Tentokrát sme kráčali z Donovál po Telgárt, v úseku známom ako hrebeňovka Nízkych Tatier. Pre niekoho najťažšia, pre mnohých najkrajšia, ale pre všetkých azda najznámejšia. Diaľkový pochod chrbtom nášho druhého najvyššieho pohoria láka snáď každého turistu, ktorý kedy pričuchol k našim horám. Spomedzi všetkých slovenských hrebeňoviek je práve nízkotatranská najfrekventovanejšia. Nečudujem sa. Výhľady sú nezabudnuteľné a atmosféra vysokohorského prostredia robí z túry zážitok na celý život.

Prípravy

Počasie je večná téma diaľkových pochodov a hovorieva sa, že v septembri je na horách najstabilnejšie počasie. Jasne to platí, no nie v týždni, v ktorom sme mali naplánované dovolenky. Samozrejme, najistejšie je, keď sa človek vyberie na hory (a špeciálne na hrebeň), nahlásiť si dovolenku "ad hoc" podľa krátkodobej predpovede počasia. Ale to je pri nás troch nereálne, dovolenky sme museli mať schválené mesiac vopred. A tak som celý týždeň študoval predpovede, radary, tlakové krivky a búrkové grafy a ako sa blížil čas nášho odchodu, začal som sa cítiť na odmoderovanie krátkeho vstupu v Teleráne. Ešte v pondelok ráno, 48 hodín pred odchodom, to vyzeralo na 4 dni lejaku a na to, že našu dovolenku budeme čerpať na iné ako turistické účely. V utorok ráno, už "grafy" hovorili inou rečou a to nám vlialo potrebnú dávku nádeje. Počasie sa malo umúdriť a jediné výraznejšie zrážky pre Nízke Tatry hlásili na tretí deň. Na obed sme boli rozhodnutí, že ideme. Takú šancu sme nemohli premrhať.

Pôvodný plán bol v "nultý / cestovný" deň absolvovať krátky, asi hodinový presun z Donovál na novú útulňu pod Kečkou. Zrekonštruované miesto na nocľah nám prišlo o dosť príťažlivejšie ako apartmány na Donovaloch a každý ušetrený kilometer z prvého dňa sa nám mohol hodiť. Lenže ako to už s presunmi býva, hoci to pri plánovaní všetko vyzerá ružovo, pracovné povinnosti a grafikon dopravy na Donovaly rozhodol za nás. Za prvú destináciu sme napokon zvolili Banskú Bystricu, kde sme našli vhodné ubytovanie a prebehli blízky supermarket. S nastaveným budíčkom na 4.55 h sme zaľahli.

Hmlisté ráno v Starohorských vrchoch

Ranný orchester troch zosynchronizovaných budíkov sa ukázal ako spoľahlivá voľba (a to nielen pre prvý deň) na včasné vstávanie. Polhodinka bola akurát na posledné úpravy batohov a presun na stanicu. Raňajkovať sme sa chystali po ceste, na to sme zvyknutí.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

O 5.30 h sme sedeli v autobuse a o necelú trištvrte hodinku sme vykročili tam, kde sme v júni končili. Na Donovaloch. Čelovky zostali v batohu, na lyžiarskom stredisku ešte sedela ranná hmla, ale okolité kopce - najmä naše najbližšie výzvy Kozí chrbát a masív Prašivej - sa začali v rannom slnečnom svite preberať.

Prvé minúty nám ubehli rýchlo. Značenie bolo bezproblémové, značka vedie cestou nad lyžiarskym strediskom a cez osadou Polianka. Za ňou sme vošli do lesa. Po ďalšej približnej polhodinke, ktorú sme strávili najmä družnou debatou, ktorú si doprajeme vždy, keď sa po polroku stretneme, sme prešli okolo označenia prírodnej rezervácie Štrosy a o chvíľu pod samotnú Kečku. Útulňa tu naozaj stála a bola jasne označená. Vyskúšať sme ju nemohli, na prestávku bolo príliš skoro. Vyjsť na Kečku nebol problém. Z nadmorskej výšky 1225 m sa nám začali otvárať prvé výhľady, ale aj prevaľujúce sa oblaky. Nestihli sme urobiť veľa fotiek, pretože onedlho sme boli ponorení v mraku. Kontrast medzi kráčaním v hmle a občasnými výhľadmi nás sprevádzal aj ďalšiu hodinku hrebeňom Starohorských vrchov. Do blízkeho sedla Hadľanka sme výhľady veľmi neriešili. V rýchlom tempe nás povzbudzovali 4 stupne nad nulou a neďaleké ručanie jeleňa v ruji. V nasledujúce dni, hlavne v úseku za Čertovicou, som sa veľmi rýchlo naučil rozoznať rozdiel medzi jelením a medvedím revom. Na Kozí chrbát sme vyšli rýchlo (a v totálnom mlieku) a ďalších pár minút klesania do Hiadeľského sedla sme mohli obdivovať Prašivú a vystupujúci hrebeň Nízkych Tatier, okolo ktorých sa oblačnosť čistila.

