Túra

Chorvátsko – Staza Ante Premužića očami dovolenkára

26.11.19
Konečne autom hore! Moje pologule v zadnej časti tela sú poriadne zlepené. Ktovie, či sa niekedy od seba aj odlepia. To je ale hudba budúcnosti. Strach a opatrnosť veru zapôsobili na moje telo efektom zvýšenej potivosti. Ale čo už, keď som sa na toto nechal prehovoriť. Veru ísť serpentínami na chorvátskom pobreží do výšky 1200 metrov na 10 km je celkom pekný a stresujúci zážitok. Hlavne pre nás – cestných pirátov rovinatých ciest. Na rovine sa môžeme predvádzať, ale úsek serpentín zo Sv. Jure po dedinku Oltari je celkom náročný na sústredenie pri jazde, ale zvládol som ho.

Ja blbec, milujúci vyvaľovanie sa na pláži, opekanie svojich tukových vankúšov v plážovom lehátku, sa nechám nahovoriť na takýto výjazd. Ako dobre by mi bolo na vyššie spomenutom lehátku so slnečnými okuliarmi, ktoré by zakrývali môj záujem o okoloidúce divy, promenádujúce sa pred mojím vypracovaným úžasným pneumatikovým telom. Za slnečnými okuliarmi nie je vidieť rýchle pohyby zaujatých očných buliev, ako behajú zľava doprava a zas naopak. To ale nebudem prezrádzať. Moje tukovo-svalnaté telo by si blažene krochkalo a užívalo si plážových chvíľ. Sem-tam odbehnutie na nanuk, rybičky, steaky, čevapčiči a iné prímorské dobroty – aby sa následne naberali tukové partie do primeraných rozmerov. Nech zaujmú – no nie?

„Už dosť!!!“

Nie, to nepovedali moje myšlienky a ani žiadne predsavzatia. Ja si to užívam. To priletel príkaz z pravej strany môjho plážového vyvaľovania.
„Už dosť!!!“ – ako bičom, šľahol príkaz do mojej pohody nanovo.
To moja parťáčka stratila s mojou plážovou pohodou trpezlivosť.
„Čo si Ty myslíš, že celé dni budeš tu len tak naberať hmotnosť, vyvaľovať sa a priberať???“

„To teda nie!!! To v žiadnom prípade!“
„Pred dvomi rokmi sme boli aj v horách na prieskume chorvátskej krajiny. A zajtra ideme zas!“
Povely šlahali moju lenivú dušu raz sprava, raz zľava. Boooože – to snáď nie, pokazil sa mi celý deň. Veď ja ani v noci nebudem spať zo stresu nad výjazdom.

Je ráno - deň výjazdu do hôr. Môj mozog ide na plné obrátky a dumá nad únikovými trasami smerujúcimi priamo na pláž. Hmmm - cez balkón? Je to prvé poschodie, keby som bol nejaký zdatný feratista, možno by to išlo. Žeby som nahodil nejaký rýchly šprint a utekal priamo na pláž? Hmmm – tuky nadobudnuté predchádzajúcim leňošením mi to nedovolia. Nič iné mi nezostáva, len vyraziť a splniť sny svojej parťáčky. Tak poďme na to.

Takže som v dedine Oltari nad Senjským pobrežím. Prepotený a vystresovaný z prudkého stúpania serpentínami – to autom. Ale inak výhľady z oddychovných miest sú parádne. To musím uznať. Nebudem si zas protirečiť.

V dedinke Oltari odbočujem na príjazdovú cestu k Národnému parku Severný Velebit (Nacionalni park Sjeverni Velebit). Po pár kilometroch prichádzam k vstupu. Stres sa drží zatiaľ na uzde, cesta je celkom dobrá. Pri vstupe do parku ma zinkasuje strážca NP. Tuším 40,- HRK za osobu. Ale to sa každý rok mení. A poďme ďalej. Ešte asi 10 km po prašných a serpentínových cestách do srdca národného parku.

Po desiatich kilometroch sa vysúkam z auta do pekelnej horúčavy. „Oj – kde je to moje miestečko na pláži, kam by spočinuli moje údy a oddávali sa blahodarnému pocitu leňošenia. Kde je moje lehátko, ktoré by odolávalo tiaži môjho tela a spoločne s mojimi kilami by zdieľalo slastné chvíle ničnerobenia?“ – No kde? Medzi mojimi pologuľami.

O tejto lokalite som už niečo popísal na mojom blogu. Takisto na Hikingu som čítal pekný článok od Tatiany - Chorvátsko – Velebit – Zavižan kosa a Kuterevo.

My však ideme pešo – bleeeee – trochu ďalej. Parťáčka má iný plán. Že vraj tu začína nejaká v Chorvátsku veľmi známa turistická cesta s názvom „Staza Ante Premužića“ – bral by som to aj ako výsmech. Mohlo sa to volať Plaža AP. To by som bral. No nič. Čaká nás zhruba dvadsať minút pešobusom na začiatok známej magistrály. Našťastie to ide celkom dobre v tieni stromov. Dostávame sa k vytýčenému bodu.

Krajina na začiatku trasy mi pripomína našu rodnú. Lúky prišperkované solitérne stojacimi smrekmi. A tadiaľ sa mám celý prepotený štrachať. Brrrr. Na čo som sa to dal. Neskutočné. Prechod cez lúky netrvá dlho a po chvíli moju ubolenú telesnú schránku privíta tieň lesa. Vraj bezzásahové pásmo. Zas sa tu chránia drevorubači, aby nemuseli makať. U nás by to lesní pracovníci asi tiež uvítali. U nás ale musia rúbať ostošesť. Len aby splnili normy. Ochranné pásmo, neochranné pásmo – norma je norma. Tu sa chránia zákonmi lesní robotníci, les si musí poradiť sám. Majú tu asi lepšie odbory.

Ale upravená cesta je vcelku príjemná, les si ševelí svoju pesničku a nikde po okolí nie je vidieť zásah človeka. Len upravená cesta Ante Premužića. Na nej sú postavené informačné tabule – také nevtieravé, ktoré informujú o tom, čo všetko som zdolal svojim plážovo-playbojským telom. No drina. Spomenul som si na kolegu, ktorý mi zahlásil, že absolvoval neskutočne drastický a ťažký výstup na Veľkú homoľu od Zochovej chaty.

Vlado – nikdy viac, nikdy viac! Neskutočný HORROR!„ – bolo jeho záverečné zhodnotenie.

Žeby som k tomu po tejto drine dospel aj ja? Možné to je. Našťastie, chodník sa stále vinie v rovine. Po chvíli sa les rozostúpi a vchádzame do kamenistej oblasti. Ešte v turistickom začiatočníckom móde plnom sily dobieham rozchichotané chorvátske dôchodkyne. (Ticho, prezradím tajomstvo. Po čase predbiehajú ony mňa). Viem, nie sú to modelky z pláže pri mori, takže sa budem sústreďovať na môj ďalší pochod. Slnko sa odráža od bielych skál okolo mňa. Možno pre niekoho veľmi pôsobivé a nádherné. Potím sa, trošku väčšia horúčava ma umára a tu sa musím predvádzať, ako zvládam predbiehať zopár postarších turistiek. Nastrčené ruky mi ponúkajú slivky a iné dobroty. Tak beriem. No ešte že to nie je chlieb a soľ, to by som sa asi zadusil.

A neustále rovno a rovno sa vinie trasa do diaľky. Je upravená – niečo ako v Tatrách. Nechápem, ako sem ľudia môžu chodiť. Po jednej strane je hlboká priepasť a ja na druhej strane chodníka vytláčam ryhu do skaly. To viete, závrat je závrat. Čo za ďas sú títo turisti, keď takéto zážitky a neskutočné náročné cesty vyhľadávajú. Nestačilo by sa vyviezť autom na Pezinskú Babu? Veď aj to je do výšky.

No dobre – frflať budem ďalej, ale aj ísť ďalej musím. Vraj bude sladká odmena za moju spoločnosť. Sľubuje parťáčka. Čo iné mi zostáva?

Prechádzam cez skalné rozsadliny, krátke lesné úseky a znovu som v bielom objatí skál a suchých stromov, ktoré si tu našli miesto na svoj rast. Ale nikto ich následne nevytne. Čo by na to povedali naši lesní pracovníci? Tuto to vytvára nedôstojnú scenériu pôvodného lesa. Brrrr. Už som si od takého niečoho odvykol. V teple sme spočinuli v tieni ďalšieho lesíka. Žiadne výhľady. Usadili sme sa na skaly a s vďačnosťou mysleli na výruby v slovenských horách. Tam sa aspoň činia, aby mali turisti pri odpočinku si na čom oči popásť. Výhľady cez prieseky našich lesov sú na nezaplatenie. A to nehovorím o panoramatických výhľadoch na vyčistených vrcholoch hôr. To je iná pasia. Chorváti by mali prísť k nám na školenie. Ale proste iný kraj, iný mrav.

Parťáčka chce ísť ďalej. Ťahá ma za ňou len prísľub radovánok po túre. Čo všetko dokážu urobiť s chlapom takéto sľuby. A tak sa ťaháme po skoro rovnom chodníku upravenom civilizáciou asi desať kilometrov, až sme sa dostali na miesto, odkiaľ je vidieť more. To som sľúbil. A to aj splním. More sme v diaľke uvideli. Ešte jedna odbočka na chodníku. Vraj na výhľadový vrchol. Čo vyskúšam, nie?

Dal som sa chodníkom pomedzi kosodrevinu. Asi 500 metrov a do výšky sa dvíha dosť ostrá skala. Natiahnuté lano označuje, kadiaľ ísť. Čo som ale kamzík? Ani ráno som neskočil z prvého poschodia pri imaginárnom úteku na pláž. A teraz sa mám driapať? Oj, to nie! Feraťák zo mňa nebude.

A okrem toho, plahočiť sa po tom slnku tiež nie je rozumné. Nehovorím, keby tam boli nejaké modelky z pláže, možno by som sa premohol. Takto nie, nie.

Vrátil som sa a vydali sme sa konečne na spiatočnú cestu, aspoň tohto úseku Staze Ante Premužića. Čakalo ma neskutočné stúpanie – asi 50 výškových metrov. Zabudol som naň pri opise cesty, veď dolu kopcom sa ide dobre. Teraz radšej na to ani nemyslím. Ale chcem sa dožiť večera, mám predsa niečo sľúbené.

Síce cesta naspäť bola rovnaká, výhľady na chorvátske hory ešte únavnejšie pri mojom tempe. No ako tak som to zvládol a celý šťastný s optimistickými plánmi na večer som sadol do auta a huráááá do apartmánu.

Kilometer pred ubytovaním sa mi spod kapoty vyvalil čierny dym, skoro ma pridusilo. Ešte za jazdy som vyskočil unavenými čongálmi von z auta. Našťastie nehorelo, ale bolo po všetkých mojich plánoch na krásny večer. Radím dobre, vždy si vyberte dopredu to, čo vám je sľúbené. Lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche. To je však iné rozprávanie.

No vidíte, čo všetko prináša zmena programu pri dovolenke pri mori? Všetkým vám odporúčam len škvarenie sa na slnku, rozširovanie telesných proporcii a chrápanie pri mori. Nikdy nedajte na sľuby zaprisahaných turistiek, nech sú, aké sú!

Tak zatiaľ.

