Výhľad z Čertovej sihote
Túra

Čertova sihoť cez Kláštorisko z Čingova

16. 12. 2019
Čertova sihoť a jej skalná vyhliadka boli v našich turistických plánoch vždy tak trochu bokom, pretože prednosť dostávali známejšie a atraktívnejšie trasy. Či už v rámci Slovenského raja alebo aj širokého okolia. Zmeniť som sa to rozhodol až na jar minulého roka. Naplánovaný okruh, presnejšie zdeformovaná ležatá osmička z Čingova cez Tomášovský výhľad a Kláštorisko prechádza cez najznámejšie miesta raja, na ktorých som bol párkrát.

Túru si plánujem na marec, čo je mesiac, v ktorom som tieto miesta ešte nenavštívil. Z pohľadu krajinárskej fotografie je však marec asi najmenej vďačné obdobie. Kompenzáciou by mali byť zaujímavé kontrasty odchádzajúcej zimy a nastupujúcej jari, ktoré sľubuje charakter terénu Slovenského raja.

Trasa

Čingov – Tomášovský výhľad – Biely potok, ústie – Kyseľ, ústie – Kláštorná lúka – Čertova sihoť – Tomášovský výhľad – Čingov

Trasa začína na slnečnom, no vyľudnenom Čingove. Rýchlo sa preštrikujem cez areál a mierim na žltú značku do lesa. Ešte jedno stretko s civilizáciou, tentokrát ustúpujúcou, v podobe chátrajúceho chatkového tábora v lokalite Ďurkov a definitívne sa nechávam pohltiť prírodou. Malú odbočku na vyhliadku Ihla a Kazateľnica ignorujem. Bol som, videl som, zví..., teda pofotil som. Kráčam južným svahom, ktorý sa doľava strmo zvažuje dole do Prielomu Hornádu. Jarné slnko sa do neho opiera, po zime tu nie je ani stopa. Všetkému vládne úplný začiatok jari, to jest bez jediného zeleného stebla.

Na Tomášovskom výhľade

Čoskoro som na Tomášovskom výhľade, nebyť mňa, niet tu ani živej duše. Vôbec neviem, či som ho vytrhnutím zo samoty potešil alebo naopak. V tejto výške nachádzam zopár zbytkových fliačikov snehu, aj tu sa ale zjavne udomácňuje jar. Krátky oddych vyplním zopár dokumentačnými fotkami a skúmaním nasledujúcej trasy. V hĺbke podo mnou je malá lúčka, celá zasnežená. Tam sa potrebujem dostať. Ako na dlani vidím dolinu Bieleho potoka (Tomášovská Belá), ktorou budem pokračovať ďalej. A napravo od nej, priamo predo mnou sa z prielomu Hornádu dvíha hrebeň Čertovej sihoti, ktorým sa budem vracať späť. Trochu ma prekvapilo, ako čisto je vidieť Tatry. Čakal som horšiu viditeľnosť, preto som išiel medzi tieto kopce. Asi som predsa len mal ísť niekam vyššie, za lepšími vyhliadkami... Rýchlo zadupem provokačné myšlienky skôr, než mi pokazia dobrú náladu z krásneho dňa a urýchlene začínam zostup do Prielomu Hornádu (čo mi neskôr spôsobí malú komplikáciu).

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

V doline Bieleho potoka

Dole sa pokochám ľadovými výzdobami, ktoré dekorujú strmé brehy Hornádu, preskúmam ústie Bieleho potoka, cez mostík sa presuniem na jeho druhý breh a neodolám ešte pohľadu na Tomášovský výhľad zospodu, kvôli čomu sa musím kúsok vrátiť na čistinu, ktorú som videl zhora. Tu dole panuje regulárna zima, do biela odetá lúčka ostro kontrastuje s bezsnehovým charakterom protiľahlého svahu. Svetlé útesy Tomášovského výhľadu vynikajú na pozadí sýtomodrej oblohy, je to naozajstná ozdoba Slovenského raja. Vraciam sa naspäť do tieňa doliny, kde si Biely potok prerezal cestu cez skalu, vytvoriac tak úzky a hlboký kaňon, ktorý obdivujem vždy, keď som tu.

Nasledujúci úsek od rázcestníka Biely potok-ústie až po rázcestník Kyseľ-ústie je klasické putovanie Slovenským rajom. Zatienený chodník vedie neustále popri potoku, jeho zurčanie takmer neutícha, pre mňa novým je len snehový poprašok, ktorý nespôsobuje veľké problémy, a hlavne ľadové dekorácie, ktorými sú vyzdobené najrôznejšie konáre nad vodou. Niekde v týchto miestach sa v jednom momente zastavím, plesnem sa dlaňou po čele a v duchu si vynadám do somárov. Práve som si uvedomil, že na Tomášovskom výhľade som nechal jednu časť svojho výstroja. To znamená, že plánovaný pohodový návrat turistickou diaľnicou popri Hornáde sa ruší a budem sa musieť opätovne vyštverať hore na výhľad. Nie žeby to bola až taká vzácna vec, nechcem tu však po sebe nič zanechávať.

Na Kláštorskej lúke

Od ústia potoka Kyseľ sa vyberám doprava strmo nahor. Len čo sa dostanem z najnižších, zatienených miest, sneh sa hneď stráca a putovanie opäť získava jarnejší charakter. Najbližší rázcestník je vzdialený len 900 metrov, no mordujem sa k nemu vyše pol hodiny. Prekonať 250 výškových metrov na tak krátkom úseku dá celkom zabrať. Konečne mám pred sebou rázcestník Kláštorisko-lúka, za ktorým vidím ďalšie dôkazy súboja odchádzajúcej zimy a nastupujúcej jari. Pri južnom okraji lúky, kde dosahuje tieň lesa, z ktorého som sa práve vynoril, sa belejú ešte celé plochy pomerne hlbokého snehu. S postupným vzďaľovaním sa od tieňa lesa sneh mizne a celá zostávajúca časť lúky má už rano-jarný vzhľad, avšak zatiaľ ešte bez jediného posla jari.

Presuniem sa na východný, najvyšší okraj lúky, kde si pod vyslovene teplými lúčmi slnka dávam obedňajšiu prestávku. Nevábna marcová farba lúky okolo mňa mi vôbec neprekáža, keďže zrak naplno priťahujú zasnežené Tatry. Vzduch sa už od rána trochu zakalil, stále však žiaria do biela ako nádherná ozdoba výhľadu z Kláštorskej lúky. Hrejivé slnko a veselý štebot vtákov všade naokolo len pár chvíľ po chladných, mrazivých miestach doliny Bieleho potoka pripomínajú, prečo ľudia odjakživa s radosťou vítali príchod jari. Niečo, čo sa v bezpečí našej betónovej civilizácie pomaly vytráca.

Výhľady na Tatry z hrebeňa Čertovej sihote

Síce nerád, ale musím to tu zbaliť a vydať sa na cestu späť. Čaká ma prechod ľahkým hrebeňom, ktorý definujú dva neveľké pahorky umiestnené vedľa seba. Prvým je Kláštorisko (839 m) a druhým Čertova sihoť (822 m), vzdialené od seba iba čosi vyše pol kilometra. Chodník mieri na východ a vedie priamo cez ich vrcholy, veď stúpania či klesania sú tu veľmi mierne. Južné svahy hrebeňa strmo padajú do doliny Bieleho potoka, ktorým som sem v opačnom smere prišiel, zatiaľ čo severné svahy klesajú podstatne miernejšie, len aby sa na konci opäť strmo prepadli do prielomu Hornádu. Les na severných svahoch bol veternými kalamitami riadne doničený, o čom sa presviedčam už po pár minútach. Vstupujem do lesa a o malú chvíľku prechádzam popod stožiar na vrchole Kláštoriska. Prakticky okamžite sa po mojej ľavej strane otvára rúbanisko, cez ktoré je vidieť veľkú časť Vysokých a Belianskych Tatier, ako aj krajiny pod nimi. Lepšiemu výhľadu bráni zbytok lesa na vrchole Kláštoriska.

Chodník odtiaľ mierne klesne do sedla a o chvíľu som tesne pred vrcholom Čertovej sihote, kde sa naľavo opäť otvorí ďalšie rúbanisko. Tu sa oplatí urobiť pár krokov navyše a človeku sa otvorí krásny výhľad na celé Tatry a príslušnú časť Hornádskej kotliny pod Slovenským rajom. V tejto chvíli ľutujem, že je marec a nie nejaká krajšia časť roka, krajina je, žiaľ, až príliš nepekne hnedá. Tento výhľad si určite zaslúži živšiu, farebnejšiu scenériu a je mi jasné, že sa sem budem musieť vrátiť. Musí to však byť blízka budúcnosť, mladina na svahu sa už dvíha.

Skalná vyhliadka na Čertovej sihoti

Len kúsok za vrcholom Čertovej sihote sa na pravej strane chodníka ukáže malá skalná vyhliadka. Typická krasová plošina, ktorá sa na okraji prepadá strmo dole, odhaľujúc tak výhľad do hĺbky doliny Bieleho potoka a na náprotivné svahy. Výhľady sú takpovediac lokálneho charakteru, keďže 95 % obzoru vypĺňajú okolité blízke kopce. Jedinou výnimkou je východný smer, kde na obzore rozoznávam podľa lúčnatého vrcholu Bukovec, najvyšší vrch Hnileckých vrchov, podcelku Volovských vrchov (súčasť Slovenského rudohoria). Aj tu sa zdržím len krátko a mašírujem ďalej po krásnom, širokom hrebeňovom chodníku. Aj hrebeň, aj chodník sa postupne zužujú, až sa nakoniec ocitám na úzkom skalnom brale, tuším aj so značkou „stoj, slepá ulica“ alebo čosi také.

Bralo podo mnou padá kolmo dole, bola by to krásna vyhliadka, keby nebola uprostred lesa. Nevidím tu žiadny rebrík, ani lano, ani šmýkalku, z čoho mi logicky vyplýva, že som niekde musel minúť odbočku na chodníku. Takže späť, našťastie iba kúsok, chodník naozaj klesá strmo nabok. Terén sa zvažuje stále viac, čo znamená, že klesám strmým svahom, na ktorý som sa ráno pozeral z Tomášovského výhľadu. Naozaj, čoskoro ho medzi vetvami stromov aj vidím, po prvýkrát z tohto málo známeho uhla. Strmý zostup ma privádza do prielomu Hornádu k rázcestníku Biely potok-rázcestie, odkiaľ som si mohol bezstarostne vykračovať po modrej až na Čingov, nebyť svojej zábudlivosti.

Tomášovský výhľad, Ihla a Kazateľnica

Takto si musím dať ešte jeden výstup späť na Tomašák, kde v súlade s predpokladom nachádzam chýbajúcu časť svojej výstroje. Síce trochu zablatenú, zjavne som tu teda dnes nebol jediný, ale je tu, takže ju môžem brať so sebou. Pokus o vyčistenie na fliačikoch zbytkového snehu sa nezdaril, najlepšie by sa táto činnosť dala prirovnať k pokusu o odstránenie blata kryštálovým cukrom. Hnev samého na seba ma rýchlo prešiel, čaro a pokoj miesta v podvečernom čase sú hypnotizujúce. Doprajem si krátky oddych a vyberám sa smer Čingov po rovnakej trase, akou som išiel ráno. Tentokrát však nevynechám odbočku ku skalným útvarom Ihla a Kazateľnica, aby som sa na ne pozrel v teplom svetle zapadajúceho slnka. Nakoniec som aj rád, že sa vraciam slnkom presvetleným vrchom. Dole v prielome Hornádu už panuje šero, ktoré ešte zvýrazňujú zlatistým svetlom zaliate skaly okolo mňa. Od Kazateľnice je pekný pohľad na neďaleký vrch Matka Božia, tiež sa kúpajúci vo svetle západu slnka. Z výletu na skalnú vyhliadku na Matke Božej mám už nachystaný materiál na samostatný článok, musel však putovať do priečinku „pozdržané“, nakoľko som bol predbehnutý promptnejšie reagujúcim kolegom - autorom. Návrat na Čingov sa koná tesne pred západom slnka, čím sa uzatvára ďalší vydarený turistický výlet v raji.

Zhodnotenie

Napriek prechodom cez jedny z najfrekventovanejších miest Slovenského raja som za celučičký deň nestretol ani jedného človeka. Dvoch som z diaľky videl, z Kazateľnice bolo počuť hlasy zdola z Prielomu, na hrebeni Čertovej sihote boli zjavne dnešné stopy, nejednalo sa teda o úplné ľudoprázdno, stretnutie zoči-voči sa mi ale nepritrafilo. Aj to je jedna z výhod návštev mimo sezóny. Človek to má celé pre seba a ak je sám, dojmy z okolitej prírody sa nasávajú najintenzívnejšie. S manželkou sa niekedy tak zakecáme, že si potom celé úseky ani neviem vybaviť. O širšej zostave škoda hovoriť. Mám teda za sebou návštevu Slovenského raja v mesiaci, ktorý je u mňa v rebríčku atraktívnosti na 12. mieste. A som nadmieru spokojný. Čo je len ďalší dôkaz, že nech sa sem človek vyberie hocikedy počas roka, neoľutuje.

Fórum 2 príspevky
Čertova sihoť cez Kláštorisko z Čingova 30/12/19 15:46 2 príspevky
Najnovšie články autora
 
VHT Veľké Solisko Keď som sa dozvedel, že na Veľké Solisko sa dá dostať aj ináč ako preliezaním celého hrebeňa, automaticky som si ho zaradil do turistického plánovača. Minimálne preto, že Veľké Solisko je najvyšším bodom celého Soliskového hrebeňa, tiahnuceho sa od Štrbského plesa na sever k Furkotskému štítu. Ako jediné v celom hrebeni prekračuje nadmorskú výšku 2400 m, a to o 13 metrov. Nie je výrazným, samostatne stojacim štítom, skôr ide o najvyššiu skalu na hrebeni. Prístupová cesta je zo Štrbského Plesa cez Furkotskú dolinu. V piatej časti seriálu Tatry so sprievodcom sa teda poďme pozrieť, ako vyzerajú Tatry a okolitý svet z vrcholu Veľkého Soliska. 23/12/20 Peťo Nový Vysoké a Belianske Tatry
Túra Zádielska planina a Jelení vrch – okruh z Hačavy Štvrtý diel seriálu o vyhliadkach Slovenského krasu nás zavedie na planinu najznámejšiu, samozrejme na Zádielsku. V rámci nej sa však pozrieme bližšie na jej severnú, menej navštevovanú časť. Zádielska planina leží vo východnej časti Krasu a patrí medzi rozlohou menšie. 07/12/20 Peťo Nový Slovenský kras
VHT Furkotská dolina, Bystrá lávka a Štrbský štít Ôsmy diel zo seriálu Tatranské doliny je venovaný Furkotskej doline, ktorá ústí neďaleko Štrbského plesa a ohraničuje ju Soliskový hrebeň z východu a hrebeň Ostrej zo západu. V závere doliny sa nad ňou týči Furkotský štít, z ktorého oba hrebene vybiehajú. Veľkou ozdobou Furkotskej doliny sú dve Wahlenbergove plesá, ležiace v jej hornej časti. Vyšné Wahlenbergovo pleso v samom závere doliny je druhým najvyššie položeným plesom v Tatrách a to je aj dôvod, prečo tu robím výnimku a dolinu si neprejdem tradične hore a späť dole. 23/11/20 Peťo Nový Vysoké a Belianske Tatry
Najnovšie články na titulke
 
Túra OTO 24 vrcholov Malých Karpát v BSK I. V roku 2020 vznikol vďaka Klubu bratislavských turistov a zanieteniu pána Miroslava Svíteka nový Oblastný turistický odznak (OTO) 24 vrcholov Malých Karpát v Bratislavskom samosprávnom kraji. Ako už názov napovedá, ide o 24 vrcholov v časti Malých Karpát, ktoré patria do územia BSK. Podľa slov autora je cieľom, aby pri plnení podmienok získania odznaku všetci záujemcovia z radov turistov, prípadne aj cykloturistov, spoznávali mnohé krásne miesta Malých Karpát. V tejto časti sa pozriem na moje výstupy na prvých 14 vrcholov, neskôr pridám druhú časť, ktorá bude obsahovať môj pohľad na putovanie po zvyšných desiatych miestach. dnes Miloš Hajdin Malé Karpaty
Správa Aký bol rok 2020 – návštevnosť a najlepšie články Prelom rokov je dobrá príležitosť na bilanciu. Návštevnosť nám opäť narástla, no minulý rok bol špeciálny kvôli epidémii koronavírusu a preto bol nárast veľmi výrazný. Objavili nás totiž aj ľudia, ktorí bežne do hôr nechodia alebo chodia len príležitostne. Vďaka pandemickým opatreniam však boli iné možnosti rekreácie obmedzené a tak turistika zaznamenala boom. Z pohľadu autorov nám opäť tradične aktívni autori aj tento rok venovali svoju priazeň, a privítali sme aj niekoľko nových. Okrem klasických popisov túr ďalej pokračujeme v rozvoji tém ochrany prírody a veľký nárast obľúbenosti zaznamenali aj naše podcasty. 17/01/21 Ľubomír Mäkký Zaujímavosti
Túra Slovenskom 5: Slovenské rudohorie Piata časť môjho putovania „od domu až domov“ okolo Slovenska. V tejto časti prejdem cez Volovské vrchy, Slovenský kras, Revúcku vrchovinu, Stolické vrchy a Muránsku planinu, čiže všetko pohoria Slovenského rudohoria. 23/01/21 Pavel Forgáč Muránska planina, Revúcka vrchovina, +

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Čertova sihoť cez Kláštorisko z Čingova 30/12/19 15:46 2 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Spišsko-gemerský kras - Slovenský raj (Národný park Slovenský raj)

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 839 m n. m. – Kláštorisko

    • min: 495 m n. m. – Čingov

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 925 m

    • klesanie: 925 m

  • Vzdialenosť
    • 15 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 2018

  • Štart trasy
    • šírka: 48.9475 ° SŠ
      dĺžka: 20.4848 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.9475 ° SŠ
      dĺžka: 20.4848 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • Kláštorisko

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Spišská Nová Ves (vlak, bus) - Čingov (bus, parkovisko)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.19 (0.52)