Túra

Bokšov a Ružínska skala v zime

25.10.19
Na východnom okraji našej najrozľahlejšej oblasti - Slovenského rudohoria - leží jeho podcelok zvaný Čierna hora. Kopcov s názvom Čierna hora je na Slovensku viacero, tu ide hneď o celé pohorie. Vŕšky Čiernej hory nevynikajú nadmorskou výškou, svojou strmosťou sa ale nedajú zahanbiť akýmkoľvek vrchom aj z našich najväčších pohorí. Obzvlášť vo svojej centrálnej časti, kde si rieka Hornád do pohoria doslova vyrezala úzky, kľukatý kaňon. Ten je dnes z väčšej časti zatopený vodnou nádržou Ružín, nad ktorou čnie zopár zaujímavých skalných kopcov. Najznámejší je asi Sivec, ja však mierim na susedný Bokšov.

Trasa

Malá Lodina – Ružínska skala – Holica – Bokšovské skalné mesto – Malá Lodina

Rád by som si tieto miesta prešiel aj v zime, charakter tunajšieho terénu je ale pod snehom objektívne nebezpečný. V jeden januárový deň však využívam situáciu, kedy je na kopcoch málo snehu, doslova len poprašok. Odvahu mi dodáva, že celý čas budem vidieť, kam stúpam. Ide totiž o terén bez turistického značenia, a teda ma nečakajú žiadne pohodlné a vychodené chodníky.

Trochu názvoslovia a výstup

Túra začína v Malej Lodine, dedinke schovanej v doline Hornádu, ktorá má však vynikajúce vlakové spojenia, nakoľko nad ňou prechádza naša hlavná železničná trať. Priamo nad obcou sa strmo dvíhajú dva zaujímavé vŕšky, ktoré by som dnes chcel prejsť. Prvým, menším, je Holica (641 m). Chudák Holica má so svojím menom riadne trápenie. Má niekoľko mien, ale žiadne nie je nejako oficiálne ustálené. Volajú ju aj Napoleonov klobúk, čo síce zodpovedá jej tvaru pri pohľade zo západu, predsa však je to trochu pridlhý názov a z geografického hľadiska hádam až príliš opisný. Niekto ju pozná aj pod názvom Líščí vrch, musia to však byť len najzasvätenejší. Na väčšine máp nemá žiadne meno, a keď sa už aj niekde objaví Holica, tak je to nanič, nakoľko len kúsok ďalej po hrebeni, nejaké dva kilometre, leží ďalšia, o dosť vyššia Holica (806 m). O čo ťažšie sa identifikuje tento kopec podľa mena, o to jednoduchšie ho ale človek spozná vizuálne. Leží totiž na samom okraji rázsochy a na tri svetové strany padá strmo do údolia Hornádu. Navyše jeho západnú stenu akoby niekto odlomil, odhaliac tak úchvatné skalné útvary, nazývané aj Ružínska skala. Je krásne viditeľná z vlaku, ktorý tadiaľ premáva po vysokom moste ponad Ružín.

Druhým vŕškom je Bokšov, s nadmorskou výškou 810 m je v najbližšom okolí najvyšší. Práve z neho vybiehajú na sever dve zaujímavé skalnaté rázsochy. Severozápadná vedie na opísanú Holicu a severovýchodná končí na Malom Bokšove (710 m). Celá rázsocha má názov Bokšovské skalné mesto, ktoré jej dalo množstvo skalných útvarov, veží a vežičiek, roztrúsených po celej jej dĺžke. Medzi obomi rázsochami leží krátka, avšak o to strmšia dolinka, ktorá vyúsťuje priamo do obce Malá Lodina, neďaleko železničnej zastávky. Práve tadiaľ vedie cestička na Bokšov z obce, na jej horný okraj a popod železničnú trať. Výrazná cesta vedie priamo hore do doliny, ja sa však dávam doprava na pomerne strmú lúku nad traťou. Takmer po vrstevnici, len veľmi mierne sa dvíhajúc, traverzujem lúku bez zjavného chodníka. Ak tu aj je, je nenápadný a zamaskovaný snehom. Cieľom je obísť výbežok lesa, ktorý sa nado mnou tiahne po hornom okraji lúky. Na jeho konci to stáčam ostro doľava, kolmo na vrstevnice stúpam popri lese až do kúta, ktorý tu vytvára horný okraj lúky. Tá je už dosť strmá, bola by tu parádna sánkovačka, ak by dole nebola železničná trať.

Vstupom do lesa sa terén ešte viac priostruje a stúpanie je poriadne strmé. Po pár udychčaných metroch sa dostávam na zalesnený skalný hrebeň, ktorý strmo klesá od vrcholu Holice a ktorý som pekne videl už z obce, hlavne vďaka absencii lístia na stromoch. Stúpanie je namáhavé, navyše sneh dosť podklzuje, je treba dávať pozor na každý krok. Pravidelne míňam nejaké skalné útvary, z ktorých niektoré vytŕčajú nad koruny stromov, vytvárajúc tak pekné skalné vyhliadky, ľahko prístupné z hornej strany. Považujem za samozrejmosť odbočiť na každú, východné výhľady do údolia Hornádu sa však opakujú, mení sa len výška. A keďže na samom vrchole Holice je tiež jedna vyhliadka s najlepším výhľadom, nižšie budú zaujímať len skalných fanúšikov.

Na Ružínskej skale

Kúsok pred vrcholom však opúšťam doterajšiu líniu a viac-menej traverzom prejdem na západný okraj vrcholovej časti Holice, kde nachádzam peknú horskú lúku ukončenú v dolnej časti kolmými skalnými stenami. Som na Ružínskej skale, odkiaľ sú krásne výhľady západnými smermi. Prítomnosť snehu spôsobuje, že skúmať samotné okraje skál sa neodvážim, hľadám si bezpečné miesto vyššie a obdivujem krajinu okolo seba. Priamo dole sa kľukatí priehrada Ružín, vlastne je to Ružín II, dolná a menšia časť sústavy dvoch vodných diel. Neprehliadnuteľný je vysoký železničný most ponad priehradu. Hneď za ňou sa dvíha pokračovanie kopcov Čiernej hory, v tejto časti sú nazvané ako Bujanovské vrchy. Viac doľava sa dá vidieť časť hornej priehrady Ružín I s Volovskými vrchmi na obzore, medzi ktorými dominuje Kojšovská hoľa. Ešte viac vľavo vidím neďaleký Sivec (Šivec), na ktorý sa ale najlepšie pozerá ráno. Ružínska skala neohuruje ďalekými výhľadmi, o to malebnejšia je krajina okolo nej. Na rozdiel od teplejších častí roka sa tu dnes dlho nezasedím a po krátkej prestávke mierim hore do lesa.

Na Holici

Na samotnom vrchole Holice som o chvíľku. Nachádza sa tu malá skalná vyhliadka. Výhľady do doliny Hornádu poznám zo stúpania, odtiaľ sú však, logicky, najlepšie. Malá Lodina sa krčí hlboko dole pri rieke a na druhej strane sa dvíhajú Sopotnické vrchy, čo je podcelok Čiernej hory na severovýchodnom brehu Hornádu. V diaľke nad nimi sa v zimnom opare rysujú Slanské vrchy na opačnom konci Košickej kotliny.

Najdominantnejším objektom je ale bezpochyby susedný Bokšov, samotný vrch, ako aj druhá jeho rázsocha, tiahnuca sa vodorovne priamo predo mnou. Stromy bez lístia umožňujú naplno odhaliť skalnatý charakter celého Bokšovského skalného mesta, ako sa zubatá skalnatá pílka volá. Skalné útvary však nie sú len na vrchole rázsochy. Celkom zaujímavé, dokonca omnoho mohutnejšie skalné veže sa nachádzajú v asi polovici svahu, ktorý z Malého Bokšova klesá dole do doliny. Zároveň vidím tiež hrebeň, ktorý ma privedie neomylne až na Bokšov, pozvanie prijímam a vchádzam opäť medzi stromy.

Eufórie a patálie na hrebeni Holica - Bokšov

Prudké, nepríjemné stúpanie skončilo, na hrebeni naberám výšku pozvoľne, slnko zalieva cestičku predo mnou dostatkom svetla, tak sa pomaly dostávam do povznesenej turistickej nálady, kedy všetky bežné problémy každodenného života ostali dole a človek si vychutnáva pohyb v pokojnej a krásnej prírode každou bunkou. Ak by som vedel spievať, tak začnem, ak by som vedel lietať, tak si to rozdám s ktorýmkoľvek dronom. Trest za zníženú pozornosť prišiel zakrátko. Pri jednom ráznejšom kroku mi ľavá noha náhle ustrelila dole svahom doprava a keďže bola bližšie pri svahu, odkopol som si aj pravú do výšky a na okamih som sa ocitol vo vzduchu, otočený na boku v takmer vodorovnej polohe. Prazvláštny pokus o levitáciu mi dlho nevydržal, keďže svoj boj s gravitáciou som vzápätí hanebne prehral a pristál som na zemi už celkom v súlade s prírodnými zákonmi. Nestalo by to ani za zmienku, keďže práve v tomto úseku bol chodník na hrebeni pokrytý lístím a snehom, takže dopad to bol vcelku mäkký. Naozajstná smola bola v tom, že akurát práve na tom mieste vytŕčal zo zeme osamelý skalný hrbolček veľkosti a tvaru väčšieho orecha. A presne naň som dopadol na stehennú kosť celou váhou. Čo by som sa okúňal, priznávam sa, že od bolesti som zreval tak, že všetky živé tvory okolo mňa sa museli splašene rozutekať na všetky svetové strany a zdesene oznamovať príbuzenstvu, že nastáva koniec sveta.

Vybavujem si, že ako prvá mi napadla absurdná myšlienka, ako asi bude zlaňovať záchranár pomedzi koruny stromov. Keď najväčšia bolesť začala odznievať, opatrnými pohybmi si overujem, že to s najväčšou pravdepodobnosťou nebude zlomenina. Po niekoľkých minútach zvládam prvé kroky, avšak so zaťatými zubami od bolesti. Tak sa teda pomaličky, krívajúc poberám ďalej. Niekde na polceste medzi Holicou a Bokšovom zídem z hrebeňa doľava a dolinkou sa nejako vrátim do Malej Lodiny. Bolesť sa však postupne dostáva do takých medzí, že skoro ani nekrívam, aj tempo je takmer pôvodné, tak sa teda rozhodujem pokračovať na Bokšov.

Bokšovské skalné mesto

Pred vrcholom Bokšova sa terén začína výraznejšie dvíhať a prichádzam medzi statné buky, cez ktoré sa musel prehnať riadny vetrisko, keďže viaceré z nich boli povyvracané na zemi aj s koreňmi. Ostatné však boli ako na revanš nádherne vyzdobené zimnou inovaťou, ktorá doslova žiarila oproti modrej oblohe. Pri obdive námrazy si všimnem výhľadové okno, ktoré sa vďaka popadaným bukom otvorilo v korunách stromov. Poskytuje pomerne úzky výhľad jedným smerom, avšak správnym. Na obzore ma totiž prekvapia bielo žiariace Vysoké Tatry. Pekné prekvapenie, dnes som absolútne nečakal, že Tatry uvidím. Predsa len je to odtiaľ 80 km a dnešné podmienky neboli práve ideálne na ďaleké výhľady. Keďže samotný vrchol Bokšova je zalesnený, stáčam sa doľava a traverzom mierim na rázsochu skalného mesta. Prvé skalné útvary sa začínajú objavovať ešte v lese, no pravá nádhera sa objaví o kúsok ďalej, kde sa Bokšovské skalné mesto teší priamym slnečným lúčom. Úzky skalnatý hrebeň je totiž z pravej strany takmer úplne odlesnený, vďaka čomu poskytuje krásne výhľady dole do údolia Hornádu a ďalej cez Košickú kotlinu až po Slanské vrchy. Paradoxne, za výhľady môžeme vďačiť požiaru, ktorý pred rokmi výrazne zredukoval porast stromov na strmom svahu. Zdá sa mi, že si z jednej dávnej cesty vlakom pamätám zadymené svahy, je to však iba nejasná spomienka.

Postupne prechádzam celou rázsochou okolo jednotlivých skalných veží, stĺpov či iných útvarov, dávajúc pozor na každý jeden krok. Druhý pád by som absolvoval len veľmi nerád. Na samom konci rázsochy sa nachádza utešené miestečko, plošinka so zopár balvanmi a nádherným výhľadom do okolia. Tu si dávam obedňajšiu pauzu. Mal by to byť Malý Bokšov, odkiaľ rázsocha začína prudko padať dole k železničnej trati pri Malej Lodine. Na moje veľké prekvapenie sa počas pochutnávania vynorí spod krajného brala chalanisko s batohom. Podobný zúfalec ako ja, čo sa v týchto podmienkach štverá do skál. Prehodili sme len pár slov, z ktorých ma pobavila otázka: „Dosť sa šmýka, čo?“ „Mne niečo hovor.“ Pokračoval vzápätí ďalej, v podstate po mojich stopách, takže som zasa sám. Napriek mrazu a veľmi zubatému slnku sa tu dá chvíľu zdržať, pretože panuje bezvetrie, tak si to vychutnávam.

Skratkou naspäť

Pri prvom náznaku chladu sa dvíham na cestu späť. Dostávam skvelý nápad, že ušetrím pár minút a výškových metrov, ak vrchol Bokšova pretraverzujem ešte nižšie, ako cestou sem. Takže z rázsochy uhnem doprava o čosi skôr a pekne po vrstevnici mašírujem vpred. Všetko ide ako po masle, už sa v duchu obdivujem, aký som rodený horal, keď sa predo mnou objaví niekoľko metrov vysoký skalný schod. Nechápavo naň pozerám a nič. Jednoducho ho neprejdem. Musím sa vrátiť naspäť hore na hrebeň. Toľká potupa. Po pár krokoch nachádzam čosi, čo by sa dalo zliezť. Skúšam to s pomocou rúk i zadku, tak sa mi to darí. Sláva, predsa som len horal. Obzriem sa okolo seba a sebavedomie strácam druhýkrát. Všade okolo mňa ležia pováľané statné buky, sú ich desiatky, jeden vedľa druhého. To som si pomohol! Nabudúce, keď budem mať opäť chuť skrátiť si cestu, tak... Našťastie, nemám komu povedať, aby ma niekde nakopal. Nedá sa nič robiť, hore skalným rebrom to už nevyleziem, takže pekne trpezlivo, buk za bukom, postupne sa cez všetky štverám. Vôbec som netušil, že štíhle, vysoké buky sú na zemi také hrubé. Nakoniec to mám za sebou. Celá skratka mi trvala dva až trikrát dlhšie, ako keby som sa vracal po svojich stopách. Rozhodne som však ušetril zopár výškových metrov. Zostup dolinkou je krátky, no riadne strmý, ostatne, ako všetky svahy týchto kopcov. Do Malej Lodiny prichádzam ešte pred západom slnka, tak sa presúvam k priehrade Ružín priamo pod Holicu, aby som si ju poobdivoval aj zospodu, krásne sfarbenú lúčmi zapadajúceho slnka.

Zhodnotenie

Z celej dnešnej túry si okrem obrovskej modriny, ktorú som mal cez pol stehna ešte aj po dvoch týždňoch, odnášam aj pozitívne dojmy. Keďže som však tieto miesta prešiel aj v iných ročných obdobiach, nemôžem sa ubrániť záveru, že biela im pristane asi najmenej. Keď k tomu prirátam aj na snehu objektívne nebezpečný terén, zimnú návštevu Bokšovských rázsoch by som sa asi neodvážil niekomu doporučiť. O to viac sa tam oplatí zájsť vo zvyšnej časti roka.

Fórum 2 príspevky
Bokšov a Ružínska skala v zime 29/10/19 13:31 2 príspevky
Najnovšie články autora
 
Túra Zadné Meďodoly a Gombošov vrch z Tatranskej Javoriny Naplánovaný jesenný turistický výlet v Tatrách musím na poslednú chvíľu modifikovať. Horská služba totiž hlási, že po poslednom snežení panujú vo vysokých polohách zimné podmienky, k čomu nemám potrebné skúsenosti a s výnimkou čiapky ani výstroj. Ostávajú teda iba nižšie položené miesta, z čoho sa rozhodujem pre Zadné Meďodoly. Miesto mi učarovalo už pri našom letnom rodinnom prechode Kopským sedlom, kvôli deťom som si ho však patrične nevychutnal. Aby to nebola len taká seniorská prechádzka, po návrate do Tatranskej Javoriny si ešte vybehnem na Gombošov vrch preveriť výhľady zo zjazdovky. 08/12/19 Peťo Nový Vysoké a Belianske Tatry
Túra Važecká dolina s deťmi Uznávam, že názov článku je trochu zavádzajúci, keďže Važecká dolina je jediná z hlavných vysokotatranských dolín, ktorej dnom nevedie turistický chodník. Po jej západnom okraji však vedie chodník na Kriváň, ktorý umožňuje množstvo pohľadov do doliny, dávajúc tak príležitosť dostatočne ju spoznať. V rámci nášho rodinného spoznávania tatranských dolín využívame túto možnosť a v jeden horúci letný deň sa vyberáme do „odľahlejšej“ časti Tatier. Našim cieľom nie je Kriváň, ten je zatiaľ privysoko, skôr ide o to nestratiť v horúcom lete kondíciu a zároveň sa trochu schladiť na nejakom peknom mieste vo výškach niekde nad kosodrevinou. 21/11/19 Peťo Nový Vysoké a Belianske Tatry
Túra Bokšov a Ružínska skala v zime Na východnom okraji našej najrozľahlejšej oblasti - Slovenského rudohoria - leží jeho podcelok zvaný Čierna hora. Kopcov s názvom Čierna hora je na Slovensku viacero, tu ide hneď o celé pohorie. Vŕšky Čiernej hory nevynikajú nadmorskou výškou, svojou strmosťou sa ale nedajú zahanbiť akýmkoľvek vrchom aj z našich najväčších pohorí. Obzvlášť vo svojej centrálnej časti, kde si rieka Hornád do pohoria doslova vyrezala úzky, kľukatý kaňon. Ten je dnes z väčšej časti zatopený vodnou nádržou Ružín, nad ktorou čnie zopár zaujímavých skalných kopcov. Najznámejší je asi Sivec, ja však mierim na susedný Bokšov. 25/10/19 Peťo Nový Čierna hora
Najnovšie články na titulke
 
Túra Dachstein - na Stoderzinken cez Notgasse Konečne prišlo babie leto. Zo zoznamu plánovaných túr vyberám Dachstein, pretože tam som tohoto roku ešte nebol. Pôjdem na prechádzku podľa pána Paulisa, ktorý dáva reportáže zo svojich výletov na internet. Už ani neviem, prečo treba ísť cez Notgasse. Ale keď tadiaľ chodieva pán Paulis, nebude to zlá voľba. Druhým cieľom je obehať ferraty, ktoré sú tesne pod vrcholom kopca. dnes Martin Knor Svet
Rozhovor Keď človek dôjde prvý, je to už len čerešnička na torte Mužské prvenstvo v Slovenskej ultratrailovej lige 2019 patrí Mikulášovi Kérimu, ktorý svojím celoročným ziskom 8195,5 bodov nasadil latku naozaj vysoko. Svoje víťazstvo si zaslúžil skvelými výkonmi počas celej ultrabežeckej sezóny. Na ôsmich podujatiach SUT si vybojoval dvakrát 5. miesto (MF100 a NTS), raz 3. (P100), trikrát 2. (SŽ77, V100, RZB) a na dvoch podujatiach do cieľa dobehol ako prvý (L100, H100). Na tropickej Hriňovskej stovke (124 km, 5200 m+) zdolal náročnú trasu v čase 15:26:30, s takmer 1,5-hodinovým náskokom pred druhým Reném Mrázom. Miki je stálica slovenskej ultratrailovej scény, a tak mi nedalo a vyspovedala som ho, ako to robí, že mu to tak behá. včera Júlia Batmendijnová Rozhovory
Túra Potulky okolo Bukowiny Tatrzańskej Tatranskú Bukovinu (poľ. Bukowina Tatrzańska) sme už viackrát navštívili. Prostredie Podhalia (poľ. Podhale) obľubujeme najmä pre nenáročné, ľudoprázdne prechádzky s neopakovateľnými pohľadmi na Tatry. Obdivujeme kde-tu roztrúsené “živé” salaše - bacówki, či kulinárske špeciality. Okolie je posiate množstvom obydlí, čo špacírku predurčuje na bezpečnú alternatívu k vysokohorským túram v období s nepriaznivým počasím. včera Roman Matkovčík Vysoké a Belianske Tatry

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Bokšov a Ružínska skala v zime 29/10/19 13:31 2 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Čierna hora

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 775 m n. m. – Bokšov (Bokšovská skala)

    • min: 285 m n. m. – Malá Lodina

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 569 m

    • klesanie: 569 m

  • Vzdialenosť
    • 6 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • zima

  • Dátum túry
    • 2018

  • Štart trasy
    • šírka: 48.8742 ° SŠ
      dĺžka: 21.134 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.8742 ° SŠ
      dĺžka: 21.134 ° VD
      » Mapa

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Malá Lodina (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.97 (0.25)