Túra

Rudná magistrála zo Stolice do Zlatých Moraviec

02.12.19
Mojou najobľúbenejšou a najčastejšie navštevovanou turistickou lokalitou sú neďaleké Štiavnické vrchy. Už ako chlapec som si v tomto sopečnom pohorí všímal na toho času ošarpaných smerovníkoch tabuľky s nápisom Rudná magistrála. Dozvedel som sa o nej, že spája miesta s banskou históriu medzi Zlatými Moravcami a vrchom Stolica. Znelo to zaujímavo, no práve Stolica mi nejak nesedela ako záver trasy. Človek príde na kopec ďaleko od všetkého a čo potom? Aj napriek tomu sa mi pri pohľade do mapy trasa zapáčila a, samozrejme, ma lákala. Od vtedy som niekoľkokrát po častiach prešiel úseky magistrály medzi Zlatými Moravcami a Banskou Štiavnicou. No prešlo niekoľko rokov a až na konci septembra 2019 sa vyskytla situácia, kedy som sa rozhodol, že idem na to.

Zvolil som smer z východu na západ, lebo sa mi zdalo rozumnejšie približovať sa k domovu. Aj predpoveď počasia vyzerala celkom priaznivo. Kvôli povinnostiam som mohol odísť na šesť dní. Spolu s nástupom na Stolicu ma čakalo 265 kilometrov s tým, že prvé štyri dni to vychádzalo na približne 50 km denne, predposledný deň 35 km a posledný 30 km. Nie je to málo, no napriek tomu som si hovoril, že mám na šliapanie celý deň a rátal som, že za hodinu spravím 5 km. No nakoniec to až tak jednoduché nebolo a plány sa zmenili...

1. etapa

Vlachovo – Brdárka – Stolica – Muránska Huta – vyhliadka Poludnica – Nižná Kľaková

V noci 30. septembra pred 23.30 h som nastúpil do nočného rýchlika Poľana. Vlakmi cestujem posledných 10 rokov dosť často, no ešte nikdy som nešiel v lôžkovom vozni. Toto bola vhodná príležitosť vyskúšať si spanie vo vlaku. A bol to príjemný zážitok. O 5.45 h som vystúpil v Rožňave, nasadol som na autobus do centra mesta, kde som prestúpil na ďalší autobus, z ktorého som po 7.00 h vystúpil vo Vlachove. Prečo práve tu? Kamarát mi spomínal dedinu Brdárka, vraj je to úžasné miesto... a ide odtiaľ trasa na Stolicu.

Nemal som v tom čase vhodný spoj, iba do Vlachova, odkiaľ som zvážnicami po žltej značke prišiel k Brdárke. Zo začiatku to bola nuda, až kým som nevyšiel na lúku, kde sa za Ondrejiskom ukázali najvyššie štíty Tatier. Klesol som do sedla Hora. Zo sedla som si ešte spravil zachádzku na vyhliadku Vdovčíkovo kreslo. Krásny výhľad, kamarát mal pravdu, Brdárku sa oplatí vidieť. Chodník z vyhliadky viedol ďalej na Veľký Radzim, no nebol značený a myslel som si, že dole sa dá ísť len rovnakou cestou. Neskôr, až za Brdárkou, som zbadal, že by som sa napojil na zelenú značku, ktorá ma mala doviesť na Stolicu. Neprekáža, nabudúce.

Zelená trasa viedla lesmi, lúkami, zvážnicami, až som vyšiel nad sedlo Olochova jama, odkiaľ bol úžasný výhľad. Na skok bol Kohút, Stolica, Kráľova hoľa. Najviac ma ale nadchlo, že som z jedného miesta videl najvyšší bod Slovenska aj Maďarska. Ďalší úsek mi ale zhoršil náladu. Zničený les, popadané stromy a zlá orientácia. Stratil som tu nejaký čas, kým som sa dostal na správnu cestu. Les začínal vyzerať živšie. Tak a je tu Stolica. Začiatok Rudnej magistrály.

Klesanie do sedla Harová, dlho štrková cesta po vrstevnici, chata Janka, Šumiacka priehyba, klesanie do Muránskej Huty. Škoda asfaltu, radšej mohla ísť magistrála okolo prírodnej rezervácie Mokrá Poľana. Plus ale bolo, že nad Muránskou Hutou vyvieral výdatný prameň, kde som si doplnil vodu. Prišiel som na Veľkú lúku. Koníky nikde, tak šliapem ďalej. Dlhá bola štrková cesta, z ktorej som zašiel na vyhliadku Poludnica. Ešte kus na Studňu. Pekné miesto. Bola tam črieda zveri s obrovským jeleňom. Už len prejsť cez jeden pohup a som na útulni Nižná Kľaková. Veľmi príjemná lúka, dokonca rozkvitnutá šafranom. Útulňa je pomerne luxusná, aj som sa dobre vyspal. Prebudili ma iba vyjúce vlky.

2. etapa

Nižná Kľaková – Fabova hoľa – sedlo Zbojská – Klenovský Vepor – Sihla – Obrubovanec

Ráno som sa trochu zdržal pri jedení a balení. Asi pol hodinu. Nič hrozné, no jemne som tušil, že mi čas bude chýbať. Cesta nebola zo začiatku veľmi záživná. Cítil som sa ešte prispatý. To bol možno dôvod, prečo som si spravil nechcenú zachádzku k horárni Randavica. Vrátil som sa späť na značku. Cestou som obdivoval pekný pohľad na farebné stromy na svahoch Stožiek. Zastavil som sa pri ovešanom smerovníku v sedle Burda.

Červená šípka smerovala k strmému rúbanisku. Hádam len nie, však to je riadna stena, navyše sa tam ani nečrtá chodník. Ale bol tam. Úzky, kolmo hore a k tomu vo vzduchu poriadne dusno. V strede stúpania, pri odbočke k prameňu Rimavy, som si musel sadnúť a zložiť batoh. Pauza pomohla a hneď som bol na vrchole. Rozhodol som sa, že si pozriem vrcholový smerovník na Fabovej holi. Išiel som asi 10 minút, podliezol a preliezol som 6378 popadaných stromov, až ma to prestalo baviť a vrátil som sa späť na červenú. Nasledovalo dlhé klesanie do sedla Zbojská, počas ktorého som sa tešil na halušky.

Spravil som si hodinovú prestávku v reštaurácii. Lenže som sa tak napráskal, až mi bolo do večera ťažko. Poriadne ma z jedla smädilo a po ceste cez sedlá Diel, Bánovo, Machniarka po sedlo pod Vartou som vypil všetku vodu. Zišiel som teda k chate pod Veprom, kde je prameň. Výstup na Klenovský Vepor bol ku koncu strmý, ale kopec je nádherný. Určite sa sem vrátim. Kľučkovanie medzi popadané stromy, prudké klesanie a pekný les.

Krása pokračovala ďalej. Nádherné pohľady na samoty pod vrchom Železná brána. Nikdy som tu nebol, ani som o týchto miestach nepočul, a to som si myslel, že poznám celé Slovensko... No prišiel moment, ktorý mi narušil plány. Zrazu ma na chodidle niečo zabolelo. Vyzul som sa, zbadal som krvavú ponožku a pod ňou strhnutý otlak. Dal som si suché ponožky, čo celkom pomohlo, ale každý krok bol boj. Navyše som zistil, že pri podliezaní popadaných stromov na Vepri mi musel ostať zachytený sveter na konári. Mal som ho dovtedy pripnutý o batoh a teraz mi chýbal...

Krajina okolo Sihly bola veľmi pekná, lenže sa mračilo. Tým pádom tma sadala skôr. Začalo pršať a ostávala mi ešte asi hodina k Obrubovancu, kde som chcel prespať na starom salaši. Tu sa ukázal stratený čas pri rannom zdržaní a zachádzke. Na asfaltke pred Tlstým javorom mi chalan núkal, že ma zvezie a hoci ma to lákalo, poďakoval som mu a vošiel som do tmavého lesa.

Stále lialo, držal som sa cesty, ale salaš som v tme nemal šancu vidieť. Pomohla mi ho nájsť navigácia v mobile. Prezliekol som sa do suchého, mokré veci som prestrel a ľahol som si na pričňu. Spať sa mi ale nedalo. Rušil ma dážď, škrabajúce myši a čo bolo horšie, okolo salaša asi do tretej nervózne pobehovalo nejaké zviera. Premiestnil som sa radšej hore pod strechu a mal som pri sebe sekeru, ktorá bola súčasťou zariadenia. Asi by som nič nespravil, ale cítil som sa bezpečnejšie...

3. etapa

Obrubovanec – Zákľuky – tajch Hrončok – Hrb – Poľana – Detva

Nevyspatý som sa ráno prezliekol do vecí, ktoré boli ešte mokrejšie ako večer, lebo som ich vystrel pod diery v streche. Vonku už nepršalo, vietor dosť fúkal, čím sa trhali mraky. Topánky boli vlhké, otlak som stále cítil, no dalo sa s tým pokračovať. Cesta išla po lúčnatom hrebeni k vrchu Zákľuky. Zase raz nádhera. Poľanu som takto odzadu ešte nevidel. Keby nefučalo a je sucho, tak by som sa tu vyvalil a užíval si krásu. Kráčal som ale ďalej, miestami chodník celkom prudko klesal do Kamenistej doliny k vodnej nádrži Hrončok. Odtiaľ po chatu pod Hrbom ma cesta nudila.

Prebral ma strmý výstup na Hrb. Z neho bol parádny výhľad na Banskú Bystricu a okolie. Nasledovala poriadna divočina. Kľučkovanie pomedzi húštiny a zostup na lúku. Zopár pohupov a od sedla Jasenová začalo stúpanie na Poľanu. Bol to riadny prales, no práve tu som stretol prvých turistov na magistrále, a to som bol už v jej polovici. Cestou sa oplatilo zájsť na značené vyhliadky Katruška a Zbojnícky tanec. Na Poľane som čakal vrcholovú knihu, ale nič také tam nebolo (vrchol je pár metrov južne aj s knihou, pozn. red.).

Pokračoval som teda ďalej nádhernými lúkami k hotelu Poľana. Je už päť hodín, no aj napriek som tu chvíľu posedel. To ale nebol dobrý nápad. Nohy sa naliali krvou a otlaky začali bolieť. S bolesťami klesám dlho dole. Spestrením boli skaly na Kaľamárke. Potom to bolo ešte väčšie utrpenie po asfalte. Začalo sa stmievať a Detva sa mi zdala nekonečná. Mal som na pláne prespať v hoteli Detva, aby som sa osprchoval a poriadne sa vyspal. Potreboval som sa dať dokopy, nech môžem pokračovať v druhej polovici magistrály.

Nezvyknem čítať recenzie, ani spávať v hoteloch, ale mal som pocit, že hotel je tak trochu iný. Zistil som, že nie som jediný s týmto pocitom a hotel Detva asi najviac vystihuje stručné pomenovanie českým recenzentom: „retro nářez“. Ráno som skúsil šliapať, no prešiel som iba kilometer na železničnú stanicu. Možno by sa to dalo rozchodiť a možno by som si nohy ešte viac dosekal. Turistika u mňa znamená užívanie si a nie dosahovanie cieľa za každú cenu, tak som sa zviezol domov. Vo vlaku som hneď premýšľal nad termínom, kedy by som mohol prejsť zvyšok Rudnej magistrály. Pozdávali sa mi prvé tri novembrové dni.

4. etapa

Detva – Sliačska Podpoľana – Zaježová – Sása – Babiná

V piatok 1. 11. o 5.00 h som nasadol na osobák z Levíc do Zvolena. A o 6.20 h som bol len v o 20 km vzdialenom Hronskom Beňadiku, kvôli nejakej poruche. Našťastie prípoj do Detvy čakal. O ôsmej som vystúpil tam, kde som pred štyrmi týždňami skončil. Obloha bola jasná a krajina biela od námrazy. Zahrialo ma príjemné stúpanie na Siroň. Za ním nasledovala krásna krajina lazov. Značky mi spôsobili poriadny zmätok. Raz boli nahusto a potom vôbec. Vytiahol som teda navigáciu. Trasa išla kúsok odo mňa, no musel som sa vyštverať strmým svahom pomedzi pichľavé smreky. Zbadal som značky, ktoré sa cez les všelijako krútili. Tešil som sa na pohoria Ostrôžky a Javorie a nie márne.

Sliačska Podpoľana pod vrchom Ostrôžka je veľmi pekná. Z nej som klesol do Starohutianskeho sedla (Výbochova Poľana). Popri červenej megaznačke som vošiel do lesa. Opäť zmätky v značení, ale oproti išla skupina turistov, tak som tušil, že som dobre. Nasledovali krásne lúky a klesanie z Makytovej do osady Blýskavica, v ktorej som sa ocitol prvý raz. Asfaltka na rázcestie Polomy, cesta peknou lúkou do Podrimáňa a ďalej do Zaježovej. Zo Zaježovej nasledovalo dlhšie klesanie po asfalte príjemnou Sáskou dolinou do Sásy.

Za ňou by malo nasledovať predieranie sa cez kríky pod elektrickým vedením. Našťastie boli kríky skosené a prešiel som bez problémov. Inak by som asi húštinu obišiel poľnou cestou dookola. Podľa smerovníka na opačnej strane úseku to vyzeralo, že je tadiaľ trasa presmerovaná. Nie som si istý a neistota pokračovala aj ďalej. Smerovka písala, že cez lúku 750 metrov do Babinej. Nič zložité, keby lúka nebola popretkávaná pavučinou elektrických ohrád. Tak som ich podliezal, preliezal a popod železničnú trať prišiel o 14.30 h do centra Babinej. O chvíľu išiel autobus do Dudiniec, kde som sa vykúpal a mal som dohodnuté ubytovanie.

5. etapa

Babiná – Banský Studenec – Banská Štiavnica – Vysoká – Rudno nad Hronom – Nová Baňa

Pred piatou som čakal v Dudinciach na autobus. O šiestej som prišiel do Babinej. Počas noci mal nad naše územie vychladené predchádzajúcim studenším obdobím prúdiť teplý vzduch od juhozápadu, čo by malo priniesť advekčnú hmlu. Tak aj bolo. No nie hmla, ale kombinácia nového a starého značenia mi spôsobila nad Babinou blúdenie. O chvíľu bolo všetko v poriadku a kamennou cestou som stúpal k samotám Holý Vrch. Nasledovala križovatka ciest v sedle Veterná a po chvíli som sa ocitol na miestach, ktoré mi boli povedomé z cyklistickej trate Štiavnického krostriatlonu, ktorého sa pravidelne zúčastňujem.

Klesol som po rozbitej asfaltke do Banského Studenca. Za dedinou pri kríži trasa zišla z asfaltky na chodník k lesníckemu arborétu Kysihýbeľ. Od neho sa trasa vrátila opäť asfaltkou na okraj sídliska Drieňová v Banskej Štiavnici. Kľučkovanie ulicami na križovatku a od nej hore Dolnou ulicou k historickému centru, Novozámockou ulicou, popod Piargskú bránu a veľmi pekným chodníkom k tajchu Klinger. Hmla bola ešte hustejšia ako predtým.

Ďalší tajch na trase je Evičkino jazero. Od neho stúpanie a potom klesanie na môj obľúbený úsek cesty po brehu celkom zachovalého banského jarku pod Pinkovým vrchom. Zo sedla Krížna som vystúpil na najvyšší bod dnešného dňa. Tento úsek opäť komplikovali staré aj nové značky a doteraz som nikdy netrafil správne k smerovníku "Rychňavské jazerá" (na smerovníku je to tak, hoci správne by malo byť Richňavské jazerá). Mal som ale mobil s navigáciu, tak sa mi podarilo k nemu prísť.

Nasledovalo 6 km po asfalte od dediny Vysoká. Od kostola býva krásny výhľad, no stále bola hustá hmla. Asfaltka skončila a začal úsek, ktorý pre mňa znamená Rudná magistrála. Široká cesta s príjemným profilom v kraji s bohatou banskou históriou. Dal som si pauzu pri skale Drieň. V sedle Lachtriská bola značka presmerovaná okolo ohrady, kde som nikdy žiadne kravy nevidel. Dokonca bola ohrada otvorená, a tak idem krásnou lúkou podľa pôvodnej trasy. Domýšľam si úžasný výhľad na pohorie Vtáčnik, ktorý odtiaľto býva. Na konci ohrady ma zaujal asi nesprávny smerovník obchádzky, keďže na ňom boli rovnaké miesta a časy ako na začiatku ohrady a ukazoval opačným smerom. Ešte posledný pohup dnešného dňa cez sedlo Bučina a dlhé pozvoľné klesanie popod vrchy Veľký Žiar a Drastavica do Rudna nad Hronom. Opäť dlhý asfaltový úsek cez Brehy do Novej Bane. Dalo sa po ňom ale rýchlo šliapať, a tak som pred 16-tou stihol rýchlik domov do Levíc.

6. etapa

Nová Baňa – Bukovina – Veľký Inovec – Žitavany – Zlaté Moravce

Dnes by to mala byť pohoda. Dobré spoje, iba 25 km, prvá polovica hore, druhá dole. Navyše meteorológovia hlásili pomerne teplo. Rýchlikom som bol v Novej Bani za 20 minút a o 8.15 h šliapem príjemným chodníkom k centru Novej Bane. Pred centrom som zabočil k stúpaniu popri domoch na Záhrb. Vošiel som do lesa a stretol som prvého turistu. Spolu sme sa bavili po Bukovinu, kde sa odpojil, aby si pozrel Starohutský vodopád.

Nad Bukovinou ma čakala hustá hmla a bolo mi jasné, že z vyhliadky na vrchole nič neuvidím. Vynahradila to ale tajomná atmosféra na Loksovej lúke. Inak aj z tejto lúky býva pekný výhľad, napríklad až na Ostredok. O 10.30 h som prišiel na vrchol, ale pokračoval som rovno na chatu. Bola nedeľa a cez víkendy býva otvorená, tak som sa tešil na dobrú polievku. Nesklamala. Ostal som celkom najedený, ale už ma čakalo väčšinou iba klesanie, tak mi plné brucho až tak neprekážalo.

Cestou hore išlo zopár turistov oproti, no viac som ich stretával cestou dole. Dokonca aj cykloturistov, napriek sychravému počasiu. Bolo však ozaj teplo. Pri klesaní som sa pousmial nad možnosťou napiť sa zo Stoky. Na Obyckých lúkach sa križovalo viacero trás, no moja bola popri značkárskych kolíkoch s červenou. Boli dosť nahusto a celkovo je trasa v Pohronskom Inovci výborne značená. Klesanie pokračovalo lesom s bukmi, ktoré sú v nižšej nadmorskej výške nahradené dubmi. Vyšiel som z lesa a uvidel som cieľ pod komínom v Zlatých Moravciach. Bol to ešte kus a dosť nudný, ale odsýpal. Mal som čas, bolo 13.30 h, autobus išiel o trištvrte hodinu a Rudná magistrála má cieľ (alebo pre niekoho štart) pri železničnej stanici, tak som sa naň pozrel. Nenápadná ako na Stolici je magistrála aj na železničnej stanici v Zlatých Moravciach. Neprivíta vás nijak veľkolepo, no napriek tomu sa do nej dá zaľúbiť.

Záver

Prechod zhrniem opisom dojmov na úrovni geomorfologických celkov, keďže každý celok mal niečo typické. Začal som v severozápadnej časti Revúckej vrchoviny tvorenej väčšinou bukovými lesmi. Úsek ma celkom pozitívne prekvapil vďaka pekným výhľadom. Stolické vrchy ma zaujali svojou mohutnosťou. Pohorie je pomerne vysoké a nechýba veľa, aby presiahlo hranicu 1500 m n. m. Bol som však sklamaný z popadaných stromov. Veľká časť pohoria bola zohavená zničenými lesmi. Aj vďaka tomu sa otvárali ďaleké výhľady, žiaľ, s rúbaniskami v popredí. Radšej keby výhľady neboli... Spišsko-gemerský kras (podcelok Muránska planina) bol zase v niečom iný. Zaujímavý krasový reliéf, hlboké, prevažne bukové, ale aj jedľové lesy a divá zver. Oplatilo sa zájsť k vyhliadke Poludnica. Za sedlom Burda začali Veporské vrchy s nádherným Klenovským Veprom a parádnym lúčnatým hrebeňom zakončeným Zákľukami. Ďalšia časť Veporských vrchov bola zaujímavá skôr technickými pamiatkami: vodná nádrž Hrončok a vysoká pec Tri Vody.

Od geografického stredu Slovenska na Hrbe prišla poriadna divočina s krásnymi výhľadmi a končila až na Poľane – najvyššom bode rovnomenného geomorfologického celku. Pod Kaľamárkou bol vstup do juhovýchodnej časti Zvolenskej kotliny. Za ňou sa zdvihli nenápadné, ale veľmi pekné pohoria s roztrateným osídlením – Ostrôžky a Javorie. Reliéf s charakterom planiny pokrytej lúkami a prevažne bukovými lesmi. V okolí Sásy a Babinej magistrála prechádzala cez príjemnú Pliešovskú kotlinu. Za ňou nasledovali Štiavnické vrchy. Toto pohorie má veľa úžasných miest, no Rudná magistrála sa im vyhýba. Pre mňa bol pekný hlavne úsek medzi historickým centrom Banskej Štiavnice a tajchom Klinger a z Vysokej do Rudna nad Hronom. Na kúsku sa prechádza najjužnejším cípom Žiarskej kotliny a pohoria Vtáčnik. Za Novou Baňou sa začalo malé, nenápadné, ale atraktívne pohorie Pohronský Inovec. Pozitívny dojem som mal z počtu turistov a bezchybného značenia. Vrchol Veľký Inovec s vyhliadkou a chata Inovec sú príjemné miesta. Úplný záver trasy viedol ulicami Žitavian a Zlatých Moraviec na Podunajskej pahorkatine s výhľadom na pohorie Tribeč v pozadí.

Niekedy sa na prechod vyberiem ešte raz, pravdepodobne v opačnom smere a rozdelím ho na viac dní s porciami najviac 40 km denne. Budem k tomu potrebovať stan, keďže miesta na prespatie nie sú dostatočne nahusto. No nebudem sa musieť naháňať, aby som došiel k miestu, kde sa dá prenocovať. A určite spravím opatrenia, aby som predišiel otlakom. Tým pádom si lepšie užijem skryté krásy našej diaľkovej trasy.

Fórum 9 príspevkov
Rudná magistrála zo Stolice do Zlatých Moraviec dnes 06:18 9 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Rudná magistrála zo Stolice do Zlatých Moraviec Mojou najobľúbenejšou a najčastejšie navštevovanou turistickou lokalitou sú neďaleké Štiavnické vrchy. Už ako chlapec som si v tomto sopečnom pohorí všímal na toho času ošarpaných smerovníkoch tabuľky s nápisom Rudná magistrála. Dozvedel som sa o nej, že spája miesta s banskou históriu medzi Zlatými Moravcami a vrchom Stolica. Znelo to zaujímavo, no práve Stolica mi nejak nesedela ako záver trasy. Človek príde na kopec ďaleko od všetkého a čo potom? Aj napriek tomu sa mi pri pohľade do mapy trasa zapáčila a, samozrejme, ma lákala. Od vtedy som niekoľkokrát po častiach prešiel úseky magistrály medzi Zlatými Moravcami a Banskou Štiavnicou. No prešlo niekoľko rokov a až na konci septembra 2019 sa vyskytla situácia, kedy som sa rozhodol, že idem na to. 02/12/19 Jakub Mészáros Rudohorie, Muránska planina, +
Najnovšie články na titulke
 
Túra Magurský NP: Diablov kameň a Magurský vodopád Vyberáme sa na nenáročnú túru k našim susedom do Poľska. Náš cieľ sa nachádza v Magurskom národnom parku (Magurski Park Narodowy). Navštívime Diablov kameň (Diabli Kamień), Magurský vodopád (Wodospad Magurski) a poprechádzame sa po dedinke Folusz. Trasa je ideálna pre rodiny s deťmi, pretože za krátky čas sa tu dá uzrieť naozaj mnoho atraktívnych krás panenskej prírody. dnes Gabriela Ferencová Nízke Beskydy, Poľsko
Túra Jesenné Grinavské jazerá Nie sú to síce žiadne veľhory, ale podhorie Malých Karpát na rozhraní lesa a vinohradov vie byť na jeseň veľmi príjemné na dopoludňajšiu vychádzku. Takto sme sa počas babieho leta s mamou a Maťkom vybrali do obľúbenej lokality nd Grinavou, časťou Pezinka. Okrem farebných vinohradov sa postupne prechádza okolo troch rybníkov. K tomu nás čakajú ešte dve pekné vyhliadky. včera Soňa Mäkká Malé Karpaty
Rozhovor Národné parky sú lunaparky, využívané primárne na ťažbu V novembri sa v Bratislave konala medzinárodná konferencia New initiatives from a decade of progress. Jedným z rečníkov bol slovenský europoslanec Michal Wiezik, ktorý hovoril o tom, že Slovensko by potrebovalo aspoň 5 % územia ponechaného na samovývoj. O tom, prečo práve 5 %, či toľko vhodného územia vôbec máme, a či pustiť do bezzásahových území turistov, sme sa rozprávali v nasledujúcom rozhovore. včera Soňa Mäkká Rozhovory

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Rudná magistrála zo Stolice do Zlatých Moraviec dnes 06:18 9 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slov. rudohorie: Revúcka vrchovina, Stolické vrchy, Spišsko-gemerský kras / Muránska planina, Veporské vrchy
      Slov. stredohorie: Poľana, Zvolenská kotlina - Detvianska kotlina, Ostrôžky, Javorie, Pliešovská kotlina, Štiavnické vrchy a Pohronský Inovec

  • Počet dní
    • 6

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1476 m n. m. – Stolica

    • min: 183 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 10489 m

    • klesanie: 10704 m

  • Vzdialenosť
    • 265 km

  • Náročnosť
    • 4

  • Ročné obdobie
    • jeseň

  • Dátum túry
    • 01.10.2019

  • Štart trasy
    • šírka: 48.7738 ° SŠ
      dĺžka: 20.4108 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.3859 ° SŠ
      dĺžka: 18.3771 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.76719 ° SŠ
      dĺžka: 19.96274 ° VD
      » Mapa

  • 2. nocľah
    • šírka: 48.68514 ° SŠ
      dĺžka: 19.60726 ° VD
      » Mapa

  • 3. nocľah
    • šírka: 48.54122 ° SŠ
      dĺžka: 19.40427 ° VD
      » Mapa

  • 4. nocľah
    • šírka: 48.17046 ° SŠ
      dĺžka: 18.87837 ° VD
      » Mapa

  • 5. nocľah
    • šírka: 48.21428 ° SŠ
      dĺžka: 18.59983 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • útulňa Nižná Kľaková, salaš Obrubovanec, hotel Detva, Dudince, Levice

  • Voda
    • Brdárka, ch. Janka, prm. pod Bobačkou, prm. Studňa, sedlo Zbojská, prm. Rosiarka/Bánovo, ch. pod Vartou, prm. Obrubovanec, prm. Hrončok, prm. Štomp, prm. Munička, Poľana (prm. Žliebky, bufet), prm. pod Pinkovým, Chata na Veľkom Inovci, prm. Stoky

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Rožňava (vlak, bus) - Vlachovo (bus)
      Detva (vlak, bus)
      Babiná (vlak, bus)
      Nová Baňa (vlak, bus)
      Zlaté Moravce (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.89 (0.13)