Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Tajomné ranné zákutie
Tajomné ranné zákutie Zatvoriť

Reportáž Tajomné Vlčie hory

O Vlčích horách sme sa dozvedeli prostredníctvom filmu od Erika Baláža s rovnakým názvom. Erik pri prehrabávaní sa v dielach starých kartografov našiel starý názov Vlčie hory zo 16. storočia, ktorý pomenúval krajinu na dnešnej hranici Slovenska, Ukrajiny a Poľska.

Film vysielal kanál National Geographic Wild v 118 krajinách sveta. Filmári chodili na 7- až 10-dňové výjazdy, päťsto filmárskych dní s kamerou počas dvoch rokoch filmovania. Divočina, aká sa tu vďaka odľahlosti územia a vysídleniu veľkej časti obyvateľstva zachovala, je európskym unikátom. Naším hlavným dôvodom prihlásenia sa na zájazd Po stopách filmárov bola hlavne túžba zažiť a uvidieť divokú prírodu, akú mali možnosť nafilmovať naši známi filmári Karol Kaliský, Jozef Fiala a Erik Baláž.

Radi spoznávame odľahlé a menej známe lokality a vždy sa radi potešíme, ak sa ocitneme v pralesnom území, ktoré je charakteristické výskytom zveri, prastarými lesmi, sviežo zeleným machom, odumretým drevom, papradím, lišajníkmi, horskou bystrinou, rozprávkovo pokrútenými stromami, ktoré podnietia našu predstavivosť.

Inšpirovaní krásnym filmom Vlčie hory bolo naším tajným snom navštíviť toto divoké miesto. Objednala som zájazd Po stopách filmárov, ktorý organizuje divočinová kancelária. Majiteľ Tomáš Kaliský (fotograf divočiny) nám poslal podrobné inštrukcie k zájazdu. Cieľom bolo hlavne pozorovanie zvierat v ich prirodzenom prostredí. Boli sme malá skupinka piatich osôb a sprievodca Jerguš.

Prípravy a cesta

Stretli sme sa v Liptovskom Mikuláši v kaviarni na výbornej kávičke. Zoznámili sme sa s pohodovým Tomášom a s ostatnými členmi našej partie. Náš hlavný sprievodca Jerguš nás už poznal z premiéry filmu Živá rieka Belá. Tomáš nám zaujímavo a pútavo porozprával o oblasti, do ktorej sme sa chystali a dostali sme filmy od Erika Baláža, milá pozornosť a pamiatka na divočinový zájazd. Vyrazili sme na dlhú cestu naprieč Slovenskom. Cestou sme sa kochali pohľadom na posnežené vrcholy Jakubiny a Kriváňa. Zaujala ma krásna riečka Ondava s brehovými porastami. Na stropkovskej pumpe sme si urobili krátku prestávku a pochutili sme si na čučoriedkovo-rebarborovom koláči. Čakal nás hraničný priechod, kde sme obdivovali súvislé zelené lesy bez drastických zásahov, ukážka výberkového hospodárenia. V poľskom mestečku ma upútala pekná krčma Troll v hobiťom štýle so strechou, na ktorej rástla tráva. Kúpila som si pekné magnetky zvierat.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Ubytovali sme sa v horskom hoteli v malinkej dedinke obklopenej horami, kde ľudia žijú v súlade s prírodou. Po dlhej ceste sme si pochutili na vynikajúcej domácej večeri: na hustej polievke s hríbmi a krúpami a na rezni so zemiakmi.

1. podvečer

Vybrali sme sa na večerné pozorovanie zveri. Za dedinou sme kráčali peknou cestičkou a pred vstupom bola tabuľka s upozornením na výskyt medveďa v tejto oblasti. Slnečné lúče nás príjemne hriali a my sme vdychovali čerstvý horský vzduch s prímesou bylín a rôznorodej kveteny. Na chodníku sme uvideli rozmliaždenú jaštericu s vajíčkami, žiaľ jej potomstvo zaniklo spolu s ňou. Na oblohe sme pozorovali dravca plachtiaceho slobodne a voľne. Všimla som si na ceste križiaka obyčajného. Príroda je úchvatná s rôznorodými stromami, papradím, lopúchmi, farebnou kvetenou, prasličkami. Vône horského vzduchu sú pre nás vzácne a dodávajú nám silu a uvoľnenie.

Na chodníku sme zbadali znaky tunajšej divočiny - zubriu a vlčiu stopu. Cítila som sa ako na dobrodružnej výprave za objavovaním stôp veľkých šeliem. Bol to môj prvý zážitok uvidieť zubriu stopu od prehistorického zvieraťa. Cesta sa kľukatila, klesali sme a pozerali sme na protiľahlý hrebienok, ktorý bol naším cieľom večernej pozorovateľne. Slniečko osvetľovalo svojimi podvečernými lúčmi sýto zelené stromy. Dostali sme sa k peknému miestu bývalej osady, ktorá zarástla divočinou. Pozostatky bývalých osád sa stávajú miestom, kde divoké zvieratá nachádzajú opäť svoj pokoj. Prechádzali sme cez bujnú trávu okolo mohutných stromov, až sme sa ocitli v prekrásnej džungli. Prechodom cez vysokú trávu s bohatou kvetenou, vŕbami, jaseňmi, odumretým drevom sme vstúpili do ďalšej džungle s pozostatkami starej cesty, ktorou prechádzali dávni obyvatelia zaniknutej osady.

Prekračovali sme popadané staré stromy, predierali sme sa vysokánskou vegetáciou, krčili sme sa popod stromy. Vystúpili sme na lúku, z ktorej sme obdivovali súvislé neporušené lesy nášmu oku lahodiace. Príroda si dokáže poradiť sama bez pomoci človeka.

Z hrebeňa sme pozorovali srnu a jelenice pasúce sa na lúke. Zostúpili sme nižšie z chodníka okolo starých ovocných stromov až na miesto nášho pozorovania. Pozorovanie zveri z dostatočne vzdialeného miesta je ideálne pomocou ďalekohľadu, takýmto spôsobom zver nie je rušená. Sadli sme si na lúku a ďalekohľadom sme pozorovali jelenice, srny, srnce a na hrebeni sme uvideli čriedu zubrov - asi desať kúskov. Z diaľky vyzerali mohutne a majestátne. Nádherný zážitok uvidieť zubra vo voľnej prírode, dokumentačne som urobila záber na pamiatku, zážitok, ktorý vám nikto nevezme. Bolo to pre mňa fascinujúce uvidieť z diaľky čriedu zubrov. Už len pocit a predstava, že tu voľne žijú, má pre mňa nesmiernu cenu. Pozorovanie zvierat má liečivú moc, uvoľní vaše telo od každodenných povinností. Človek vníma detaily prírody, zaujímavé rastliny, ktoré vás omámia vôňou, kde drahý parfum nemá cenu. Mojím najcennejším zážitkom bolo uvidieť pobytové znaky (trus, stopy) od mohutného zubra, vlka a nie je dôležité, či som ich uvidela zblízka, hlavné je, že sa tu vyskytujú a majú tu svoj nerušený pokoj. Som si vedomá toho, že uvidieť zver zblízka si vyžaduje stráviť v divočine veľa dní a nocí a aj to je otázkou náhody a šťastia.

Pri ruinách kostola sa páslo stádo diviakov a pri krásnej bobrej hrádzi, prírodný staviteľ bobor vytvoril hrad vysoký ako pyramída. Chalani uvideli v diaľke veľkého medveďa. Začalo sa stmievať a my sme pomaly kráčali chodníčkom do dediny. Jerguš nás upozornil na sovu dlhochvostú sediacu na drevenom stĺpe. Pozorovali sme ju už potme ďalekohľadom, krásne a múdre zviera. Kráčali sme tmavou horou a počúvali hlas sovy obyčajnej, ktorý sa rozliehal po celej hore. Kochala som sa pohľadom na nebo plné hviezd. Uvidela som roje svetlušiek svätojánskych, ktoré blikali zelenkastým svetlom. Na hoteli sme zaspali príjemne unavení po divočinových zážitkoch.

