Severná časť Považského Inovca
Túra

Jeseň na Panskej Javorine

23. 12. 2019
Považský Inovec vnímam ako svoje domovské pohorie. Aj keď jeho vrcholce nevidím priamo z okna tak ako Veľkú Javorinu (Biele Karpaty) alebo Čachtické Karpaty (Malé Karpaty), vždy je nablízku. Po dôkladnom prieskume javorinských a čachticko-karpatských končín preto moje kroky často smerujú práve do Inovca. Jedinou oblasťou, kam som do jesene 2019 nezavítala, je východná (topoľčianska) strana Panskej Javoriny, čo som sa rozhodla napraviť opísanou neskorooktóbrovou dvojdňovkou.

Ranná idyla: Prašice a Nemečky

Autobus opúšťam uprostred obce Prašice. Je slnkom zaliate piatkové ráno, miestny rozhlas sa ozýva široko-ďaleko a trhovníci rozkladajú svoje stánky. Naozaj je rok 2019? Idylka pokračuje aj za obcou, kde sa spoza brezovej aleje vynárajú prvé inovecké kopce. Z tejto strany viem spoľahlivo identifikovať iba Topoľčiansky hrad s dedinkou Podhradie.

Lesy okolo Duchonky sú krásne farebné, asfalt však prvýkrát opúšťam až po rázcestí prakticky nazvanom „Odbočka do Nemečiek“, teda na žltej značke k vodnej nádrži Nemečky. Pri vode je pohoda, ticho, sem-tam sa objaví rybár a na hladine sa zrkadlia farebné chrbty Inovca. Dokonalý odraz narúšajú len družné kačacie páriky. Pri brehu si konečne doprajem poriadne raňajky a potom sa lesom vraciam rovnakou cestou späť na modrú značku, nech ju mám pekne „komplet“.

Dubová estetika: Čepúšky, Kulháň a Okšovské duby

Hoci návrat na modrú značku znamená návrat na asfalt, neľutujem. Mám pred sebou hneď tri zaujímavé chránené územia. Prvým je prírodná rezervácia Čepúšky, kde je predmetom ochrany „bezkolencový brezovo-dubový les nadväzujúci na kyslý dubový les“. Netuším, o čo ide, ale rozhodne som fanúšikom dubových lesov. Mám preto dôvod na radosť. Slnko presvitá cez rôznofarebné listy a pohľady do korún stromov vytvárajú jeden veľký prírodný kaleidoskop. Len škoda, že z neho dosť rýchlo rozbolí krk.

Krátko po Čepúškach nasleduje prírodná rezervácia Kulháň a chránený areál Okšovské duby, ktorých predmet ochrany je mi jasnejší – ide o ochranu „jednotlivo a v skupinách rastúcich dubov, pozoruhodných vysokým vekom, mohutným vzrastom a estetickým vzhľadom“. To už hej, dubová estetika, to je moje. Miestne chránené bytosti sú naozaj hodné obdivu, sú skutočne staré, skutočne urastené a (ne)skutočne estetické. Hoci som rada, že je dnes krásne slnečno, tu by som sa chcela ocitnúť aj vo chvíľach, keď je hustá hmla a všetko pokrýva srieň.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Na viacerých miestach v týchto lokalitách nachádzam aj parádne gaštany, ktorých by sa hlavne v lese za Čepúškami dalo nazbierať za košík. Napchám si do vačkov aspoň symbolických sedem kusov a snažím sa viac nepozerať ani na zem, ani do korún stromov, inak by som sa z jesennej lesnej krásy do večera nevymotala.

Diviačie bučiny

Nie, diviačie bučiny nie je názov ďalšieho chráneného územia. Takto som sama pre seba pomenovala bukové lesy, ktoré ma po obedovej pauze strávenej za Okšovskými dubmi doviedli až na záver prvého dňa – na vrchol Panskej Javoriny. Oficiálny názov doliny, ktorou vedie modrá značka, znie Jelenia dolina a tunajšie zákutia mi pripomínajú miesta, na akých sa mi niekedy darí stretávať diviaky. Ani tunajší obyvatelia nezaháľajú a z húštin každú chvíľu niečo fukoce. Nakoniec sa však neukázal nikto a pravá totožnosť mojich spoločníkov zostáva utajená.

Výstup od osady Kulháň je pomerne jednotvárny, približne dve a pol hodiny šliapania lesom s výživným prevýšením 630 m. Rozptýlením je mi vynovené značenie. Všetky smerovníky, vrátane úplne prvého v Prašiciach, sa priam ligocú novotou a na každom, ktorý súvisí s modrou značkou, hrdo svieti rok 2019. Našla som aj vyslúžilca z roku 1981, ktorý udáva podstatne štedrejšie časy ako smerovníky z roku 2019. Očividne aj turistické značky držia trend so „zrýchľujúcou sa“ dobou.

Večerné dumy inovecké

Oddychových miest počas posledných dvoch hodín cesty nie je veľa. Podvečernú prestávku si doprajem až neďaleko Panskej Javoriny, na lúke s posedom v blízkosti kopca so sympatickou nadmorskou výškou 777 m s názvom Hrozenikov stok. Je tu príjemne, tichúčko, slnko ešte stále hreje, a tak môžem znovu rozjímať nad jesennou prírodou a dnešným nádherným dňom. Vzhľadom na priaznivý medzičas si dokonca dovolím natiahnuť sa do trávy a trochu podriemať.

Ani netuším, aký múdry je tento čin. Pri príchode na vrchol Panskej Javoriny totiž zažívam menší šok – kde sa vzali, tu sa vzali, vietor a mraky. Záhadná oblačnosť sa našťastie rozfúkala a rovnako rýchlo, ako sa z ničoho nič zjavila, aj zmizla. Poriadne nepríjemný vietor zostáva naďalej. V predpovedi bolo ešte včera písané (a už dlhšiu dobu predpovedané) bezvetrie. Na rozhľadni sa mi podarí lapiť trochu signálu. Hľadím na údaje a neverím vlastným očiam. Dnešná noc? Vietor. Riadny. Nepretržite. Skvelé.

Morálka klesá a chvíľu vážne rozmýšľam nad tým, že sa odpracem na neďalekú útulňu Izba. Už teraz je kvôli veternému počasiu slušná zima, ktovie, čo bude v noci... Ale keď si predstavím nočnú oblohu a ranné slnko (a myši a pavúky na útulni), je rozhodnuté. Čas do západu slnka si krátim zbieraním dreva. Nebudem ho potrebovať, ale činnosť príjemne zahreje a privedie na iné myšlienky. Pohľad na nanosenú kôpku ma vyslovene poteší. Fajn, zostáva len pokochať sa večernou oblohou, uvariť si a zaliezť do spacáka.

Nočné dumy inovecké

Noci sú v tomto období poriadne dlhé. Zo začiatku sa preto ani nepokúšam o spánok a pozorujem hviezdy. Čistá krása. A padajú, akoby bola druhá polovica augusta, takže si môžem pripraviť množstvo želaní. Postupne sa všetky želania obmedzili na dve – nerušený spánok a príchod rána. Prvé sa mi nesplnilo. Budí ma všeličo. Streľba z poľovačky, štekanie srncov a, samozrejme, nekonečné šuchoty nočného lesa. Zakaždým si zopakujem mantru „myš alebo jež alebo líška“ a spím ďalej, resp. pokúšam sa spať, lebo miestami mi nie je všetko jedno.

Pri jednom prebudení si všimnem, že Veľký voz (jediné súhvezdie, ktoré viem nájsť) je vykrútený na úplne inú stranu ako večer. Takže ráno už nebude ďaleko a druhé želanie sa pomaly plní. Pokúšam sa vypozorovať moment, keď svetielka Veľkého voza zmiznú z oblohy, ale je to ako so západom či východom slnka. Človek síce vidí, že sa niečo mení, ale pohyb je nespozorovateľný. Iba ich zrazu niet.

Ukazuje sa, že najťažším nebolo prečkať studenú noc, ale odhodlať sa na rozopnutie spacáku. Takmer kvôli tomu zmeškám spomínaný východ slnka. Na poslednú chvíľu stíham vyliezť, ale vyhriaty spacák putuje so mnou na rozhľadňu, kde mi výborne nahrádza zimnú bundu. Aspoň sa vo víchre dobre prevetrá a vysuší. Horšie je, že „prevetraná“ zostávam aj ja. Slnko akoby vôbec nehrialo, nepomohli ani teplé raňajky. Kým zo mňa ľadový vietor vyfúka všetok život, dávam sa na ústup do doliny. Plán na druhý deň som nemala, ale rozhodnem sa sledovať zelenú značku, idúcu z vrcholu okolo pamätníka SNP a údolím potoka Železnica až na Duchonku.

Tam, kde líšky...

...dávajú dobré ráno. Na zelenej značke to platí doslovne. Prvými väčšími živými tvormi, ktoré od včera stretávam, sú naozaj líšky. Najprv sú to dve tmavšie klbká vo vyšších polohách lesa, tie sa mi však rýchlo strácajú z dohľadu. Väčšie šťastie mám v údolí pri potoku. Zrejme vďaka žblnkotaniu vody ma hrdzavá krásavica (alebo krásavec?) vôbec nevníma.

Pôvabne cupká po opačnom brehu, ňuchá pod lístím, občas sa napije. Nejaký čas kráčame rovnakým smerom po prúde potoka, až kým si ma nevšimne. Posadí sa, hľadí a zrejme sa pokúša uhádnuť, čo som zač. Predpokladám, že sa jej úspešne podarilo zaradiť ma do druhu ľudského, lebo po chvíli vyskočí a začne sa obzerať na všetky strany po najľahšej možnosti úniku. Radšej sa rýchlo poberám preč, aby som ryšavú lesnú vílu nestresovala.

Na Duchonke vymýšľam ďalšiu stratégiu postupu. Času mám dosť a z neďalekého Podhradia mi ide celkom príjemný podvečerný spoj domov, takže by som nemusela svoju vymrznutú telesnú schránku trápiť ďalšou romantikou pod hviezdami. Žltá značka križuje dolinu potoka Slivnica. Prudký zostup, prudký výstup, a po necelej hodinke prichádzam do Podhradia.

Záver v Podhradí

Na hrad mieria viaceré početné skupinky. Hoci sa im nečudujem – je naozaj veľmi pekný, dnes ho obchádzam. V minulosti som si ho viackrát vychutnala aj osamote, preto idem radšej vegetovať za dedinu pod lyžiarske vleky. Keď čas pokročí, vraciam sa do Podhradia. Podarí sa mi nájsť miesto, z ktorého vidno Panskú Javorinu a počas konzumácie zvyškov z batohu (ej, kombinácie typov potravín v závere túry vždy stoja za to) sa spokojne kochám a premietam si v hlave posledných 24 hodín. Dobre bolo.

Fórum 8 príspevkov
Jeseň na Panskej Javorine 25/12/19 20:52 8 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Jeseň na Panskej Javorine Považský Inovec vnímam ako svoje domovské pohorie. Aj keď jeho vrcholce nevidím priamo z okna tak ako Veľkú Javorinu (Biele Karpaty) alebo Čachtické Karpaty (Malé Karpaty), vždy je nablízku. Po dôkladnom prieskume javorinských a čachticko-karpatských končín preto moje kroky často smerujú práve do Inovca. Jedinou oblasťou, kam som do jesene 2019 nezavítala, je východná (topoľčianska) strana Panskej Javoriny, čo som sa rozhodla napraviť opísanou neskorooktóbrovou dvojdňovkou. 23/12/19 Michaela Truhlíková Považský Inovec
Túra Vysoké Tatry: Záverečná na Svinici Dnes už neviem, ako a kedy vznikol tento nápad, ale za jeho korene považujem svoju prvú väčšiu tatranskú túru z roku 2011, Kriváň. Ku Kriváňu sa postupne pridali ostatné značené štíty, k štítom sedlá, doliny a plesá. Priam to človeka začalo zvádzať k vyjadreniam, ktorými sa občas oháňajú niektorí jedinci. „Tatry? Jáj, tie mám už celé prechodené.“ Áno, prejsť celé Tatry, to by bolo. Ale čo si pod "celými Tatrami" predstaviť? Niekomu na také tvrdenie stačí, že bol jedenkrát na Kriváni, Rysoch a v Priečnom sedle, inému by nestačili ani výstupy na všetky pomenované štíty v každom ročnom období. 10/09/18 Michaela Truhlíková Vysoké a Belianske Tatry
Túra V tatranskej obývačke Prelom jesene a zimy v roku 2015 priniesol do Tatier výnimočnú etapu. Kým veľká časť Slovenska mrzla pod inverznou hmlou, teploty na horách zázračne stúpali. Skromné množstvo októbrového snehu sa postupne roztápalo a na chodníkoch začali znovu prevládať letné podmienky, ibaže s absenciou letných búrok a iných vrtochov počasia. Najvzácnejšie na celej situácii bolo, že nešlo o záležitosť dvoch či troch dní. Jasná obloha sa udržala nepretržite celé dva týždne. Deň za dňom plynul bez jediného mraku a patrila som k šťastlivcom, ktorí si oneskorené tatranské babie leto mohli vychutnať od začiatku až do konca. Za všetky zážitky nech prehovorí spomienka na jednu „údajnú oddychovku“ v Batizovskej doline. 16/06/17 Michaela Truhlíková Vysoké a Belianske Tatry
Najnovšie články na titulke
 
Reportáž Kosili sme Mackov bok, aby sa darilo poniklecom Mnohí z nás chodia na jar obdivovať nápadné fialové poniklece. No nie každý vie, že horské lúky, kde tieto a ďalšie vzácne kvety rastú, vznikli činnosťou človeka stáročia dozadu. A na to, aby prežili, potrebujú ďalej jeho asistenciu. Inak na ich miesto príde tráva, kríky, les. A nemali by sme vlastne nechať prírodu, nech si robí, čo chce, a keď sa o poniklece nepostará sama, nechať ich zmiznúť? Aj tieto otázky sme riešili počas dobrovoľníckej brigády zameranej na kosenie rezervácie Mackov bok pri Slovenskej Ľupči. dnes Soňa Mäkká Reportáže
Túra Zamkovského a Téryho chata zo Smokovca Opäť sa po čase dostávam do Vysokých Tatier, aby som spoznal ďalšie tatranské chaty v našich veľhorách. Trocha vysokohorskej turistiky nezaškodí, aj keď to nebude niekde na vrchole tatranského štítu. Veď aj tatranské doliny majú svoje nezabudnuteľné čaro strávené na chodníku. Zároveň obohatí turistu o krásu tatranských vrcholov počas prechodu dolinou k niektorej horskej chate. Veď niektoré sú aj v nadmorských výškach nad 2000 metrov, takou je známa "Térynka". Scenéria skalnatých vrcholov po oboch stranách dolín len dodá šľahačku s čerešničkou na torte. včera Marián Jaššo Vysoké a Belianske Tatry
Búda Zrub Zalámaná pod Mošnickým sedlom Málo známe východoslovenské pohorie Slanské vrchy ponúka viacdňovú hrebeňovú turistiku, ale napriek tejto možnosti, nie je tam ani jedna vyhlásená či aspoň neoficiálna útulňa. Jednou neoficiálnou by však mohol byť zrub Zalámaná pod Mošnickým sedlom. 24/10/20 Henrich Tomáš Slanské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Jeseň na Panskej Javorine 25/12/19 20:52 8 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Považský Inovec

  • Počet dní
    • 2

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 943 m n. m. – Panská Javorina

    • min: 240 m n. m. – Prašice

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1185 m

    • klesanie: 1005 m

  • Vzdialenosť
    • 37 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • jeseň

  • Dátum túry
    • 2019

  • Štart trasy
    • šírka: 48.6405 ° SŠ
      dĺžka: 18.1093 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.6595 ° SŠ
      dĺžka: 18.0541 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.71155 ° SŠ
      dĺžka: 18.01299 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • bivak na Panskej Javorine

  • Voda
    • prameň Bystrého potoka, prameň Hubertka,

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Topoľčany (vlak, bus) - Nemečky (bus)
      Podhradie (bus) - Topoľčany (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.33 (0.51)