Prašivá a výstup na hrebeň

V Hiadeľskom sedle sme si dopriali raňajky. Prístrešok treba hľadať vpravo, trochu nižšie od značky. Pre tých, ktorým sa 28 km z Donovál na Ďurkovú javí ako príliš veľké sústo, môže byť spánok v tomto prístrešku dobrou alternatívou. Ak idete z opačného smeru, môžu byť pre vás naopak dosť veľké sústo Donovaly (myslím kultúrne), ale v tom prípade by som asi radšej volil Kečku. Na Hikingu, ale aj iných weboch sa viackrát spomína vrčanie VVN liniek v Hiadeľskom sedle ako rušivý element. Nám to počas raňajok veľmi neprišlo, ale som ochotný veriť, že v noci to je trochu iná káva. V prístrešku sme však stretli dvoch chalanov z Čiech, ktorí tam nocovali a vyzerali, že to zvládli v pohode. Za Hiadeľským sedlom sa chodník začína dvíhať v "legendárnom" stúpaní na Prašivú, pred ktorým sme aj my mali dosť veľký rešpekt. Prvý úsek stúpania sme išli lesom, ďalej sme kráčali kosodrevinou až na vrchol. Vrstevnice sú na sebe celkom natlačené, aj my sme sa zapotili. Ale kto vie, do čoho ide, v lesnom stúpaní sa zahreje a o chvíľu nebude vnímať nič iné len parádne výhľady. Nám sa cestou na Prašivú otvoril krásny inverzný výhľad. Doliny sa kúpali v oblakoch, z ktorých trčali vrchy Veľkej Fatry a vzdialenejšej Poľany. Oblačnosť však bola aj vyššie a my sme vedeli, že väčšinu dnešného hrebeňa takéto scenérie neuvidíme. Aj preto sme si užívali, čo sme mohli vidieť počas výstupu na Prašivú. Kým sme vyšli k vrcholovému bodu (bez smerovníka), bol takmer celý masív v oblaku a výhľad do Sopotnickej doliny bol obmedzený.

Miernou hrebeňovou hojdačkou sme pokračovali cez Malú a Veľkú Chochuľu a Košarisko. V diaľke nebolo veľmi čo obdivovať, počas tejto časti sme boli v hustej hmle a hoci sme tyčové značenie nepotrebovali - vyšliapaný chodník je bez snehu zreteľný, v oblaku nám začínalo byť chladno. Nahodili sme vetrovky a dohodli si pauzu na obed v sedle pod Skalkou. Po ceste sme stretli zopár turistov. Najprv párik, ktorý išiel v opačnom smere na Donovaly a potom dve dievčatá so psom. V hmle sme prvého zbadali psa, a spočiatku si mysleli, že to je medvedie mláďa (Marek tipoval diviaka?!). Keď sa nad tým potom človek zamyslí, obidva tipy boli dosť z cesty. Medveď takto vysoko ťažko a diviak ešte ťažšie, ale hustá hmla s logickým úsudkom robí divy. Keď okolo nás nakoniec prebehol havo, čo nám bol ledva po kolená, museli sme si poriadne pretrieť oči. S takýmto postrehom nezbadáme ani útulňu Ďurková.

Latiborská hoľa a cesta na útulňu

Chvalabohu, pred sedlom pod Skalkou cez mraky opäť na chvíľu vykuklo slnko a zlepšila sa viditeľnosť. Využili sme to na polhodinovú pauzu na obed. Bolo príjemne a oteplilo sa, aj keď okolo neďalekého vrcholu Latiborskej hole sa začala znova zbierať oblačnosť. Neprekážalo nám to. Zmierili sme sa s tým, že opäť budeme pochodovať v hmle. Veď čo, pršať by z nich nemalo. Začali sme stúpať na Latiborskú hoľu, najprv mierne okolo Veľkej hole (tú chodník obchádza po pravej strane) a potom strmšie priamo na jej vrchol. Kým sme prišli hore, celkom sme sa zapotili. Latiborská hoľa za námahu stojí. Ani tu sme nemali ktovieaké výhľady, ale kde-tu sa pomedzi oblačnosť objavila panoráma na poslednú časť dnešného úseku - Zámostskú hoľu a Ďurkovú. O niečo ďalej sme videli mohutný Chabenec a Skalku.

Z nasledujúcich sediel Latiborskej a Zámostskej hole je možné v prípade potreby odbočiť do baníckej osady Magurka. To však nebol náš prípad, počasie bolo obstojné a mohli sme bez problémov pokračovať ďalej do miesta nocľahu. Od toho nás delilo len stúpanie na posledný vrch dňa na Ďurkovú, kde smerovník chýba, čo mu ale neuberá na kráse. Kým sme zišli do sedla Ďurkovej, už sme sa videli v útulni pod Chabencom, ale bolo treba ešte niekoľko metrov klesnúť. Legendárnu stavbu na úbočí hrebeňa sme zbadali až niekoľko metrov pred nami.

Nocľah

Na Ďurkovú sme prišli prví, boli asi 3 hodiny poobede a vonku bolo stále celkom dobré počasie. Dostali sme lukratívne miesta pod oknom, šošovicovú polievku a radler. Do večera sa útulňa skoro úplne zaplnila, vonku začalo mrholiť a fúkať. To nás však netrápilo, pretože v teple horskej útulne sa sedelo dobre. V útulni bol mladý pár a s organizáciou sme boli spokojní. Zaspali sme ďaleko pred večierkou a do rána sme mali suché veci a nohy oddýchnuté na ďalšie kilometre po hrebeni.

Poznámka

Dejepis ma na strednej (ani na základnej) nijako veľmi nebral. No čím som starší, tým viac ma zaujíma pozadie vecí, ktorým sa venujem. Cesta hrdinov Slovenského národného povstania sa každým rokom stáva o niečo masovejšou záležitosťou a čím ďalej, tým viac sme svedkami prechodu cesty rôznymi blogermi či ľuďmi, od ktorých by sme záujem o turistiku nečakali. Nemám nič proti, mňa samého tiež SNP-čka oslovilo najmä svojou dĺžkou a majestátnosťou. Ale aj nám trom, ktorí svoju cestu berieme najmä športovo, počas kráčania veľakrát vŕtali v hlave okolnosti dôležitých miest, ktoré SNP-čka spája. Keď som si spätne otváral históriu niektorých prejdených oblastí, bežali mi po chrbte zimomriavky. Práve prvý úsek, cez Hiadeľské sedlo a Prašivú vo mne doteraz zanechal najsilnejší dojem (samozrejme, zatiaľ sme stále neprišli na Duklu). Doma mám knihu - Príbehy vrchov, ktorú som dostal od manželky k meninám. V knihe je niekoľko nízkotatranských vrchov, z ktorých ma najviac zaujal Chabenec. Príbeh sa odvoláva na dielo Mila Urbana - Železom po železe, ktoré popisuje ústup členov 1. česko-slovenskej armády cez hrebeň Nízkych Tatier. Nech už je vhodnosť výberu autora a jeho nevhodná činnosť počas druhej svetovej vojny vnímaná v súvislosti s dielom o 40 rokov starším rozporuplne, výber knihy v kombinácií s miestom zanecháva silný dojem. Ak máte doma Príbehy vrchov, prečítajte si príbeh pred vašou túrou. Nechcem robiť reklamu, akurát je to rada ako vaše putovanie spoznáte opäť z iného uhla.

2. deň - Čarovné ráno na Chabenci

Vstali sme prví a potichu sa vytratili do spodnej časti útulne. Stihli sme menšie raňajky, pobalili veci okolo piecky. Potom sme vykročili. Slnko sa driapalo nahor po neďalekej Skalke a Kotliskách, a keď sme sa zadívali na oblohu, vedeli sme, že čoskoro bude jasná tak, ako je to možné len na hrebeňoch hôr. Dnes doobeda nás čakalo výborné počasie, ktoré malo priať panoramatickým výhľadom v centrálnej časti Nízkych Tatier. To nás, samozrejme, tešilo a pridávalo na motivácií užiť si každú jednu panorámu. Na prvú (možno najkrajšiu) sme narazili po približne hodinke stúpania na vrchu Chabenec. Ešte predtým sme sa museli vrátiť do sedla Ďurkovej, z ktorého sme značku opustili, hoci z útulne vedie na červenú značku niekoľko ďalších spojníc. Nechceli sme si cestu skracovať.

Už tu sme zbadali o aké výhľady sme vlastne v prvý hmlistý deň prišli a na Chabenci nám to definitívne vyrazilo dych. Za nami bola prejdená časť hrebeňa od Prašivej, spolu s Veľkou Fatrou - Krížnou a Ostredkom. Severne naše veľhory, ktoré si ozaj nikto nepomýli - krásne bolo vidieť hlavne Západné Tatry a Kriváň. S chalanmi v diaľke obdivujeme Tri kopy, Smutné sedlo, Plačlivé a Ostrý Roháč. Kúsok viac na západ Veľký Choč, potom srdcovka - Veľký Rozsutec, Stoh a hrebeň Malej Fatry. V diaľke vidno Babiu horu. Pred nami, smerom na východ, boli zoradené všetky naše ciele - bližšie Dereše, Chopok a Ďumbier, a aj vzdialenejší - Kráľova hoľa. Takto by sa dalo pokračovať celý deň, naše hory sme tu mali na dlani ako v zemepisnej knižke. No toľko času sme nemali a to bola škoda. Museli sme sa pobrať ďalej. Pri 5-hviezdičkovom výhľade sme si ešte umyli zuby a spravili spoločnú fotku.

Za sústavného obzerania sa po okolitých výhľadoch sme pokračovali na Kotliská, odkiaľ je možné po žltej odbočiť na ďalší lákavý vrchol - Skalku. Kto ju chce absolvovať, mal by tak urobiť ešte pred 1. októbrom, nakoľko na trasu z Kotlísk sa vzťahuje zimná uzávera. Hneď pod Kotliskami, nad Krížskym sedlom sme nás postup opäť trochu spomalili, tentokrát kvôli dvojici kamzíkov. Nejavili žiadne známky plachosti a otrávene nás pozorovali z neďalekej trávy, iba pár metrov od chodníka.
"Odfoťme ich zhora, kým sa nerozbehnú preč," povedal jeden z nás najprv.
"Teraz je ich dobre vidieť, ale už asi utečú," zahlásil niekto ďalší o pár minút, keď sme ich po chodníku obchádzali.
Keď sa značka dostala pod nich, až takmer do Krížskeho sedla, prestali sme fotiť a už sme len sucho konštatovali: "Asi sú na turistov zvyknutí."

Ani s nimi nehlo. Iba na nás znudene hľadeli. My sme však na úseku medzi Ďurkovou a Derešmi nestretli ani nohu, s výnimkou dvojice, ktorá s nami odišla z útulne, ale tí mali namierené na Skalku a potom na autobus do Črmného.

Sedľo Poľany, Dereše a Chopok

Ďalšie kroky nás viedli cez Poľanu a sedlo Poľany, kde sa nám otvorili scenérie turisticky obľúbenej Demänovskej doliny. Výhľad do doliny zodpovedá jej vyťaženosti. Ďalšou zastávkou boli Dereše, pred ktorými sme začínali stretávať prvých ľudí, no žiadnych hrebeňovkárov. Odtiaľto po Krúpovo sedlo sa chodník na chvíľu zmenil na malú hrebeňovú diaľnicu. Čakali sme to, hoci počet ľudí nás predsa len trochu prekvapil, keďže bol stále pracovný deň. Spomedzi všetkých stojí za zmienku veselá dvojicu starších pánov, s ktorými sme sa najprv pozdravili a potom dali družne do reči. Bol to príjemný a vtipný rozhovor, ktorého obsah zverejňovať nebudem, ale aj kvôli takýmto krátkym vľúdnym rozhovorom máme radi naše hory. Pod vrcholom pred Derešmi sme sa na chvíľku zložili, aby sme opäť obdivovali blízke aj vzdialenejšie výhľady. Pýtam sa Andyho, aké je to prejsť po vlastných z Devína až sem (aj keď nie na jeden šup, samozrejme, lebo sú aj takí, ale predsa len spoznali sme kus Slovenska). Hovorí, že super. Je to trochu iný zážitok z Derešov a Chopku ako prísť sem lyžovať a trochu iný ako vyjsť na jednodňovku z Demänovskej doliny.

Vydali sme sa ďalej a o pár minút sme dorazili na Kamennú chatu na Chopku. Tu pred nami stálo rozhodnutie dňa - spraviť si zachádzku na Chopok a Ďumbier alebo nie? Pri Kamennej chate sa pomaly zaťahovalo, o chvíľu sme mohli čakať déjà vu z prvého dňa - hrebeň v oblakoch. Na Chopku sme už boli všetci (a nie raz), takže kopec padol. Na Ďumbieri nebol iba Andy, otáčame teda k nemu naše zvedavé pohľady. V dobrej viditeľnosti by sme to stihli asi len ak vynecháme prestávku na Kamennej chate a poriadne práskneme do topánok. Rozhodujúce slovo mal Andy a dal prednosť obedu na Kamennej chate. Budem úprimný, rozhodnutie nás potešilo, pretože sme túžili po teplom jedle a s viditeľnosťou to nevyzeralo ružovo. Kamenná chata je iná, ako sme si ju pamätali, miestami to tu vyzerá ako v známom švédskom veľkoobchode s nábytkom, ale nemôžem povedať, že by sme boli nespokojní. Mali sme polievku a čaj, obidve dobré a za rozumné ceny, porovnateľné s cenami predošlej chaty. Nespali sme, takže je dosť možné, že večerná atmosféra "Kamienky" je pravdepodobne trochu iná ako za čias starej chaty, ale ako zastávka počas túry nám chata vyhovovala a personál bol milý.

Hlavnou tepnou Nízkych Tatier po Štefánikovu chatu

Od chaty nám to išlo rýchlo. Cestu sme si krátili debatou o hudbe 90-tych rokov. Tému recyklujeme vždy minimálne jedenkrát počas každého nášho výletu. Pokračujeme tam, kde sme skončili v júni vo Veľkej Fatre. Marek tvrdí, že 90. roky boli úplne slepým výstrelom, nakoniec sa zhodneme na tom, že aj v tejto dekáde vznikli kapely, ktoré ďalej formovali hudobnú scénu. Zanôtime si pár evergreenov, občas na nás turisti putujúci od Chopku pozerajú, ale prevažujú pozitívne reakcie - a potom tému necháme tak, nateraz sa vyčerpala, ale určite sa k nej ešte vrátime. V poslednom úseku centrálnej časti Nízkych Tatier do Demänovského sedla sme mohli sledovať posledné výhľady dnešného zázračného dopoludnia. Nad Chopkom a Ďumbierom sa začalo zaťahovať. Po frekventovanom chodníku sme nakoniec dorazili do Krúpovho sedla, kde sme si dali vodu. Ďumbier nebolo vidno, bol celý v oblaku a kým zídeme k Štefánikovej chate bude v oblaku celý hrebeň. To, že sa počasie na horách mení rýchlo je klišé, ale pravdivé. Čas sme mali dobrý, no nedávalo zmysel ísť hore. Aj Andy potvrdil, že sme sa rozhodli dobre. Vybehne si to radšej niekedy inokedy, keď bude obloha opäť čistá a plná dych vyrážajúcich obrazov, aké nám ponúklo dnešné ráno.

Naším ďalším bodom sa stala Chata gen. M. R. Štefánika. Značka vedie pekným skalnatým chodníkom. Schovali sme paličky (zasekávajú sa pomedzi kamene) a dávali si pozor pod nohy, na ktorých sa začali prejavovať prvé známky únavy. Na tomto úseku sa nachádza aj prameň. O chvíľu sme dorazili na chatu a k pomníku hrdinov SNP, čo je z pohľadu histórie ďalšie silné miesto Cesty hrdinov SNP. Neboli sme hladní a vlastne ani veľmi smädní, ale krátku zastávku na chate sme nemohli vynechať. Škoda, že sa ochladilo a zatiahlo. Vonku sa sedieť nedalo. Za lepších podmienok sú tu parádne výhľady na Brezno a južné úbočia Ďumbierskych Tatier.

Cesta za oddychom na Čertovicu

Značenie pokračovalo na hrebeň Králičky, kde sme našli smerovník. Cestou tam sme v opačnom smere stretli poslednú skupinu turistov. Zvyšných približne 6,5 km sme išli sami. Aj táto časť hrebeňa po Čertovicu mala svoje čaro. Viedla nás medzi Králičkou, Kumštovým sedlom, Rovienkami a Lajštrochom. Vrcholová hojdačka je primeraná, chodník vedie kosodrevinou a cez pekné skalné útvary. Chýbala nám iba lepšia viditeľnosť. Až po Čertovicu sme išli v hustej hmle a slabom mrholení. Po výstupe na Rovienky sme mysleli len na Čertovicu. Až doma som si pozrel, ako kopce vyzerajú, keď nie sú zahalené hmlou. Domnievam sa, že za dobrého počasia by sme mali odtiaľto vidieť Čertovicu, prípadne Vyšnú a Nižnú Bocu, ale overiť sme si to nemohli. Nevideli sme totiž nič iné než "mlieko". No aj putovanie hmlou cez vysokohorský terén pomedzi smreky a kosodrevinu má niečo do seba. Následný prudký zostup nám išiel celkom od ruky. Tešili sme sa na ubytovanie a večeru. Vlek v poslednej časti sme si všimli až v momente, keď sme ho obchádzali. Odtiaľ bol náš cieľ dobre viditeľný a bez problémov sme prišli k horskému priechodu Čertovica.

Ubytovali sme sa v penzióne na opačnej strane cesty a užili si výdobytky civilizácie - sprchu, teplé jedlo a wi-fi. Bez posledného by sme sa možno zaobišli, ale teraz nám to prišlo vhod. Ďalší deň hlásili najhoršie počasie a chceli sme vedieť do čoho pôjdeme. Ťažko nám bolo niečo predpovedať. Malo pršať takmer celý deň, množstvo zrážok sa líšilo s každou predpoveďou, ale žiadne lejaky. S tým sme sa uložili na spánok, orchester budíkov nastavený tak, aby sme vykročili v "overenom" čase z ostatných dní. Pri východe slnka.

3. deň - Medvedím teritóriom

Raňajkovali sme celkom bohato. Ochotný chatár (vedúci) nám zalial naše kaše a Andy prihodil nejaké orechy a sušené ovocie, čo sme vliekli z Donovál. Nasucho nám to už nešlo dole krkom, ale v tejto kombinácií sa nám otvorili úplne nové gastronomické obzory. Chatár bol ozaj super, prehodil s nami pár slov a upozornil nás, že nás pravdepodobne čaká upršaný deň. Keď sme mu odvetili, že s tým počítame, zasmial sa a zaprial nám šťastnú cestu. Hoci obloha bola zatiahnutá a dážď celý deň visel na vlásku, prvú polovicu dňa na nás nespadla ani kvapka. Z Čertovice sme obišli Čertovu svadbu a po lesnej ceste sme pokračovali až do sedla za Lenivou. Po ceste sme míňali tabuľu upozorňujúcu na zvýšený výskyt medveďov a ako sme sa neskôr na vlastné uši presvedčili, bola opodstatnená. Za sedlom sme vošli do polomu, ktorý kedysi, v časoch pred kalamitou z roku 2004 býval lesmi a ktorý sa stal našim spoločníkom na najbližšie dve hodiny.

Začala sa nekonečná cesta mesačnou krajinou. Chodník kľučkuje pomedzi vyschnuté smreky, pretína náznaky nového lesa - mladé stromy, kríky malinčia a vysokohorské rastliny. Kde-tu sa nám ukázali huby, drvivá väčšina nejedlá, prípadne prudko jedovatá muchotrávka červená. Najbližšie kilometre sme zvládli trpezlivo, boli sme ešte plní energie z raňajok a spánku v penzióne. Pred Bacúšskym sedlom sme si spravili krátku prestávku na vodu a vytiahli foťáky, pretože od Vysokých Tatier sa na chvíľu predralo slnko a bol z toho celkom slušný pohľad na naše veľhory. Tu sme boli v oblakoch, ale oblasť v okolí Podbanského bola presvietená ranným svitom. Počas pauzy sa nám prvýkrát pripomenul medveď. Krátke zabručenie nás trochu zneistilo. Andy mi vraví, že to bol učebnicový príklad rozdielu medzi jeleňou rujou (z prvého dňa) a medvedím zabručaním. Verím mu. Spravili sme poslednú fotku a vykročili ďalej. V Bacúšskom sedle sme nevideli dôvod na prestávku, smerovník je uprostred polomu a bez žiadneho významného bodu záujmu. Terén a krajina sa nezmenili ani počas ďalších necelých 3 km po známu útulňu Ramža.

Pri Ramži sme si urobili desiatovú prestávku. Nad útulňou je prameň a samotný zrub bol lákovo prázdny, ale na odpočinok bolo priskoro a mali sme toho pred sebou ešte veľmi veľa. A tak podobne, ako v prípade Kečky z prvého dňa, sme sa museli uspokojiť s tým, že tu snáď budeme spať niekedy nabudúce. Najedli sme sa, keďže sme si neboli istí, kde a hlavne za akých podmienok budeme obedovať. Plán bol, že ak počasie vydrží, dáme obed v altánku v sedle Priehyba. O stúpaní, ktoré zo sedla Priehyba nasledovalo v smere na Andrejcovú, Marek poctivo budoval negatívne PR a kult rešpektu zo strmého výstupu. Marek východnú časť hrebeňovky absolvoval v opačnom smere. Čakali sme preto všeličo, ale o tom potom. Teraz bolo dôležité pohnúť sa z Ramže a poviem vám, že nasledujúci úsek mňa osobne potrápil omnoho viac, ako strmý výstup na Veľkú Vápenicu z Priehyby.

Únavný úsek na Havraniu poľanu, Homôľka a Oravcová

Z Ramže sme na chvíľu zišli zo značky, takže sme sa museli sústrediť a vrátiť sa na ňu. Chodník na najbližších 3 - 4 km kopíruje zvážnicu ponad Bacúšsku a Sokoliu dolinu. Celý čas sme kráčali cez polom, úzkym chodníkom v minimálnom celkovom prevýšení. Pár metrov hore, pár metrov dole a potom zas naopak. Bez výhľadov, iba pohľad na mesačnú krajinu ponorenú v hmle a na najbližšie metre chodníka pred nami. Od Čertovice sme nestretli živej duše. Najbližšie sedlo, o ktorom sme vedeli, že doň musíme prísť, aby sme sa dostali na najbližší vrchol - Homôľku, sa zdalo beznádejne ďaleko. Neviem, ako to brali chalani, lebo v tomto úseku sme toho veľa nenarozprávali, ale ja som zažíval najväčšiu krízu počas celého pochodu. Párkrát sme sa zastavili, aby sme sa napili, párkrát sme kdesi zdola začuli slabé medvedie povzbudenie. Túto časť sme chceli mať z krku a dúfali sme, že čoskoro dorazíme na Havraniu poľanu a do stúpania na Homôľku. Podarilo sa. Nepríjemným úsekom sme sa nakoniec prehrýzli, ale trvalo nám to vyše hodiny. Ako za odmenu, charakter krajiny sa z Havranej poľany naozaj zmenil a začali sme stúpať kosodrevinou na Homôľku. Do kraja, ktorý svojím rázom opäť viac pripomínal hrebeňové úseky predošlých dní, hoci bol celý odetý v hmle.

Počas stúpania sa nám pomedzi mraky podarilo dole v údolí zahliadnuť horehronskú obec Polomku. S ďalšími výškovými metrami sa výhľad úplne stratil. Homôľka, Homôľka-sedlo a Zadná hoľa sú všetko miesta, ktoré sú typicky nízkotatransky hôľne. V čase, ktorý sme s nimi strávili, sa obmedzili na tri základné prvky - hmla, kosodrevina a chodník s tyčovým značením. Stále to však bol výrazne viac príťažlivý úsek ako serpentíny v časti na Havraniu poľanu. Za Zadnou hoľou nás čakali ďalšie vrchy - Oravcová a Kolesárová. Zo sedla za Oravcovou je možné v prípade potreby zostúpiť do Závadky nad Hronom, ale treba sa nachystať na minimálne 2 hodiny chôdze. Na polceste by sa podľa mapy mala nachádzať horáreň, ale nemáme ju overenú, nad zostupom sme neuvažovali. Pred Kolesárovou nebolo veľmi čo obdivovať, opäť sme sa prebíjali polomom. Náladu nám aspoň na chvíľu spravila prvá (jediná) dnešná partia turistov, idúcich opačným smerom. Šťastní, že sme sa konečne mali s kým pozhovárať, sme sa pustili do reči s piatimi chalanmi, ktorých cieľom bola Čertovica. Prehodili sme pár viet a na útulňu Andrejcovú nám dali len samé dobré recenzie. Zaskočilo nás len to, že vraj ich tam v predošlú noc spalo 20. To sme v tomto počasí nečakali, ale tak uvidíme. Pozdravili sme sa a každý sa vydal svojím smerom. Z Kolesárovej sme aj napriek vysokej oblačnosti zbadali Marekom démonizovanú Veľkú Vápenicu. Sedlo Priehyba sme síce nevideli, ale keďže sme pred nami stále videli klesajúci chodník, bolo dosť jasné, že leží niekde dole. Veľkú Vápenicu sme počas zostupu do sedla neustále sledovali, sčasti fascinovaní jej výraznosťou v tejto časti hrebeňa, sčasti so záujmom kadiaľ presne pôjde stúpanie.

Strašiak menom Veľká Vápenica

Zostup do sedla buď nebol natoľko náročný ako sme čakali, alebo sme si už na to zvykli. Výstup v opačnom smere vyzeral náročnejšie, ale keď ste pod kopcom, tak čo vám asi tak zostáva? Kto by si to predsa len v sedle rozmyslel, môže zísť po žltej značke do Heľpy. My sme si spravili krátku prestávku a naobedovali sa podľa plánu. Prezuli sme si ponožky, zhodili strednú vrstvu. Bolo chladno, ale v nasledujúcom prudkom stúpaní ju nebudeme potrebovať. Začalo mrholiť, a tak sme zbytočne dlho nevysedávali a vydali sme sa ďalej. Značenie nás viedlo kolmo na kopec, skoro až po jeho hôľny vrchol a čoskoro sme zistili, že sme zbytočne ľutovali tých, čo musia ísť z Priehyby na Čertovicu. Stúpanie v tejto časti bolo strmšie. Vrstevnice ležia usadené pri sebe tak blízko, že to miestami na mape pôsobí akoby splývali, ale tí, čo chodia vysokohorské túry, sa určite úspešne popasujú aj s touto horou. Prirovnal by som to k stúpaniu z prvého dňa na Prašivú. Náročné, ale zďaleka nie kritické. Aj my sme si poradili a keď sme vyšli na úroveň kosodreviny, zistili sme dve veci. Po prvé, že hore poriadne prší a po druhé, že to, čo vidíme po našej ľavej ruke, nie je Veľká Vápenica, ale iný vrchol. Na samotnú Veľkú Vápenicu sme dorazili po pár ďalších minútach strávených na hôľnom hrebeni.

To už na nás lialo permanentne a rozhodli sme sa prikryť batohy. Na Andrejcovú bola značená ešte necelá hodina, cez rázcestníky Priehybka a Pod Košariskami, nám to trvalo zhruba polhodinu. Keďže pršalo a boli sme v hmle, nebolo čo obdivovať ani v inak peknom sedle Priehybka. Je tu skalný útvar a smerovník, ktorý sme si rýchlo prehliadli a pokračovali ďalej. Už sme toho na dnes začínali mať plné zuby, upínali sme sa na Veľkú Vápenicu a akoby sme zabudli na zvyšné kilometre po Andrejcovú. Hoci sme neboli unavení, prekážal nepríjemný dážď a premočené topánky. Zaťali sme sa a posledný úsek sme kráčali rýchlo. Krátky výstup na dvojvrchol Heľpianskeho vrchu a Krivule (za Priehybkou), kde sme prvýkrát zbadali útulňu, a potom o niečo dlhší zostup na lúky Pod Košariskami. V našom prípade sme si museli dávať pozor na mokrý terén a kamene, ale inak to bol nenáročný zostup. Kto z akéhokoľvek dôvodu nemôže prespať na útulni Andrejcová, na lúke sa núka menej komfortná, ale stále dobrá alternatíva salaša pod Košariskami. Odtiaľto to bola skutočne iba prechádzka do miesta odpočinku - na útulňu Andrejcová.

K útulni sme prišli mokrí až na kosť, ale vďaka Andyho duchaprítomnosti a upozorneniam na natiahnutie krytov na batohy sme mali mokré iba veci, ktoré sme mali aktuálne na sebe. Ani naše tretie a posledné ubytovanie v srdci hôr nebolo o nič horšie ako predošlé dve, skôr naopak. V útulni sme mali hotový all inclusive, po 20 noclažníkoch z predošlej noci sme ju v sobotný večer mali celú pre seba. Bol tu mladý chatár, ktorý nám ochotne zohrial kapustnicu a čaj, nalial žeruchovicu a pozhováral sa s nami. Vodu sme si nabrali v prameni vedľa chaty. Zakúrili sme si v piecke, o hodinku neskôr prestalo pršať a keď sa zotmelo, obloha sa úplne vyčistila a na večerné umývanie zubov nám posvietili hviezdy. Je to pekné a malebné miesto, usadené v kosodrevine. A navyše, tu vedia ako na nás, mali tam dve gitary a čapované pivo z minipivovaru Huncút. Niečo sme si zahrali (skôr Marek ako ja, lebo obidve gitary boli pravácke), niečo sme popili a okolo deviatej sme znova nastavovali budíkový orchester. Tentokrát naposledy, ale smutní sme neboli. Na Kráľovu hoľu a na posledný úsek cesty sme sa tešili.

4. deň - Na Kráľovu hoľu

Ráno sme začali výborne, keďže nám chatár spravil obrovskú praženicu. S východom slnka sme kráčali cez kosodrevinu od Andrejcovej. Obloha bola jasná, s kráľovským výhľadom na Vysoké Tatry, ale v dolinách sa opäť zaťahovalo a čoskoro sme pochopili, že ani dnes sa oblačnosti nevyhneme. Rozcvičkou bol krátky 2,5 km úsek do Ždiarskeho sedla, počas ktorého bolo síce mrazivo, no na cestu nám svietilo ranné slnko a nečakali nás žiadne extrémne prevýšenia. V Ždiarskom sedle sa tiež nachádza koliba, ale na nocľah sa už neodporúča. Pri nej je možné doplniť vodu v prameni. Za Ždiarskym sedlom sme začali prudšie stúpať na hlavný kráľovohoľský hrebeň, kde nás čakal finálny súboj so štyrmi výškovými bodmi, kým dorazíme do vrcholového cieľa cesty - Kráľova hoľa. Z vrcholov sú tri označené smerovníkom - Barková, Orlová a Stredná hoľa. Postupne sme prešli každým z nich.

Na Bartkovej sme mali ešte slušnú viditeľnosť, z pekného skalnatého vrcholu bolo vidno do oblačnosťou zaliatych dolín, na severnú - tatranskú, ako aj na južnú - horehronskú stranu. K Orlovej sme prišli o chvíľu, po ďalšom krátkom stúpaní a tu sme poriadne mrzli. Oblačnosť sa začala približovať, ale dážď nehrozil, boli to iba riedke sivobiele mraky, prevaľujúce sa z jednej strany hrebeňa na druhú, také ako sme ich dobre poznali z prvého dňa v úseku medzi Prašivou a Chochuľami. V tejto časti sme stále stúpali, čo sa dalo čakať, keďže samotná Kráľova hoľa má na východnú časť pohoria pomerne veľkú nadmorskú výšku - 1946 m. Jej ľahko zapamätateľný vrchol s televíznym a rozhlasovým vysielačom sa po celú cestu týčil pred nami. Po ďalšom stúpaní sme dorazili na Strednú hoľu, kde sme sa napili a dali si krátku prestávku pred posledným úsekom.

Zo Strednej hole nám to ubehlo rýchlo. Koľko to mohlo byť? 45 minút? Polhodina? Netuším. Očami sme sa upínali iba na vysielač na Holi, ktorý sa zdal byť s každým krokom bližšie a bližšie. Okolie sme aj tak veľmi sledovať nemohli, v malom sedle za Strednou hoľou nás úplne pohltili oblaky a kráčali sme zahalení v hmle. Ak aj na chvíľu zmizli, o pár minúť sa opäť objavili, iba preto, aby sa rýchlo prevalili z jednej strany hrebeňa na druhú, tak ako sa počas búrky prevaľujú vlny cez palubu lode. Na posledných metroch pred vysielačom začal duť silný vietor, a tak sme fotili iba z povinnosti - smerovník, vysielač. Boli sme tu, konečne. Bola by škoda nepočkať na lepšiu viditeľnosť, ale dnes nebola na programe. Týmto sme sa aj my pridali k zástupom turistov, ktorí Kráľovu hoľu zažili v úplnej hmle. Čo už, asi je to jej (alebo naše) prekliatie. Aspoň budeme mať motiváciu prísť sem znova.

Finálne kilometre do Telgártu

Kvôli vetru sme sa rozhodli, že si krátku pauzu spravíme radšej v závetrí v núdzovej miestnosti vysielača. Stále sme neboli v cieli našej cesty. Podľa mapy nás čakali ešte 2 h a 6,3 km. Časovo by sme to mali dať rýchlejšie, ale kilometre neoklameme. Kontinuálne klesanie vyše 1000 metrov tiež nie. Čas sme mali stále výborný, pred poludním by sme mali doraziť do Telgártu. Náš cieľ bol na červenej značke Cesty hrdinov SNP v Telgárte, vyhli sme sa preto horskej chate pod Kráľovou hoľou, na ktorú by sme sa mohli dostať po modrej značke a nachádza sa v Prednom sedle. V tomto prípade by sme skončili v obci Šumiac. Škoda, chata vyzerá lákavo, ale určite tu nie sme naposledy.

Prvé metre od vysielača sa značenie tiahlo pozdĺž asfaltky. Na chvíľu sme vyšli z mraku a mohli sme sa kochať výhľadmi na východ - na Poprad a Slovenský raj. Potom značenie podliezlo plot a začali sme prudko klesať hoľou v smere na JV, aby sme čoskoro opäť preťali asfaltku a dorazili k prameňu Zubrovice. Tu je možné si nabrať vodu, čo asi skôr ocenia turisti idúci v opačnom smere. Chvíľku za prameňom nás chodník viedol do lesa, pozdĺž vedenia vysokého napätia. Tu sme stretli viacerých turistov, ktorí sa zberali na nedeľný výlet na Kráľovu hoľu. Tento úsek pre nás nebol veľmi príťažlivý, klesanie bolo pomerne strmé a bez výhľadov na okolie. Bojovali sme s pokušením pridať do kroku. Vo finálnej časti sme zároveň viackrát museli sledovať značenie, pretože párkrát sa nám podarilo zísť zo značky a museli sme sa na ňu vrátiť. Neviem či to bolo spôsobené eufóriou z blízkeho cieľa, ale skôr si myslím, že to bolo horšou orientáciou v polome nad Telgártom a pribúdajúcimi lesnými cestičkami, ktoré zvádzali k ich použitiu. Posledných pár minút lesným polomom, posledných pár krokov obcou Telgárt a k cieľovému smerovníku v centre Telgártu sme dorazili o 11.40 h. Z Donovál nám to trvalo 3,5 dňa.

Epilóg alebo "náročná cesta domov"

Počas cesty sme mali viacero scenárov na návrat do Bratislavy. Keďže sme mali jednodňovú rezervu (pre prípad veľmi zlého počasia), mali sme voľno aj v pondelok. Takzvaný lenivý scenár - zostať ešte jeden deň niekde v Telgárte, dať sa dokopy a cestovať až v pondelok, sme zavrhli počas predošlých dní, a to najmä kvôli rodinám a tomu, že sme nemali žiadne čisté veci. Po ceste na Kráľovu hoľu sme zvažovali alternatívny scenár, presun do Popradu a cestu nočným vlakom. Vzhľadom na dobrý čas, ktorý sme mali, nám ani tento scenár neprišiel lákavý. Verili sme v skorý návrat domov a pohodlný spánok v domácom prostredí namiesto lámania na sedadle v kupé. Rozhodli sme sa preto, že pôjdeme čím skôr z Telgártu. Samozrejme, jednu podmienku sme mali, a to dobre a v kľude sa najesť. Ideálne v nejakej miestnej kolibe.

Všetky naše dilemy však za nás vyriešila neexistujúca hotovosť. Tú sme nechali zväčša na Andrejcovej. Naivne sme si mysleli, že v Telgárte bude buď bankomat, alebo aspoň možnosť platby kartou v reštaurácií či obchodoch. Nebola. Cítiac sa znova ako študenti, dali sme dokopy približne 16 € a pozreli si odchádzajúce autobusy. Za necelú hodinu nám išiel spoj priamo do Bratislavy, ale lístky sa online kúpiť nedali a za 16 € nás nevezme ani do kufra. Nezostávalo nám nič iné, iba sa odviezť najbližším spojom do Banskej Bystrice. Dobre, to prežijeme. Tam urobíme prestup do Bretislavy. Naše ďalšie kroky viedli do neďalekej reštaurácie. Tam karty nebrali a hotovosť sme si museli šetriť na autobus. No nič, poslúžiť by mohol obchod, ktorý bol ako zázrakom na dedine otvorený v nedeľu na obed. A dokonca vypredávali tovar! Ale karty nebrali ani tam, takže smola. Jediná možnosť bola sadnúť si na zastávku, počkať na autobus a modliť sa, aby nás lístky do Banskej Bystrice nevyšli drahšie ako náš rozpočet. Po nejakom čase, počas ktorého sme sa na zastávke prezliekli do posledných použiteľných vecí a zjedli to, čo sa ešte zjesť dalo (čoho zas až tak veľa nebolo), prišiel autobus. Sadlo nám to skoro na cent, zaplatili sme 15,70 € a spokojní (aj keď hladní) sme sa viezli do Banskej Bystrice a pomaly domov do reality.

Návrat do civilizácie na staniciach v BB a hlavne v BA, bol ako dostať K.O. od boxeristu v poslednom kole. Trochu to bolelo, aj keď sme boli preč iba štyri dni. Ľudia s batožinou predbiehajúci sa na nástupištiach, smog, trúbenie a pokriky taxikárov. Dlho nám trvalo spamätať sa z toho, kam sme sa to vlastne z najkrajšieho slovenského hrebeňa ponáhľali. Prebral nás z toho až návrat do našich domovov, k rodinkám. Ale aj to k tomu patrí, inak by nefungoval správne vymyslený mechanizmus. Ten, ktorý nás ženie na dlhé a vysoké hrebene hôr, aby sme na chvíľu vypadli zo všedného dňa. A ten, ktorý nás z hôr ženie späť do dolín, nazad za rodinami, za tými ktorých máme radi a bez ktorých sa nezaobídeme.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek