nová rozhľadňa je dobre postavená a vidíme z nej Chatu pod Suchým. Kruh sa nám pomaličky uzatvára. Zostup je poriadne strmý. Vchádzame do Strečna a máme dosť času do odchodu vlaku, tak sa chceme najesť. Reštaurácia je preplnená a ani po 20 minútach k nám nepríde čašníčka. Chceme si ísť objednať k pultu, ale tam stojí viac ako desať ľudí. Je čas odísť. Na druhej strane Váhu objavujeme miestnu krčmu – radler a nanuky v príjemnom prostredí na brehu rieky úplne stačia ako oslava ukončeného okruhu. Nastupujeme do osobáku a po prestupe na rýchlik sa spustí búrka.

Zhrnutie

Krásny výlet je za nami. Prešli sme si všetky Fatry a uzavreli kruh okolo Turčianskej kotliny. Spoznali sme nové oblasti a v hlave máme kopu nových plánov na ďalšie výlety do týchto končín. Sme veľmi radi, že na Slovensku fungujú útulne a že máme hustú sieť značených chodníkov.

Neskorším hľadaním som zistila, že existujú ľudia, ktorí podobný (trošku kratší) okruh dali na jeden záťah za menej ako 45 hodín. Alebo že Koruna Turca fungovala v roku 2017 ako virtuálna keška. Je to proste krásna logická trasa, ktorú sa určite oplatí ísť.

Predchádzajúca časť putovania

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek