Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Štiavnickými vrchmi zo Žarnovice do Žiaru nad Hronom
Štiavnickými vrchmi zo Žarnovice do Žiaru nad Hronom Zatvoriť

Túra Žarnovica – Paradajs – Sklené Teplice – Žiar n. Hronom

Babie leto vyčíňa. Teploty lámu rekordy pre október. Denné aj nočné. Chcelo by to vyraziť do prírody aspoň na dva víkendové dni. Moje pokusy s kontaktovaním ľudí náchylných na túto aktivitu zostávajú bez odozvy. Nič mi neostáva, len zo zásobníka ešte nezrealizovaných trás vybrať jeden hrdzavejúci projekt a vydať sa na cestu sám. Treba ho stihnúť, pokiaľ sám nepodľahnem korózii. Bude to spoznávanie západných oblastí Štiavnických vrchov červenou zo Žarnovice do Žiaru nad Hronom. Väčšinu ostatných značených turistických chodníkov z a do Banskej Štiavnice som prešiel. No tento je pre mňa okrem krátkeho úseku neznámy.

Vzdialenosť
46 km
Prevýšenie
+1851 m stúpanie, -1821 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jeseň – 26.10.2019
Pohoria
Slovenské stredohorie: Štiavnické vrchy (CHKO Štiavnické vrchy) a Žiarska kotlina
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 939 m n. m. Veľký Tanád / Paradajs
  • Najnižší bod: 211 m n. m. Žarnovica, most cez Hron do Hámrov a Voznice
  • Mapa: Otvoriť mapu v novom okne
Voda
Studnička nad Dedičnou štôlňou Jozefa II. pred Voznicou, Kopanice, prameň sv. Ján Nepomucký pod Červenou studňou, termálne pramene Sklené Teplice
Nocľah
Útulňa Hájovňa v sedle Červená studňa
Doprava
Žarnovica (vlak, bus)
Žiar nad Hronom (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1092 Štiavnické vrchy, Javo (1:50.000)

Trasa

Žarnovica – Kojatín – Kopanice – sedlo Pleso – Tanád – Paradajs – sedlo Červená studňa – Zlatý vrch (Goldberg) – Sklené Teplice – Žiar nad Hronom

Plánovanie

Celková dĺžka aj s malou odbočkou na Zlatý vrch na Hikeplanneri ukazuje vyše 45 km za viac ako 13 hodín. V období letných krátkych nocí pri včasnom vyrazení na trasu by to bola, na hranici mojich osobných rekordov, otázka jedného dňa. No októbrový deň je už krátky. Necelých jedenásť hodín svetla a aj príchod do nástupného miesta nie je ideálny. Treba miesto nocľahu. Prvý deň môžem odhadom v pohode ukončiť v oblasti sedla Červená studňa nad Banskou Štiavnicou. Bola by tu možnosť zostupu do mesta a ubytovať sa v centre. Vcelku dobré spomienky mám na hostel v historickej budove pod Starým zámkom. No náklady by neskončili len pri lacnom ubytovaní. Neodolal by som čajovni, prípadne lákadlám iných pohostinských zariadení mojej duši blízkeho mesta. A to by liezlo do peňazí. Skúsim bivak. Ešte som októbrový nezažil. Prameň je kúsok pod sedlom a pre hamaku so spacákom sa miesto kdesi medzi stromami nájde. Poputujem na ťažko s plným ruksakom. Na druhý deň by zostala, absurdne povedané, menšia polovica túry aj to s prívetivejším priebehom výškového profilu.

Deň prvý

Žarnovica

Do Žiaru nad Hronom ma priviezol v sobotu ráno nočný diaľkový autobusový spoj o pár minút skôr a to mi umožnilo nastúpiť na miestnu linku, čo ma priviezla na žarnovické námestie o hodinu skôr, ako bol pôvodný plán. Nezačnem síce na železničnej stanici pri počiatku červenej značky, ako som chcel. No nebudem bigotnosťou robiť nadprácu. Časť ušetreného času strácam nákupom v miestnej Jednote a následnými raňajkami. Ušetrím nachystaný proviant na neskorší čas. To som nevedel, že neskoršie bude až v podvečer. Pomaly sa začína rozvidnievať. No slniečko je veľmi dobre skryté v typickej pohronskej hmle.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pri motoreste sa o siedmej pripojím k ceste hlavného ťahu a postupujem až k odbočke prekonávajúcej rýchlostnú cestu a tok Hrona. Prakticky ihneď smerujem na cestu k obci Voznica. Vlastnú dedinku nedosiahnem. Sobotnou cestnou premávkou kráčam jesenným farbami popri toku rieky len k pekne upravenej studničke nad portálom odvodňovacej Dedičnej štôlne Jozefa II. Samotný vchod je za plotom priemyselného objektu, nevidím prístup k nemu. Len vytekajúci tok vody svedčí o funkčnosti banského diela. Prakticky hneď za studničkou sa nachádza stĺpik smerovníka turistickej značky. Smerovníky aj červená nesú znaky novosti. Žiadna zanedbávaná trasa. Zarazia ma len zobrazené časy pre dosiahnutie Žiaru nad Hronom. Nekorešpondujú s mojím plánovaním. No vzbudia nádej, že dnes pokročím ďalej oproti predpokladom. V nedeľu by sa každý kilometer hodil. Skúsim sa vrátiť k problematike na konci článku.

Dvojkríž na Smrkáčiku

Odpútavam sa tu od Hrona a asfaltky, aby som cestičkou medzi lúčkami s remízkami postupne naberal nadmorskú výšku. Na chodníčku nachádzam pichľavých ježkov - obaly jedlých gaštanov. Znak teplej oblasti. Prehrabnem nohou v lístí a štyri plody skončia pre radosť vo vrecku. Budú mi spoločníkmi na celom putovaní. Pohľadom potešili dve slušne upravené chalupy s gánkom. Priestor sa viac otvára, bude to pasienková oblasť nad dedinou. Veľa toho nevidím. Hmla neumožní pohľad ďalej ako niekoľko desiatok metrov. Z údolných častí počujem ozývajúce sa kohúty. Želajú ľuďom dobré ránko a líškam posmešne dobré spanie. Prežili ich nočné ataky tu na kraji divočiny. Vpredu čosi známeho tvaru vystúpi z hmly. Vysoký drevený dvojkríž a nekryté posedenie s náučnou tabuľou. Nič také v mape som nezaregistroval, tak ani neočakával. Predpokladám, že oblý, trávnym porastom pokrytý kopček bude vynikajúce výhľadové miesto na časť Pohronia. Teraz to objektívne nemôžem posúdiť. Podľa solárneho panelu a reflektoru bude kríž dobre viditeľný aj z okolia. Dobre spracovaná náučná tabuľka obsahuje informácie o Voznici s jej pamätihodnosťami aj s ich polohou v teréne. Dozvedám sa zaujímavý pôvod názov tohto miesta - Smrkáčik. Nezdržujem sa dlho a pokračujem ďalej.

Hrebeňom PR Kojatín

Len chvíľku to bolo poľnou cestou pasienkami k začiatku lesného bukového priestoru. Začína mi prvé ostrejšie stúpanie klasickej hrebeňovky. Váha tlačí na ramená. Uťahujem bedrový pás, povoľujem ramenné popruhy. Zvuky kvapiek vody padajúce zo stromov dávajú hmlistému tichému priestoru zvláštnu atmosféru. Asi listy pôsobia katalyticky na zrážanie vodnej pary v ovzduší. No keď vody pribudne, a aj na otvorených miestach, odhadujem, že ide o normálnu dažďovú prehánku. Začínam rozmýšľať, že si oblečiem vetrovku. No až po ukončení strmšieho naberania nadmorskej výšky. Nebudem robiť prestávku v stúpaní. Mám pred sebou prvý dnešný vrch Ferencky (411 m). Keď ho prejdem, prestáva pršať. Akurát terén ostal mokrejší, čo zanecháva následky na mojom odeve a obuvi. Len teraz postrehnem, že sa zmenil aj charakter lesa. Je to už typický dubový les teplejších regiónov. Hmlistá atmosféra je ozaj zvláštna. Subjektívne mi tu nepasuje. Hmly mi sedia skôr pre iné, chladnejšie miesta. Sú pôsobivé v takých oblastiach ako Flochová v Kremnických vrchoch. Tu by mi viac sedel slnečnými lúčmi presvetlený terén.

Orientácia je bezproblémová. Prechod po úzkom hrebeni. Spočiatku prechádzam aj krajom rúbanísk vo svahu Hodrušskej doliny. V miestach nepoznačených ťažbou stav chodníka nasvedčuje na malú turistickú premávku. Občas si popadané stromy vyžadujú menšie obchádzky. Značky sú vhodne rozmiestnené, no ozaj pre smerovanie nemajú význam. Vrchol ostrého hrebeňa je len pár metrov široký, nepustí. Pohyb strmým svahom by bol ozaj nelogický. Zdolávam stúpanie na Prednú Dúbravu (Malý Kojatín, 505 m). Zrazu si uvedomím, že podrast je už suchý. Meteorologický jav bol nielen časovo, ale aj miestne veľmi obmedzený. Prechod dubovým stále hmlistým lesom preruší na chvíľku otvorený priestor zaujímavej kamennej lúčky. Skaliek pribúda aj v smere chodníka. Trochu špekulujem o pôvode akoby podľa jednej mustry vyhotovených priehlbín na hrebeni. Sú rozosiate v pomerne pravidelných intervaloch. Možno pozostatky frontovej línie pri Hrone v časoch II. svetovej vojny. Neviem.

Čaká ma stúpanie na najvyššie miesta tejto časti pochodu - Kojatín (637). Vlastný výstup po kamenistom svahu je výživný. Chodník tu nie je zreteľný, každý si hľadá vlastnú cestu. Treba dávať pozor na to, kam položím nohy. Keďže ich kladiem z jedného kameňa na druhý, má to skoro charakter chôdze hore schodmi. Dvojité červené pruhy na kmeňoch dubov sú znakom pohybu krajom prírodnej rezervácie Kojatín, ležiacej vo svahu Richnavy. Počas zdolávania vrchu sa rozjasňuje. Dostávam sa nad hranicu hmly. Neviem, či som to dosiahol vystúpením nad jej frontovú líniu so slnečnými lúčmi, alebo mliečny opar začal ústupovú operáciu. Nemá to však vplyv na to, že prvýkrát si užívam výhľady aj trochu ďalej. Hmla držiaca pozície v doline a silnejúca modrosť oblohy dáva scenériám fotogenickosť. Teším sa na pekný deň. Vrchol je nevýrazný hrebienok umožňujúci pohľad cez redšie porastené kamenné svahy rezervácie do doliny. Je 10.00 h, ordinujem si na zvalenom kmeni duba desaťminútovku. Chce to doplniť tekutiny a trošku oddychu nezaškodí.

Nasleduje len postupné klesanie. Po prudkej zmene smeru sa mení aj charakter lesa. Je to studenší bukový porast. Privádza ma až možno povedať k priesmyku s názvom Havránkova lúka. Lúka tu už dávno nie je. Skôr rúbanisko s križovatkou s modrou značkou. Pred dvomi rokmi nás sem priviedla z Tlmáč so spoluturistom Petrom počas jarného trojdňového putovania Štiavnickými vrchmi. Stále mám z tej doby v pamäti neskutočne krásny pohľad za studeného jarného rána z lúk pod Žakýlskym hradom smerom ku Kalvárii a Sitnu.

Nádej na slnečné počasie babieho leta sa znovu stráca. Teplota je príjemná, len slnko stráca dobyté pozície s iným nepriateľom. Šedou vysokou oblačnosťou. Neprekáža, len duševná pohoda sa stráca.

Cez Kopanice

Znova začínam naberať výšku. No veľmi mierne. Pohybujem sa kvalitnou lesnou cestou, čo slúži ako oficiálna cyklotrasa. Región je na ne bohatý. Charakter terénu sa zmenil. Žiadny úzky hrebienok, skôr rozložitá zvlnená planina s lúčkami. Tých neustále pribúda, až kráčam rozsiahlymi lúkami preloženými remízkami. Výhľady sú teraz do širokej zalesnenej Hodrušskej doliny. Porast nabral už plnú jesennú farebnosť. Len slniečko chýba, aby to malo správnu impresiu. Spredu sa začínajú ozývať typické zvuky horských osád. Cirkulár, motorová píla, stavebný buchot a štekot psov. A už mám dedinku Kopanice pred sebou. Pekný pohľad na obydlia rozhodené pod vrcholmi hôr Banište a Hrb.

Vchádzam do obce okolo kostolíka s kalichom pod vežou. Je po 11.30 a obchod práve zavreli. Mám tu v pláne doplniť vodu. Prvá studňa je bez ramena. Druhá je funkčná, ale na cintoríne. Pitná voda zo studne pár metrov od hrobov, to asi nie. Tretia má rameno, no akosi nefunguje. Nemôžem sa čudovať. Je pred miestnou krčmou. Bola by nekalou konkurenciou. Pohostinstvo je v prevádzke, a tak si sadám na terasu. Sedí tu skupinka mladých cyklonadšencov. Zdravíme sa, prehodíme pár slov. No je medzi nami viac ako generačný rozdiel a konverzácia nemá šancu sa rozvinúť. Objednávam si malé pivko, trošku zrelaxujem a idem ďalej. Po ceste zdokumentujem vkusne upravený starší obytný dom. Obec zanecháva u mňa dobrý dojem. Funkčný obchod aj krčma, nová výstavba, žiadne znaky rozkladu opustených domov. To chýba v mnohých väčších sídlach. Vrátim sa, aby som znovu pokračoval červenou nad obec cez akési nezalesnené sedielko medzi vrcholy vŕškov nad obcou. Vidím tu zaujímavú intenzívnu plantáž, podľa listov asi čučoriedok. Môj predpoklad mi potvrdzuje mladý pár vracajúci sa z hubačky s plnými košíkmi bedlí do druhej časti obce s prídomkom Baňa, prípadne Domky. Tu mi moja zvedavosť nedovolí nenavštíviť otvorený kostol. Prekvapí ma vo vnútri kopula, čo nezodpovedá tvaru strechy. Pohovorím s babkou upravujúcou výzdobu. Hovorí, že v tom prvom evanjelickom od sviečky zhorel oltárny obraz. Prišli na to až po dlhšej dobe. Pre dobrú hermetickosť objektu došlo k samouhaseniu. Oni tu zas majú problém s vlhkosťou.

Na chvíľu sa odpútavam od značky. Príčinou je Kopanický rybník. Je len vyše sto metrov poniže od rázcestníka. Nad jazerom zaujme bufetový areál. Tiež svedčí o tom, že v tejto viac ako šesťsto metrov vysoko položenej obci nezdochol pes. Pekný tajch skôr menšej veľkosti pekne zasadený v teréne. Pokúšam sa o krajší záber s pokojnou vodnou hladinou. Obchádzam ho cez hrádzu, aby som sa znovu vracal k červenej značke v centre. Správnosť môjho smerovania mi potvrdzuje chalupár kráčajúci tiež s paličkami ulicou.

Chodník ma privádza pri opúšťaní urbanizovaného priestoru znovu k naberaniu nadmorskej výšky. Dosahujem pasienky nad obcou. Je tu kryté posedenie. Zhadzujem batoh, hydratujem telo a kochám sa doširoka otvoreným priestorom. Prvýkrát pozorujem siluetu Sitna. Aj pohľady späť sú zaujímavé. Prístrešok je na peknom mieste, no je to tu trošku veterná hôrka a on nemá bočné krytie. Pofukuje studenší vietor. Len niekedy sa slnku podarí preraziť cez šedú oblohu. No aj to dáva znovu nádej v zlatú podvečernú hodinku fotografa kdesi nad Banskou Štiavnicou. Ešte počkám spomínaného chalupára, zostane mi fotografia s batohom na pleciach a so Sitnom v pozadí. Chvíľku kráčame spolu. Hovorí, že sem chodí desiatky rokov a už sa nedrží turistických trás, ale využíva iné cestičky. Po chvíľke sa odpojí a kráča k Richnavskému jazeru.

Sedlo Pleso

Kráčam poľnou cestou lúkami s malými výškovými zmenami. Oživením je len odbočenie z funkčnej cesty na starú nevyužívanú majúcu parametre širšieho chodníka. Privedie ma znovu na široké pasienky vo vysokých polohách hlavného hrebeňa Štiavnických vrchov, oddelených skupinami stromov. Umožňuje to úplne nenáročný presun. No nie je to tak úplne v pohode. Nemôžem nájsť správnu polohu ruksaku. Stále mám otlačené ramená, nedrží na bedrách. Napadá mi príčina. V poslednej dobe som nabral pár kíl, zväčšil sa obvod pásu a funkčnosť bedrového pásu sa znížila. Ozaj dôvod k náprave, viacdňové pochody by boli náročnejšie. Váha musí sedieť na bedrách. Stretám mladú rodinku s dvomi chlapcami, túlajúcu sa krajinou. Prví klasickí turisti.

Charakter krajiny sa nemení až po sedlo Pleso. Až tu pochopím názov. Je tu malá nádržka vody v inak bezvodej, banskými dielami odvodnenej krajine. Asi hlavnou úlohou zadržiavanej vody bolo zaháňanie smädu pasúcich sa zvierat. Romantické miesto poskytne aj trošku improvizované posedenie. Nezastavujem sa. Čas ubieha veľmi rýchlo.

Okolo Kanderky

Chodník odbočí vľavo, aby sa pri lese vrátil k pôvodnému azimutu. No končí tu pohoda skoro roviny. Treba ostro znovu stúpať. Dnes je celý profil prakticky len o stúpaní. Najvyššie miesta ma len čakajú. Úľavou je tu, že o čo väčšia námaha, o to lepšie výhľady. Na pliesko a hlavne na jeden z tajchov v obkľúčení farebných lesov v nižších partiách Podsitnianskej krajiny. Samotné Sitno už pozerá na môj chrbát. Pri spätných pohľadoch je stále impozantné v krajine. Táto prírodná kombinácia chce aj lepšie svetlo. Oblačná šeď uberá pár percent z mojej spokojnosti.

Stúpanie netrvá dlho. Ocitám sa na bezlesnom vŕšku čiastočne porastenom krovinami. Pohľad vpred ukáže rozsiahly, široký trávnatý mierne zvlnený terén. Pripomína mi to obliny dún naviatych v púšti. Namiesto piesku je tu tráva extenzívnych pasienkov v najvyšších polohách nad Štiavnickými Baňami. Až na konci sa týči ako zelená oáza zalesnená hora, dúfam, že nie Tanád. Vyzerá dosť strmo. Krásny pohľad. Miesto prekonáva moje očakávania. Ešte nikdy som si ho svojou prítomnosťou nevychutnal.

V nasledujúcom lúčnom sedle preskúmam salaš pod Kanderkou. Lepšie povedané trosku, čo z neho zostáva. Nemožno s ním rátať ani pre núdzové situácie. O chvíľku zostane stáť len kamenný komín. Voľakedy to musel byť klenot hôr. Akoby na výsmech stavu pastierskej architektúry ruiny osvietia slnečné lúče. Optimisticky prifarbia krutú realitu.

Znovu krátky výšvih zo sedla na vrcholček vlny. Má meno Kanderka. Chodník vedie kúsok od vrcholu. Chcem si vychutnať aj trošku výhľadov na hodrušskú stranu a nejasnou trasou v tráve vystupujem na plochý vrchol. No nepomohol som si. Zhodím aspoň batoh, popijem tekutín. Pofukujúci vietor mi zabráni dlhšiemu oddychu. Spodné vrstvy sú dosť prepotené, nechcem prechladnúť. No cítim, že pauzičku, môže byť aj trošku dlhšia, by som potreboval.

Klesnem znovu do priestoru medzi vlnkami - sedlo pod Kanderkou. V klesaní sa zdravím s inou mladou rodinkou. Asi obľúbené miesto pre rodinné výlety. Na cestičkách vidím viacerých cyklistov. Cítiť, že prichádzam k turistickým centrám. Nasledujúci trávnatý vŕšok Farárovej hôrky po značke obchádzam traverzom k rovnomennému rázcestiu. Niečo k pomenovaniu povie horšie čitateľná náučná tabuľka.

Tanád

Sedielko, kde sa momentálne nachádzam, je sympatické miesto. No to, čo vidím pred sebou, ma začína deprimovať. Holý, z tohto pohľadu pravidelný strmý kopec. A chodník vedie priamo hore. Nedá sa nič robiť, stúpam. Strach mal veľké oči. Nebola to až taká tragédia. Zo samotného vrcholu je pekný pohľad na obec Štiavnické Bane. Na moment je osvietená slnečnými lúčmi. To nemá chybu. No chybu má to predo mnou. Znovu sedielko s vrcholovou lanovkou strediska Salamandra. A hlavne, pre zmenu zalesnený vrch. Už som si istý. Je to Tanád. Od chvíle, čo som ho uvidel a charakterizoval ho ako zelenú oázu, som dúfal, že ma značka neprinúti k výstupu naň. Planá nádej. Ešteže sedielko nie je až také hlboké. Zostup trvá len pár minút. Na informačnej tabuli sa dozvedám zas niečo nové. Vrch, čo som práve zdolal je Malý Tanád a ten, čo ma čaká Vysoký Tanád, miesto, kde správe som, je Veterné sedlo. Využijem lavice slúžiace asi lyžiarom na krátky oddych. Oddávam sa napriek názvu miesta závetriu a dieram v oblačnosti. Slniečko tu pekne hreje. Motá sa už viac turistov, cyklistov, prípadne elektrocyklistov. Treba to rozlišovať.

Je po 15-tej a musím ísť. Stúpanie je spočiatku ostré. Začínam si nadávať. Je mi to treba takéhoto trápenia? A to ani neviem, kde skloním hlavu na noc. Všetci normálni v mojom veku spia pekne v posteli. Ešteže strmosť sa zvoľní. Každú skalku na hrebienku pokladám za vrchol. Neprichádza. Znovu stretám v protismere mladú dvojicu, s ktorou som sa zdravil dole. Vracajú sa späť z vrcholu. Na otázku, kam idem, odpovedám, že do Žiaru a kdesi po ceste bude nocľah. Slečna sa počuduje. Veď podľa smerovníkov som tam asi o štyri hodiny. Blud, komentujem. No hovorí niečo o novej útulni pri hájovni v sedle Červená studňa. Preblikne mi v hlave. Niečo také som zachytil v informačnej záplave, no mapy pri plánovaní nehovorili o ničom. Bol by to dobrý kompromis medzi ubytovaním v meste a bivakom v lese. Ešte raz ďakujem, slečna.

Predsa sa dočkám. Dosahujem najvyšší bod putovania. Vrchol je otvorený skalnatý priestor s vrcholovou tabuľkou so smerovníkmi. Práve z neho odchádza mladá pani v športovom a ja, postarší turista, prichádzam. Zdravíme sa a ostávam tu sám. Nie celkom ideálne výhľady sú ale pekné. Nepoznám účel rozsiahlejšej jamy vysekanej do vrcholovej skaly. Skontrolujem smerovník. Žarnovica 4.40 h, Žiar nad Hronom 4.35 h. Je 15.30 h a začal som o 7.00. Bez komentára. Zostáva mi 2,5 h svetla. Idem ďalej občas skalnatým zalesneným hrebienkom s vyhliadkovými miestami aj ku kalvárii v Banskej Štiavnici či lúkam v oblasti Paradajsu.

Paradajs

Hrebienok skončil, začne oblasť Paradajsu. Už priamo v sedielku narážam na prvú informačnú tabuľku Geologického NCH. Kúsok odtiaľ, na okraji lesa pri oddychovom mieste s krytým netradičným posedením, je druhá. Sedí preň slovné spojenie z núdze cnosť. Oba zdroje informácií majú spoločnosť malých kamenných pyramíd s ukážkami hornín aj s vizitkami. Nemám na štúdium voľný čas, čaká ma posledný dnešný vrch. Treba lúkou stúpať. Paradajs čaká.

K návštevníkom s už spomínanými aktivitami pribudnú noví. Bežci. Lepšie povedané mladé bežkyne. Chlapec prebehol okolo mňa len jeden. Nechcem byť v hanbe, tak aj ja akosi svižnejšie kráčam. Hore je to pekné. Trávnatý rozsiahlejší vŕšok. Na temene niečo ako malé Stonehenge. Štyri skaly v kruhu a v strede väčší menhir, teraz práve osvetlené svetlom začínajúcej zlatej hodinky fotografa. Dnes bohužiaľ trvajúcej len pár minút, ktoré ani nevyužijem. Magické miesto. Informačná tabuľka NCH, posedenie s výhľadom na Banskú Štiavnicu. Inflačná fráza „vidím ako na dlani“ tu má plné opodstatnenie. Plne si uvedomím až teraz trefnosť umiestnenia miestnej kalvárie v teréne, nad mestom skrývajúcom sa v kotlinke. To všetko orámované hrebeňom vzdialených pohorí. Už môžem povedať, že som bol v Banskej Štiavnici. Lebo kto tu nebol, ako keby ani v Banskej Štiavnici nebol. To je moje dnešné poznanie. Prirovnanie o Neapole radšej nepoužijem, ešte v zásobníku viacej plánov mám. Škoda, nemôžem ostať dlhšie. Treba na noc myslieť. Inak, raz som už červenou značkou do centra dorazil. Bolo to putovanie s Petrom po Rudnej magistrále. Absolvovali sme prvú časť zo Zlatých Moraviec po Zaježovú. Vtedy bol nocľah v hosteli. Už teraz môžem konštatovať, červená trasa, aj keď mesto obchádza, je omnoho atraktívnejšia.

Kráčam v spoločnej trase s NCH viac zalesneným priestorom smerom k vlastnému vrcholu. Tu to už nie je ľudoprázdne. Zdravím sa s výletníkmi, viac ich má so sebou psíkov. Informačné tabule sú veľmi dobre spracované. Jedna strana v slovenčine, druhá v angličtine. Chce to viacdňový pobyt v meste a takéto chodníky pochodiť bez časového stresu. V oblasti je ich bohato. A ak sú všetky takejto úrovne, bude čo čítať. Pridávam do zásobníka. Chodníky sa po chvíľke rozchádzajú. Postupujem červenou k odbočke na Paradajs. Privádza ma k miestu s krížom. Vidieť tu čerstvú snahu o presvetlenie chodníka a priestoru vrchu. Veľmi to výhľadu nepomohlo. Vidno len vrchol kalvárie a časť sídlisk. Trošku ma to sklamalo. Využijem lavičku, zhodím batoh, prečítam informáciu o kríži. Zdola od mesta prichádza mladý fotograf. Nezastavuje sa, pokračuje ďalej. Tak tam snáď bude čosi zaujímavejšie.

Aj bolo. Otvorenejší terén. Betónové základy čohosi, čo už tam nie je, využíva k lepšej pozícii k záberom na sedlo Červená studňa, tajch Rozgrund (Štiavnické jazero) a priestor, čo ma čaká zajtra. Už mi je jasné, že nocujem dole. Nádej na dosiahnutie časov uvedených na turistických smerovníkoch vzala realita. Je 16.30 a svetlo už dlho nebude. Postupne klesám, značka sa znovu pripája k trase náučného chodníka, aby ma priviedla na lúky Ros(n)iarky nad sedlom. Rodinka využíva veternosť priestoru a púšťa veľkého šarkana. Deti majú radosť. Popisné široké informačné fotky ukazujú, čo je kde na okolí. O informácie ozaj nie je núdza. Dobrá práca kompetentných.

Červená studňa

Samotné sedlo je dôležitá križovatka nad mestom. Skoro vždy, ako prechádzam autom od mesta, mám problém odbočiť do správnej doliny. Jedna vedie k Hondruši-Hámrom, druhá smer Vyhne. Križujú sa tu nielen cestné, ale aj turistické, cyklistické a lyžiarske trasy. Stretáva sa tu niekoľko náučných chodníkov. Smerovníky trás, informačné tabule a nová pamätná tabuľa dejateľa, podľa vencov spojeného s maďarským kultúrnym okruhom. Oceňujem, že už sa niečo uhorské (maďarské) nepovažuje za protislovenské. Nedávno by to nemalo šancu prežiť. Kryté posedenia neďaleko parkoviska sú obsadené výletníkmi. Ani nemám čas na vysedávanie. To by sa dalo aj na lavičkách pri miestnom tajchu Červená studňa. Musím doplniť vodu a pozrieť sa po mieste nocľahu. Je už 17.00 h, deň nepotrvá dlho. Zostúpim smerom k mestu k studničke sv. Jána Nepomuckého. Doplním tekutinu slabým prúdom vytekajúcim z rúrky. Vzniká tu zaujímavý architektonický počin dreveného schodiska k soche nad studničkou.

Útulňa pri bufete Hájovňa

Vraciam sa späť k tajchu a špekulujem nad umiestnením útulne. Pri murovanom dome priamo pri ceste sa ozýva krik detí. Podľa posedení to tam vyzerá na bufet. Pozerám, či je teraz funkčný. A už na mňa máva mladý muž. Či sa nepristavím, či plánujem v prírode spať? Som na správnom mieste. Rozvíja sa tu pod vedením nadšencov kultúrne spoločenské a pohostinské zariadenie Hájovňa. Bufet so zaujímavo ozdobenej skrine V3S, sociálne zariadenie, miniamfiteáter, detské ihrisko, ohnisko. A hlavne je tu útulňa. Dnes som jediný záujemca o nocľah. Štiavnica je vraj len o sezóne a už skončila. No cez rok prešlo objektom dosť ubytovaných.

Do Banskej Štiavnice chodím roky a predsa vždy objavím niečo nové. Pre každého sa tu niečo nájde. A veľa aktivít neviazaných na top sezónu. Prežiť zaujímavý víkend v postupne leštenej perle Slovenska mimo leta nemá chybu. Aj pre mňa je mestská turistika v nevľúdnejších častiach roka plnohodnotnou náhradou klasickej. Reklamne odporúčam: „Kto nebol v Banskej Štiavnici, nech tam mimo sezóny beží.

V prvom rade si objednávam radler, zamiešaný krajšou polovičkou sympatickej obsluhy. Pivo v kombinácii so sprite hydratuje telo, doplní energiu a ionty. Pánska polovica mi uvarí čaj, vodou nešetrí, nájde najväčšiu kanvičku. Volím relaxačný. Dostatok čaju mi umožní naplniť aj termosku. Môžem popíjať celý večer. Skonzumujem nachystané a ušetrené raňajky, musli s jogurtom a len časť z koncentrovaného proviantu vo forme slaninky. Večer sa rýchlo mení v noc. Ako ubúda svetla, ubúda účastníkov detského dňa. Odchádzajú aj s rodičmi. Uhasí sa oheň, ja ho nepotrebujem. Posledný odchádza mladý oduševnený prevádzkarský pár. Vidieť, že robia to, čo ich baví. Ani náznak vyhorenia. Nech im sympatický zápal ostane veľmi dlho. Ešte dostanem inštruktáž k ovládaniu vonkajšieho osvetlenia a kľúče od sociálnych zariadení s tečúcou teplou vodou. Dovidenia a ďakujem srdečne.

Na konci dvorčeka sa skrýva obdĺžniková, drevom obložená moderná stavba útulne. Vnútorný priestor je jednoduchý. Na zadnej stene široké okno smerujúce do lesa, pod ním na celú šírku jedno široké lôžko. Pod ním menší ukladací priestor. Všetko to vonia novotou. Čistota je samozrejmá. Spí sa tu na hromádke, bok po boku. Niekomu to nemusí vyhovovať. Chýbajú mi tu vešiačiky. Prezliekol som sa do suchého a prepotené časti odevu by bolo dobré rozvešať. Nie je kam. Môžu byť aj z vonkajšej, zvrchu krytej strany. Vo vnútri rozvešané časti odevu po viacdňovom putovaní už od niekoľkých osôb nemusí byť najlepší nočný zážitok. Moje tričká si rozhodím po spacej ploche. Využijem luxus osamelého nocľažníka. Dofúkam karimatku, rozhodím spacák. Hamaka s tarpom poslúžia počas prechodu len ako zbytočná záťaž. Našťastie spolu je to len cez kilo. No každé kilo zaváži. A pri každom kilometri váži stále viac.

Nastáva dlhá koncooktóbrová osamelá noc. Nemám problém kráčať sám a keď kráčame viacerí, nemusí to bok po boku byť. Väčšinou ideme vlastným tempom a moc toho nenahovoríme. Večer mi už spoločnosť chýba a hlavne počas takejto dlhej. Pre dnešnú som si pribalil čítačku, niečo zaváži, no skráti dlhú chvíľu. Inak elektroniky nosím čím ďalej viac. Mobil, nabíjačka, power bank a teraz pribudol Kindle a keď som chvíľu bez internetového pripojenia, už som nie celkom vo svojej koži. A tu signál mobilných sieti dosť kolíše. Aj klasický hovor sa občas preruší.

Chvíľku čítam. Práve som v polovici putovania Messnera púšťou Gobi na rôzne spôsoby. Od stopovania náklaďákom či motorkou, cez jazdu prenajatým koňom po peší pochod. Tiež sa pohybuje sám, bez spoločnosti. A aj stretnutia s miestnym obyvateľstvom sú skôr o gestách. Tak je kniha dosť o spomienkach a úvahách, o životných pravdách. Tak ako to preciťujem dnes. To máme spoločné. Vtedy mal asi môj terajší vek. Práve s 50 kg na chrbte, len vody je 25 litrov, kráča centrom prázdnoty. Keď si prečítam, že ráno vyrazil s týmto nákladom a večer po 60 km prichádza k jurte, chytá ma malomyseľnosť. Práve som prešiel len 26 km a možno s 12 kg a mám dosť. Nebolo to celkom najľahšie. Vypnem čítačku a skúšam zaspať.

Deň druhý

Noc prebehla v pohode. Kombinácia nie studenej noci s dobrým zateplením budovy zabezpečí komfort. Len sem-tam počuť auto na kúsok od tohto miesta prechádzajúcej ceste. Vstávam za tmy. Vo svetle čelovky pobalím všetko, čo večer išlo z batoha von. Naľahko pojem a zalejem vo fľaške instantnú kávu horúcou vodou z kohútika, aby bolo aj niečo v žalúdku teplého. Ešus s varičom na pevný lieh som niesol zbytočne. Je po siedmej. Skontrolujem, či neostane po mne niečo nepatričné. Už len krátky okruh sedlom a vyrážam po siedmej za svetla vpred. Tento úsek mám prejdený. V opačnom smere s dámskou spoločnosťou na Barborskej ceste. Vynikajúci projekt skoro 200 km putovania náhrdelníkom prírodných, kultúrnych, historických a technických drahokamov banských oblastí stredného Slovenska. Týmto smerom sú značky pre Barborskú cestu skryté. Značenie žltými vežičkami odpovedá opačnému smeru putovania. Dnes to bude nenáročnejšie. 21 km dlhá trasa má len jeden výšvih zo Sklených Teplíc. Mojím cieľom je za priaznivých okolností nastúpiť pred 14-tou na autobus. Uvidím, či hviezdy budú priať.

Zlatý vrch (Goldberg)

Začiatok trasy je úplne v pohode. Poľnou cestou pasienkovým riedko zalesneným terénom okolo odbočky k jazeru Rozgrund v sedle Matulka, malou vlnkou do ďalšieho pod Studeným vrchom. Slnečné lúče postupne ožarujú väčší podiel na krajine. Dnes to bude slnečnejší deň. Nemenným charakterom krajiny doputujem k Bartkovmu majeru. Veľmi interesantná časť krajiny pod Zlatým vrchom (Goldberg). Vysielač na jeho vrchole je mi už dlho majákom, ku ktorému kráčam. Pri poslednom putovaní sme ho vynechali. Dlho som to ľutoval. Až dnes prichádza čas reparátu. Na z tejto strany trávnatý holý vŕšok vedie v oblúku žltá značkovaná odbočka. Samotné zdolanie netrvá dlho. Poniže vrcholu vyruším stádočko oviec. Po chvíľke sa vrátia a obzerajú si ma, či by nebolo dačoho chutného. Nebolo. Výhľad je pekný. Dole v údolí vidím kostol v Sklených Tepliciach, za hrebeňom hôr sa belejú sídliská Žiaru nad Hronom. Chýba možnosť posedenia, a tak sa spúšťam späť. Zostupujem k známemu vraku auta aj so značkou Barborskej cesty. Za dva roky, čo sme tu prechádzali, trošku zostarol. Je to možno prvý vrak v prírode, čo mi oči nekole. Som vlastne rád, že tu ešte je. Inak som celkom prekvapený, ako málo odpadu nachádzam cestou. Pravdupovediac, nič, čo by tu zanechávali turisti. Niečo obdobné som konštatoval aj v jednom z predchádzajúcich príspevkov. Dúfam, že vývoj je nezvratný.

Bartkov majer ma uchvacuje čim ďalej viac. Samota v peknom prostredí s upraveným intenzívne, no citlivo poľnohospodársky využívaným okolím. Zelená farba lúk a pasienkov s čerstvo zoraným poľom, zarámovaná jesennými farebnými lesmi. Za ohradníkom sa pasie niekoľko kravičiek. Zvukovú kulisu dopĺňa brechot ich strážcov, čo ma prídu skontrolovať. Keď vidia, ako odchádzam, prestanú mi venovať pozornosť. Znovu ma cesta privádza do lesného terénu. Pri smerovníku Breziny opúšťam Barborskú cestu. Priviedla by ma súbežne so žltou turistickou k replike hradu Markus. Neviem, prečo tam je, k čomu slúži, čo bolo cieľom, len pekné to je.

Smer Sklené Teplice

Idem svojou červenou. Zláka ma lúčka s výhľadmi na obec Repište. Oddelím sa od značenej trasy. V momente, keď sa mi zunoval zostup neobhospodarovaným trávnym priestorom pri kraji lesa, zabočím prudšie do pravej strany v snahe dosiahnuť moju značku. Trvá mi to dlhšie. Každú chvíľku pozerám predierajúc sa lesom do navigácie. Dáko limitne sa približujem k červenej línii. Nie a nie ju dosiahnuť. No nebola to limita, nedosiahol som ju v nekonečne. Môžem v klesaní kráčať pohodlnejšie lesnou cestou až k hlavnej smerujúcej z kúpeľnej obce do Banskej Štiavnice. V poslednej fáze stretám stúpajúcu mladú dievčinu. Zdravíme sa. Moja otázka, kde má paličky rozprúdi krátky rozhovor. Tak krátky, že sa ani nezastavujeme. Niekedy ich používa, dnes vyhodnotila, že ich nebude potrebovať. Keď sadám do auta, pripútavam sa a tiež som pásy nikdy nepotreboval, no vždy sa to môže stať. Pritom paličky ma často ratovali v krízových situáciách, aj v teréne kde by som to neočakával. Nehovoriac o tom, ako pomáhajú s chôdzou. Poslednú úvahu som si len pomyslel. Raz k tomu poznaniu príde sama.

V momente dosiahnutia cestnej komunikácie zazriem na kraji lesa tabuľku s označením prírodná rezervácia 5. stupňa - Kamenný jarok. Nič mi nehovorí. Nič mi nehovoril ani pamätník po ceste nižšie. Šoféroval som okolo nespočetnekrát a doposiaľ bol mimo moju pozornosť. Pamätné miesto z roku 1912 Dr. Henricha Davisa Wilckensa (1763 – 1832), prvého vysokoškolského lesníckeho profesora s poslednými štyrmi stromami pôvodnej aleje.

Sklené Teplice

Pokračuje len pomerne nudná časť pochodu krajnicou cesty až do Sklených Teplíc. Za zmienku stojí len odbočka na Repište, kde sa znovu červená spája s Barborskou cestou, pekná kaplnka pri ceste a staré centrálne parkovisko pri ruine reštaurácie. Na moje počudovanie je slušne obsadené. Ukazuje to na postupné znovuzrodenie kúpeľov.

Pri smerovníku turistických ciest pribudla informačná tabuľa venovaná Pohronskej hradnej ceste a jej miestnej zastávke, hradu Teplica. Je ozaj veľmi dobre spracovaná. Pri našom objavovaní skoro zmiznutej zrúcaniny pri jednej vychádzke v oblasti informácia chýbala. Mimochodom, z muriva hradu bola postavená iná dominanta, miestny kostol.

Cestou naplním z termálneho prameňa Levík termosku, znížim pitný deficit a najkratšou cestou smerujem do Kursalónu. Na nedeľné kapučínko sa už chvíľku teším. Som asi neadekvátne oblečený v tomto prostredí. Všetci návštevníci interiéru sú iného, kúpeľného razenia. Nesedím tu v turistickom prvýkrát, tak som otrlý. Končili sme tu etapu spomínaného prechodu po žlto-vežičkovej ceste z Kremnice. Spoluputovateľka to vtedy prežila tiež. A to bol od nej výkon. Muselo jej stačiť len zušľachtenie v teplom prameni nad kúpeľným areálom. Na Kursalóne a jeho okolí je možno pozorovať postupné obnovovanie slávy kúpeľov. Pamätám si obdobie, že som už vtedy ešte osamelo stojacej drevenej stavbičke nedával šancu. Teraz je skvostom areálu. Pozorujem ľudí riešiacich v recepcii nástup na pobyt. Aj závidím paničkám, čo tu strávia niekoľko príjemných dní. Život mi nikdy neumožnil takýto luxus. Začínam premýšľať aj o relaxačných aktivitách. Veľa známych považuje moje turistické počiny za sebatrýznenie. Pritom tento rok som možno viac písal ako chodil. Začína mi to pripomínať Casanovu. Aj on začal písať pamäti, keď už nezvládal svoj koníček. Dúfam, že som bod zlomu nedosiahol a spisovateľská múza ma trafila predčasne. V zásobníku je neprejdených km dosť.

Smer Žiar nad Hronom

Je dávno 10.30 preč a už nie je čas na vysedávanie. Prestanem narúšať estetično priestoru a kráčam dole dedinou až po odbočku červenej z cestnej komunikácie. Začína posledné stúpanie víkendového putovania. Slnečné lúče, ktorými počasie dnes nešetrí, robia cestu lesom cestou zlatou krajinou. Nenásilne dosiahnem vrcholové partie v oblasti Kečky. Trošku tu špekulujem nad odbočením vľavo. Umožnilo by mi to podľa aplikácie v mobile dostať sa ku Kapitulským bralám. No z časových dôvodov rezignujem. Nechám to na potencionálny ozdravný pobyt v Sklených Tepliciach. Niečo by tu aj premiéru mohlo mať. Takže pokračujem značeným chodníkom krútiacim sa zalesneným priestorom až po kraj lúčky s novou sympatickou chatou Maselno s krytým odpočinkovým priestorom. Určite poľovníckou. Posed 20 m bokom, krmelec v dostrele. Neviem prečo posed. Ironicky poviem, strieľať sa tu dá priamo z postele cez otvorené okno. Taktiež vec názoru na vec, ktorej dobre nerozumiem. Cítim, že výkon poľovníctva by mal byť o inom. Nemyslím, že nestrieľať. Hospodársky významná zverina je výrazne premnožená a predátorským vlkom nedáme šancu kvôli odstrelom zasiahnuť.

V klesaní stretám mladíka stúpajúceho v protismere. Smer Banská Štiavnica, bude tam tráviť týždeň. Dávam mu informáciu o útulni. Nie je mu neznáma. Takže návštevník, čo rozvíri mimosezónne vody. Na pamiatku mi ostáva fotografia v mobile. Nemusím sa trápiť so selfíčkom. Po chvíľke kráčania dolinkou chodník odbočí do pravej strany na traverz bočného hrebeňa Kolačina.

Vpredu počujem zvuk streľby. Vyplašená vysoká mení v mojej úrovni prudko smer, aby predo mnou začala stúpať k vrcholu hrebeňa. Skoro desaťčlenné stádo tvoria lane, len posledný je podľa parožia mladší jeleň. Aj mňa situácia prinúti zmeniť trasu. Mladší poľovnícky pár ma posiela cestou mimo červenú značku. Prebieha tu spoločná poľovačka. O kúsok ma má navigovať nasledujúci strelec. Ten ma na chvíľku z bezpečnostných dôvodov zdrží. Trošku pohovoríme. Vraj asi nie som z obcí z okolia. Tam už celý týždeň vyhlasujú o akcii. Lovia premnožené diviaky. Dva práve strelil. Uvedomujem si, že takto, celý skoro v čiernom, by som mohol skončiť ako divé svine. Budem si musieť zabezpečiť šiltovku oranžovej neónovej farby, v akých tu pobehujú teraz poľovníci. Istota bude istota. Až keď má situáciu potvrdenú mobilom, umožní mi pokračovať na dno údolia Chotárneho potôčka. Zabahnenou využívanou lesnou cestou prichádzam k obci Ladomerská Vieska, rodisku známeho premiéra. Znovu sa pripájam k línii značky, aby som popod výstavný kostol, cez križovatku dosiahol koniec červenej na železničnej stanici Žiar nad Hronom. Stanica je umiestnená mimo mesta, to je za tokom Hrona.

Smerovník jednoznačne píše Žarnovica 9:30 h. Preverujem, čo povie Hikeplanner. Jasne deklaruje 12.30 h. To je viac ako 30 %. Neviem, ako to môže byť. Nesprávny algoritmus dákeho programu? Nesprávne zadané dáta? Pred týždňom som sa s podobným problémom stretol v oblasti pri zdolávaní vrchov Suť a Demian. Bude to systémový omyl.

Záver

Koniec ešte koncom nie je. Treba na autobusovú stanicu dôjsť. Je to štvrťhodinka ostrej schôdze. Prichádzam s krátkou rezervou pred odchodom spoja. Stihnem vypiť pohár kofoly a prezliecť si suché oblečenie. Scivilizovaný môžem v pohode cestovať. Prevetranie hlavy pomohlo. Mám dojem, že čierne mraky na duši turistický vietor rozfúkal a začínam po trošku meditačnom pochode veriť v svetlé zajtrajšky. Klasický bivak v lese sa nekonal, bol by len z núdze cnosť. Keď by som mal odporúčať najkrajšiu trasu v Štiavnických vrchoch, bola by to jasne táto. Páčila sa mi aj oblasť Kerlingu (Banský vrch), pohľady z lúk nad Podhorím, každý tajch zaujme a Sitno má tiež svoje čaro. No jednofarebná trasa je top variant prechodu krajinou strieborného mesta.

Fotogaléria k článku

Najnovšie