Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Predná hoľa, vrchol
Predná hoľa, vrchol Zatvoriť

Túra Popoludňajšia Predná hoľa z Vernára

Po Prednej holi som už dlhšie poškuľovala, odkedy som si o nej prečítala v Bazinovom článku (odkaz dole). Zdala sa mi ideálna na kratší výlet z Tatier, najmä keď tam je veľa ľudí. Pravá chvíľa nastala teraz na jeseň v deň, keď okolo pol druhej prestalo pršať a mňa už na druhý deň čakala cesta z hôr do Bratislavy. Motivácia ako hrom.

Vzdialenosť
15 km
Prevýšenie
+830 m stúpanie, -830 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 03.10.2019
Pohoria
Nízke Tatry (Národný park Nízke Tatry)
Trasa
Doprava
Poprad (vlak, bus) - Vernár (bus, parkovisko pred potravinami)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke

Najmä keď som z plánovaného turistického týždňa časť preležala prechladnutá, časť pršalo, takže som absolvovala "len" jednu, ale zato parádnu túru po Studených dolinách.

Volám teda o pol druhej Radovi, ktorý tu je na služobke, že by sme predsa len mohli niekam vybehnúť (ráno som bola pevne rozhodnutá pracovať a aj tak pršalo). Veľmi promptne sme sa stretli v Smokovci a vyrazili smer Vernár. Cestou sme ešte prebrali, či je lepšia Predná hoľa alebo Ondrejisko, ale jednak na Prednej holi som ešte nebola, jednak sme zvážili, že treba čím skôr vyraziť vzhľadom na krátke dni.

Trasa

Vernár – lyžiarske stredisko Studničky – poľana Pálenica – poľana Dorčina – Morna – Predná hoľa a späť

O 15-tej vyrážame spred gréckokatolíckeho kostola po červenej značke. Hikeplanner hovorí, že čistý čas je 4.40 h, o 18-tej zapadá slnko, o siedmej je tma-tmúca..., no ale mám čelovku. Hlavne nech sa hore rozhliadneme ešte za svetla.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Rýchlo sa presúvame popri niekoľkých rodinných domoch na koniec obce a potom dolinou popod voňavé borovice k lyžiarskemu stredisku Studničky. Červená značka podľa mapy vedie ešte kúsok dolinou, ale vzhľadom na časový rozpočet odbáčame doľava, že si to trochu skrátime. Zablatená cesta nás privedie na lúku s vlekom, kadiaľ rýchlo naberáme výškové metre. Pod úzkym priesekom s ďalším vlekom sa stretávame s červenou, mala by tu odbočiť doľava, ale vidíme ju na lyžiarskom vleku, takže plynulo pokračujeme hore najkratšou cestou. Neznášam kolmé začiatky túr, mám pocit, že umriem, dych je niekde kilometer za mnou, ale ešte viac neznášam predstavu, že niekoho brzdím, a tak idem, čo to dá. Našťastie od vrchného konca vleku sú výhľady, ktoré ospravedlňujú dlhšiu zastávku, a telo po prvotnom šoku spolupracuje, takže ďalej pokračujeme pomerne svižne, ale bez stresu.

Trasa vedie otvoreným terénom a dosť pripomína túru na Prednú Maguru z Partizánskej Ľupče. Akurát že tu sa mi zdá výstupová trasa krajšia, ale zas z vrcholu nie sú také panoramatické výhľady.

Stúpame po ceste lúkami Pálenice, ktoré sú riedko porastené ihličnanmi, či už osamotenými alebo v rôznych zoskupeniach. Podvečerné slnko občas vykukne spoza oblakov a pekne farbí scenériu.
Míňame aj tabule náučného chodníka Slovenský raj - Nízke Tatry. Vedie tadiaľto až na Kráľovu hoľu. Čítame si teda viac o flóre, faune, ale asi najzaujímavejšia je tabuľa číslo 4 o pastve dobytka. Stojí na rozhraní lesa a veľkej lúky s názvom Dorčina. Lúka vyzerá opustene, priam si pýta nejaké zvieratá. Jalovice tu ostávali po celé leto, pastieri, často deti, ho strážili pred pytliakmi, zlodejmi či predátormi.

Na vrchom konci lúky sa pripojíme na zablatenú zvážnicu a pomerne nudným úsekom pokračujeme k rázcestiu Morna. Chytá ma hlad, ale smerovník hovorí, že hore sme o 15 minút. Ideme tak rýchlo, že otázkou už nie je, či prídeme hore za svetla, ale či hore stihneme západ slnka, a to si tu nepokazím jedením. Pokračujeme teda ďalej, chvíľu ešte po ceste, ale napokon sa konečne dostávame na pekný úzky chodník. Okolo pribudlo ihličnatého lesa a rôznych solitérnych skaliek, chodník sa vrtí vo farebnom čučoriedí, radosť kráčať. Vyzerá to tu ako v rozprávke.

Pribúdajú aj vyššie skalky, uvažujeme, ktorá je tá naša, spoliehame sa, že na nej bude nejaká tabuľa. Je. Poskakujeme po skale v snahe odfotiť nejaký výhľad, ale s tými je to dnes biedne. Vysoké Tatry nad vrcholčekmi ihličnatého lesa ledva vyliezajú z oblakov, Kráľova hoľa je tiež v opare a slnko síce ešte vysoko, ale za sčasti nepriehľadnou záclonou. Čakáme teda na lepšie svetlo a pomedzi to niečo pojedáme. Rapídne sa ochladzuje, fúka studený vietor. Rukavice nemáme a pri postávaní nám poriadne odmŕzajú ruky. Nezdvorilo sa smejem, keď Rado zistí, že si musí zaviazať šnúrku na topánke, kým ja nezistím, že už nedokážem zaskrutkovať uzáver fľaše... Bez rúk tu už nič nepofotíme, lebo aj zaobchádzanie s krytkou na foťáku je problém, a tak sa rozhodujeme pre návrat. Samozrejme, že len čo zo dve-tri minúty prejdeme, slnko vylieza. S ťažkosťami fotíme pestrofarebný obrázok s modrou oblohou, zelenými stromami a oranžovým čučoriedím.

V lese je medzičasom už celkom šero, na chodníku míňame rozkopané hríby. My do hríbov nekopeme a iných ľudí sme nestretli. Hm, že by som si nevšimla, že ich prekračujem cestou hore? O pár minút míňame ďalšie rozkopané hríby. "Videla si tie predošlé? Podľa mňa tam cestou hore neboli." Zjavne narušujeme miestnym obyvateľom podvečernú hru v kolky.

Onedlho vychádzame na lúky, svetla je ešte habadej, asi sme sa dostali do nejakej časovej slučky. Akurát na horizonte pribúdajú pekné večerné oblaky. Pri vrchu vleku sa rozhodujeme, že ideme po novšej červenej a nie cez tmavý priesek. Červená sa ťahá niekam dozadu po zvážnici, tak zbiehame voňavou lúkou. Ale keď sme dolu a vidím, že červená by nás bola doviedla do pekného sedielka, tak sa tam ešte štveráme. Na fotenie to už nie je, ale na pozeranie sa, áno. My to hádam dáme celé za svetla.

Posledný úsek opäť zbiehame cez zjazdovku a v hustnúcom šere kráčame asfaltkou, stále bez čelovky. Ešte sa zamotáme v obci na posledných metroch cez trávnatý kopček s úzkymi chodníčkami, kde si vyberáme chodníček, ktorý vedie niekomu do záhrady. Napokon sme o siedmej pri aute, spokojní s nečakane pekným turistickým dňom.

Škoda, že sme už nemali čas nakuknúť za Prednú hoľu ďalej na Smrečinskú planinu. Dlhodobo mám v pláne túru z Z Tepličky do Tepličky cez Kráľovu hoľu po vzore Morongovcov, tak príležitosť ešte snáď bude.

Súvisiaci článok - Vernár – Predná hoľa – Pusté pole

Fotogaléria k článku

Najnovšie