Doštianka a Panská hoľa nad Liptovskou Tepličkou

Liptovská Teplička – sedlo pod Doštiankou – Doštianka – sedlo pod Doštiankou – Panská hoľa – Liptovská Teplička (trasa)

Doštianka (1235 m) predstavuje vyvýšeninu na severnej strane hrebeňa Panskej hole. Vyberieme sa sem v lete, výhľady budú oparom značne limitované, ale na druhej strane, budeme odmenení ochutnávkou drobného lesného ovocia.

Na dnešný deň sme si naordinovali oddychovú prechádzku. Vyrážame z konečnej autobusu. Na západný koniec obce nás doprevádza modrá značka. Zastavujeme sa pri prameni potôčika s umelým jazierkom. Sú tu dve tabule. Dozvedáme sa čo-to o histórii obce a spôsobe tunajšieho živobytia. Pradávno sa ľudia usadili, pri “teplom” nezamŕzajúcom potoku Teplica / Teplička a energiu vody využívali na uľahčenie práce či už v mlynoch, na píle (v gátri), vo foluši (valche) a pri splavovaní dreva pred príchodom považskej lesnej úzkokoľajky.

Oproti je penzión, veľkosťou skôr hotel. Už vieme, kde sa pri návrate zastavíme. Smerujeme k lyžiarskemu areálu Liptovská Teplička. Modrá nás nekompromisne tlačí do kopca kolmo na vrstevnice. Mančaft začína protestovať, je počuť reklamácie typu “vraj oddychová túra...” a podobne. No nič, na horskú poľanu sa musíme nejako dostať, potom to už bude malina. Ideme po okraji lúky, respektíve rigolom. V polovici stúpania nás míňajú oproti schádzajúci Rómovia. Ženy s deťmi si z hory nesú kýble plné brusníc a najmä čučoriedok.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Sedlo pod Doštiankou (1160 m), Doštianka (1235 m)

Napokon sme hore. Prichádzame k smerovníku. Okrem iného nám ukazuje smer na Doštianky, ovčín nad Vikartovcami. Opäť je tu tabuľa. Venuje sa Národnému parku Nízke Tatry. Čítame, že sme na rozhraní NP Nízke Tatry a Tatranského NP. Plocha chotára Liptovskej Tepličky patrí medzi osem najväčších na Slovensku.

Poľana je rozľahlá, horný či dolný koniec ani nie je vidno. Za plahočenie máme odmenu vo forme výhľadov na Tatry, Kozie chrbty, Nízke Tatry s “orientačným majákom”. Vzhľadom na nízku dohľadnosť je najpútavejší pohľad na malebnú, pod kopcami učupenú dedinku s menom Liptovská Teplička.

Vydávame sa po žltej na sever. Lúka je kosená, neďaleko nás prechádza stádo dobytka. Z času na čas sa zohneme, aby sme si v sparne dožičili osviežujúcu odmenu čučoriedok alebo brusníc. Ani sa nenazdáme a stojíme na terénnej vlne menom Doštianka (1235 m, v nárečí Došťanka / Doščanka). Ako-tak z oparu vystupujú tatranské končiare, ale na fotenie treba prísť v iné ročné obdobie, napríklad na jar. Vraciame sa rovnakou cestou do sedla.

Panská hoľa

Neďaleko smerovníka Sedlo pod Doštiankou, pri božích mukách v tieni stromov si doprajeme oddych. Napokon vyrážame na juh do mierneho stúpania smer Smrečiny (1365 m). Po ľavej ruke máme vrcholový koniec zjazdovky. Hoľa pôsobí ako keby sme sa preniesli do rozprávky. Trávu kde-tu striedajú kopce čučoriedok, brusníc a vresu. Za chrbtom Tatry, pred nami Kráľova hoľa. Míňame zopár rozpadávajúcich sa kolíb a luxusný poľovnícky posed. Nakoniec nachádzame moderný salaš s maringotkami. Nasleduje príkre stúpanie a stojíme pri smerovníku na Panskej holi. Výhľad je takmer celý zarastený, len kúsok z Kráľovohoľského hrebeňa je vidno.

Pri návrate pred salašom prechádzame na širokú zvážnicu, ktorá sa časom mení na asfaltovú cestu. Po chvíli stojíme v Liptovskej Tepličke pred spomínaným penziónom, kde sa nám darí doplniť si tekutiny a minutú energiu. Prechádzku zaraďujeme do pomyselného zoznamu nádherných výhľadov na Tatry a okolie ako napríklad Gubalówku v poľskom Podhalí.

Z Vikartoviec cez Doštianky do Liptovskej Tepličky

Vikartovce – Doštianky, ovčín – lúky Doštianka – sedlo Záploty – Liptovská Teplička (trasa)

Cieľom sa bude dostať k začiatku dvoch asi 4,5 km dlhých zvažujúcich sa polian na predĺženom chrbte Čertovice (1428 m). Tentokrát sa sem vydáme v jesennom počasí s očakávaním výhľadov.

Začíname pred kostolom vo Vikartovciach. Sledujeme kde-tu nakreslenú zelenú značku. Na konci dediny, tak ako v Liptovskej Tepličke, sú umiestnené stodoly. Tieto však vyzerajú byť v horšom stave. Pred budovami poľnohospodárskej spoločnosti zatáčame asfaltkou do lesa. Stúpanie značí prísľub výhľadov. Čoskoro nachádzame vjazd na lúku. Mančaft okamžite vyráža týmto smerom. Výhľad je povzbudzujúci. Pred nami pod hrebeňom Kozích chrbtov sú učupené Vikartovce. V diaľke vykúkajú končiare Vysokých Tatier. Naberáme ďalej výškové metre. Na konci lesa sme na prašnej poľnej ceste. Obrovská lúka pod nami a nad nami otvára ešte širšie obzory od Západných po Vysoké Tatry.

Hľadáme značku, inštinktívne chceme ísť lúkou, ale značka nás posiela do doliny potoka Červenec. Tu trpíme pohľadmi na holé holiny zarastené vysočiznými steblami tráv. Vracať sa už nebudeme, ale nabudúce zelenú necháme plynúť a od stavieb poľnohospodárskej spoločnosti pôjdeme priamo po “družstevnej” ceste až k Doštiankam. Mapa prezrádza, že by to malo byť mimo OP NP. Ale nepredbiehajme a vráťme sa späť k značkovanému chodníku. Stúpanie je malé, medzi holinou pri spätnom pohľade sa ukazuje Lomnický štít.

Nakoniec vchádzame do lesa. Ideme v miestach s celodenným tieňom, zem je pokrytá inovaťou. Zastavujeme sa pri studničke. Opodiaľ v novom altánku si usrkávame z čaju. Nasleduje príkre naberanie výšky a už vidíme smerovník Doštianky, ovčín. Je tu drevená stavba pripomínajúca senník.

Je poobedie a keďže sa pred niekoľkými dňami posúval čas, stmieva sa skoro a tak ideme len “omrknúť” lúku na východ od nás. Ešte kúsok stúpame zelenou. Poľana Doštianky (nárečovo Deščanky) je rozsiahla, vyšný koniec je za južným horizontom. Na severozápadnom konci je akási relatívne veľká chata. No najviac upútava výhľad na celé Vysoké Tatry. Napokon sa poberáme späť k rázcestiu.

Až do Liptovskej Tepličky budeme nasledovať modrú. Po pár metroch vychádzame z lesa na druhú lúku. V podstate sme na rovnakej, len v strede v smere sever-juh, je oddelená úzkym pásom lesa, akoby vetrolamom. Na južnom konci sa spájajú, a tým pádom sa dá spraviť okruh po jej okraji, ktorý by mal byť hranicou OP NP. Škoda časovej tiesne, okruh prejdeme niekedy nabudúce.

Pokým sa deti hrajú na luxusnom posede, kráčam lúkou a snažím sa zachytiť jej okraj s červenými smrekmi (smrekovec opadavý) s pozadím Západných a Vysokých Tatier. Po pravej strane prichádza spomínaná „družstevná“ cesta. Nás modrá posiela vľavo. Prudko klesáme úvozom, zem je premočená kde-tu pretekajúcim potokom a pokrytá inovaťou. Oproti nám vidieť Doštianku nad Liptovskou Tepličkou. Po chvíli sme v Ždiarskej doline.

Pokračujeme cez mokrade Čierneho váhu. Miesto už poznáme z dávnejšej návštevy NCH Liptovská Teplička. Pomedzi polia okolo Matejovho prameňa prichádzame do sedla Záploty. S končiacim dňom si vychutnávame meniace sa farby krajiny. Pred nami je Kriváň, za nami hora Brdárová (1107 m), ktorou sme schádzali, Ždiarska dolina s prevaľujúcou sa oblačnosťou okolo vysielača na Kráľovej holi. Užívame si výhľady na terasové políčka Nového dielu zaliate zapadajúcim slnkom. V humnách Liptovskej Tepličky je prítmie a pobehnutie na autobus nám definitívne ukončuje našu prechádzku.

Podaktorí, vyčerpaní chladom, začínajú driemať. Snívam o tom, že až raz výhľady z Kozieho kameňa zarastú obnoveným lesom, tak pôjdeme v zime sem na obe Doštianky.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek