Rozhovor

Sama pešo z Mexika do Kanady

sponzorovaný článok 09.10.19 “Zbalila som sa a šla si urobiť názor na túto šialenú cestu,” hovorí Lucie Kutrová o svojej Pacifickej hrebeňovke. Hovorí s holka s bucket listem a na rozdiel od mnohých iných, si svoje sny aj plní. Lucie Kutrová je jednou z mála Čechov, ktorí prešli jednu z najťažších peších trás na svete – Pacifickú hrebeňovku (4 286 km). A vlastne je jedna z mála, ktorí túto trasu aj dokončili. V dych berúcej, a občas i odvahu berúcej prírode, ktorá sa tiahne od mexických až po kanadské hranice, strávila 151 dní. Prešla púšť, hory, lesy, rieky, stretla sa s medveďmi, hadmi, komármi a ďalšími nástrahami, aby si dokázala, že s pevnou vôľou sa dá všetko dokázať. O tom, ako to celé prebiehalo bude rozprávať vo svojej zábavnej cestovateľske prednáške v októbri v Bratislave a v novembri v Košiciach.

Ako si sa dostala k tomu, že podstúpiš jednu z najťažších peších trás na svete?
V roku 2017 som sa sama vydala na púť do Santiaga de Compostela. Vôbec som netušila, do čoho som šla, pretože, ako mám vo zvyku, podnikám svoje skvelé nápady zo dňa na deň. K môjmu prekvapeniu to bolo veľmi náročné. Každý deň ráno skoro vstať, obliecť sa po zvyšok dňa len šliapať a šliapať množstvo kilometrov. Vzala som si svoje neprekonateľné ružové topánky, ktoré moje putovanie obohacovali o pľuzgiere. Oproti ostatným pútnikom som mala celkom veľký batoh a v ňom veľa zbytočných vecí. Bolelo to, bola som unavená, ale každý deň bol tak iný, tak úžasný, každý deň sa stalo niečo skvelé, stretla som množstvo skvelých ľudí. Keď po 800 kilometroch cesta skončila, bola som smutná, že už moje putovanie nepokračovalo.

Na ceste som stretla dievča menom Miriam, ktorá mi povedala o Pacifickej hrebeňovke a ja som neverila vlastným ušiam. Vraj je to úplne rovnaké ako púť do Santiaga, ale si musím vláčiť jedno na desať dní na chrbte, tiež vodu na niekoľko dní, veci do púšte i do zimy, sú tam hady a medvede a celkovo má trasa až 4300 kilometrov. Hovorila som si, že takýto masaker by šiel jedine blázon. Pripísala som si Pacifickú hrebeňovku na svoje bucket list a povedala si, že to možno nikdy neprejdem, ale snívať sa predsa musí...

Ako sa sen stal realitou?
Keď som si dokončila svoj posledný semester štúdia v Kanade, vôbec sa mi nechcelo vracať do Česka. Rozhodla som sa vydať na Pacifickú hrebeňovku takmer bez prípravy a bez znalostí, ktoré by človek pred tak dlhou cestou mal mať. Ale bola to výzva!

O tom, že by sa človek vybral do divočiny a strávil tam nejaký čas sám so sebou, hľadal sa a dokázal si, že na to má, o tom premýšľa raz za čas mnoho ľudí. No len mizivá časť spraví takéto radikálne a odvážne rozhodnutie. Šlo to u teba hladko alebo si váhala a odkladala?
Keby som váhala a odkladala to, nikdy by som nevyrazila! Poznám sa. Akonáhle sa v niečom pridlho rýpem, väčšinou sa potom rozhodnem vycúvať. Keby som vedela podrobnosti a to, čo všetko sa mi na ceste môže stať, zostala by som doma. Vždy sú ľudia, ktorí majú dobrú a tiež ľudia, ktorí majú zlú skúsenosť. Vždy sa nájde mnoho názorov na rôzne veci, ale dôležité je si urobiť názor vlastný. Tak som sa zbalila a šla si urobiť vlastný názor na túto šialenú cestu.

Na takúto trasu sa treba dobre pripraviť. Čo všetko si absolvovala predtým?
Všetkým by som odporučila, aby prečítali čo najviac informácií, aby vás potom niečo neprekvapilo. Urobte si plán, dobre zvážte výbavu, skúste trochu pribrať a zosilnieť, choďte s batohom na chrbte, skúste pár dní po sebe prejsť 20 kilometrov. Mnoho ľudí si tento trail plánuje rok alebo dva roky. Keď požiadate o víza, zaplatíte letenku a utratíte množstvo peňazí za to, aby ste to mohli skúsiť, tak urobte maximum pre to, aby ste to zvládli. Ja som už bola v Kanade, takže letenka ma stála málo, víza som dostala takmer na počkanie. Celú výbavu som si objednala z internetu, prečítala som pár strán jednej knihy a trochu pribrala. To bola všetko. Bola som nepripravená a vôbec som nevedela, do čoho idem. O to vtipnejšie bolo, keď som prišla do San Diega na mexické hranice a začala otvárať všetky krabice, ktoré mi prišli od Amazonu. Divný stan, divný varič, ešte divnejší spacák, namiesto dvoch trekových palíc mi prišla len jedna. Katastrofa.

Ako si prežívala moment, keď si sa zrazu ocitla na samotnom začiatku niekoľkomesačnej driny?
Na ten deň fakt nikdy nezabudnem. Stála som pri obrovskom monumente, ktorý označuje začiatok Pacifickej hrebeňovky a vôbec som netušila, čo budem robiť. Bola som posraná a chcela som si urobiť milión fotiek, aby som mala aspoň nejakú pamiatku, ak by som o pár hodín šla domov. Bolo príšerne teplo a ja som sa musela vydať na cestu, ktorá mala trvať päť mesiacov. Neskutočné. Môj prvý deň som prešla 25 kilometrov a takmer ma to stálo život. Počas dňa som musela bojovať s hadom, ktorý mi nechcel uhnúť z cesty a snažila som sa skamarátiť s batohom, ktorý vážil skoro 30 kíl. Večer som si po prvýkrát v živote postavila stan a snažila som sa niečo uvariť. Bolo to hnusné. V noci som skoro zmrzla, pretože som si namiesto spacáka objednala niečo ako quilt, v čom mi bola neskutočná zima. Spadol na mňa ten skvelo postavený stan. Pod váhou batoha sa mi úplne zodrali boky, takže som nemohla skoro vôbec spať. V tej chvíli som plakala. Teraz sa na tom už len smejem a spomínam, akým pakom som bola.

Aj napriek dôkladnej príprave si asi každý odhodlanec prejde situáciami, na ktoré nebol pripravený a ktoré preveria jeho výdrž, intuíciu aj pud sebazáchovy. Ktoré momenty to boli pre teba?
V mojom prípade to boli úplne všetky situácie. Ja som si siahla na svoje dno každý deň aspoň dvakrát. Kde začať… Mala som hlad, nemala som jedlo, mala som smäd, došla mi voda, bola som unavená, nemohla som spať, bola mi zima, napadli ma včely, porezala som sa, spadla som z cesty do priekopy, mala som otras mozgu, mala som milión štípancov od komárov, všade boli hady, mala som výškovú chorobu, bola som vyčerpaná, spadla som do potoka, rozsekla si stehno, stretla som medveďa, bola som sama a liezlo mi to na mozog, pod náporom snehu sa na mňa zrútil stan a kopec ďalších hrozných situácií, kedy som vôbec nevedela, čo mám robiť a keď som chcela ísť domov. Lenže to všetko boli len maličké úseky celej cesty. Tých nádherných momentov a zážitkov bolo tisíckrát viac. Ten pocit, že som sa vždy postavila, zatlačila slzu, dala si pár faciek za to, že som ufňukaná a rozhodla sa pokračovať, ten pocit ma dokopal až ku koncu.

S akými podmienkami sa musí človek na Pacifickej hrebeňovke vysporiadať?
Musíte sa vysporiadať s tým, že si budete jedlo rozpočítavať na dni a budete môcť zjesť len pridelené množstvo. Budete to jedlo nenávidieť, pretože sú to všetko len instantné náhrady skutočného jedla. Budete mať neskutočnú chuť na steak a na čokoľvek, čo má nejakú chuť. O to viac si potom budete vážiť skutočné jedlo v meste.

Musíte sa vysporiadať s tým, že zo začiatku pôjdete cez púšť, kde bude nedostatok vody. Budete si rozpočítavať i vodu, budete sledovať, kde je ďalší vodný zdroj, kde si vodu môžete prefiltrovať. Občas odnesiete na chrbte i deväť litrov. Dôjde vám voda a budete musieť pár hodín bez nej vydržať. O to viac si budete vážiť obyčajnú vodu, ktorú máme v živote dostupnú všade.

To sú asi veci, ktoré človeku napadnú ako prvé. Čo ešte ho tam čaká?
Musíte sa vyrovnať s tým, že hygiena nebude váš najlepší kamarát. Budete sa umývať raz za týždeň, dva, ale naopak, pot bude vašim najlepším kamarátom. Budete smrdieť, ale veľmi rýchlo si na to zvyknete a po pár mesiacoch vám to ani nepríde zvláštne. O to viac si budete vážiť sprchu a chvíle, kedy voniate. Musíte sa vysporiadať s tým, že si celý svoj domov ťaháte na chrbte. Všetko, čo potrebujete máte v jednom vaku. O to viac si potom uvedomíte, koľko zbytočností vlastníte. Musíte sa vyrovnať s tým, že budete občas úplne sami, čo je pre mnohých ľudí ten najväčší problém. O to viac potom oceníte ostatných, ktorí sa s vami budú chcieť rozprávať. Musíte sa vyrovnať s tým, že si to tam zamilujete a nebudete chcieť odísť. Tiež vás táto cesta zmení a budete na veci pozerať z iného uhla. Pacifická hrebeňovka z vás urobí silnejšieho človeka.

Ty si trasu dokončila, čo sa tiež podarí len určitému percentu ľudí. Čo si si z toho zážitku odniesla bezprostredne po a čo keď sa na to pozeráš s odstupom času?
Začala som na mexických hraniciach a po 151 dňoch som došla do Kanady. Ten pocit sa nedá vôbec vyjadriť. Všetko sa vo vás bije, ste šťastní, že ste to dokázali, ale aj smutní, že to končí. Uvedomenie si toho, ako málo vlastne k šťastnému životu potrebujeme, je neskutočné. Bola som päť mesiacov v divočine, spala som na tých najnádhernejších miestach, o akých sa človeku môže len zdať. Každý deň je iný, prináša iné dobrodružstvá, iné katastrofy. Ten pocit, že som päť mesiacov šliapala z jednej strany Ameriky na druhú s jedným batohom bol jednoducho neprekonateľný. Chcela som kričať, smiať sa, plakať, a hlavne som nechcela ísť domov. Tie mesiace boli plné vyčerpania a strastí, ale boli omnoho viac zaplnené láskavosťou ľudí, smiechom a úžasnými okamihmi.

Na záver by som chcela povedať, aby ste si všetci plnili svoje sny, nech sú akokoľvek hlúpe a nezmysluplné. Žijeme len raz a život je príliš krátky na to, aby sme ho premárnili. Nezabúdajte tiež, že s láskavosťou a odvahou dokážete úplne všetko, čo si zaumienite.

Lucie Kutrová
je rodáčka z českého Havířova, ktorá práve dokončuje štúdium v Prahe. Pred siedmimi rokmi sa rozhodla úplne zmeniť svoj život a odvtedy si plní priania zo svojho “bucket listu” – zoznamu všetkého, čo by chcela zažiť a vyskúšať. Jednou z najväčších výziev, ktoré si na tento list napísala, bolo zdolanie Pacifickej hrebeňovky, čo sa jej úspešne podarilo. O tom, čo všetko zažila, napísala knihu 151 dní Pacifickou hřebenovkou.

Prednášky Lucie Kutrovej v slovenských mestách:
Bratislava, KC Dunaj
15. 10. (utorok)
Lístky
FB Event

Košice, Kino Úsmev
19. 11. (utorok)
Lístky
FB Event

--
Pozn. redakcie: Tento text je PR článok zadávateľa. Neprešiel jazykovým ani redakčným spracovaním a nemusí vyjadrovať názor redakcie HIKING.SK.
Najnovšie články na titulke
 
Prístrešok Chata Lesov SR Vydrica Pri mojom trojtýždňovom pobyte v kúpeľoch Sklené Teplice som neraz kráčal Vydričnou dolinou. Zatiaľ čo kroky drvivej väčšiny kúpeľných hostí sa končili pri odbočke k miestnej časti Sady, kde sa nachádzala stajňa miestneho salaša, ja som ju prešiel celú zopárkrát. Tak isto som vyšiel aj všetkými lesnými odbočkami z nej do okolitých lesov. Keď som si naplánoval, že neznačene prejdem cez Holý vrch Čečetkovým lesom na samotu Konice, narazil som pár metrov od asfaltky na chatu Lesov SR, štátny podnik Banská Bystrica, odštepný závod Žarnovica. dnes Miroslav Svítek Štiavnické vrchy
Túra Okolo Omšenia cez Baské, Homôľku a Bartošovicu Bez mučenia sa priznám, že Strážovské vrchy sú pre mňa takmer nedotknutým terénom. Lezenie pri Omšenskej Babe a silvestrovský pobyt v Chvojnici sa odohrali ešte hlboko v minulom tisícročí. Už ani neviem, prečo som sa začal ňúrať v mape práve okolo Omšenia – vrchy, výhľady, pramene, prístrešky – každopádne sa mi zrodil v hlave hrubý koncept. Najprv som mal ísť sám, ale potom sa Monike podarilo odtrhnúť sa od povinností, a tak sme mohli vyraziť v kompletnej zostave aj s Hugom a Čili. včera Pavol Timko Strážovské vrchy
Túra Mních z Martinčeka Liptov je plný skvelých miest ako stvorených pre výlet. Napriek tomu sa vám môže hodiť aj tento môj tip, vhodný najmä pre rodiny s deťmi. Vyberieme sa totiž na krátku prechádzku na vŕšok Mních, týčiaci sa rovno nad Ružomberkom. Výhľady sú zaručené. 17/10/19 Andrea Morongová Veľká Fatra a Choč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.7 (0.09)