Trasa

Luhačovice – Petrůvka – Haluzice – Vlachovice – Kubovec – Valašské Klobouky – Královec – Návojná – Brumov–Bylnice

Plánovanie

Teoretická príprava v mape ukázala dĺžku trasy - necelých štyridsať kilometrov k východiskovému bodu červenej v Návojnej. V dohľade Vlárskeho priesmyku na slovenských hraniciach, kúsok od Trenčína. Splnil by sa mi aj sen o ceste vláčkom Arriva Vlárskou dráhou. Trošku mi robí problémy dĺžka pochodu. Zodpovedalo by to jednému náročnejšiemu celodennému pochodu, no nutnosť dosiahnutia nástupného priestoru mi umožňuje začiatok túry až okolo pol desiatej. Bude musieť byť nocľah. Neprekáža. Tento rok u mňa bivak ešte nebol. Tak trošku na hranici mojej dennej dostupnosti, po 33 km a 9,5 hodine chôdze je v mape rozhľadňa Královec. Podľa fotografie je to masívna drevená stavba. Ideálne miesto na noc. No za denného svetla to nezvládnem. K čelovke, trvalej súčasti batohu, pribaľujem aj ručnú lampičku. Trasa, okrem pekného kraja, neponúka mimo spomenutej rozhľadne a zrúcaniny hradu už za koncom trasy nad Brumovom nič, na čo by som niekoho namotal. Teda neriešim spoločnosť. Poputujem sám. Počkám na vhodnú predpoveď počasia. Dva dni pekného počasia medzi dvomi studenými frontmi, čo začiatkom septembra ukončili letné horúčavy, nedovolia nevyužiť príležitosť.

Luhačovice, deň prvý

S jedným prestupom sa autobusom dostávam do Uherského Brodu. Nutné polhodinové čakanie na Slovácky expres eliminujem návštevou dobre vybaveného informačného centra v meste. Skončím s kôpkou propagačných materiálov a máp. Vlaku, obsadenému hlavne dôchodcami, trvá len cez štvrťhodinku, aby ukončil svoju púť v kúpeľnom meste. Obe vlakové stanice svojou výzdobou nezaprú príslušnosť k regiónu Slovácka. Zo stanice je to dáky pol kilometer do centra so smerovníkmi na križovatke turistických ciest oproti pošte. Od slovenských sa líšia udávaním vzdialeností v kilometroch, chýba však náš časový údaj. Pripravil som sa a rozpísal si trasu s časovými údajmi podľa Hikeplannera na papierik. Chcem priebežne vedieť, ako dodržujem harmonogram v realite.

Okolo siedmej večer, ešte za svetla, by som mal podľa rozpisu dosiahnuť Valašské Klobouky. Moc sa nerozhliadam a vykračujem po pol desiatej na svoju púť. Nepokračujem cez kúpeľnú oblasť, ale krajom námestíčka vchádzam do oblasti lesoparku. Stretám kúpeľných hostí, čo popíjajú liečivú vodu z typických kúpeľných šálok. Kúpele ju umožňujú načerpať zo sedemnástich prameňov. Najznámejšia je asi Vincentka. Po chvíľke som aj pri jednom z nich, Aloiske. Hydratujem telo a dopĺňam zásobu vody v batohu. Na jazyku zanecháva silnú príchuť solí. Očakávam, že dnes s nedostatkom minerálov nebudem mať problém.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Už od pošty neustále naberám nadmorskú výšku. Začiatok je ostrejší, no netrvá to dlho a pri kamennom kríži prichádzam do otvorenejšieho terénu lúk, pasienkov a lesíkov. Je tu oddychové miesto, informačná tabuľa, smerovník na križovatke turistických a vychádzkových trás. Prechádza tu okruh okolo Luhačovíc nazvaný menom slovenského architekta, ktorý tu zanechal nezmazateľnú stopu. Dušan Samuel Jurkovič má aj peknú expozíciu v miestnom múzeu, ktorého prehliadku som absolvoval minulý týždeň, dobieham totiž životné resty. Posedenie využijem na zhodenie spodnej bavlnenej vrstvy. Je slušne prepotená, no do konca dňa má šancu na batohu pekne preschnúť. Predpoveď sa potvrdila. Je krásny deň s modrou oblohou a peknou viditeľnosťou. Chvíľu podľa profilu trasy budem postupovať bez väčších prevýšení. Dve väčšie vlny sú až v druhej polovici trasy za Haluzicami.

