Túra

Okolo Omšenia cez Baské, Homôľku a Bartošovicu

18.10.19
Bez mučenia sa priznám, že Strážovské vrchy sú pre mňa takmer nedotknutým terénom. Lezenie pri Omšenskej Babe a silvestrovský pobyt v Chvojnici sa odohrali ešte hlboko v minulom tisícročí. Už ani neviem, prečo som sa začal ňúrať v mape práve okolo Omšenia – vrchy, výhľady, pramene, prístrešky – každopádne sa mi zrodil v hlave hrubý koncept. Najprv som mal ísť sám, ale potom sa Monike podarilo odtrhnúť sa od povinností, a tak sme mohli vyraziť v kompletnej zostave aj s Hugom a Čili.

Trasa

Omšenie – Maršovice – Baské – Trtavka – Homôľka – Pod Hoľazňami – Bartošovica – Omšenie

Lúkami na Maršovice

Vstávame ešte za tmy, aby sme boli na mieste čo najskôr, opäť hrozia horúčavy, tak je lepšie odkrojiť zo vzdialenosti hneď ráno. Očarene obzeráme z auta kúpeľné mestečko Trenčianske Teplice a po chvíli už parkujeme na hlavnej ulici v Omšení. Po odberoch krvi na minulej túlačke striekame seba aj psov repelentom proti kliešťom, vyhadzujeme batohy na plecia a vyrážame. Počasie je zatiaľ pošmúrne, my odbočujeme do prvej uličky, ktorou sa dostávame na stúpanie pod strmé svahy Žihľavníka. Nejdeme po značke, k modrej sa blížime šikmo zľava, ohromene hľadím na strminy a útesy pripomínajúce Slovenský kras, napájame sa na značenú trasu a s pôžitkom hľadíme na rozsiahle lúky, vrchy všade v okolí, pásy stromov – batoh tlačí plecia, dych sa prehlbuje, ale predsa pociťujem živočíšnu radosť z toho, že sme si opäť pre seba ukrojili kúštik turistickej slobody.

Chvíľu som aj zvažoval, že na Baské vyjdeme najkratšou cestou cez Žihľavník, ale pohľad na krásu lúk rozhodol. Vravíme si, že včerajší plán prísť sem ešte večer a za svitu čeloviek doraziť na chatku Zvarková, by nebol najlepší nápad, tento úsek je nádherný a neznižuje to ani fakt, že slniečko sa zatiaľ skrýva za mraky. Naše blšky sa tiež vytešujú, pobehujú, ovoniavajú, skúmajú svet a robia nám vernú spoločnosť. Pred lesíkom, ktorý nás delí od Zvarkovej, ma zaujme skalná veža vľavo, začína sa ňou krasový hrebienok, za ním sa skrýva úzka dolinka, ktorou by sa malo dať prekľučkovať na výstupovú trasu na Baské. (Štandardizovaný názov je “Baské”, ale najmä miestni používajú dôsledne niekdajšiu krátku formu “Baske”.) Odbočujeme tam, čaká nás príjemné prekvapenie v podobe divej krasovej doliny, ak chce niekto vidieť poriadne škrapy, úzky skalnatý žľab, nech príde sem. Milovníkom Tolkiena by to mohlo pripomínať prístupovú cestu k bránam Morie.

Stúpame strmo do kopca, Demiurgos tu nezbednícky nakreslil vrstevnice poriadne nahusto, sledujem náš postup na mape v mobile, a tak bezpečne prichádzame ku krmelcom vedľa lesnej cesty v lokalite Maršovice. Ešte kúštik a sme na cyklotrase, čo tu využíva serpentíny na prekonanie veľkého výškového rozdielu.

Na Baské

Zopár cyklistov tu aj naozaj stretávame, pokračujeme po modrej značke k Uhliskám, kde sa pripája žltá značka od Slatinky, tu si to len treba jednoducho oddrieť, batohy oťažievajú, pravidelne musíme piť, našťastie zatiaľ nie je veľmi teplo. Pravidelne nás strašia tabule o “zvýšenom výskyte medveďa hnedého”, ale chlapík na chate nám potom prezradí, že za dlhé roky tu videl “jedného malého”, a že cedule sem dávajú poľovníci na odstrašenie turistov, radšej by totiž svoju činnosť vybavovali bez svedkov (pri tomto si spomeniem na vypálenú Burdu, ktorá vraj ľahla popolom z rovnakých pohnútok).

Pri ceste nachádzame huby, vyťahujem teda príslušnú sieťku, tentokrát si hríby, modráky a masliaky nenechám ujsť. Miestami sa už otvárajú výhľady, na západo-juhozápade rozoznávam Inovec a Panskú Javorinu, na juhovýchode zas obzoru dominuje Vtáčnik. Vytrvalé stúpanie prináša ovocie, zrazu sa objavuje strecha chaty Baské, potom aj lúka a na nej veľké stádo terénnych áut, niekto tam údajne oslavuje tridsiatku, časť partie je v bezvedomí pohodená v tráve v polohe čiastočne ležiaceho strelca.

Na lúke pobehuje niekoľko veľkých psov, ktoré majú dočasný záchvat hluchoty, keď majitelia kričia “Ku mne!” alebo “Nesmieš!”, keď sa snažia socializovať s našimi, napokon objavujeme altánok, do ktorého sa dá s našimi psíkmi ukryť, predsa len som nechcel riskovať, že by Čili a Hugo zadrhli toľko havkáčov…

Chata je otvorená, dávame si pivo a kofolu, chatár sa pýta, či nechcem aj čapované, napokon si vypýtam aspoň malé a to mi napokon venuje ako pozornosť podniku. Chata vyzerá byť veľmi romantické miesto s parádnymi výhľadmi v blízkom okolí, po chvíli oddychu, počas ktorého slnko konečne zdolalo mraky, vyrážame na severovýchod. Po pár metroch sa rozostupujú stromy a panoráma priam berie dych. Vršatec sa vypína za údolím Váhu, vidíme všetky podstatné body našej túry spred dvoch rokov, bližšie je masív Hoľazní, pod ktorými chceme spať, vpravo špicatý Vápeč a celkom vzadu Maníny pri Považskej Bystrici. Už keď som plánoval trasu na mape, zdalo sa mi, že by sa jednalo o výpravu s veľkolepými scenériami a zatiaľ to prekračuje očakávania, to sme pritom ešte ani poriadne nezačali.

Cez Trtávku na Homôľku pod nemilosrdným slnkom

Najprv nás čaká vytrvalý zostup lesom, potom prekrásnymi lúkami pod Zrazovým vrchom či na Peršovej. Až keď schádzame na veľkú lúku pod Česanou horou, opäť začíname stúpať. Slnko začína pražiť, ale lúka ma nechce pustiť zo svojich osídiel, každú chvíľu niečo fotím, či už stromy, alebo sa otáčam a zachytávam asi dvadsaťpäťkrát Baské, z ktorého sme práve zišli. Napokon vychádzam upachtený z tepla medzi stromy a tam vidím pod sebou parádnu strminu, cesta vedie šikmo a predsa má dosť veľký sklon.

Začínam sa mať na pozore, tu niekde má byť voda. A naozaj, ešte kúštik a prichádzame k rúrke, z ktorej sa valí voda. Je tu rozsiahle pramenisko, no voda, kým je zachytená, tečie dosť dlho po povrchu a jeden pohľad do fľaše odhalí množstvo piesku a všelijakých čiastočiek. Vyťahujem teda z batoha čistú šatku a ňou vodu filtrujem, čo napokon úplne postačuje.

Pokračujeme v pochode, oči mám na stopkách, lebo tu kdesi má byť trampský prístrešok. Naozaj, prejdeme len kúštik a pod stromami sa objavuje jednoduchá stavba. Pod strechou sú navŕšené aj všelijaké matrace, pohovky, čalúnené kreslá, až sa mi toho zdá nejako priveľa, hádam by sa po rozložení pod prístrešok ani nezmestili. Nás zaujíma najmä stôl s lavicami, keďže sa chceme civilizovane naobedovať.

Ak som minule spomínal moje pokusy s varičom na drevo, dnes ho chcem vyskúšať trochu iným spôsobom. Keď sa totiž otočí popolník hore nohami, vznikne tak vo variči rošt, na ktorý sa dá položiť pevný lieh a hrniec bude v správnej výške nad plameňmi. V kumbáli som medzi prastarými hliníkovými ešusmi našiel balenie pevného liehu s dátumom výroby január 1997, ani neviem, či to bude fungovať, keďže doba spotreby je len 18 mesiacov (s PePom mám skúsenosť, že po čase vôbec nechce horieť). Zapaľujem jednu tabletu a skromne horí, napokon ich musím spáliť až tri, aby zovrelo pol litra vody v čajníku. Malý hliníkový čajník má tiež premiéru, zalievame v sáčku cestoviny s lososom a brokolicou. Treba len poriadne zamiešať, nechať obsah nabobtnať a čaká nás výborný výdatný obed. Veľmi ma tento experiment nepresvedčil, musel by som pre bežnú potrebu vláčiť strašne veľa tabliet, hoci možno boli tieto len staré a zvetrané.

Cítim sa dosť nevyspatý, tak sa na chvíľu naťahujem na matrac, ale aj keď mám pokušenie dnes už nikam v tejto horúčave nechodiť, deň je predsa len ešte príliš mladý, aby sme zostávali tu. Keď sa mi už zdá, že najsilnejšia fáza slnečného svitu je za nami, pobalíme veci a chystáme sa po dvoch hodinách vyraziť ďalej.

Kým sme boli v prístrešku, prekvapilo ma, koľko cyklistov prechádzalo okolo nás, ba čo horšie, hrčali tu aj motorkári a keď si fotím blížiace sa terénne auto, šofér si to všimne a celá rachotiaca svorka kolektívne odmontuje značky.

Vyrážame. Najprv sa štveráme do sedla Trtavka, potom pomaličky pokračujeme po lúkach ponad prameň Bebravy. Na jednej strane z nás slnko priam vyciciava energiu, na druhej sa nedá nevnímať priam magické pôsobenie krajiny okolo nás. Oproti zbadám Hoľazne s výraznou lúkou, ukazujem ju Monike, tam by sme dnes mali spať. Aj Homôľka sa už javí celkom blízko, za ňou vykúka nesmelo Vápeč. Pri zostupe zo Záhradčia podľahnem optickému klamu, lebo lúka, po ktorej kráčame, ako keby tvorila jeden celok s pastvinami pod sedlom Košariská, no v skutočnosti ich delí ešte jedna dolina. Nás čaká kruté stúpanie na Židov vrch, vypil by som sud… Nedá sa nič robiť, som ako starý dvojtakt, v horúčave mi to neťahá.

V sedle potom obdivujeme Veľký Strážov v diaľke a zarazí ma, keď oproti vidím cestu, po ktorej ide nejako veľa áut. Tu sa musím k niečomu priznať. Pôvodne som uvažoval, že z Homôľky zídeme po žltej do Dolnej Poruby a poľnými cestami pod Hoľazne. To znamená najmenej 350 výškových metrov strmého zostupu a 250 zas nahor. To sa mi fakt v tomto úpeku už nechce. Pozerám do mobilu a vidím tam v mape nejakú asfaltku. Pomyslím si – no však čo, nejaká lesná asfaltka na odvoz dreva, tých pár kilometrov nás nezabije. Omyl, priatelia. Mne nejako nedošlo, že to je hlavná spojnica Ilava – Prievidza. Keď prichádzame na Homôľku, premávka ma vyvádza z ilúzie, po nej by sa vybral pod Hoľazne iba nejaký samovrah, či aspoň masochista. Chce sa mi smiať, takú hlúposť som nevymyslel už celé veky.

Opäť pchám nos do mapy, ale riešenie zatiaľ nemám. Kým idem pozrieť na autobus (zabudnite!), Moniku posielam do chaty zistiť, či by sa tu dalo ubytovať (zabudnite, tam majú nárok len deti v letných táboroch). Už sa mi dnes nechce dlho chodiť, kráčam za Monikou k chate, tam práve sadá do mikrobusu nejaká pani, na otázku, či by nás tie tri-štyri kilometre neodviezla, krúti nosom, že ide opačným smerom a už odchádza. Vedľa sadá do menšieho autíčka mladý chlap, tak sa pýtam jeho. Má tiež prievidzskú značku, usmeje sa a odpovie – “Samozrejme!” – panička naňho čaká, on jej vysvetľuje, že nás ide odviezť pod kopec, ona sa zatvári ešte kyslejšie, batohy idú do kufra, psíkovia na kolená a hurá, po pár minútach už vystupujeme na lúkach pod Hoľazňami. Intenzívne ďakujeme, sympatický pohodový chlapík sa otáča a frčí naspäť. Opäť sa potvrdilo – chceš niečo, požiadaj…

Santa Fe pod Hoľazňami

Keď stúpame lúkami, hodím očkom doľava, tam vidím cez priesek 22kV vedenia v hlbine Dolnú Porubu. Ejha, niežeby sme to vôbec nedokázali prejsť, ale bola by to asi na konci horúceho dňa tortúra a za vidna by sme to tadiaľ nedali, tento variant nechám pre namakanejších turistov. Slnko nám bije do očí, stojí rovno pred nami a chystá sa zapadnúť za Hoľazne, ja sa však každú chvíľu otáčam a kochám sa monumentálnou panorámou Vápča a Homôľky. Ak ich postupne nefotím s predlžujúcimi sa tieňmi aspoň tridsaťkrát, tak ani raz.

Keď sa blížime k hornému okraju lúky, spozorniem, lebo tu niekde má byť trampský prístrešok Santa Fe. A naozaj, je tam medzi stromami, zastrešené plochy sú omnoho väčšie, ako som si predstavoval. Na jednej strane je veľkorysé ohnisko, na opačnej zas búdka s ležoviskom, tam chceme nocovať. Robíme inventúru zásob vody, máme našťastie dosť, a tak odpadá dilema, na ktorú stranu sa treba vybrať k studničke, to poriešime až ráno. Kým je svetlo, skúmam lôžko z paliet, je veľmi rozhegané, napokon prinášam nejaké drievka a ločkajúce rohy podkladám vo fajnovej inžinierskej práci, ešte vystlať plochu hliníkovou alumatkou a môžeme nafukovať matrace.

Vyberám sa hľadať drevo, v lese nalámem suché konáre, ak odlomíte konár, ktorý visí na odumretom strome, bude na rozdiel od ležiaceho na zemi suchší a aj keby v daždi navlhol, v strede bude vždy dostatočne suchý na založenie ohňa. Tentokrát idem vyskúšať jednu techniku na založenie ohňa vo variči – po rozštiepení polienka na štvrtiny začínam zrezávať z vnútornej strany tenké stružlinky jednu za druhou, až ich mám peknú kôpku. Hobliny sa úhľadne krútia, rezať ich sústredene zálesáckym nožom ostrým ako britva, to je takmer duchovný zážitok. Kladiem ich na kus brezovej kôry, ktorú ešte oškrabem. Potom už stačí aj kresadlo a ohník sa krásne rozhorí. Stružlinky na oheň – to je ďalší prírastok do príručky starého svišťa.

Ak ste zachytili moje patálie s varičom v minulom príbehu na Godovej skale, kde som zápasil s vlhkým drevom a ani tenké konáriky nechceli vzbĺknuť, teraz som pochopil dôležitú zásadu – na rozbeh ohňa potrebujete triesky, kôru, tenké stružlinky, treba jednoducho narušiť štruktúru dreva, oddeliť od seba vlákna a potom je to úplne o inom. Voda v čajníku zovrie priam bleskovo, my sa môžeme navečerať vifoniek so syrom z črievka, za tým bylinkový čajík a potom už len rozjímanie pri táborovom ohníku. Je nádherný večer, dym rozvoniava, hviezdy žiaria a my tu zažívame mier, ktorý by sme najradšej rozšírili ako svetielko nášho ohníka. Ďaleko nedosvieti, ale my už predsa vieme, že mier sa šíri najlepšie zblízka, od srdca k srdcu.

Dlho vysedávať nevydržíme, a tak spokojne uložíme unavené telá do páperia. Je tak teplo, že spacák nezazipsujem ani do rána, jediná patália sú veľké lesné mravce, ktoré zo seba niekoľko krát striasam. Lôžko som vypodložil naozaj dobre a spíme až do svitania, kedy fotím východ slnka za Vápčom.

Ráno sa nikam nenáhlime, dnes nás čaká omnoho kratšia trasa, takmer dve hodiny sa pomaličky zbierame, varíme ovsené vločky, čajík, kávičku, potom likvidujeme tábor a dávame trampskému ležovisku zbohom. Keby takýchto miest bolo na turistických trasách viac, vôbec by som neprotestoval.

Popod Slopský vrch k Omšenskej babe

Od rána sa ukazuje prekrásny, i keď opäť horúci deň. Vykračujeme si po lúke k okraju lesa, ideme po “Esenpéčke” a kdesi pred nami má byť prameň. Ak by som mal parafrázovať Exupéryho – “Les je krásny tým, že kdesi skrýva studňu…” Naozaj, o chvíľu nachádzame značku pre studničky a po pár metroch objavujeme malú betónovú skruž v koreňoch stromu, v ktorej sa zrkadlí les na hladine vody. Voda tečie len máličko, ale aj tak poteší, naše zásoby životodarnej tekutiny sú prakticky na nule. Na skruž by sa hodil nejaký poklop, lebo takto do studničky padajú listy, bukvice či iný neporiadok a naberať sa dá bez načrenia nečistôt iba ťažko. Vode však dôverujeme, tak filter zostáva v batohu a my sa vydávame ďalej.

O chvíľu nachádzame nad trasou ďalšiu studničku, ktorá v mape nie je, tak ju neskôr zadávam do databázy. Kráčame utešeným chodníčkom cez les bez výrazného stúpania či klesania, na jednom mieste vstupujeme na peknú lúčku, kde vidíme stan a trojicu turistov s veľkými batohmi, podľa rozloženia vecí súdim, že sa sušia od nočnej rosy.

Nadšenie z výpravy vrcholí, väčšina ľudí v tento pondelok už “zarezáva”, ale my ešte prázdninovo turistikujeme. Chodník nás zavedie na veľkú lúku, značka tu síce odbočuje, ale za kopčekom trčí strecha. Zvedavosť vedie naše kroky k nejakému svätostánku, kde sa isto robia bohoslužby pod holým nebom. Široký rozhľad vytvára fantastickú panorámu, odtiaľto vidno Baské v celej kráse, ale aj Slopský vrch so skalnými rebrami podčiarkuje toto výhľadové miesto. Po cvakaní aparátom sa vraciam k batohu a vedľa na lúke nachádzam šiator, stožiar na vlajku, veľký zásobník na vodu, trochu to pripomína opustený skautský tábor.

My sa vnárame do lesa, chodník začína vytrvalo stúpať, prítmie pod stromami nám vyhovuje, je ešte teplejšie od včera, a tak pravidelne hasím smäd. Po nejakom čase sa sprisahanecky pýtam Moniky – “Aj tebe chodí po rozume stále tá istá vec? Ja neustále myslím na to, že by som uvaril stroganov…”

A tak zahadzujem batoh do lístia a lámem konáriky na palivo. Kedysi tu bol plot, betónový základ stĺpika ponúka jednak rovnú plochu na varič a jednak je v ňom voda po daždi, ktorá je bezpečnostným prvkom. Tajomstvo zakúrenia vo variči už začínam ovládať, spaľovaciu komoru neplním až po okraj, ale najviac do tretiny výšky, základom je kôra, naštiepané konáriky a stružliny, tenké drevo a to chytí rýchlo. Až keď horí plameň, potom vkladám zvyšok paliva, trochu rozfúkam a varič kúri ako v katalógu. Voda v malom čajníku zovrie skutočne rýchlo a zalievam ňou hotové jedlo v sáčku. Splyňovací varič má ešte jednu výhodu: keď dohorí plameň, v komore sú ešte zhruba pol hodinu žeravé uhlíky, na ktorých by sa dala ugrilovať klobáska, prípadne sa dá odložiť na temperovanie nádoba s vodou, ktorá už síce nebude vrieť, ale bude to dosť na to, aby sa zaliala instantná káva či na poumývanie riadu.

Po skončení vysýpam zvyšok uhlíkov do dažďovej vody v základoch stĺpu a čaká nás strmé stúpanie na Bartošovicu. Hore je ďalšia pekná vyhliadka, je to skoro ako balkón vo veľkej výške. Všade obdivujeme mnoho skál v tomto priam vzorovom bradlovo-krasovom území. Ideme popri starom plote, na zvyšných betónových stĺpikoch nie je pletivo, ale ostnaté drôty od zeme až po vrch, toto nevyzerá na zvernicu. Až potom ma osvieti – v doline pod nami boli v Dubnici pred imperialistami skryté strategické zbrojárske podniky, plot mal asi zabrániť “záškodníkom a špiónom” preniknúť do ich blízkosti.

Strmo zostupujeme do sedla, s červenou značkou ide aj nejaké miestne štvorcové značenie, ale prekvapuje ma, že na Omšenskú Babu síce vedie širokánsky vyšliapaný chodník, ale značka žiadna, len tabuľa prírodnej rezervácie ohlasuje úplný zákaz pohybu. Pozerám, až si idem oči vyočiť, no nevidím ani smerovník, ani nijakú značku na dohľad. Hoci nie som svätý, toto je 5. stupeň ochrany, okrem toho mi nedá, že by sme isto podrážkami nenávratne zničili chránenú kvetenu a erodovali povrch, my ešte máme so sebou aj dvoch psov, ktorí by pachovými stopami vydesili a stresovali všetku zver, čo keď sa práve tu skrýva bájna čupakabra strazhowiensis? Tak sklopíme uši a schádzame smerom na Omšenie.

Do Omšenia a domov

Lesná cesta je strmá a vyprahnutá, horúčava preniká až do lesa, rýchlo prichádzame na jeho okraj a na lúky, ktoré sú poslednou atrakciou nášho dvojdenného putovania. Výhľady na skalné výšvihy Omšenskej Baby, Kamenných vrát či Žihľavníka v protisvahu sú veľkou odmenou pre milovníka krásy. Kráčame takmer na pravé poludnie v teplote, kedy je namáhavé už aj sedieť na priamom slnku (bolo 34 °C), ale aj tak si to v rámci možností užívame. Je zaujímavé, že krása človeka nadchne za každých okolností a kotlina Omšenia je nádhera na pohľadanie.

Keď prichádzame na prvý asfalt, skúmam dlaňou teplotu a radšej beriem Huga pod pazuchu, na zem ho vrátim, až keď je tieň alebo možnosť kráčať po tráve. V úpeku prichádzame k autu. Kým ho vychladíme, zhodíme batohy a prezujeme šľapky, ešte raz si prehrávam film nášho putovania. Treba povedať, že táto trasa patrí ohľadom scenérie k tomu najlepšiemu, čo som kedy išiel.

Fórum 8 príspevkov
Okolo Omšenia cez Baské, Homôľku a Bartošovicu 30/10/19 14:46 8 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Hoľazne a Vlčinec z Iliavky Túry sa rozmnožujú výhľadmi, vedeli ste to? Keď sme minule nocovali v prístrešku Santa Fe pod Hoľazňami, s obdivom som hľadel na strminy nad nami a kládol som si otázku, čo to tam hore vlastne je. Doma som to pozeral v mape a tento kúštik našej domoviny ma veľmi zaujal, už aj preto, že rozoklaný skalnatý masív neoplýva žiadnou turistickou značkou. 28/10/19 Pavol Timko Strážovské vrchy
Túra Túlačka cez Vlčí kút, Rakytu a Veľkú Somorovú Tribeč mi prirástol k srdcu. Napriek temnej povesti, ktorá vznikla po vydaní známeho slovenského hororu, je to skôr útulné, neveľké pohorie, priam ideálne pre tiché táranie sa v krásnej prírode. V tomto prípade som si chcel dopriať krátku túlačku v okolí Loviec a zároveň článkom otváram edíciu “Paliho bezvýznamných vandrov”. 21/10/19 Pavol Timko Tribeč
Túra Okolo Omšenia cez Baské, Homôľku a Bartošovicu Bez mučenia sa priznám, že Strážovské vrchy sú pre mňa takmer nedotknutým terénom. Lezenie pri Omšenskej Babe a silvestrovský pobyt v Chvojnici sa odohrali ešte hlboko v minulom tisícročí. Už ani neviem, prečo som sa začal ňúrať v mape práve okolo Omšenia – vrchy, výhľady, pramene, prístrešky – každopádne sa mi zrodil v hlave hrubý koncept. Najprv som mal ísť sám, ale potom sa Monike podarilo odtrhnúť sa od povinností, a tak sme mohli vyraziť v kompletnej zostave aj s Hugom a Čili. 18/10/19 Pavol Timko Strážovské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Príbeh Večer pelendrekom, ráno metlou?! Som už postarší človek – čas uteká okolo mňa ako splašený kôň. Ale s tým už nič nenarobím. Sem-tam sa vrátim mysľou do minulosti. Spomeniem si na niektoré zážitky, ktoré som zažil v mojom živote. Keď si už spomeniem, tak si ich radšej aj zapíšem, možno už za 20 rokov si na ne nespomeniem, tak ak bude všetko v poriadku – aspoň si ich potom prečítam. dnes Vladimír Popluhár Príbehy
Podcast Pacific Crest Trail s Filipom Valúchom (trojdielna miniséria) AKTUALIZOVANÉ – Diaľkové trasy sú dnes populárne. Nedávno sme sa v HIKING podcaste rozprávali s Julkou, ktorá prebehla Cestu hrdinov SNP za 12 dní. Teraz vám v trojdielnej podcastovej minisérii spolu s Filipom Valúchom predstavíme 4265 kilometrov dlhú Pacifickú hrebeňovku, tzv. PCT. Filip diaľkovú trasu z mexicko-americkej na kanadsko-americkú hranicu cez Kaliforniu, Oregon a Washington prešiel tento rok za 136 dní. 11/11/19 Ľubomír Mäkký Svet
Túra Južný Cyprus – pohorie Troodos s deťmi Po týždni strávenom pri mori sa presúvame do hôr. Málokto, kto počuje Cyprus, si predstaví hory. A pritom tu sú. Troodos National Forest Park - najvyšší vrchol – Mount Olympus má 1952 m. V zime sa tu lyžuje. A ak patríte medzi ľadové medvede, iba hodinka cesty autom a po lyžovačke sa môžete v Limassole okúpať v mori. V letných horúčavách je pohorie Troodos vítaným vyslobodením – chladnejšie počasie a tieň stromov vytvorí priam oázu. včera Danka Laciková Svet

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Okolo Omšenia cez Baské, Homôľku a Bartošovicu 30/10/19 14:46 8 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Strážovské vrchy (CHKO Strážovské vrchy)

  • Počet dní
    • 2

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 955 m n. m. – Baské

    • min: 317 m n. m. – Omšenie

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1464 m

    • klesanie: 1282 m

  • Vzdialenosť
    • 28 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 18.08.2019

  • Štart trasy
    • šírka: 48.8998 ° SŠ
      dĺžka: 18.22201 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.8998 ° SŠ
      dĺžka: 18.22201 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.92671 ° SŠ
      dĺžka: 18.29183 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Prístrešok Santa Fe

  • Voda
    • Pod Česanou horou, pramene pod Hoľazňami

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Ilava (vlak, bus) - Horná Poruba (bus)
      sedlo Homôľka (bus) - Ilava (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.88 (0.11)