Túra

Hrebeňom Javorníkov I.

03.09.07
V strede augusta hlásia pár pekných dní, rozmýšľam, kam sa vybrať. Vtedy si uvedomujem, že "za humnami" mám pohorie, ktorého časti som síce prešiel, ale niektoré vôbec nepoznám... nevraviac už o súvislom prechode. Nepatrí medzi turisticky atraktívne, ale na pohodovú trojdňovku ako stvorené. Pozývam aj vás na Javorníky.

Trasa

(Z) Čadca (420 m) - Črchľa (870 m) - (Č) Jakubovský vrch (875 m) - Kamenité (820 m) - Semeteš (680 m) - Melocík (790 m)

Keď krátko po siedmej vystupujem z vlaku, všade naokolo sedí ranná hustá vlhká hmla, za akú by sa nemusel hanbiť ani október. Neďaleko stanice na okraji parkoviska sa krátko zastavujem pri rázcestníku. Vidím, že nápad kysuckých značkárov nahradiť plechové smerovky plastovými nebol najšťastnejší - väčšina je olámaná (podobný obraz zaregistrujem neskôr dokonca aj vyššie v kopcoch). Hoci každá poriadny hrebeňovkár kráča červenou značkou, vyberám sa po zelenej. Odrádzajú ma kilometre asfaltky, ktoré by som tou prvou musel merať až po hotel Husárik.

Orosená odmena

Prechádzam sympatickým centrom mesta a hneď na začiatku sídliska stúpam do kopca. Architekt akoby sa nechal inšpirovať prírodou - čím vyššie, tým sa paneláky znižujú... pred posledným podlhovastým som v zamyslení takmer minul chodník nenápadne odbočujúci doľava do strmšieho svahu. Striedajú sa kroviny s lúčkami, vlhká tráva mi chladí lýtka. Kvôli hmle nie je žiaden výhľad, len kdesi zľava počuť ruch železnica a priemyselnej zóny. Na prvom vŕšku ma však čaká "orosená odmena". Nie, nestojí tam krčma. To len na okraji kroviny nachádzam haldy černíc vychladené nocou a ozdobené kvapôčkami rosy. Kŕmim sa priehrštiami.

Stúpanie sa zmierňuje a okrajom smrečiny sa stáčam okolo kopca Vrchkoniec (podobné slovné zloženiny sú tu na Kysuciach obľúbené). Slnečné lúče konečne vyhrávajú boj s hmlou, ukazuje sa pekný deň. Bizarne na mňa zapôsobí osamelý cintorín vysunutý hodný kus pred osadou Kýčera. Pohodovým terénom striedajúc pasienky delené krovinami so smrekovými lesmi sa dostávam pod Vojtov vrch a baču sa pýtam na nejaký prameň. Ukazuje na neďalekú drevenú búdku: "Tamto je studňa." Poďakujem a prehodíme ešte zopár viet o počasí a cieli mojej cesty. Radšej mám síce tečúcu vodu, ale čosi načerpám a stúpam posledné výškové metre na Črchľu (885 m). Tu sa napájam na červenú hrebeňovku, ktorej ostanem verný pekných pár kilometrov.

Skrývačka

Z Črchle by aj bol pekný výhľad, ale vzduch je príliš nasýtený vlhkosťou. Vnáram sa do lesa a po pár minútach prechádzam okolo rázcestníka na plochom husto zarastenom vrchole Chotárneho kopca (906 m). Zostupujem na opačnú stranu a zanedlho vchádzam na rozsiahle lúky a pasienky s typicky roztrúsenými domcami lazníckych usadlostí striedajúce sa s fľakmi lesíkov. Dokonalá symbióza človeka s prírodou. Vidno celý mierne zvlnený hrebeň v smere ďalšieho postupu. Za rázcestím so žltou červená dosť nezmyselne opúšťa sympatický lúčny hrebeň (žeby ušetrenie tých pár výškových metrov?), vnára sa doľava do smrečiny a na jej konci sa stráca v neprechodenej krovine.

Kašlem na značku, najkratším smerom prechádzam na pasienok a ním k skupine veľkých líp s kamenným krížom. Tu by podľa mapy mala vyústiť aj červená, po značke však ani stopy. Schádzam cestičkou k blízkym domom, ale starší miestny obyvateľ ma zavracia: "Tam u křížku je značení, tou cestou..." Vraciam sa a na jednej z líp objavujem zvyšky bielych a červených škvŕn pochádzajúcich snáď z čias Márie Terézie. Príchodzí z opačnej strany nemá šancu trafiť cez kroviská do smrečiny...

Konzultujem postup ešte s mapu... pravdu mal ten "dědek". V pomerne otvorenom teréne veľmi ani nie je kde značky umiestniť, ale aj na vhodných miestach sú žalostné a niektoré dokonale maskované. Na križovatkách plochého hrebeňa riešim otázku, ktorou z ciest vedie značka. Párkrát neodhadnem správne a nádejná hrebeňovka po pár desiatkach metrov začne klesať k nejakej usadlosti... Vraciam sa, ale vôbec mi to neprekáža, času mám dosť. A možno je to všetko mojou nepozornosťou, keď sa viac venujem kochaniu sa okolím, ako značkám...

Pohodovým terénom s neveľkými prevýšeniami v nadmorskej výške asi 800 m míňam jednotlivé usadlosti: U Kvietka, Do Bzdilých, Macaškovci, Petránky... Na kopci Vrchrieka (851 m) si doprajem poctivú obedovú prestávku. V okolí zalesneného Jakubovského vrchu (874 m), kde hrebeň križuje modrá značka z Turzovky do Nesluše, sa značenie zlepšuje, ale do sedla pod Grapou prichádzam po modrej, na ktorú som sa akýmsi činom dostal. Priechod osadou Mračkov nie je ani na mapách zakreslený správne (za poslednými chalupami treba odbočiť doľava). Ďalej však značka pokračuje výraznou lesnou cestou a hra na skrývačku končí.

Bígl

Nad osadou Vrchrieka sa čudujem nad terasovito umiestnenými zemiačniskami obohnanými elektrickými ohradami. Podobné sú aj na samom hrebeni Kamenitého (834 m), kde je malá rozhľadňa. Otvorený terén poskytuje kruhový výhľad, vzdialené pohoria sú však skryté v opare. Na drevenej ochodzi by našla nocľah dvojica turistov, voda však na okolí nie je. Opäť sa kŕmim černicami a zbieram zásobu aj do rannej kalorickej bomby. Nasledujúce kilometre vedú prevažne starou smrečinou, zhlboka dýcham vzduch nasiaknutý živicou.

Opäť prechádzam pomedzi domy lazníckej osady, väčšina je evidentne prerobená ma rekreačné chalupy... a pred väčšinou z nich parkujú autá s českou značkou. Pred jedným z osamotených domov je hneď vedľa cesty výdatný prameň tečúcej vody (v osadách sú zvyčajne len hĺbené studne so spodnou vodou). Konečne - naberám plné nádrže, keď tu kde sa vzal, oňucháva ma pekný bígl, vrtí chvostom a je celkovo prítulný. Obligátne ho poškriabem za ušami, nahodím batoh a pokračujem. Bígl hneď za mnou. Po pár metroch sa ho snažím poslať späť, ale chápe to tak, že len zväčší vzdialenosť. Zastanem a otočím sa, čaká aj on, vykročím - nasleduje ma s rovnakým odstupom...

Takto sa bavíme zo 200 m po poslednú chalupu. Vidím tam ľudí a pýtam sa, či nevedia, komu patrí. "To nevieme... on sa tu tak vyskytuje... včera bol u nás až do ôsmej... dali sme mu kosti..." znie odpoveď. Blíži sa šiesta hodina, tu niekde plánujem prenocovať, tak sa vraciam k prameňu a poniže cesty si rozkladám bivak v predsienke drevenej chatky. Bígl, samozrejme, veselo vrtiac chvostom ma nasleduje. Varenie gulášovky sa akosi predlžuje, stráca záujem a vracia sa, až keď už sedím nad mapou s nohami v spacáku. Oňucháva plátenky, čo mám na prezutie, zrazu jednu schytí a peláši 30 metrov na lúku. "Ty beštia", obúvam sa do vibrám a kráčam za ním. Vidiac ma schmatne plátenku a beží pod les. Keď ale zazrie, že beriem do ruky najbližšiu palicu a hreším, pochopí, že sa nechcem hrať a necháva tenisku teniskou. Schovávam ich hlbšie pod lavicu a zaliezam do spacáka. Bígl dvakrát zavyje a stratí sa do tmy...

Folklór

Ranná obloha je bez mráčika, sem nedosiahne ani hmla. Raňajkujem, umývam ešus, pobalím a vyrážam. Neostáva po mne ani papierik. Po necelej polhodinke klesám do sedla Semeteš (680 m), ktorým prechádza štátna cesta spájajúca Veľké Rovné s Turzovkou a stojí tu autobus. Dopravné značky pre oba smery varujú pred prudkým klesaním. Ja, naopak, poctivo naberám stratené výškové metre. Striedavo lesom a lúkami prechádzam osadami U Solíkov, Šupíkovce a mierne klesám do nasledujúcej - ďalšia Vrchrieka. Niektoré chalupy sú naozaj pekne upravené, objektív však radšej mierim na zubom času nahlodanú stavbu na návrší...

Od mohutnej lipy začínam opäť stúpať vysokou smrečinou. Cesta je rozrytá od lesných mechanizmov a v najstrmšom úseku bonbónik: vyťažené kmene nachystané pekne krížom cez cestu. Veď kto by predpokladal, že tadiaľto pôjde nejaký pešiak. Prehupnem sa cez hrebeň a pri klesaní po okraji rúbaniska ma upúta drevená šípka lákajúca k studničke. Pod koreňmi mohutného smreka je stojaté jazierko - tak z tohto by som pil naozaj len v najväčšej núdzi. V závere klesania je nachystané ďalšie číslo miestneho ťažiarskeho folklóru: prekračujem dymiaci popol a ešte žeravé uhlíky viacerých ohnísk zaberajúcich celú šírku cesty...

Všetko mi vynahrádza pohľad z okraja lesa na slnkom zaliatu sviežu zeleň pasienkov obkolesených roztrúsenými domami lazov v plytkom sedle na Záblatí. Na krížnych cestách odrastená lipa, vedľa biela kaplnka a turistický prístrešok. Pobudnem nejaký čas a dokumentujem prístrešok. Na východ je terén otvorený, ale vzdialenejšie kopce viac tuším, ako vidím. Niečo vyše kilometra do sedla Melocík (790 m) vedie po rozbitej asfaltke. Na nej sa zdravím s prvým turistom od začiatku putovania...

Pokračovanie uverejníme v pondelok 10.9.


Fórum 8 príspevkov
Hrebeňom Javorníkov I. 09/10/13 18:01 8 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Prístrešok Vrchlúky Z Ružomberka je vyznačených viacero alternatív prístupu na liptovskú vetvu hrebeňa Veľkej Fatry. Všetky sa stretávajú v oblasti Vlkolínskych lúk na západnom úpätí vrchu Sidorovo. V okolí Vlkolínca je tiež viacero trás NCH a pravdepodobne v rámci ich budovania postavili aj niekoľko prístreškov. Jeden sa nachádza na Vrchlúkach. 07/12/19 Michal Bukvai Veľká Fatra a Choč
Prístrešok Pod Krkavou skalou Po dlhšom čase som si ako prístup na liptovskú vetvu hrebeňa Veľkej Fatry zvolil zelenú značku z Ružomberka ponad Vlkolínec. Celý čas som šliapal hustou hmlou s dohľadnosťou len pár desiatok metrov. Zrovna keď som dorazil k malej kaplnke, hmla sa začala trhať a povyše na okraji lesa som zbadal prístrešok. 23/11/19 Michal Bukvai Veľká Fatra a Choč
Túra Roháče – Plačlivé a Ostrý Roháč Týždeň uplynul a po nevýraznom studenom fronte, ktorý načas zhoršil počasie cez víkend sa od západu znova rozširuje tlaková výš. Tradične, v sobotu sa chystá prechod ďalšieho, a tak, ignorujúc piatok 13-teho, znovu si so šéfom vybavujeme voľno v práci. Trasa je tentoraz jasná – pokračovanie hrebeňa Roháčov. 31/10/19 Michal Bukvai Západné Tatry
Najnovšie články na titulke
 
Túra Markušovský skalný hríb a Šikľavá skala Spiš, nádherná rázovitá oblasť obkolesená navôkol množstvom historických a turistických pamiatok i zaujímavostí. Na jeho území sa nachádzajú Vysoké i Belianske Tatry, Pieniny, Levočské vrchy, Branisko, časť Volovských vrchov a Slovenský raj. Destinácie s množstvom hradov a ich zrúcanín, starobylých miest, múzeí, ale aj iných čarovných zákutí, ktoré môže turista uvidieť v čarokrásnej prírode. dnes Marián Jaššo Volovské vrchy
Beh Cesta hrdinov SNP za 12 dní – Kráľova hoľa Na vysielači na Kráľovej holi je tradične napichnutý čierny mrak ako spečené Marshmallow na špajli. Vychádzame na najvyšší bod a Miki navrhuje, aby sme si na chvíľu oddýchli vnútri v domčeku. Schovávame sa dnu pred pľušťou, jedna dvojica tu už sedí a tiež sa zohrieva. Naťahujem si nohy, jem, pozerám na hodinky. Vyšli sme to za 1:55 hod, turisticky je to na 3:10. včera Júlia Batmendijnová Slovensko
Búda Prístrešok a búda pred Čuntavou Okolie Čuntavy poskytuje dostatok možností na úkryt pred nepriazňou počasia alebo k núdzovému prenocovaniu. K týmto možnostiam môžeme pripojiť aj dva drevené objekty pri turistickom smerovníku „Pred Čuntavou.“ Obe ležia len pár metrov od seba a nachádzajú sa hneď pri turistickom chodníku. včera Gabriela Ferencová Slovenský raj, Stolické vrchy, +

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Hrebeňom Javorníkov I. 09/10/13 18:01 8 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Javorníky
  • Počet dní
    • 2
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 890 m n. m.
    • min: 420 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1440 m
    • klesanie: 1060 m
  • Vzdialenosť
    • 38 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 14.8.2007
  • Štart trasy
    • šírka: 49.4436 ° SŠ
      dĺžka: 18.7871 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.3435 ° SŠ
      dĺžka: 18.5079 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 49.34873 ° SŠ
      dĺžka: 18.58659 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • pri osade Bielovci
  • Voda
    • studňa pod Črchľou, prameň pri Bielovcoch, osady
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • vlak do Čadce
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.9 (0.26)