Fórum 8 príspevkov
Chorvátsko – Staza Ante Premužića očami dovolenkára 11/12/19 18:15 8 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Príbeh Strata ferratového panictva „Vlado, tak som dala svoju prvú ferratu!“ - zaštebotala mi susedka pri našom stretnutí. Som veľký ješiťák, ako každý chlap, a zasiahlo ma to. Tento oznam mi spravil jazvu na mojom srdci. Tvár mi od závisti zbledla, následne sa na nej vystriedala celá paleta dúhových farieb. Preglgol som slinu horkú ako blen. Vkĺzla do môjho vnútra, bolestivo zasiahla a rozžeravila otvorenú ranu mojej ješitnosti. 31/12/19 Vladimír Popluhár Príbehy
Túra Chorvátsko – Staza Ante Premužića očami dovolenkára Konečne autom hore! Moje pologule v zadnej časti tela sú poriadne zlepené. Ktovie, či sa niekedy od seba aj odlepia. To je ale hudba budúcnosti. Strach a opatrnosť veru zapôsobili na moje telo efektom zvýšenej potivosti. Ale čo už, keď som sa na toto nechal prehovoriť. Veru ísť serpentínami na chorvátskom pobreží do výšky 1200 metrov na 10 km je celkom pekný a stresujúci zážitok. Hlavne pre nás – cestných pirátov rovinatých ciest. Na rovine sa môžeme predvádzať, ale úsek serpentín zo Sv. Jure po dedinku Oltari je celkom náročný na sústredenie pri jazde, ale zvládol som ho. 26/11/19 Vladimír Popluhár Svet
Príbeh Večer pelendrekom, ráno metlou?! Som už postarší človek – čas uteká okolo mňa ako splašený kôň. Ale s tým už nič nenarobím. Sem-tam sa vrátim mysľou do minulosti. Spomeniem si na niektoré zážitky, ktoré som zažil v mojom živote. Keď si už spomeniem, tak si ich radšej aj zapíšem, možno už za 20 rokov si na ne nespomeniem, tak ak bude všetko v poriadku – aspoň si ich potom prečítam. 15/11/19 Vladimír Popluhár Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Zimné krásy pohoria Vtáčnik Pohorie Vtáčnik možno na prvý pohľad na mape veľmi nevyniká medzi ostatnými pohoriami a ten, kto ho nepozná, možno vybehne na najvyšší vrch, ale ďalej už pohorie neskúma. Najlepšie to vidieť v zime, keď sú cestičky na najvyšší bod vychodené, ale v iných častiach pohoria sa sotva dá nájsť nejaká ľudská stopa. Pritom je od vrcholu Vtáčnik len asi 15 minúť chôdze vzdialený vrch Kláštorská skala, ktorej vrchol tvorí zaujímavé skalné mesto. A toto je jedna veľká jedinečnosť pohoria. dnes Pavel Forgáč Vtáčnik
VHT Mengusovský Volovec – okruh cez Žabie plesá Ako turista začiatočník, postupne objavujúci krásy Vysokých Tatier, som sa dostal do situácie, kedy mi Ostrva a Svišťovka nestačili, no Kriváň či Rysy boli ešte príliš vysoko. Keďže ma turistika pochytila pomerne ďaleko od mladosti, do atletických výkonov sa už nevrhám po hlave a k svojim limitom sa radšej približujem pomaly a opatrne. včera Peťo Nový Vysoké a Belianske Tatry
Útulňa Gálová na Smrečinke Kedysi tu boli krásne smrečiny a chodníčky porastené machom, na zamokrených miestach drevené lávky, aby sa dalo bezpečne ísť lesom. Dnes je tu les vyrúbaný a Prednú Gálovú pretínajú zvážnice, ktoré tu vyrástli ako huby po daždi, keď sa začala likvidovať kalamita. Čo ostalo, sú krásne výhľady na Kráľovu hoľu, hrebeň Vysokých Tatier a údolie Slanej. Tiež veľa čučoriedok, brusníc a výborná voda v studničke pod Prednou Gálovou. Tak sa v mapách nazýva lokalita a pretína ju Cesta hrdinov SNP. 22/02/20 Anna Lenkeyová Volovské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Chorvátsko – Staza Ante Premužića očami dovolenkára 11/12/19 18:15 8 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Chorvátsko: Dinárska horská sústava / Dináre (Dinaridi) - Velebit - Severný Velebit (Nacionalni park Sjeverni Velebit)

  • Počet dní
    • 1

  • Nadmorská výška
    • max: 1300 m n. m.

    • min: 1300 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 100 m

    • klesanie: 100 m

  • Vzdialenosť
    • 15 km

  • Náročnosť
    • 1

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 2019

  • Voda
    • treba si zobrať dostatok vlastnej vody

  • Mapa
  • Doprava
    • parkovisko pri vstupe do NP Sjeverni Velebit

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.42 (0.1)