K Haluziciam

Cestičkou pohodovým tempom kráčam prakticky v rovine smerom k prvej obci na širokom hrebeni, Petrůvke. Ešte pred obcou míňam malú osadu s názvom Ještí. Od nej povrch cesty vytvrdzuje asfalt. Užijem si ho na putovaní pomerne dosť. Kultúrna, obývaná krajina. Ani som nič iné nečakal. Pred príchodom na štátnu cestu nachádzam oddychové miesto. Pekné prostredie, no dnes nemôžem strácať čas. Rozpis nepustí. Vlastná obec pôsobí veľmi upraveným dojmom. Aj eurofondy sa tu minuli zmysluplne. Nik tu nekupoval talianske lavičky, aké som videl v Stakčíne. Účelom nebolo zarobiť, ale zlepšiť kultúrnosť života obyvateľov. Informačné tabule nie sú ničím nezvyčajným a dosť mi znižujú priemernú rýchlosť chôdze. Obec leží v najvyšších partiách terénu, neskrýva sa v údolí, ako sme obyčajne zvyknutí. Výhľady k juhu sú pekné. Končia na obzore hrebeňom Bielych Karpát s jasne pozorovateľným Veľkým Lopeníkom a Veľkou Javorinou. Kúsok za obcou znovu pri turistickom altánku opúšťam štátnu cestu a lesíkmi i krajom lúk veľmi mierne klesám. Stretám prvých turistov. Peších a po chvíľke aj cyklizovaných. Rekreantov, aspoň odhadujem podľa bicyklov z požičovne. Dá sa tu urobiť okruh žltou značkou od priehrady v Luhačoviciach. Ignorujem aj nasledujúce miesto vhodné k oddychu, Nad Nevšovou. No záber mobilom na obec, pre zmenu v údolí, si nenechám ujsť. Tak prirodzene nenásilne umiestnená, akoby zrastená s krajinou. Prechádzajúci miestny občan ma informuje, že tu postavený kríž je nový.

Na mieste pripojenia žltej trošku nevenujem pozornosť značke a spamätávam sa, až keď podozrivo prudko klesám. Podľa navigácie sa znovu napojím na červenú. No trošku tej devízy, ktorej mám dnes tak málo, času, mi pretieklo pomedzi prsty. Prekvapujúco vyrušujem zvieratstvo, čo som v lese neočakával. Tri koníky rôznych typov, habitom jazdecké. Pobehujú voľne lesom, zachovávajúc si únikovú vzdialenosť. Asi majú práve voľný výbeh. Kdesi neďaleko sa ozýva aj kohút, takže domov nebudú mať ďaleko.

Dnes som sa obišiel bez raňajok. Dúfal som, že poputujem na prázdny žalúdok rezkejšie. No dobieha ma to. Len vyzerám, kde by sa bolo príhodne zložiť a trošku zaplniť žalúdok. Aj sa dočkám. V polohe Uhliská skladám ruksak. Smerovník, informačné tabule a hlavne betónový stolík s dreveným posedením na kraji lesa pri rozsiahlych lúkach. Zorané pole som ešte dnes nevidel. Poľnohospodárstvo je tu ozaj zelené, tradične venované chovu zvierat. Je pred jednou a mám za sebou tri hodiny chôdze prakticky bez prestávky. Síce nenáročným terénom, no zhodenie záťaže z chrbta potešilo. Takto naťažko som dávno nešiel. Takže rýchlo odľahčím trochu zo zásob, nech zaženiem vlčí hlad. Ešte pár pohľadov do krajiny a po štvrťhodinke pokračujem v ceste lesnatým úsekom až po napojenie na štátnu cestu do Haluzíc. Vraj najmenšia a najvyššie položená obec v Zlínskom kraji. Poloha v krajine kopíruje tú, čo bola v Petrůvkach. Fotogenicky na širokom oblom nezalesnenom hrebeni v najvyššom bode na okolí v objatí stromov. Tieto netvorí smrekový monokultúrny porast poznačený podkôrnikom, ale je to zdravý zmiešaný rôznorodý les. Nadmorská výška je len asi o desať metrov vyššie ako u prvej obce. No žiaden zapadákov. Kvalitné prístupové cesty. Niektoré jednotky na Slovensku majú čo závidieť tu upraveným komunikáciám miestneho významu. V centre si preštudujem informácie o dejinách pasekárskej obce, pofotím miestnu zvoničku. Inak by som mohol znovu písať to, čo som spomínal pri predchádzajúcich dedinkách. Tá istá malebnosť bez okázalosti, výhľady do priestoru. Kúsok za poslednými domami opúšťam asfalt a lesom začínam klesať do údolia.

