Gonzenwaldom na planinu Palfries

V pondelňajšie ráno nastupujem na trasu od železničnej stanice v obci Mels. Miestnou časťou Heiligkreuz, čiastočne vinohradníckym náučným chodníkom som vystúpil až ku križovatke turistických ciest pod hranicou lesa. Náučná tabuľa zobrazuje historický spôsob dopravy železnej rudy z hornatých polôh do doliny pomocou, nazvem to - krňačiek. V masíve hory sa ťažila ruda až do nedávnych dôb. Jedna z ciest smeruje stúpaním šikmo strmým svahom k samotovo osídlenej lúčnatej oblasti Oberprod nad Sargansom. Napájam sa tu na chodník vedúci od hradu ku kaplnke Erzbildkapelle. Tá už je skrytá v lese, voľne prístupná k návšteve a prípadnému rozjímaniu. Potiahnem lanom a rozozvučím nakrátko zvon. Od tohto miesta budem vstupovať už do pre mňa neznámeho terénu.

Chodníky sú tu dobre značené, len treba kráčať správnym. Nápis na smerovníku definuje smer na Gonzen ako cestu cez rebríky, vhodnú len pre návštevníkov netrpiacich závratmi a na vlastnú zodpovednosť. Veď uvidím. Zatiaľ je to niekoľko serpentín v zdravom lesnom poraste Gonzenwaldu. Za zmienku stojí pitná voda privedená ku kraju chodníka a akási útulňa pre lesných robotníkov. Je otvorená, tak si ju prezriem. Kachle a poschodové palandy. Veľmi vhodné miesto na prenocovanie. Len vyše hodiny od možných nástupných priestorov. Po poslednej zmene smeru kráčam traverzom popod skalnú stenu. Vlastne idem oceľovým lanom isteným chodníkom až k rebríkom na kraji skalného úseku. Z tejto polohy sa mi otvárajú prvé výhľady k masívu Pizolu nad údolím Weisstannen. Aj pohľad hore na skoro kolmú skalu je impozantný. Rebríkmi prekonám skalnú hranu. Aby nebola dĺžka rebríka príliš veľká, je riešený s prestupom na umelej plošinke. Nemal som dojem, že by to bolo až tak náročné, ako predpovedalo varovanie.

Palfries

Po krátkom stúpaní lesom šikmo traverzujem svahom okolo uzamknutých horských chát peknými lúkami. Po prekonaní plytkého potôčika sa chodník pripája na cestu umožňujúcu doprave prístup na pastiersky využívanú planinu Palfries. Otvorený charakter krajiny umožňuje výhľad do údolia Rýnu. Tvorí tu hranicu Švajčiarska s Lichtenštajnskom, ktoré môžem vidieť z jedného konca na druhý aj s hlavným mestom Vaduz. No zaujímavý pohľad je aj vpred. Spoza svahu sa začínajú vynárať siluety skalnatých štítov hrebeňa, uzatvárajúcich jednu stranu planiny. Niečo veľmi pripomínajúce Dolomity. Aspoň podľa fotiek, nikdy som tam nebol. Vidím po okolí niekoľko salašov s roztrúsenými skupinkami pasúceho sa dobytka. V ohrade pri hospodárskych budovách, okolo ktorých prechádzam, v zemi ryjú aj ošípané. Aj vedľajšie produkty vzniknuté pri spracovaní mlieka na syr treba zužitkovať. Cesta ma priviedla až pod akési sedielko na rozsiahlych pasienkoch s turistickým smerovníkom.

Gonzen

Očakáva ma vrcholný moment dnešného putovania, vlastné zdolanie Gonzenu. Z polohy dosiahnutého sedla je to len nevýrazný kopec nad krajom pasienkov. Čaká ma len 250 výškových metrov slepou odbočkou turistického chodníka. Tabuľka informuje o potrebnej trištvrte hodinke k dosiahnutiu cieľa. Z hrany hrebienka nad neschodným klesaním do údolia Seezu sa mi predstavilo údolie Weisstannenu pod Pizolom v plnej kráse. Skúšam aj fotiť s pasúcim sa koníkom v popredí. Záver stúpania po opustení pastvín vedie horským terénom s lesíkmi s prevládajúcou kosodrevinou. Terén asi neumožnil pastvu, a tak ostal uchovaný pred zmenou na trávnatý hospodársky využiteľný priestor. Charakter svahov bol dôvodom pre osadenie drevených protilavínových zábran.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Je štvrťhodinka pred jedenástou, keď dosahujem hlavný bod dnešný programu. Trvalo mi to necelé štyri hodiny. Samotný rovinatý vrchol je holý, osadený dreveným krížom, v poloblúku s kolmo klesajúcou skalnou stenou. Nie som tu sám, zdravím sa so starším vitálnym švajčiarskym dôchodcom. Má teda cez sedemdesiat, sedí na kraji vrcholovej plošiny nad údolím riečky Seez a kochá sa pohľadmi do okolia ako ja. Výhľady sú teda famózne. Z viac ako polovice sa vrchol skoro kolmo zvažuje do údolí. Tie tu tvoria tvar písmena Y. Goncen je nad spojnicou ramien. Jedným ramenom a nôžkou sa vinie stuha regulovaného toku Rýna strácajúca sa kdesi pred mestom Chur. Jasne vidím Maienfeld s Bad Ragazom, navštevované turistami ako miesto spojené s literárnou postavou Heidi. Všetkými ramenami idú diaľnice s križovatkou dopravných tepien tesne za Sargansom dole.

Nižší skalnatý útvar pri obci Balzers pôsobí dojmom veľkej ľadovcovej kryhy. Ukážka sily vrásniacej Alpy. Najvyšší bod na okolí, Pizol (2844), má charakter širokej oblej hory. Samotný vrchol je skrytý v oblačnosti. Vtedy som ešte netušil, že oblasť pod ním bude mojím nasledujúcim turistickým činom, zvečneným v článku Glarnské Alpy - okolo jazier pod Pizolom. Obec Mels pod výraznou dolinou s osadou Weinstannen mám ako na dlani. Konečná miestnej dopravy v tejto osade sa mi stala v nasledujúcich rokoch východiskom taktiež opísaných túr do troch smerov:

• Glarnské Alpy - k Spitzmeilenhütte,
• Glarnské Alpy - k St. Martin cez Heidelpass,
• Glarnské Alpy - okolo Sardony.

Z jazera Walensee v druhom ramene ypsilonu, kde sa vlieva riečka Seez, vidím len kúsok. Mimo plochých údolí v dohľade sú len hory s lesíkmi a pasienkami v nedohľadnej miere. Spätný pohľad zas ukazuje rozsiahle pastviny planiny so zubatými štítmi až v diaľke končiaceho hrebeňa. Niečo také som ešte nevidel. Je to môj prvý dotyk s rozsiahlym alpským priestorom.

Planinou Palfries

Zostupujem späť po známom chodníku ku smerovníku na ceste. Koník opäť zaujme postoj zvádzajúci k foteniu. Neodolám. Fotogenické miesto. Kráčam zvlnenou planinou pomerne kvalitnou cestou. Pasienky, lesíky, pasúci sa dobytok, rozhodené budovy salašov a chát na šikmej plošine padajúcej na kraji ľavej strany skoro kolmo do údolia. Jeho dno nevidím, tak ako z doliny nevidno to, kade teraz kráčam. Je skryté za hranou skalných stien. Pravú stranu lemujú spomínané skalnaté bezlesné štíty. Cestu opúšťam až za funkčnou horskou chatou Berghaus Palfries. Chodník postupne naberá výšku, no nemám dojem extrémnej námahy. Privádza ma medzi pasúcimi sa kravičkami postupne až k úpätiu skalných brál. Ani si neuvedomím a ocitám sa na turistickej križovatke vo výške 1900 metrov. Vpravo sa odbočuje proti skalným stenám. Smer Alvier. Vtedy som nechápal, kade a kam to vedie. Neskôr som tento smer absolvoval. Pripomeniem článok Appenzellské Alpy – výstup na Alvier. Z tohto miesta môžem pozorovať dianie na pastvinách s občasnými skupinkami ihličnanov. Vľavo obzor končí teraz výraznejšou siluetou Gonzenu, vpravo je znovu vidieť jazero Walensee s hrebeňom Churfirsten.

Pokračujem miernym klesaním divokejším, bohatšie skalami pokrytým terénom. Na križovatke chodníkov sa snažím pokračovať tak, aby som na držal čo najviac pri úpätí hôr. Chvíľu kráčam aj chránenou oblasťou. Tu sa nespása porast a o to je flóra bohatšia. Po prekročení horského potôčka ďalej kráčam po ceste spájajúcej Alp Malun s civilizáciou. Je tu skupina rozsiahlejších murovaných budov. Ponúkajú na predaj jogurty a syr. Okrem doplnenia vody v napájadle sa nezastavujem. Ako pokračujem makadamovou tepnou viac zalesneným terénom, k ceste sa pripájajú odbočky a jej kvalita sa zlepšuje. Prichádza čas, aby som začal ústupovú operáciu.

Návrat

Tok vody s názvom Berschnenbach si v skalnej stene prerazil cestu do údolia širším prielomom. Priestor využíva bočnou stranou serpentínami asfaltová cesta z obce Berschis, ležiacej neďaleko železničnej stanice Flums. Využívajú ju aj návštevníci horskej chaty Kurhaus Sennis. Ešte pred jej dosiahnutím mením smer vľavo a asfaltom prudko znižujem výšku. Obmedzené výhľady mi umožnia občas si vychutnať scenérie v oblasti Walensee a v kopcoch nad obcou Flums zaregistrovať siluetu zvláštneho útvaru. Podľa mapy som ho následne identifikoval ako Spitzmeilen. Popis môjho putovania k jeho úpätiu bol uverejnený v článku Glarnské Alpy – ku Spitzmeilenhütte. Prekvapuje ma tiež oblasť rozptýleného, ale rozsiahleho osídlenia Flumsembergu na protiľahlom svahu. V nasledujúcom období bol východzím miestom tiež opísaného putovania k plesu Murgsee (Glarnské Alpy – k Murgsee). Občas sa vyhýbam autám zdolávajúcim stúpanie či klesanie. Po niekoľkých prudkých zátačkách ma to prestáva baviť a odbočím vľavo na značenú trasu, vedúcu na cestu s prírodnejším povrchom. Mala by ma priviesť okolo samôt na lúčnatej plošine vo svahu klesaním lesnatou oblasťou priamejšie až pred obec Mels.

Ochudobním sa tým o dva zaujímavé body na pôvodnej trase. Wasserfall Berschis – 46 metrov vysoký pekný vodopád skrytý v lese nad obcou Berschis. Druhý bod bol v rovnakom katastri neprehliadnuteľný pradávny kostolík na skale nad cestou medzi Sargansom a Walenstadtom, Kapelle St. Georgen. Pradávne mýtické miesto osídlené od keltských čias, cez starovekú rímsku stanicu po ranostredoveký kláštor. Ako zaujímavosť sa uvádza kozub v kaplnke, liečiaci ataky migrény. Osobne som však o nič neprišiel, lebo obe miesta som v nasledujúcich rokoch viackrát navštívil. K obom možno peši doraziť do pol hodiny od centra obce.

Klesám lesnými cestami až k plochému dnu údolia. Dosahujem ho pri štôlni, čo slúžila na ťažbu železnej rudy. Nevyužívané útroby hory umožnili vznik asi štýlovej reštaurácie. Neposúdil som, v pondelok je mimo prevádzky. Nasleduje len presun chodníkom vedľa cesty a dosiahnem východiskový bod po šiestej hodine večer. Aj staničná reštaurácia je dnes zatvorená. Záverečné pivo nebude.

Zhrnutie

Bol to môj prvý turistický počin v týchto končinách, trvajúci vyše 11 hodín. Nezdolal som nič grandiózne, ale otvoril som si obzory pre ďalšie spoznávanie Sargasenlandu, či ako sa aj trošku reklamne nazýva Ferienland Heidiland. Sejba priniesla bohatú úrodu aj v podobe série mojich príspevkov z regiónu na Hikingu. Paradoxne, popis prvej túry je inventúrou všetkých nasledujúcich, vykonaných v týchto končinách počas jednej etapy môjho života. Dalo by sa tam absolvovať ešte toho viac. Uvidím, čo mi osud nadelí.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek