Ranná idyla: Prašice a Nemečky

Autobus opúšťam uprostred obce Prašice. Je slnkom zaliate piatkové ráno, miestny rozhlas sa ozýva široko-ďaleko a trhovníci rozkladajú svoje stánky. Naozaj je rok 2019? Idylka pokračuje aj za obcou, kde sa spoza brezovej aleje vynárajú prvé inovecké kopce. Z tejto strany viem spoľahlivo identifikovať iba Topoľčiansky hrad s dedinkou Podhradie.

Lesy okolo Duchonky sú krásne farebné, asfalt však prvýkrát opúšťam až po rázcestí prakticky nazvanom „Odbočka do Nemečiek“, teda na žltej značke k vodnej nádrži Nemečky. Pri vode je pohoda, ticho, sem-tam sa objaví rybár a na hladine sa zrkadlia farebné chrbty Inovca. Dokonalý odraz narúšajú len družné kačacie páriky. Pri brehu si konečne doprajem poriadne raňajky a potom sa lesom vraciam rovnakou cestou späť na modrú značku, nech ju mám pekne „komplet“.

Dubová estetika: Čepúšky, Kulháň a Okšovské duby

Hoci návrat na modrú značku znamená návrat na asfalt, neľutujem. Mám pred sebou hneď tri zaujímavé chránené územia. Prvým je prírodná rezervácia Čepúšky, kde je predmetom ochrany „bezkolencový brezovo-dubový les nadväzujúci na kyslý dubový les“. Netuším, o čo ide, ale rozhodne som fanúšikom dubových lesov. Mám preto dôvod na radosť. Slnko presvitá cez rôznofarebné listy a pohľady do korún stromov vytvárajú jeden veľký prírodný kaleidoskop. Len škoda, že z neho dosť rýchlo rozbolí krk.

Krátko po Čepúškach nasleduje prírodná rezervácia Kulháň a chránený areál Okšovské duby, ktorých predmet ochrany je mi jasnejší – ide o ochranu „jednotlivo a v skupinách rastúcich dubov, pozoruhodných vysokým vekom, mohutným vzrastom a estetickým vzhľadom“. To už hej, dubová estetika, to je moje. Miestne chránené bytosti sú naozaj hodné obdivu, sú skutočne staré, skutočne urastené a (ne)skutočne estetické. Hoci som rada, že je dnes krásne slnečno, tu by som sa chcela ocitnúť aj vo chvíľach, keď je hustá hmla a všetko pokrýva srieň.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na viacerých miestach v týchto lokalitách nachádzam aj parádne gaštany, ktorých by sa hlavne v lese za Čepúškami dalo nazbierať za košík. Napchám si do vačkov aspoň symbolických sedem kusov a snažím sa viac nepozerať ani na zem, ani do korún stromov, inak by som sa z jesennej lesnej krásy do večera nevymotala.

Diviačie bučiny

Nie, diviačie bučiny nie je názov ďalšieho chráneného územia. Takto som sama pre seba pomenovala bukové lesy, ktoré ma po obedovej pauze strávenej za Okšovskými dubmi doviedli až na záver prvého dňa – na vrchol Panskej Javoriny. Oficiálny názov doliny, ktorou vedie modrá značka, znie Jelenia dolina a tunajšie zákutia mi pripomínajú miesta, na akých sa mi niekedy darí stretávať diviaky. Ani tunajší obyvatelia nezaháľajú a z húštin každú chvíľu niečo fukoce. Nakoniec sa však neukázal nikto a pravá totožnosť mojich spoločníkov zostáva utajená.

Výstup od osady Kulháň je pomerne jednotvárny, približne dve a pol hodiny šliapania lesom s výživným prevýšením 630 m. Rozptýlením je mi vynovené značenie. Všetky smerovníky, vrátane úplne prvého v Prašiciach, sa priam ligocú novotou a na každom, ktorý súvisí s modrou značkou, hrdo svieti rok 2019. Našla som aj vyslúžilca z roku 1981, ktorý udáva podstatne štedrejšie časy ako smerovníky z roku 2019. Očividne aj turistické značky držia trend so „zrýchľujúcou sa“ dobou.

Večerné dumy inovecké

Oddychových miest počas posledných dvoch hodín cesty nie je veľa. Podvečernú prestávku si doprajem až neďaleko Panskej Javoriny, na lúke s posedom v blízkosti kopca so sympatickou nadmorskou výškou 777 m s názvom Hrozenikov stok. Je tu príjemne, tichúčko, slnko ešte stále hreje, a tak môžem znovu rozjímať nad jesennou prírodou a dnešným nádherným dňom. Vzhľadom na priaznivý medzičas si dokonca dovolím natiahnuť sa do trávy a trochu podriemať.

Ani netuším, aký múdry je tento čin. Pri príchode na vrchol Panskej Javoriny totiž zažívam menší šok – kde sa vzali, tu sa vzali, vietor a mraky. Záhadná oblačnosť sa našťastie rozfúkala a rovnako rýchlo, ako sa z ničoho nič zjavila, aj zmizla. Poriadne nepríjemný vietor zostáva naďalej. V predpovedi bolo ešte včera písané (a už dlhšiu dobu predpovedané) bezvetrie. Na rozhľadni sa mi podarí lapiť trochu signálu. Hľadím na údaje a neverím vlastným očiam. Dnešná noc? Vietor. Riadny. Nepretržite. Skvelé.

Morálka klesá a chvíľu vážne rozmýšľam nad tým, že sa odpracem na neďalekú útulňu Izba. Už teraz je kvôli veternému počasiu slušná zima, ktovie, čo bude v noci... Ale keď si predstavím nočnú oblohu a ranné slnko (a myši a pavúky na útulni), je rozhodnuté. Čas do západu slnka si krátim zbieraním dreva. Nebudem ho potrebovať, ale činnosť príjemne zahreje a privedie na iné myšlienky. Pohľad na nanosenú kôpku ma vyslovene poteší. Fajn, zostáva len pokochať sa večernou oblohou, uvariť si a zaliezť do spacáka.

Nočné dumy inovecké

Noci sú v tomto období poriadne dlhé. Zo začiatku sa preto ani nepokúšam o spánok a pozorujem hviezdy. Čistá krása. A padajú, akoby bola druhá polovica augusta, takže si môžem pripraviť množstvo želaní. Postupne sa všetky želania obmedzili na dve – nerušený spánok a príchod rána. Prvé sa mi nesplnilo. Budí ma všeličo. Streľba z poľovačky, štekanie srncov a, samozrejme, nekonečné šuchoty nočného lesa. Zakaždým si zopakujem mantru „myš alebo jež alebo líška“ a spím ďalej, resp. pokúšam sa spať, lebo miestami mi nie je všetko jedno.

Pri jednom prebudení si všimnem, že Veľký voz (jediné súhvezdie, ktoré viem nájsť) je vykrútený na úplne inú stranu ako večer. Takže ráno už nebude ďaleko a druhé želanie sa pomaly plní. Pokúšam sa vypozorovať moment, keď svetielka Veľkého voza zmiznú z oblohy, ale je to ako so západom či východom slnka. Človek síce vidí, že sa niečo mení, ale pohyb je nespozorovateľný. Iba ich zrazu niet.

Ukazuje sa, že najťažším nebolo prečkať studenú noc, ale odhodlať sa na rozopnutie spacáku. Takmer kvôli tomu zmeškám spomínaný východ slnka. Na poslednú chvíľu stíham vyliezť, ale vyhriaty spacák putuje so mnou na rozhľadňu, kde mi výborne nahrádza zimnú bundu. Aspoň sa vo víchre dobre prevetrá a vysuší. Horšie je, že „prevetraná“ zostávam aj ja. Slnko akoby vôbec nehrialo, nepomohli ani teplé raňajky. Kým zo mňa ľadový vietor vyfúka všetok život, dávam sa na ústup do doliny. Plán na druhý deň som nemala, ale rozhodnem sa sledovať zelenú značku, idúcu z vrcholu okolo pamätníka SNP a údolím potoka Železnica až na Duchonku.

Tam, kde líšky...

...dávajú dobré ráno. Na zelenej značke to platí doslovne. Prvými väčšími živými tvormi, ktoré od včera stretávam, sú naozaj líšky. Najprv sú to dve tmavšie klbká vo vyšších polohách lesa, tie sa mi však rýchlo strácajú z dohľadu. Väčšie šťastie mám v údolí pri potoku. Zrejme vďaka žblnkotaniu vody ma hrdzavá krásavica (alebo krásavec?) vôbec nevníma.

Pôvabne cupká po opačnom brehu, ňuchá pod lístím, občas sa napije. Nejaký čas kráčame rovnakým smerom po prúde potoka, až kým si ma nevšimne. Posadí sa, hľadí a zrejme sa pokúša uhádnuť, čo som zač. Predpokladám, že sa jej úspešne podarilo zaradiť ma do druhu ľudského, lebo po chvíli vyskočí a začne sa obzerať na všetky strany po najľahšej možnosti úniku. Radšej sa rýchlo poberám preč, aby som ryšavú lesnú vílu nestresovala.

Na Duchonke vymýšľam ďalšiu stratégiu postupu. Času mám dosť a z neďalekého Podhradia mi ide celkom príjemný podvečerný spoj domov, takže by som nemusela svoju vymrznutú telesnú schránku trápiť ďalšou romantikou pod hviezdami. Žltá značka križuje dolinu potoka Slivnica. Prudký zostup, prudký výstup, a po necelej hodinke prichádzam do Podhradia.

Záver v Podhradí

Na hrad mieria viaceré početné skupinky. Hoci sa im nečudujem – je naozaj veľmi pekný, dnes ho obchádzam. V minulosti som si ho viackrát vychutnala aj osamote, preto idem radšej vegetovať za dedinu pod lyžiarske vleky. Keď čas pokročí, vraciam sa do Podhradia. Podarí sa mi nájsť miesto, z ktorého vidno Panskú Javorinu a počas konzumácie zvyškov z batohu (ej, kombinácie typov potravín v závere túry vždy stoja za to) sa spokojne kochám a premietam si v hlave posledných 24 hodín. Dobre bolo.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek