Túra

Javorinkou k hrebeňu Malej Magury

20.10.19
Pekné počasie Mariánskeho leta mi spôsobilo alergické svrbenie piat. Jediným medikamentom bola možnosť to rozchodiť. Ordinujem si dva juhovýchodné podcelky Strážovských vrchov. Prechod hrebeňom Javorinky a prejdenie hrebeňa Malej Magury, ktoré lemujú v poloblúku severozápadný kraj hornej, Pravnianskej, časti Hornonitrianskej kotliny.

Trasa

Fačkovské sedlo – sedlo Javorinky – Čičerman – sedlo Obšiar – Magura – Bojnice

Plánovanie

Chodníky, po ktorých plánujem kráčať, mi nie sú neznáme. Oproti predchádzajúcim verziám to chcem vykonať ako jednu túru a opačným smerom ako v minulosti. Teda nie pre mňa klasicky Bojnice - Čičmany. Lepšie je ukončiť v trasu v civilizovanejšom mieste a v tomto prípade aj kúpeľnom meste. Druhá polovica je vhodnejšia aj na nepredvídané predčasné ukončenie trasy. Plánovanie v Hikeplanneri vypočítalo skoro 35 km za 11 hodín, so slušným stúpaním a ešte väčším klesaním. Začínam totiž v pomerne vysokej nadmorskej výške. Údaje ešte preverím u konkurencie. Ukáže o pár kilometrov menej, no časovo trošku viac. Jesenná rovnodennosť ešte nebola, tak ostáva vyše 12 hodín svetla. Nemusel by som sa naháňať so slnkom, kto dorazí do cieľa skôr. Pre istotu popíšem rozpis času na papierik pre kontrolu tempa môjho postupu. Žiadna veľká rezerva tu nie je, posedávať sa teda nebude dať.

Z Fačkovského sedla po Lazový vrch

Vystupujem osamelo po pol siedmej ráno z prvého sobotného spoja, čo ma priviezol do Fačkovského sedla. Je to vynikajúce miesto nástupu na turistické chodníky. Drvivej väčšine turistov slúži síce len ako východiskové parkovacie miesto na zdolanie ikonického vrchu Kľak. Mimo tento vrch je aj dôležitým bodom na červenej značke Cesty hrdinov SNP. Sedlo nie je len hranicou dvoch povodí, ale ako tu pomerne často býva, aj miestom stretu dvoch meteorologických situácií. Horná Nitra je dnes prakticky bezoblačná, údolie Rajčianky je pod sivou oblačnosťou. Takže aj vrchol Kľaku je obalený hmlistým mrakom. Len nižší Reváň nad prameňom Nitry a Homôľka svojou polohou sú mimo mraky. Pevne verím, že vychádzajúce slnko zvedie víťazný boj so sivými šíkmi prenikajúcimi na juh. Nezastavujem sa a popri minizoo začínam kráčať smerom k lyžiarskemu svahu.

Očakáva ma výstup, ktorý zostal asi v pamäti mnohých esenpečkárov. Ja som ho týmto smerom prekonal pred štyrmi rokmi so spoluturistom Petrom. Absolvovali sme jednu z etáp nášho zdolávania spojenia Kremenca s Devínom červenou značkou. Začínali sme ju tu a ukončili v Trenčianskych Tepliciach. Pofukuje studený vietor a oceňujem, že som sa neobliekol letnejšie. Severák ma bude bohužiaľ sprevádzať skoro celý deň. 250 výškových metrov proti svahu zjazdovky dáva zabrať. Pri pohľade smerom späť mi napadá, že radšej stúpam týmto smerom s paličkami hore, ako by som sa mal pustiť dolu svahom na lyžiach. Trošku som prekvapený, že mi to dnes ide akosi v pohode, ani sa tak nepotím. To asi tým ako ma prefukuje. Nemám nič na sebe proti vetru. Spomienka bola krutejšia. Bolo letné teplo, aj batoh bol ťažší a možno sme sa trošku pretekali. Dnes som pre istotu vynechal raňajky, nech ma žalúdok nezaťaží pri prvom nápore.

Dosiahnem hrebeň medzi dvomi vrcholmi - Homôľka a Gašpar. Pozoruhodne, sú podľa mapy zhodnej nadmorskej výšky 1072. Na jednom končí vlek (Homôľka), vystúpim vľavo na Gašpar. Z týchto pozícii možno vzhliadnuť aj Strážov. No len v prípade, že by nebolo spomínanej oblačnosti. No už mám dojem modrenia nad hlavou. Snáď bude krajšie. Vpredu vidím na celej ploche len hrebienky, doliny medzi nimi, kopčeky s lúčkami. Jediným zjavným ľudským výtvorom je stožiar vysielača na Javorinke nad skrytými Čičmanmi. Kdesi z doliny potoka Tužina sa ozývajú zvuky jelenej ruje. Pekná kulisa rozvíjajúceho sa dňa. Nasleduje miernejšie klesanie vykosenou lúkou, čo sa na viac zalesnenom teréne dosť zostrí. Ale je to pekný úsek smerujúci krajom lúčok na južnej časti hrebeňa k vpredu sa predvádzajúcej súmernej homole kopčeka Čelo. Na vrchol nie je potrebné vystúpiť, chodník ho obchádza sedlom pod Čelom. Kúsok za smerovníkom priamo pri chodníku je nerezový krížik na pamiatku dosť medializovanému úmrtia turistu Dadu. Nasledujúci, viac zalesnený úsek pod ďalším vrcholkom Úplaz traverzujem ostrejším svahom držiac si viac-menej konštantnú výšku. Pokračujem kratším miernym stúpaním otvoreným hrebienkom na vrchol Priečna. Otvárajú sa tu neskutočne pekné spätné výhľady k už bezoblačnému Kľaku. Z najvyššieho bodu je tu opäť klesanie lesom až do sedla pod Priečnou.

Z tohto bodu prestávam byť pod patronátom Kľaku a úlohu preberá Strážov. Začína dominovať na horizonte, tiež oproti modrej oblohe. Zo sedla treba znovu naberať výšku. Aj keď nedosahuje parametre prvého stúpania, dá trošku zabrať. Chodník ide pre zmenu severnou stranou hrebeňa okrajom fotogenických pasienkov s osamelo rastúcimi drevinami. Prekročím ohradník, nech nemusím kráčať celkom popri lese. Otvorená poloha prestáva chrániť pred stále studenými závanmi vetra, no poskytuje zaujímavé pohľady do krajiny. Spoza kopca so stavbou vysielača hanblivo vykukuje nezameniteľná Homôľka nad Valaskou Belou. Prechádzaný úsek je tvorený dvomi vrcholčekmi so sedielkom medzi nimi. Vyšší má názov Javorina, z nižšieho Háje zostupujem priamo do sedla Javorinka. Dôležitej turistickej križovatky.

Červená líniová značka sa tu rozdeľuje. Jedným smerom Cestou hrdinov SNP možno pokračovať do Čičmian. Druhá ma má priviesť na Maguru. Miesto je pekné, pod vrchom Javorinka, nezmazateľne spájaným s rázovitou obcou. V samom sedle v tieni štyroch pekných líp je drevený kríž. Polohu využil aj turistický smerovník do všetkých svetových strán. Trošku to tu ruší vedenie vysokého napätia, no niekedy sa inak nedá. Podľa mapy tu má veľa kopcov meno ako Homôľka či variant názvu Javorina. Trošku mi to robí zmätok v hlave. Kráčam tri hodiny, treba aj krátku prestávku. Usadím sa trošku do závetria, za kmeň jednej z líp a vybalím nachystané raňajky. Teplá káva z termosky a vločky s jogurtom potešili nielen telo, ale aj dušu.

Lazový vrch

Z plánovaných desať minút je dvadsať a poberám sa preč. Kráčam opäť traverzom lesnou cestou južnou stranou popod vrch Javorinka, aby som sa vynoril na lúkach z opačnej strany. Pasienky tu majú zdravý charakter, nič nie je zanedbané, zarastajúce, nič zbytočne vyklčované. Mierne sa zvažujú k Čičmanom, no z obce zahliadnem len pár domov na hornom konci. No Strážov ma stráži v plnej sile. Bližšie už k nemu dnes nebudem. Neodolám bedliam a mladé, s ešte nerozvinutými klobúčikmi opatrne umiestnim do ruksaku. Chodník smeruje k najvyššiemu miestu trávnatého terénu na hrane hrebeňa. Južný svah je strmý a plne zalesnený. Značka Lazový vrch je umiestnená na stĺpiku pri žltej odbočke do dediny. Nie je to doslovne vrcholový bod. Ten tvorí asi len líniová značka na kovovej tyčke v rohu lúčky.

Prejdený úsek považujem za jeden z najkrajších hrebeňových trás v oblasti Hornej Nitry. Profilom, terénom s vrcholovými lúkami a lesíkmi a neskutočne peknými výhľadmi do okolia. Je síce trošku v tieni Kľaku a Strážova, takže ho absolvujú hlavne aktéri prechodu z Dukly na Bradlo, no má veľké čaro. Odporúčal by som neskracovať si cestu zo sedla Javorinka, ale absolvovať to až cez Lazový vrch žltou z a či priamo do Čičmian. Autobusový prístup z oblasti Žiliny a Prievidze do nástupných a cieľových bodov, spojenie medzi nimi, prípadné možnosti parkovania sú tiež veľmi dobré. Ani dĺžka trasy (13 km) by pre nikoho nemala byť problémom.

Cez Čičerman k sedlu Obšiar

Trošku špekulujem pri hľadaní vstupu do lesa no po chvíli strmo klesám skalnatým chodníkom dole. Trošku pripomína rozbiehajúce sa riečište, tok, čo sa raz za čas spája, aby sa znovu rozišiel. Každý tu hľadá pohodlnejší variant. Aj ja sa čas od času ocitám mimo oficiálneho chodníka. No šťastne dosiahnem kvalitnú lesnú cestu, spojenie medzi Tužinou a Gápľom v Čičermanskom sedle. Obľúbený prechod cykloturistov.

K miestu sa mi spája spomienka z dávnych rokov. Pri mojom prvom prechode trasy Bojnice - Čičmany s Paľom a Igorom, sa týmto nepozdávalo posledné stúpanie na Lazový vrch. Rozhodli sa ho obísť jednou bočnou cestou vľavo. Ja som ich potom dve hodiny vyčkával v Kaštieli v krčme. Keď neprichádzali, posledným možným spojom som sa vrátil domov. Doba bola ešte analógová a o niečom takom ako mobil sme ani nesnívali. Až následne som sa dozvedel niečo bližšie. Tak si skracovali cestu, až prišli do osady Gápeľ. Až jeden z miestnych obyvateľov ich priviedol pred Čičmany a oni tu strávili v ubytovni plánovanú noc. Zostal z toho slovný zvrat o skracovaní cesty cez Gápeľ. Inak, takto s odstupom času aj trošku ľutujem, že som nešiel s nimi. Spoznali mne dosiaľ neznáme osídlenie v horách a mali aj trošku dobrodružné nasledujúce ráno.

Znovu stúpam listnatým lesom. Prvá štvrťhodinka bola prudšia, následne sa to zvoľnilo, je to celkom monotónne. Keď vľavo presvitá lúka, odbočím a pokochám sa výhľadmi. Nasledujúca, už zarastajúca lúčka okrem jedného miesta výhľad neposkytuje. No to som prakticky na vrchole. Hrebeň sa zúži, trošku zdivočie a mám prejdený Čičerman. Kopec s ľubozvučným menom by si zaslúžil vrcholovú tabuľku. Je tu len trigonometrický kameň. Zo zarasteného vrcholu nie sú prakticky žiadne možnosti pohľadov do okolia. Z vrchu vedie krátke, ale o to strmšie klesanie. Tiež nám zostalo zo spomínaného prechodu v pamäti. Od tej doby som sa viackrát presvedčil, že to nie je žiadna katastrofa, no prvý dojem sa nikdy ľahko nezmení. Nasledujúci presun neobhospodárovanými rozsiahlymi lúkami je v pohode. Pomaly sa lúčim so Strážovom, ktorého silueta sa z tohto uhla trošku zmenila. Sú vidieť čiastočne aj jeho bralá. Je okolo poludnia. Prestávam si užívať zvuky motorových píl a znovu mám možnosť počúvania prejavov jelenej lásky. Je asi hluchá a slepá, lebo parohatým zverom drevorubačská činnosť neprekážala, len ju prehlušovala. Zaujímavé, že sa neobmedzuje na večerný a ranný čas.

Obšiar

Chodník sa zmenil na cestu lesom, čo ma privádza cez nevýrazné sedlo Kolenová k otvoreným priestorom sedla Obšiar. Za pasienkami zvažujúcimi sa k východu vyrastá široký hrebeň. Budem musieť znovu naberať výšku. Opúšťam oblasť Javorinka a budem vstupovať do Malej Magury. Prichádza sem aj dnes cykloturisticky dobre využívaná cesta od Chvojnice k Čavoju. Vidím pohyb cyklistov obomi smermi. Využijem prítomnosť dvoch z nich, čo tu obdivujú vraj medvedie stopy, k môjmu zvečneniu s Kľakom v diali. Trošku ich poopravím. Aj keď sme v medveďom regióne, fotia si stopy tu pasúceho sa dobytka. Stádo kráv je v dohľade. Strach má veľké oči. Medvedie sú skoro ako ľudské, len guľatejšie, úzka päta, bez klenby, s pazúrmi na prstoch. Prejdem od pár rokov starej kaplnky v sedle ešte kúsok a na nasledujúcej turistickej križovatke si urobím prestávku. Je pred jednou, žalúdok sa pripomína. Na kraji lesa je ohnisko s posedením a so stolíkom, čo bol upgradovaný v dákej obývačke. Doplním tekutiny a s trochou ľahkého proviantu aj energiu.

Na hrebeň Malej Magury

Znovu som pretiahol prestávku na dvadsať minút. Asi mi nie je dobré žiť v predstave, že to prebehne rýchlejšie. Poučenie do budúcnosti. Buď žiadna prestávka, alebo takto dlhá. Nastupujem do stúpania na hrebeň. Prvý vrchol Malá Magura presahuje výšku 1100 metrov. Prevýšenie bude väčšie, ako bolo to z Fačkovského sedla. Síce nie až také prudké, no staršia, už nevyužívaná zrážkami vymletá kamenistá cesta vedie kolmo hore svahom, dá zabrať. Asi na dvoch miestach prekračuje upravené zvážnice traverzujúce pohorie. Trištvrte hodiny mi trvá, aby som sa potešil z vrcholového rázcestníka na počiatku hrebeňa nesúceho názov Malá Magura. K jej vyššej sestre zhodného mena, len bez prívlastku, je len kúsok. Terén je tu porastený lesom a prakticky neposkytuje žiadne výhľady, tak ako je pravidlom v tomto pohorí. Len v oblasti väčších rúbanísk je možné rozhliadnuť sa po okolí. Jedna výnimka tu je a vedie tam chodník z tohto miesta – Temešská skala. Tam to nemá chybu. Pre ľudí, čo by chceli vystúpiť na najvyšší bod hrebeňa a vidieť niečo pekné, odporúčam prechod Poruba (418) – Magura (1146) – Temešská skala (915) – Temeš (529) v dĺžke 13 km. Absolvoval som ho v skorú jar, za prítomnosti snehovej pokrývky v horných partiách. Musel som dokonca kráčať v šľapajach miestnych medveďov. Preto som sa dole mohol tak múdro tváriť ako veľký stopár. V skutočnosti som živého maca okrem ZOO nikdy nevidel.

Magura

Nasleduje veľmi pohodlný postup miernym stúpaním cez polohu Nad Veľkou lúkou k samotnému vrcholu. Ako prvá sa zjaví lúčka na širokom hrebeni obkolesená lesmi. Samotná Magura je skrytá medzi stromami. Pri ohnisku s improvizovaným posedením je rázcestník, na vlastnom vrchole vysoký drevený kríž a opodiaľ rozpadnutý prístrešok. Výhľad žiadny. Kto by silou-mocou chcel niečo vidieť, musí zostúpiť kúsok po zelenej na peknú Panskú lúku v stúpaní od Poruby. Nie je až tak ďaleko, no trošku námahy by to stálo. Zhodím batoh, otvorím čierneho radlera, nech zdolanie dnešnej méty trošku slávnostne zapijem. Dvadsať minút ubehlo aj tu veľmi rýchlo. Bol som prekvapený, že okrem mňa tu nikto nie je. Deň bol pekný. Možno všetci boli ranné vtáčatá.

Hrebeňom smer Bojnice

Po 15-tej začínam ústup z dosiahnutých pozícií. Chvíľku strmšie klesanie kamenistým chodníčkom sa zvoľňuje a naberá charakter trošku hore, trošku dole. Klasická nenáročná hrebeňovka. Vyrúbaný svah na pravej strane mi umožní pohľad, i keď proti slnku, na hlavný hrebeň Rokoša. O chvíľu rozsiahlejší holorub smrekového lesa pred žltou odbočkou Polianky zas do oblasti Hornej Nitry. V tomto počasí je dobre vidieť ponad Žiar aj Veľkú Fatru a Kremnické vrchy. Spoznávam Lysec, Tlstú, Ostrú, Drieňok a na horizonte celý hlavný hrebeň. Vďaka lesohospodárskej činnosti vidím z tejto polohy prvýkrát Prievidzu so severnou časťou Vtáčnika, výrazný Malý a Veľký Grič.

Pod jedným z nasledujúcich kopčekov na Troch kopcoch (973 m) nachádzam drevený dvojkríž hlásiaci sa ku Kanianke. Je tu praktické nekryté posedenie. Bohužiaľ, čas rýchlo ubieha, nemôžem sa zdržiavať. Kráčam trošku otvorenejším terénom krajom malých rúbanísk, porastených peknou vysokou trávou. Na jednom mieste sa na chvíľku pristavím, užívam si slnečné lúče v začínajúcom bezvetrí. Čosi zapraští a spozorniem. Asi 20 m po vetre sa vynorí laň. Spása nerušene trávu, o minútku sa pripája odrastené mláďa. Som ticho, pozorujem pre mňa nezvyklý zážitok. O chvíľu sa spoza svahu vynorí aj hlava jeleňa. Skúsim nachystať fotoaparát. Celý deň fotím len mobilom, teraz nie som pripravený. Laň spozornie a skočí do lesa. Mláďa nechápe, čo sa deje. Chvíľku váha a pomaly sa poberie za matkou. Zaujímavý moment.

Boškovie laz

Ešte jeden výhľad rúbaniskom aj na priehradu v Nitrianskom Rudne a klesám do menšieho sedielka. Nasleduje kratší ostrejší výstup na Boškovie laz. Odbočka modrej, ohnisko, improvizovaný prístrešok na sedenie. V stúpaní stretám jediného dnešného turistu. Mladík kráča k Magure. Bude tráviť noc v mne neznámom otvorenom zrube. Laz bol posledný vrch na ceste, nasleduje len neustále klesanie. Na svetlejších partiách lesa sa objavujú brezové hájiky. Pod jedným je osamelý kríž, nostalgické liturgické miesto. Už v tmavom lese na modrej odbočke do Kanianky v polohe Pansky háj si robím krátku prestávku. Kúsok od cesty je chata s upraveným prameňom vody. Jeho výdatnosť môžem charakterizovať spojením málo, ale predsa. Trošku hydratujem, skonzumujem posledný proviant a keďže je po 17-tej, ponáhľam sa do cieľa.

Nasledujúci úsek je trošku nešťastný. Chodník sa odpája z lesnej cesty a starou, roky nevyužívanou zvážnicou klesám dole. Voda stekajúca počas zrážok zahĺbila cestu hlboko do tvaru v. Popadané stromy cez, nebojím sa použiť výraz jarok, to ešte viac komplikujú. A aj ak prídem na novšiu lesnú cestu, tak je devastovaná ťažbou a zvyškami po ťažbe, že sa mi veľmi neuľahčí. Vyslobodenie začína až pri Veľkých brezách. Táto cesta nejaví znaky po nás potopa.

Bojnice

O pár minút prichádzam do Šutovského sedla. Mení sa tu charakter lesa. Naberá znaky športového zázemia kúpeľného mesta. Je nielen križovatkou turistických a cyklistických ciest, ale aj bežeckých a cyklotrailových trás. Musím si dať pozor, aby som prišiel do Bojníc správnym chodníkom. Niekedy sú spomenuté cestičky v lepšom stave ako moja červená. Párkrát, keď je niektorý úsek spoločný, prepúšťam cyklistov. Vidieť, že Bojničania športom žijú. Len mierne klesajúc dosiahnem kaplnku sv. Vendelína. Záber mobilom na cirkevný objekt mi kazí o pár metrov bokom umiestnený štiepkovací stroj.

Inak, som obrazne v tieni chodníka v korunách stromov, Čajka v oblakoch. Medzi stromami ju skôr tuším ako vidím, no podľa zvukov je aj teraz v podvečer slušne navštívená. Osobne mi v tomto umiestnení neprekáža. Nie je v chránenom prírodnom území, ale v skoro v kúpeľnom parkovom lesíku. Stala sa novým lákadlom regiónu a zvyšuje komerčný potenciál Bojníc v období znižovania priemyselného v oblasti Prievidzska. Ľudia chcú hry, tak ich dostávajú. Od kaplnky smerujem prudko kolmo dole svahom. Najskôr lesom, neskôr popri betónovom plote ZOO, aby som priechodom mestskými hradbami zostúpil trošku po siedmej do centra Bojníc. Odfotím si turistický smerovník pod zámkom a cez námestie sa poberám k autobusovej zástavke.

Záver

Nebola to celkom ľahká túra. Myslím, že svrbenie piat je zažehnané. Mám len dojem, že pár dní budem mať trošku problém s kráčaním dole schodmi. Svaly sa budú ohlasovať. Dnes to bolo čosi nové v tom, čo som dávno poznal.

Fórum 3 príspevky
Javorinkou k hrebeňu Malej Magury 24/10/19 09:57 3 príspevky
Najnovšie články autora
 
Túra Cez Hrádok na Čertove chodníky vo Vtáčniku Sú miesta, na ktoré chodíme radi. Neprekáža nám, aj keď je to niekoľkokrát za rok. Miestne príslušný genius loci zabráni, aby sa nám to zunovalo. Jedným takým je Hrádok nad Bystričianskou dolinou. Magické miesto, známe hlavne skalolezeckej verejnosti. Ja síce z výšok mám skôr závrate, neprislúcham k tejto spoločnosti, no je to tiež turisticky veľmi atraktívna oblasť aj pre bežného návštevníka. Bola viackrát spomínaná na Hikingu ako zaujímavá časť pohoria Vtáčnik. 11/11/19 Vladimír Mikuš Vtáčnik
Túra Glarnské Alpy – ku Spitzmeilenhütte Nechce sa mi tomu veriť. Je pol jedenástej v noci a vonku v tme neustále prší. Pritom predpoveď počasia na zajtra jasne hovorí o modrej oblohe a veľmi príjemných teplotách na túto časť roka. Spoľahnúť sa na serióznosť švajčiarskych meteorológov? Skúsim. Nachystám si veci do hôr. Láka ma to tam. Zažil som totiž Alpabfahrt v obci Mels. Slávnostný jesenný návrat dobytka z letných pastvín. Trvá to zvyčajne tri víkendy. Cez dve desiatky slávnostné vyzdobených stád si majitelia rozoberú do svojich maštalí. Výzdobu hocktorej kravičky by závidela aj nejedna krojovaná nevesta. Je to aj divácky zaujímavé divadlo. No svedčí to aj o rozsiahlosti priestorov, ktoré salaše (Alp) pre svoju činnosť potrebujú. A táto oblasť je mojím cieľom. Terén pod vrchom Spitzmeilen a tam položená chata Spitzmeilenhütte. 22/10/19 Vladimír Mikuš Svet
Túra Javorinkou k hrebeňu Malej Magury Pekné počasie Mariánskeho leta mi spôsobilo alergické svrbenie piat. Jediným medikamentom bola možnosť to rozchodiť. Ordinujem si dva juhovýchodné podcelky Strážovských vrchov. Prechod hrebeňom Javorinky a prejdenie hrebeňa Malej Magury, ktoré lemujú v poloblúku severozápadný kraj hornej, Pravnianskej, časti Hornonitrianskej kotliny. 20/10/19 Vladimír Mikuš Strážovské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Recenzia Tatry - turistický sprievodca Nová publikácia z vydavateľstva DAJAMA: Tatry Vysoké, Belianske, Západné z edície turistický sprievodca, ma oslovila pri poslednom love v kníhkupectve. Pri káve som si ju prelistovala a už nejaký čas je v našej tatranskej a turistickej knižnici. dnes Daniela Mäkká Mapy a knihy
Podcast Pacific Crest Trail s Filipom Valúchom (trojdielna miniséria) AKTUALIZOVANÉ – Diaľkové trasy sú dnes populárne. Nedávno sme sa v HIKING podcaste rozprávali s Julkou, ktorá prebehla Cestu hrdinov SNP za 12 dní. Teraz vám v trojdielnej podcastovej minisérii spolu s Filipom Valúchom predstavíme 4265 kilometrov dlhú Pacifickú hrebeňovku, tzv. PCT. Filip diaľkovú trasu z mexicko-americkej na kanadsko-americkú hranicu cez Kaliforniu, Oregon a Washington prešiel tento rok za 136 dní. 11/11/19 Ľubomír Mäkký Svet
Pozvánka Vysoké hory Nitra 2019 Tretí novembrový víkend bude v Nitre už po štrnástykrát patriť tradičnému festivalu. Pozostáva z hlavného festivalového dňa, soboty s bohatým programom pre širokú verejnosť, ktorému predchádza „detský piatok“ pre žiakov nitrianskych škôl. Podujatie uzavrie nedeľný poznávací výlet na Zobor. včera Redakcia Festivaly a premietania

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Javorinkou k hrebeňu Malej Magury 24/10/19 09:57 3 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Strážovské vrchy: podcelky Javorinka a Malá Magura (CHKO Strážovské vrchy)

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1141 m n. m. – Magura

    • min: 295 m n. m. – Bojnice

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1650 m

    • klesanie: 2157 m

  • Vzdialenosť
    • 35 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • jeseň

  • Dátum túry
    • 14.09.2019

  • Štart trasy
    • šírka: 48.9636 ° SŠ
      dĺžka: 18.6111 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.7792 ° SŠ
      dĺžka: 18.5821 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • Čierna studňa v Panskom háji

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Prievidza (vlak, bus) - Fačkovské sedlo (bus)
      Bojnice (bus, MHD) / Prievidza (vlak, bus, MHD)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.93 (0.12)