2. deň

Ráno sme sa všetci stretli okolo štvrtej pred hotelom a zrazu sme začuli rev medveďa z protiľahlého lesa. Zaručanie sa ozývalo celou horou, pre nás to bol intenzívny zážitok. Vydali sme sa do divokých hôr, cestou sme uvideli jelenicu za ranného brieždenia. Cez hory sa prevaľovali hmly. Blížili sme sa k ruine kostola, ktorý vyzeral tajomne a mysticky v hmlovom závoji. Pamiatku na starých osadníkov pripomínajú cintorín s krížmi, kam chodia príbuzní páliť sviečky na Dušičky. Miesto, ktoré v nás vyvoláva určitú pokoru a úctu, ktoré si pamätá nepríjemnú minulosť vysídlenia osady.

Pod mohutným stromom sme si dali raňajky, ktoré najlepšie chutia v prírode. Jerguš nás upozornil na hniezdo drozda na druhom strome, ktorý tam mal svoje mladé pokolenie, ktoré chcel nakŕmiť, ale keďže sme tam sedeli, neodvážil sa. Neváhali sme ani minútu a vzdialili sme sa od hniezdiska, aby sme drozdiu rodinku nerušili. Prechádzali sme okolo malých kríčkov a otvorili sa nám výhľady na súvislé lesy. Úzkou cestičkou zarastenou kríkmi sme išli skoro po štyroch, prechádzali sme cez potôčik, v ktorom sme sledovali vodný život. Videli sme skokana hnedého, kunku žltobruchú, jej brušná strana tela je sírovo žltá, má zaujímavo vyzerajúcu zrenicu oka v tvare srdca.

Okolie divočiny skrášľovali nádherné rastliny mesačnice trvácej (Lunaria rediviva), ktorá rastie na vlhkých miestach a jej kvety sú svetlo fialové, vdychovali sme ich omamnú vôňu. Kráčali sme cez stromový tunel. Jerguš fotil ďatľa bielochrbtého, ktorý vyhľadáva staršie horské lesy.

Dostali sme sa k divokej rieke, ktorá poskytuje osvieženie pre zver. Sadli sme si na peň a prehodili sme cez seba maskovaciu sieť. Pozorovali sme rieku, či niečo neuvidíme. Bolo to príjemné rozjímanie. Sedenie pri divokej rieke vo mne vyvolalo pokoj a pozorujúc vodnú hladinu človek nechá svoje myšlienky voľne plynúť, tak ako tečie rieka. Predstavovala som si mohutného zubra ako prechádza cez rieku, cez ktorú sa vinie ranná hmla. Ďalším naším zastavením bol vlčí les, v ktorom nedávno videli svorku vlkov. Uvidieť vlka je veľkým šťastím a náhodou, pretože je plachý a keď zacíti človeka, nenápadne zmizne v hlbokých lesoch a my už len zazrieme jeho trus alebo stopy. Pre mňa je aj toto vzácny úlovok a som rada, že tu majú svoj pokoj.

Kráčali sme lúkami, na ktorých sme uvideli žeriavy popolavé, ktoré ladne preleteli ponad nás. Žeriav popolavý je do siva sfarbený vták s pomerne silným klinovitým zobákom. Tok samcov je sprevádzaný nápadnými tancami a hlasným trúbením.

Ležali sme na tráve a nasávali sme jedinečnosť miesta. Ocitli sme sa uprostred pravej divočiny ďaleko od hlučnej civilizácie. Stopy od veľkých šeliem vzbudzovali vo mne pocit ducha divočiny. Kráčali sme do ďalšej osady, ktorá zarastá džungľou. Nachádzajú sa tu pozostatky domov s kamennými schodmi. Krásnou stromovou alejou sme vyšli na malý kopček, z ktorého sme uvideli prekrásnu bobriu hrádzu s bobrím hradom.

V okolí sa nachádzali popadané stromy. Sadli sme si na lúčku, z ktorej sme mali výhľad priamo na bobriu hrádzu a započúvali sme sa do hlasitého žabieho koncertu, ktorý sa rozliehal po celej hrádzi. Haja a myšiak prelietavali na oblohe. Trstiny a rastliny dotvárali oázu vodného bobrieho sveta. Slniečko nás príjemne hrialo. Prišiel nás pozrieť filmár divočiny Adam, ktorý tu vo Vlčích horách strávil noc, aby nafilmoval zvieratá. Pokračovali sme cez veľkú lúku a pozreli sme si bobriu hrádzu zblízka. Smerovali sme k ďalšej hrádzi, úžasné prostredie popadaných stromov a prírodného zákutia. Orol krikľavý krúžil na oblohe. Videli sme ďatľa veľkého a Jerguš nám ukázal v suchom dreve vážku, ktorá sa len teraz vyliahla, mala lesklé krídla.

Na oblohe sa zbiehali búrkové mraky a začalo popŕchať, ale nám to vôbec neprekážalo. Prechádzali sme rozľahlou lúkou, na ktorej sa pasú zubry. Zbadala som obrovskú zubriu stopu, ktorá vyzerala ako od mohutného pravekého zvieraťa. Vkročili sme do zubrieho lesa so zubrími stopami. Pekný lesík s popadaným drevom a papradím. Pomaly začalo hrmieť a pršať. Boli sme vysoko nad riekou San, prudkým svahom sme klesali dolu. Zastavili sme sa pri rieke, sedeli sme a čakali kedy prestane búrka. Dažďové kvapky dopadali na vodnú hladinu. Ponad rieku preletel potápač veľký. Obliekli sme si maskáčové pončo a kráčali sme dažďovým pralesom s vôňou horského vzduchu. Klesali sme strmo, až sme sa dostali k potoku, cez ktorý sme v čižmách bez problémov prešli.

Čakal nás len záverečný prechod našou známou pozorovacou lúčkou. Dali sme si štiav kyslý, ktorý tu rastie a dobre nás osviežil svojou kyslosťou, má vysoký obsah vitamínu C. Príjemne unavení sme si dali polievočku s kapustou a rôzne druhy pirohov s kapustou, medvedím cesnakom a pohánkové so šošovicou.

Večerné pozorovanie sme mali na hrebienku, z ktorého sme mali vynikajúcu pozorovateľňu. Jerguš pripravil miesto na pozorovanie, natiahol maskovaciu sieť a sadli sme si na podsedáky. V bobrej hrádzi sme uvideli bobra. Na lúke sme pozorovali lane. Horou sa ozýval srnčí brechot a navodzoval atmosféru divočiny. Vlčie hory sú tajomné a majú svoje neopakovateľné čaro.

Za súmraku sa vodná hladina v bobrej hrádzi čerila a to bol čas pre prírodného staviteľa bobra. Výnimočným zážitkom bolo pre mňa započúvanie sa do tajomného zvuku, ktorý vydáva močiarnica mekotavá. Počas tmavého večera sa ozýval priam strašidelný zvuk krásneho vtáka. Sedeli sme na hrebienku s výhľadom na krásne lesy, bobroviská a do toho vám znejú zvuky chrapkača a močiarnice. Hlas týchto vtákov umocňoval divočinovú atmosféru. Nad horami zavládla tma a súmrak. Pomaly sme sa vracali k hotelu, pozorovali sme nočnú oblohu s hviezdami a močiarnica nás odprevádzala svojim strašidelným mekotaním. Jej mekotavý zvuk pripomína nápadne mečanie kozy. Je opereným „kozliatkom“ močiarov a rybníkov.

Chrapkáč poľný sa ozýva charakteristickým volaním, ktoré znie krek-krek alebo rerrp rerrp. Hlas sa ponáša na rapkavý zvuk vznikajúci pri naťahovaní klasického mechanického budíka.

Dajme priestor divočine a ona nás zachráni.

Fotogaléria k článku

Najnovšie