Opätovný ranný presun autom na Oravu nám trvá kratšie, a keďže sme aj vyrazili o čosi skôr, sme vo východisku o pol ôsmej. Parkujeme pri penzióne Šindľovec. Víta nás tabuľa, že parkovisko je vyhradené pre hostí, ale veď na záver sa tu zas necháme pohostiť, takže v pohode.

Trasa

Šindľovec – Adamcuľa – Ťatliakova chata – rázc. v Smutnej doline – Smutné sedlo – Plačlivé (Plačlivô) – Ostrý Roháč – Jamnícke sedlo – Volovec – Rákoň – sedlo Zábrať – Zadná Látaná – Šindľovec

Do Smutného sedla

Už doma padlo rozhodnutie, že na hrebeň pôjdeme hore Smutnou dolinou, aby sme ňou nezostupovali a tým trochu obmenili minulotýždňovú túru. Neostáva nám teda nič iné, ako šliapať hore dolinou po asfaltke až k Ťatliakovej chate (1375 m). Roháčska dolina je ponorená do tieňa dvojtisícoviek týčiacich sa na východe. Rovnako aj Smutná dolina pôsobí tak, aby zostávala verná svojmu názvu. Len skracujúce sa tiene na svahoch Predného Zeleného nám dodávajú optimizmus, ale zaprisahávame sa, že nabudúce istotne pôjdeme opačným smerom – Dlhý úplaz je predsa len o dosť nižší a snáď pustí do Látanej doliny slnečné lúče oveľa skôr.

Konečne, už v pásme kosodreviny, sa dostávame do osvetlenej časti doliny. Hneď je svet veselší, parkujeme a púšťame sa do konzumácie tmavofialových a červených bobuliek popri chodníku. Vystupujúcich je poriedko, väčšiu skupinu vidno len vysoko medzi skalami pod sedlom. Zhadzujeme čosi z oblečenia, nahadzujeme batohy a pokračujeme. Zopár menších a záverečná široká serpentína nás privádzajú do Smutného sedla (1965 m). Je tu už zopár turistov, niekoľkí stúpajú zo Žiarskej doliny, delí sa to tu rovnomerne na obe strany hrebeňa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Od Plačlivého po Volovec

Po krátkom oddychu sa aj my vyberáme červeno značkovanou hrebeňovkou smerom na Plačlivé (Plačlivô / Plačlivý Roháč). Spočiatku je to taká predohra – miestami po skalách chvíľu priamo hrebeňom, miestami traverzujúc strmšie úseky, inokedy plochým trávnatým terénom. Panoráma sa neustále mení nielen v smere nášho postupu, ale aj spätné pohľady do hĺbky Smutnej doliny a hrebeň od Troch kôp po Baníkov sú fascinujúce. Aspoň je čas na vydýchanie sa. Ostrý Roháč sa nám postupne skrýva a začína finálne stúpanie pomedzi skalné bloky. Vrchol Plačlivého (2125 m) je pomerne husto obsadený. Plechový kruh s vyznačenými smermi k jednotlivým vrchom, ktoré sú odtiaľto zhliadnuteľné, uľahčuje ich identifikáciu. Otvorila sa aj celá Roháčska dolina a v hĺbke vidno tiež tmavomodré fľaky Roháčskych plies.

Je poludnie, kúsok poniže vrcholu si sadáme a konzumujeme čosi zo zásob. Turisti sa trúsia z oboch strán, je to oveľa frekventovanejšie ako pred týždňom. Ľudia využívajú predvíkendový deň pred hroziacou zmenou počasia. Po oddychu zostupujeme dosť nepríjemnou sutinou k smerovníku, kde sa na hrebeň pripája žltá zo Žiarskeho sedla a Baranca. Klesáme ešte nižšie do Roháčskeho sedla medzi Plačlivým a Ostrým Roháčom (1955 m). Jasne je viditeľný chodník vedúci ostrou hranou, ktorým sa onedlho budeme šplhať zas nahor. Znovu vchádzame do exponovanejšieho terénu. Pod jednou dlhšou reťazou musíme chvíľu počkať, kým sa pospúšťa skupinka zostupujúca opačným smerom.

Posledný výšvih a sme na južnom „rohu“ Ostrého Roháča (2084 m). Zas si dáme krátky oddych, točíme sa dookola a vychutnávame si kruhový výhľad. Teraz vidno celé pokračovanie pohraničného hrebeňa Západných Tatier na východ aj našu trasu na Volovec. Len Jamnícke plesá v závere rovnomennej doliny ostávajú skryté za severným „rohom“, ktorý je obsadený ďalšou skupinkou turistov. Po fotoprestávke sa za pomoci reťazí spúšťame do štrbiny medzi vrcholmi a opäť hore. Na zostupe zo severného vrcholu sa nachádza asi najexponovanešie miesto tejto časti hrebeňa. Šikmé platne sú síce opatrené reťazou, ale vidno, že hĺbka pod nohami dáva psychike mnohých zabrať. Na takýto terén si spred x-rokov vôbec nespomínam. Vzápätí nasleduje posledný zaistený strmý zostup pilierom.

Parťák sa hore zdržal fotením, tak teraz musí čakať, kým sa úseky uvoľnia od väčšej skupiny nahor stúpajúcich turistov. S uznaním sledujem dievčence s „plnou poľnou“ a doplnkami navešanými zvonku batohov. Trochu rozbitejším skalnatým terénom, neskôr už pohodlnejšie zostupujeme do Jamníckeho sedla (1908 m). Zatiahlo sa a začalo viac fúkať, takže sa príliš nezdržiavame, aby sme sa zahriali výstupom na Volovec. Tu pre zmenu parťák odbehol mne a čaká pod vrcholom. Volovec (Wołowiec, 2063 m) je hraničným vrcholom, takže na obe strany hrebeňa sa belejú biele kamene s červenými čiapočkami. Ľahkú dostupnosť z Doliny Chochołowskej potvrdzuje množstvo poľských turistov, odhadujem, že ich je tu prevaha. Pohľadáme aspoň trochu závetria za trávnatým hrbčekom, ale ja sa po chvíli dávam na zostup.

Cez Látanú nadol

Pohraničný hrebeň pokračuje od Volovca na sever modrou značkou. Početné skupinky prúdia obomi smermi, väčšina sa zo sedla Pod Wołowcem spúšťa na poľskú stranu. Zaujímavosťou týchto úsekov je snaha (zrejme poľských ochranárov) bojovať s eróziou chodníkov. Po stranách sú naťahané pásy z hrubej jutoviny, ktoré majú smerovať turistov do stredu koridoru. Tam sú zas vytvorené akési schody z jutových vriec naplnených kamením, mnohé z nich však už predraté s vysýpajúcim sa obsahom. Eróziu to snáď trochu udrží na uzde, kráse scenérie to však nepridáva.

Na Rákoni (Rakoń, 1876 m) je už takmer ľudoprázdno, len zopár postavičiek sa trúsi po žltej do sedla Zábrať, odkiaľ sa dá po zelenej zostúpiť k Ťatliakovej chate. Pred očami sa vypína Osobitá v celej svojej kráse, po stranách pomedzi kosodrevinou do červena zafarbené polia čučoriedia poprekladané kríčkami brusníc. Podchvíľou zastavujeme a dopĺňame vitamíny. V sedle Zábrať (1655 m) sa ešte poslednýkrát obzrieme na prejdený hrebeň Roháčov a spúšťame sa do tieňa Látanej doliny.

Širokou serpentínou sa prekonáva najstrmší úsek v pásme kosodreviny, až vchádzame do smrečiny. Na boku aj v protisvahu sa jasne rysujú fľaky suchých stromov zožratých lykožrútom. Časti sú už vyťažené, aj chodník kúsok nad rázcestím Zadná Látaná (1320 m) prechádza rúbaniskom. Pripája sa tu zelená z Lúčnej. Ďalej žltá pokračuje miernym klesaním po príjemnom lesnom chodníku, nechávajúc rozbitú zvážnicu vpravo v doline. Po asi kilometri mostíkom prechádza cez potok Látaná a pri prístrešku vchádza na účelovú asfaltku. Zvyšné dva kilometre ju už neopustí a jediným spestrením okolia je výdatný prameň a partizánsky cintorín pár sto metrov poniže.

Tesne pred napojením sa na cestu, smerujúcu k chate Zverovka, si skracujeme lesným chodníkom cestu k penziónu Šindľovec. Opäť oceňujeme bleskovú obsluhu a s chuťou plníme hladné žalúdky.

Zhrnutie

Na začiatku jesene mi ani vo sne nenapadlo, že sa po rokoch opäť dostanem na Roháče a budem mať možnosť prejsť si najkrajšie partie hrebeňa. Vďaka patrí aj parťákovi, že ma v tom podporil a podstatnou mierou prispel k úspešnej realizácii. Tak sa nám to obom zapáčilo, že možno o rok...

Autori fotografií: Michal Bukvai a Ivan Pohanka

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek