Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Vápeč, Homôľka a Hoľazne z Vlčinca
Vápeč, Homôľka a Hoľazne z Vlčinca Zatvoriť

Túra Hoľazne a Vlčinec z Iliavky

Túry sa rozmnožujú výhľadmi, vedeli ste to? Keď sme minule nocovali v prístrešku Santa Fe pod Hoľazňami, s obdivom som hľadel na strminy nad nami a kládol som si otázku, čo to tam hore vlastne je. Doma som to pozeral v mape a tento kúštik našej domoviny ma veľmi zaujal, už aj preto, že rozoklaný skalnatý masív neoplýva žiadnou turistickou značkou.

Vzdialenosť
13 km
Prevýšenie
+831 m stúpanie, -828 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 21.09.2019
Pohoria
Strážovské vrchy
Trasa
Voda
Ferdinandova studnička, studňa v Iliavke
Doprava
Ilava (vlak, bus) - Iliavka (bus, parkovanie vedľa požiarnej zbrojnice)
SHOCart mapy
» č.1075 Strážovské vrchy, Tren (1:50.000)

Trasa

Iliavka – horáreň Kopanica – Beňova skala – Hoľazne – Vlčinec – Iliavka

Iliavka

Tu som si naplánoval začiatok túry. Začnime tým, že som ani netušil, že nejaká Iliavka existuje. Uznajte, nie je to krásne meno? Ráno som vyrazil z Čičmian, kde som zohnal výborné ubytovanie v Dome sv. Bystríka. Už kľukatá cesta autom do Dolnej Poruby bola zážitkom, keď som prechádzal cez Zliechov, krajina ma tak chytila za srdce, že mi až dojatím zvlhli oči, ťažko sa to vysvetľuje, ale dedinky ovenčené horami vo mne vyvolali silné emócie, až som musel spomaliť, aby sa ma niekto potom neopýtal: “Vy jste se zase kochal, že jo, pane doktore?

Iliavka je zastrčená dedinka, ktorá mi svojimi stodolami, domčekmi a scenériou veľmi pripomenula prázdniny na Kysuciach, ešte aj tá vôňa bola podobná. Keď si po zaparkovaní chystám veci, zrak mi padá na novučičké topánky (Prabos Pular), ktoré práve začínam testovať. Keďže ma dnes čaká neznámy terén, mohli by sa hodiť, nič tak “veľkolepé” s podobne vysokým komínom som ešte nemal, mali by byť ideálne do vysokej trávy, húštiny a kamenia (a snehu, ale na to ešte príde neskôr). Pekne si ich zašnurujem, našťastie horúčavy už pominuli, dnes som prvýkrát dokonca zoškraboval námrazu z okien.

V obci sa musím zorientovať, štartujem od hasičskej zbrojnice a nachádzam pomocou vyklikanej trasy v mobile nenápadnú cestičku medzi domami, ktorá ma v príkrom stúpaní vyvedie na lúku nad dedinou. Páni moji, tu je výhľad! Za dedinkou sa týči Vlčinec a vzadu je Sokol. V nadšení opúšťam na chvíľu cestu a vykračujem si po lúke, pocity, ktoré vo mne vyvoláva tento pohľad, sú hádam neopísateľné.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na horáreň Kopanica a Beňovu skalu

Lúka končí v sedle za Krásnou hôrkou, tu sa ponorím do lesa. Kráčam dolu kopcom lesnou cestou a pri pohľade nad seba zisťujem, že porast tvoria buky, duby, smrekovce, borovice a nájde sa aj hrab. Mnohorakosť je vítaný prvok, vidím tu príkry kontrast s monokultúrnymi plantážami, ktoré vídam na mnohých miestach Slovenska. Dokonca sa mi vidí, že z porastu niekto z času na čas vytiahol strom v rubnom veku, tento spôsob hospodárenia sa mi páči. Nie že by som neskôr nevidel aj vyrúbané plochy, ale nikde to nebolo viac, ako hektár.

Vykračujem si viac menej po vrstevnici, pocity v nových topánkach sú zvláštne, ale ide sa mi dobre, je možno 9 °C, ale mne nie je zima ani v krátkom tričku. Prechádzam popod strmé svahy Sokolej, v hlbokej dolinke nachádzam peknú studničku, ktorá nie je v mape, tak si ju fotím, aby som ju pridal do databázy. Tu sa k môjmu smeru pridáva asfaltka z Prejty a po ďalších 500 metroch sa stromy rozostupujú a vstupujem na krásnu lúku pri horárni Kopanica. Je to veľmi romantické miesto, môj fotoaparát sa hádam až spotil z toľkých obrázkov. Výhľad do doliny mi prezrádza, že vidím Bolešov, cez ktorý sme v plnej zostave prechádzali v šialenej horúčave pred dvomi rokmi na pamätnej túre cez Vršatec. Po chvíli stúpania sa aj bralá Vršatca skutočne objavujú nad líniou stromov, to už odbočujem na strmú cestu do lesa.

Čaká ma najväčšie stúpanie dňa, ale ja si sklon výstupu ešte pritvrdím, keď objavím po dvoch serpentínach presvitať cez les nejakú lúku. Opúšťam cestu a idem priamo. Objavujem na nej pekný senník, ktorý sa zvlášť vyníma s kobercom jesienok. V senníku by sa dalo pohodlne prespať. Keď okolo neho stúpam, priťahuje objektív aparátu ešte veľakrát, k utešenému obrazu totiž prispieva aj Vršatec na obzore. Po nádhere nad Iliavkou a pri Kopanici, toto je tretie miesto s nezabudnuteľnou scenériou.

Fučím ďalej do kopca, až zrazu po pravej strane vidím presvitať oblohu, za hranou akéhosi hrebienka. Najprv mi prebehne hlavou, že to tam vyťali, ale podľa mapy tam má byť nejaká skala, opúšťam teda zvážnicu a predieram sa podrastom k slnku. Hm, tak tu sú nové topánky vo svojom živle. Prichádzam na okraj útesu, jednak je tu ďalší perfektný výhľad a jednak pribudli (vizuálne) veľmi efektné skaly. Hranou útesu vedie nenápadný chodníček, je to príjemné prekvapenie. Na jednom mieste treba zliezť strmšou stienkou, tam už hrebienok opúšťam, lebo zvážnica od neho ustupuje. Vľavo sú svahy Beňovej skaly, ja sa len prešmyknem popri nej.

Hoľazne

Takto prichádzam na miesta, ktoré trochu pripomínajú krasovú planinu, kráčam cez rovinku s názvom Záhumenná, kdesi vľavo predo mnou je výrazná plocha, ktorá sa na starých mapách nazývala Illavská roveň. Keďže som v mapách nevidel nejakú cestu priamo na Hoľazne, tak v mape mám naklikanú “na hulváta” rovno do svahu, ale v teréne si všímam zvážnicu doprava, ktorá v mape nie je. Inštinktívne tam odbočujem, odmena prichádza v prekrásnom horskom javore, pri ktorom sa nedá s úctou nezastaviť.

Zvedavo sledujem cestu, na jednom mieste z nej odbočuje zreteľný chodník tým najlogickejším smerom, tu už je jasné, že sa dostávam na okraj masívu Hoľazní, po pravej ruke len tuším strmé svahy a za priepasťou Slopský vrch. Chodník ma vyvádza na lúku, keď tu zrazu na jej konci spozorujem postavy. Neveriacky žmúrim do diaľky, na prvý pohľad to vyzerá, ako keby boli na tráve pohodené kajaky! Sníva sa mi? Keď sa však viac priblížim, objavuje sa ďalší chlap s velikánskym batohom a to už mi dochádza, že podlhovasté predmety sú zrolované padáky. Áno, prichádzam medzi partiu paraglajdistov, pod nami sa objavuje ideálna štartovacia strmina, ešte aj vietor fúka rovno do tváre. Chvíľu debatujeme, vraj by radi doleteli po Kľak, prípadne na iné miesto podľa podmienok.

Priamo pod nohami obdivujem lúku pod Slopským vrchom, kadiaľ sme len nedávno prechádzali s Monikou a našimi psami, keď sme robili okruh okolo Omšenia aj cez Baske, ktoré sa výrazne vypína tam naproti.

Nezdržiavam sa a opúšťam paraglajdistov strmým chodníkom do lesa. Terén je surový, veľa skál, škrapov, popadané haluze, ale chodník je stále zreteľný. Vrchol je neďaleko, obzerám sa okolo, lebo už by som sa rád najedol, ale na to potrebujem založiť oheň. Varič som dnes nevzal, a keďže fúka vietor, treba to urobiť s rozmyslom. Pri betónovom základe triangulačnej tyče (tá už je odlomená a stojí opretá o strom) nachádzam ideálnu škáru na malý ohník. Čistím ju od lístia, okraje blokujem kameňmi a nožom vyrábam stružliny. Po chvíli už kladiem na kamene čajník, aby som mal čím zaliať cestoviny, potom kávička, v poslednom čase si to varenie na ohni vyslovene užívam.

Preventívne si dávam na päty náplaste, keď zrazu lesom a cez moju pozíciu nehlučne preletí obrovský tieň, až ma mykne. Tak veľký vták u nás nelieta, to sa mi nad hlavou mihol paraglajdista ako nejaký nazgúl, až mi na dve sekundy zastalo srdce.

Sedím si tu pri ohníku vo vetre a tieni, naťahujem si tričko s dlhými rukávmi, keď nekráčam, strasie ma aj zima. Keďže som pod nádobu prikladal len tenké vetvičky, žeravá pahreba nie je problém, na uhasenie stačí veri deci vody. Pobalím svoje pakšamenty a hor sa na záver túry.

Jedľovina a Vlčinec

Po krátkej chôdzi sa dostávam na hranu ďalšieho útesu, fotím si z parádnej vyhliadky Vápeč aj s celou perepúťou nádherných hôr, poletujú mi pred nosom aj paraglajdisti, z tento výhľad je vyvrcholením celej túry. Pod svahom jasne vidím lesík, v ktorom sa skrýva prístrešok Santa Fe, kde sme spali len pred dvomi týždňami.

Hneď vedľa je ohnisko s lavičkou, škoda, že som o tom nevedel, naobedoval by som sa tu. Dopĺňam teda aspoň tekutiny a vykračujem si veselo ďalej. Po pravej ruke mám teraz úctyhodnú strminu, cestička vedie po jej okraji, postupne strácam výšku, akurát na Jedľovinu sa musím opäť štverať hore po peknom hrebienku. Za ňou sa snažím trafiť o “poschodie nižšie”, dosť strmým svahom vedie zvážnica, ktorou by mohol ísť akurát lesný traktor, potom už pozorne navigujem pomocou mapy v mobile, lebo chcem pokračovať pomyselným predĺžením hrebeňa Jedľoviny, kde vychádzam na bezmenný skalnatý vrchol, za ktorým ma čaká zatiaľ najstrmší zostup, kľučkujem pomedzi skalnými rebrami, až zbadám vpravo podo mnou cestu, kam sa prederiem. Ak som niekde naozaj ocenil svoje nové topánky s vysokánskym komínom, bolo to presne tu, poskakoval som tu v suťovom svahu ako nejaký výsadkár.

Pokračujem hrebienkom medzi Jedľovinou a Vlčincom, objavil som tu ďalšiu cestu, ktorá v mape nie je; a už vyzerám vrchol Vlčinca, spomínam si, že z doliny to bol neobyčajne dominantný vrch, ale z tohto sedielka vyzerá ako taký kopček. Nejako som si nepozrel dobre výškové pomery na mape a na moje prekvapenie je toto posledné stúpanie len pár krokov.

Iná vec je, keď sa konečne rozhliadam zo skalnatého vrcholu, lebo až na trasu, po ktorej som prišiel, všetky ostatné svahy sú parádne vysoké, veď osada Štyri Lipy je čo by si kameňom dohodil, ale až o 340 metrov nižšie. Na vrchole zachytím maďarčinu, traja chlapi fotia kvetenu a hlásia si GPS súradnice, robia si dajaký výskum. Chvíľu diškurujeme po anglicky, kochám sa fantastickými výhľadmi a potom sa poberiem ďalej. Zdravím ich “visz-lát”, čo je akási skratka od viszon látasra (dovidenia). Maďar na mňa zavolá – “Dovi!” – na čom sa usmievam ešte najmenej päť minút, ako sme sa pekne zhodli v skrátených verziách našich jazykov.

Zostup je priam dramatický, po silnom daždi by som tu nechcel chodiť, prvé metre vedú pomedzi skalné steny a sú neobyčajne strmé. Sklon sa potom o niečo mierni, ale stále to má slušné “grády”, pre seba mám na to svojskú mierku – ak sa potím aj pri ceste nadol, potom ide o významné klesanie.

Až na tento úsek po modrej značke som sa dnes spoliehal výhradne na svoj úsudok a mapu a musím povedať, že z pohľadu nádhery, ktorej som si dnes užil do sýtosti, by celá trasa pokojne mohla byť vyznačená. Ale zároveň si vravím – načo? Nech považujeme sieť našich 15.000km značených trás za veľké dedičstvo minulosti, stále viac si uvedomujem, že stále menej budeme potrebovať zanechávať takéto stopy v prírode (ak nerátam, že TZT sú v dnešnej dobe akousi barličkou, teda skôr vstupenkou do chránených území, čo považujem za značnú absurdnosť).

V krásnom popoludňajšom svetle schádzam na jesienkami posiate lúky nad Iliavkou, vchádzam do uličiek, medzi domy a stodoly, ešte raz nasajem do nosa vôňu sena, udiarne i pach sliepok na dvore. Jedným nádychom som sa preniesol do detstva, ak ste na to doteraz neprišli, takto sa dá preniesť časom aj desiatky rokov.

Starý foter na osamelej turistickej výprave? Nie, dieťa s tuláckymi sklonmi, ktorých nemá dosť, aj dnes som videl v diaľave dajaký parádny kopec, veď túry sa rozmnožujú výhľadmi, no nie?

Fotogaléria k článku

Najnovšie