Cez Vlachovice po Valašské Klobouky

Strácam nadmorskú výšku. Zostupujem do údolia, k obci Vlachovice v povodí Vláry. U Raků dosahujem dno bočného údolia a makadamovou cestou smerujem k dedine. Cesta má trošku mätie. Postupujem dole údolím, no spočiatku reálne stúpam. A aj neskôr mám dojem neustáleho naberania nadmorskej výšky. Asi som unavený. Využijem lavičku pri ceste ku krátkemu odpočinku, nech sa trošku spamätám. Pozorujem so záujmom okolo prechádzajúceho cyklistu, snažím sa vydedukovať, či šliape do a či z kopca. Nepochodil som.

Po dosiahnutí obytnej zástavby odbočujem krátko z trasy k polohe Tvrzište. Pekný priestor s znovu postavenou sušiarňou ovocia, oddychovou zónou, informáciami a ako hovorí názov s terénnom nesúcim neklamné znaky rannostredovekého hradiska. Potešilo dušu, obohatilo vedomosti. Tento región Moravy bol aj z európskeho hľadiska veľkým producentom sušeného ovocia. Obec je veľká, žiadna pasekárska osada. Prechádzam popri toku vody. Tu sa utvrdzujem, že kráčam dole údolím, tak ako ukazuje mapa. Opevnený kostol sv. Michaela len odfotím z cesty a pokračujem ďalej. Nasledujúca, aj keď krátka zastávka je v oblasti Kaštýl. Bolo tu mladšie opevnené sídlo zaniknuté po kuruckých vojnách. Zostal len pravidelný vyvýšený terén obohnaný pôvodne asi vodnou priekopou, riečka Vlára tečie neďaleko. Zhadzujem na chvíľku batoh, nech si chrbát oddýchne. Okolie je pekne vykosené, len vlastný historický kopček je úplne zamaskovaný vysokou burinou. Preštudujem informácie, popijem vody a ide sa ďalej. Len smutne prechádzam na dohľad občerstvovacích zariadení. Je pol štvrtej a kontrola rozpisu mi ukázala, že som stratil asi polhodinový náskok a som presne v harmonograme. Každá informačná tabuľa, a je ich popri ceste bohato, znamená stratu času.

Popri hlavnej ceste chodníkom opustím obec a postupujem k nasledujúcej dedine Vrbětice. Prekročím riečku Vláru a vstúpim do dedinky. Až teraz si uvedomujem, že sa pohybujem v povodí Váhu. V akejsi kronike som čítal, že oblasť Bielych Karpát a Moravského Slovácka stratil na začiatku druhého tisícročia uhorský kráľ po prehratej vojne v prospech českého štátu. V obci fotím peknú ihlanovitú drevenú zvoničku, za obcou sa zastavujem pri sušiarni ovocia. Dozvedám sa zaujímavú informáciu. Na slivovicu bola určená len malá časť úrody trniek. Ovocie sa vo veľkom sušilo, aby tvorilo pomerne veľký podiel na strave obyvateľstva, prípadne sa exportovalo aj do vzdialených oblastí. V bečkách skončilo len veľmi málo. Inak paradoxne: oficiálne švestky, tu trnky a trnkobraní, a páli sa z nich slivovica. Tak to je moja vsuvka, ako skoro abstinenta, k terminológii. Dnes sme už leniví, jednoduchšie dať do suda a užívať v koncentrovanej forme.

Opúšťam osídlenú oblasť a začínam druhé dnešné výraznejšie naberanie výšky. Musím vystúpiť na hrebeň tiahnuci sa predo mnou. Postupujem poľnou cestou medzi rozsiahlymi pasienkami k hranici lesa. Prechádzam okolo mnohopočetného stáda úplne čierneho hovädzieho dobytka, čo ma ostražito pozoruje. Pohľad späť je v tomto počasí bez chyby. Pekná krajina s osídlením v údolí, horizont ukončený dlhým zalesneným hrebeňom, Vizovická vrchovina. Krásny obrázok, no musím stúpať ďalej lesnatou oblasťou do lúčneho sedla Vaňátka s kvitnúcimi jesienkami. Využijem tu umiestnenú turistickú infraštruktúru k posilneniu. Štvrťhodinka musí stačiť, je už pred piatou a mám toho ešte pred sebou dosť. Zdolal som približne len polovicu stúpania. Od sedla postupujem listnatým, hlavne bukovým lesom. Trošku si vyčítam nerozumné zaplnenie žalúdka pred ostrým stúpaním. Ledva sa dočkám zdolania nevýrazného vrcholu pod názvom Kubovec. Trošku dole a po chvíľke dosahujem liturgické miesto Hložecká kaple. Od domčeka poniže sa ozýva pes s prejavom pripomínajúcom vytie vlka. Znovu konštatujem upravený pekný priestor s rekonštruovanou kaplnkou a s priestorom pre slúženie omší. Čas nepustí, musím pokračovať.

Postupujem pre zmenu ihličnatým monokultúrnym porastom. Dosiaľ to boli skôr zmiešané lesy. Prejdem sedlo Stráne. Rovnomerný kopec chodník tesne obchádza traverzom. Aj za tých pár výškových metrov som vďačný. O zlatú hodinku prichádzam pohybom zalesneným terénom. Aspoň stráň lyžiarskeho svahu umožní úzky výhľad do krajiny. Je predzvesťou dosiahnutia rekreačného areálu Jeleňovská. Najväčší objekt, myslím ozaj veľký, je ukážková stavba vrcholného socializmu. Zaujímavé, ako dokáže ekonomicky prežívať, všetky znaky hovoria o plnej prevádzke. Už len zostup do doliny.

Valašské Klobouky sú na dohľad, aj keď trošku skryté. Po dosiahnutí cesty na kraji mestečka ma čaká ešte cez kilometer na dosiahnutie námestia. Trošku mi to osvieži pár historických dreveníc popri ceste. Je pár minút po siedmej večer, keď prídem do centra. Využívam posledné svetlo na zoznámenie sa s pamiatkami a zabezpečenie fotodokumentácie. Rozsiahle námestie s centrálne umiestnenými stavbami. Pred jednou s nápisom Múzeum je historický pranier. Inak stretám pomerne dosť sochárskych diel. Vytipujem si reštauráciu, kde by som vzhľadom na svoj stav nepôsobil príliš neadekvátne. Desinka pivo a sladený birell zachránia pitný režim a dodajú energiu.

Královec

Zregenerovaný s doplnenou zásobou vody pred ôsmou za šera vyrážam k poslednej dnešnej etape. Bude to výstup k rozhľadni Královec. Zástavbu opúšťam podjazdom pod železnicou. Navigácia ukazuje: dva kilometre, dvestopäťdesiat výškových metrov, hodina chôdze. Nahadzujem čelovku, zapínam lampičku. Nemám rád chôdzu neznámym terénom po tme. Rýchlo stratím správnu trasu. Aj teraz. Síce správne odbočím za železnicou vľavo, no nasledujúcu vpravo nezaregistrujem. Až po chvíľke sa spamätám, že idem zelenou značkou. Vraciam sa a nehľadím toľko pod nohy, ale viac okolo seba. Za denného svetla by to bola neprehliadnuteľná značka. Takže správnym chodníkom rovno proti svahu spočiatku krajom lúky, neskôr regulárnym lesom stúpam hore. Kdesi v polovici stúpania v tmavom smrekovom lese prechádzam okolo novej drevenej kaplnky Lovisko.

Na každej lesnej križovatke si radšej navigáciou potvrdzujem správnosť cesty. Stúpanie sa zmierňuje, mení sa aj charakter lesa, je mladší a listnatý. Zaujme má veľká smerovka k prameňu Fúskova voděnka, chodník pani Sedláčkové. Dnes som prameňov, podľa mapy len kúsok od trasy, mohol navštíviť viac. Nechcelo sa mi však strácať čas odbočovaním. Vodou som bol dobre zásobený z Luhačovíc. Teraz mi už nič neujde a budem môcť potvrdiť funkčnosť studničky. Väčšia tma už tiež nebude. Medzi mladými bučkami je pekný upravený zdroj pitnej vody. Okoštujem trošku z pripravených kávových šálok. Na hrebeni sa značka skoro kolmo otáča k severu. Tu prítomná informačná tabuľa náučného chodníka mi neumožní neodbočiť. Na tabuliach sa dozvedám aj čosi o pani Sedláčkovej. Ako priateľ hôr v závete venovala tretinu majetku pre aktivistickú činnosť rozšírenia bezzásahového územia v oblasti. Spojenia areálov prírodných rezervácii Javůrky a Dobšenná.

Stúpanie hrebeňom je len mierne a chodník nedáva ani šancu v čistej tme zablúdiť. Je to zvláštny pocit pohybovať sa ako malá osvetlená bodka v tmavom tuneli. Všetko vpravo i vľavo mi zostáva skryté. A skoro mi zostala aj rozhľadňa. Chodník vedie len zo dva metre od masívnych podpier, no aj vďaka kríčku už mimo kužeľ svetla. Našťastie som to periférne zachytil. Nemusím sa vracať. Je to ozaj masívne. Betónová základňa, na nej lavičky a slušné sudy na odpad. Hore vedú široké drevené schody. Vlastne celá stavba je vytvorená z dreva s valašským nádychom. Prvá etáž je rozsiahla a dostatočne vysoká, skoro plné steny zábradlia, široko prečnievajúca strieška ma ubezpečia, že toto bola dobrá voľba pre bivak.

Je štvrť na desať, takže ani moc nemeškám. Vo svetle lampičiek to tu vyzerá až neskutočne čisté. Vyššie nevystupujem. Prichádzam tým o nočné pohľady do okolia, vlastne mi to ani nenapadlo, čo teraz ľutujem. Idem si chystať pelech. Stačilo by dať do rohu na drevenú podlahu karimatku, no po chvíľke váhania naťahujem medzi stĺpy hamaku. Dnes mám sofistikovanejší model aj s moskytiérou. Musím odskúšať. Dnu trošku krížom dofúknutá karimatka a spacák. Tarp zostáva nevybalený. Ešte veľmi ľahká zeleninová večera a môžem na lôžko. Noc nevyzerá, že by mala byť studená, len vo vyšších partiách rozhľadne nad úrovňou korún stromov počuť prefukujúci vietor. Tu som v závetrí. Neobliekam si ani všetky vrstvy čistého oblečenia určeného na nočný odpočinok. Už len trošku obmedzená hygiena so zásob vody, krátka bezdrôtová komunikácia s vonkajším svetom a skúšam zaspať.

Deň druhý

Noc prebehla pokojne. Párkrát som sa zobudil a započúval sa do nočných zvukov lesa prekrývaných hučaním vetra. No chránený aj moskytiérou si užívam pohody. Oceňujem dnešnú noc aj vedľajšiu výhodu hustej sieťky. Je nielen ochranou voči hmyzu, ale vytvára aj akúsi priaznivejšiu mikroklímu uzavretého priestoru. Neviem, či merateľne teplejšie, no pocitovo určite. Ráno vstávam až o šiestej. Nemám sa kam ponáhľať. Potrebujem denné svetlo na pár fotiek tejto a z tejto stavby. Aj tak prvý výstup na vrchol rozhľadne bol predčasný. Zostúpim, zbalím sa, klasické ovsené raňajky s jogurtom a znovu stúpam päť poschodí. Pofotím si výhľady, pokochám sa okolím. Výrazné obrysy Vršatských brál na východe sú predzvesťou Slovenska.

Znovu obdivujem dlhý zalesnený hrebeň Vizovických vrchov. Pozerám do mapy, bola by to pekná hrebeňovka modrou mimo urbanizovaného priestoru taktiež z Luhačovického nástupného priestoru. Aj pár zrúcanín, či iných zaujímavostí by bolo cestou so záverom v oblasti Pulčínskych skál. Tam som už bol pri prechode hraničného hrebeňa červenou z Mostů u Jablunkova do Vlárskeho priesmyku. Bez diskusie interesantné miesto v dosahu spojenia na Slovensko. Dosť atraktívna trasa, aby som ju nemusel ísť sám. Pokiaľ sa kochám z vyhliadky, prichádza vozidlo, ktoré odváža odpad zo smetiakov. Deje sa to asi pravidelne, zdali sa mi už večer prázdne. Dobrý servis rekreačného objektu. Stavbu si pofotím aj z vonkajšej strany, šesť poschodí, celková výška 18 metrov. Pomerne často sa o vrchu a rozhľadni nepíše ako Královec, ale používajú aj meno Finiš.

Brumov

Štvrťhodinku po siedmej vyrážam na cestu. Prechádzam okolo informačných tabúľ náučného chodníka, vedľa obrích mravenísk a po pol kilometríku hrebeňom prichádzam do rekreačného strediska Královec. Nezastavím sa. Pokračujem prístupovou asfaltovou cestou smerom dole. Našťastie nie dlho. S radosťou odbočím vľavo do lesa, aby som klesal až na dno bočnej dolinky. Ňou postupujem až k obci Návojná. Začína tu moja skoro 7-kilometrová asfaltová anabáza. Obcou kráčam ešte chodníkom, no za trošku nešťastne tváriacim sa kaštieľom postupujem zrekonštruovanou cestou len úzkou krajnicou vedľa zvodidiel. Obšťastní ma len pekný chránený dub pri ceste. Som vcelku rád, keď dosiahnem mestečko Brumov-Bylnice.

Môj prvý cieľ je vystúpiť k hradu na kopčeku nad centrom. Trošku nekonečným novým schodiskom prichádzam na parkovisko pred vstupom. Už tu možno naštudovať čo-to z toho, čo čaká za otvoreným vchodom. Prejdem upraveným areálom zrúcaniny až na koniec. Kupujem tu vstupenku a začnem prehliadku expozície v zachránených častiach hradu. Funkčné sú dve veže a prekrytá časť prízemných a podzemných priestorov. S interiérom som spokojný, dokonca sa mi páči aj biela pani. Zo zrúcaniny tu využili maximum. Poloha poskytuje pekný pohľad k hraničnému hrebeňu, ku vstupu do Vlárskeho priesmyku a samozrejme aj na centrum mestečka. Pri tu umiestnenom amfiteátri sa v sociálnych zariadeniach uvediem do prijateľnejšieho stavu. Som už v civilizácii.

Dole v mestečku si po prehliadke námestíčka dám v akejsi polocukrárni pod hradom kapučínko s čímsi sladkým a doplním niečím nealkoholickým. Posedávajúci štamgast ma oboznámi so svojou skúsenosťou z turistiky. Vraj raz Prčice a už nikdy více.

Nereflektujem na tu poskytnutú radu o dopravnom spojení k železničnej stanici v Bylnici. Tých pár kilometrov už dorazím aj po tvrdom povrchu. Je poludnie a do odchodu vláčika Arriva na linke Praha – Nitra mám cez hodinku času. Takže šliapem chodníkmi vedľa cesty, popri miestnych sídliskách, neodolám pri tom ponuke miestneho reťazcového obchodu. S dostatočným predstihom prídem do cieľa. K železničnej stanici Bylnice na vstupe do Vlárskeho priesmyku. Tu malý šok. Dva dni výluka na trati. Znova sa Vlárskou dráhou priesmykom nepreveziem. S patričným meškaním autobusom prestupujem v Trenčianskej Teplej na meškajúci vláčik dorazivší sem z Prahy obchádzkou cez Púchov. Našťastie, v Trenčíne stíham spoj do domoviny, tak to taká tragédia nebola. A vlakom z Trenčína cez Biele Karpaty musím skúsiť ešte raz.

Záver

Trošku som sa viac rozpísal. V dnešnej dobe, keď sa čítajú hlavne len bombastické nadpisy, to nie je dobrý počin. Niektorí sa síce oboznámia aj s prvou vetou, lebo už prišli k poznaniu, že článok nemusí zodpovedať bombastickému nadpisu, že býva aj o inom. Nečakal som, že o vcelku nie veľmi atraktívnej trase toľko toho bude, s čím by som sa chcel podeliť. Stačí mať ale len trošku viac otvorené oči. Možno inšpirujem ľudí, čo už svoje Everesty dosiahli a kráčajú s radosťou poznania, že kráčať ešte môžu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek