Príbeh

Strata ferratového panictva

31.12.19
„Vlado, tak som dala svoju prvú ferratu!“ - zaštebotala mi susedka pri našom stretnutí. Som veľký ješiťák, ako každý chlap, a zasiahlo ma to. Tento oznam mi spravil jazvu na mojom srdci. Tvár mi od závisti zbledla, následne sa na nej vystriedala celá paleta dúhových farieb. Preglgol som slinu horkú ako blen. Vkĺzla do môjho vnútra, bolestivo zasiahla a rozžeravila otvorenú ranu mojej ješitnosti.

„To už budem navždy druhý!!!“ – teda len v našom uličnom zoskupení. „Preboha, druhý???“ – zamyslel som sa. Čo keď ma zajtra osloví tretí sused a pochváli sa svojím úspechom na zdolaní svojej prvej zaistenej cesty. To by už bola neskutočná sila. Musel som zabrániť tomu, aby moja tvár hrala 16.8-miliónovými odtieňmi farieb ako niekde na 4K monitore.

Prikroč k akcii, Vlado! Toto nemôžeš nechať len tak.

Lenže ferrata alebo klettersteig, to vôbec nebola moja šálka kávy. O zdolávaní ferát som vedel len pár vyčítaných informácií z internetu. Je na to dobrá, samozrejme, moja obľúbená stránka hiking.sk. Ale už len pri pohľade na fotky zdatného ferratistu Martina a jeho úspechy sa podo mnou podlamovali kolená. A to nehovorím o mojich snoch, v ktorých sa zobudím pred dopadom na zem alebo pri hompáľaní sa na prichytenom lane. Hmm, to bude ťažký oriešok. Niečo s tým ale musím spraviť.

NECHCEM BYŤ TRETÍ!!! Na našej ulici.

Pomohla rodina. Teda mladšia časť nášho rodinného zoskupenia. Manžel môjho krstňaťa zdoláva ferraty už dávnejšie. Neváhal som ani chvíľu a spýtal som sa: „Neprešiel by si so mnou nejakú maličkú, ľahučkú ferratku, aby som sa niečo priučil?“

Kladná odpoveď ma veľmi potešila. V tej chvíli som neriešil svoje fóbie z výšky, stratu svojej mrštnosti aj neohybnosti tela z dôvodu objemnejšieho vzhľadu alebo aj staršieho veku.

Kde vziať výbavu?

Chcel som to len vyskúšať. Čo keď to bude jediná zaistená cesta v mojom živote. Možno budem mať taký stres, že ma tam už nikto nedostane. A načo mi bude prilba. Veď sa možno ani nehodí na motorku alebo lyžovanie. To je jasné – móda je móda a ja nebudem pri lyžovaní nosiť prilbu na zaistenú cestu. Veď všetkým okolitým lyžiarom budem pripadať ako šiši.

No nič – našiel som riešenie. Požičovňa. Prvá moja otázka ale bola:

„Udrží ma to???“

Skúmavý pohľad prenajímateľa výbavy ma po chvíli uvažovania utešil, že áno.

„Ale možno by ste si nemali so sebou brať ťažký batoh.“

Bolo mi odporučené. Takéto odporúčania som ale neriešil a z požičovne som odišiel ovešaný výbavou a krásnou otlčenou prilbou.

Ďalší úsek cesty k zdolávaniu prekážky menom ferrata bol vyriešený. Ešte nájsť ferratu, ktorá by vyhovovala môjmu zrušeniu ferratového panictva. Nechal som si poradiť od sprievodcu. Nad Mödlingom v údolí s názvom Hinterbruhl je ľahká výučbová ferrata.

„To zvládneš.“ – bolo mi povedané.

Všetko to tak krásne zapadalo do seba až do chvíle, keď som vystúpil z auta pod ferratkou. Nebola ďaleko od cesty a hneď som zbadal strmé skaly a aj to, do akej výšky sa ťahajú. Tam sa musím vyšplhať? V mojich rokoch, prosím pekne. „Dobre, otoč to a budeš moooožno tretí na ulici.“ – zaznelo z druhej odvážnej strany môjho vnútra.

Moje vnútorné rozpoloženie sprevádzal divoký tlkot srdca. Môj zrak spočinul na vysokých bralách nado mnou a roztlčené srdce sa ocitlo v mojich turistických nohaviciach. Keďže som nemal na sebe ešte úväz alebo aj ypsylonku, tak divoko tlčúce vystrašené srdce zavážilo gate, ktoré sa razom ocitli na zemi pod mojou maličkosťou. Veľmi som nevnímal ochkanie a achkanie okoloidúcich dám rakúskeho pôvodu. Rodinný príslušník ma zachránil. Nikto ma nepoučil o tom, že úväz je dôležitý aj pre tieto situácie. Že chráni aj pred pádom gatí od strachu vytraseného ferratového začiatočníka. Už to viem.

Prešli sme cez cestu a ocitli sme sa pred začiatkom zaistenej cesty. Majú to tam dobre pripravené. Pre začiatočníkov ako som ja tam bola pripravená toaleta, aby sme sa nebodaj nepo... po ceste smerom nahor. Vyprázdnenie je dôležité.

Nahodil som na seba všetky veci dôležité k zaisteniu pobytu na zaistenej trase. Viselo to zo mňa ako salónky visia zo stromčeka. Helmu som musel zo tri-štyrikrát ponaprávať, kým sa mi neplandala na mojej tvrdohlavej gebuli a mohli sme ísť na to.

No poďme! No poďme!! No poďme!!!

„Koľkokrát si to ešte budeš hovoriť, Vlado???“

Nástup je dosť náročný a vyvoláva rešpekt.

Moje ohybné turistické telo bez akéhokoľvek rešpektu sa prilepilo ku skalnej stene. Bol som ako pavúk, istiace laná na ferate mi skôr zavadzali a ja ako prilepený a neskutočne obratný lezec som začal zdolávať strmšiu skalnú stenu. Neprekážala mi výška, ani som sa nezapínal na poistky. Zdola som len počul obdivné mrmlanie prizerajúcich sa nastupujúcich na zaistenú cestu.

Was machst du dort der Profi!!!

Uverili ste mi? Vaša chyba. Takže to – „no poďme“ som si zopakoval ešte párkrát. Ale vyzývavé pohľady detí, ktoré to tiež išli prvýkrát, ma prinútili k činu. Začiatočný úsek sa dal aj obísť, ale to by som sa už fakt na seba nemohol pozrieť. Za dodatočnej podpory môjho parťáka som sa zapol na lano. Asi štyrikrát som sa skúšobne o to oprel. Je to ako u zubára. Chvíľu to trvá, kým otvorí človek hubu. No keď sa už do toho pustí, už to ide. Síce je trošku problém dostať sa s nohami a kolenami cez môj pupok. Aby som dočiahol na ďalší stup, trhlinu alebo puklinu či výbežok v skale.

Dva metre hore, ďalšie tri metre hore a potom mi to už bolo jedno. Začal som sa riadiť radami môjho parťáka a aj keď nie všetko išlo hladko, začalo sa mi to páčiť. Už som nemyslel, čo je za mnou, myslel som na to, čo je predo mnou a čo treba zvládnuť. Zadná niekoľkosekundová minulosť ma totálne nezaujímala. Načo aj. Musel som sa sústrediť na to, aby bola budúcnosť. A aj bola a veľmi zaujímavá. Ani neviem ako a bol som na hrane či úzkom chodníku zo 50 metrov vysoko a žiadnu fóbiu z výšky som nemal. Musel som ale ešte prekonať pár prekážok. Hlavne psychického rázu.

Ako napríklad využívať odsedák. Parťák vybral miesto, kde bola podo mnou len hlbočina, vzťahujúca na mňa svoje chápadlá. Keď som sa chcel na tomto mieste uchytiť a odpočinúť si, musel som veru začať veriť mojim zaisťovacím prostriedkom. Uchytil som odsedák o lano i opasok a pomaličky som sa snažil začať veriť zaisťovaciemu prostriedku. Bolo treba veľa odvahy k danému úkonu. Stuhnuté prsty sa ale nechceli pustiť lana na ferrate a tým pádom mi chýbalo niekoľko centimetrov k úplnému vypusteniu napätia tela.

Nadýchol som sa (ako keby mi to malo pomôcť) a pustil som sa. Moja riťka visela nad priepasťou, všetku moju váhu držal odsedák, pod okuliare mi natieklo plno slaného kvapkového potu z čela. Ale visel som. Nie, neodvisol som. Nohy to všetko držali pokope na chodníku a pozadie odpočívalo spolu s celým ďalším svalstvom. Hurááááá. To bolo super.

Jedna skúška za mnou. Ešte ma čakal mostík, ďalej prechod previsu – ten si však už od toho adrenalínu ani veľmi nepamätám, ale čím vyššie, tým sa mi to viac a viac pozdávalo.

Ani neviem ako a bol som na konci zaistenej cesty. Všetko zo mňa spadlo a bol som ako v siedmom nebi zdolania mojej ďalšej skúšky.

Bolo to proste super. Páčilo sa mi to, aj keď to bola jednoduchšia zaistená cesta. Dole som prečítal niečo ako B/C – veľa mi to nehovorilo, ale aspoň viem aká to je obtiažnosť. Viem, nevydám sa nikdy v živote na veľmi náročné zaistené cesty, ale je ich veľa aj jednoduchších a zaujímavých, tak nevidím žiadny dôvod nekúpiť si na jar ferratový set.

Prajem všetkým všetko dobré a je nádherné prekonať svoj strach.

Tak zatiaľ.

Fórum 20 príspevkov
Strata ferratového panictva 31/01/20 20:00 20 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Príbeh Strata ferratového panictva „Vlado, tak som dala svoju prvú ferratu!“ - zaštebotala mi susedka pri našom stretnutí. Som veľký ješiťák, ako každý chlap, a zasiahlo ma to. Tento oznam mi spravil jazvu na mojom srdci. Tvár mi od závisti zbledla, následne sa na nej vystriedala celá paleta dúhových farieb. Preglgol som slinu horkú ako blen. Vkĺzla do môjho vnútra, bolestivo zasiahla a rozžeravila otvorenú ranu mojej ješitnosti. 31/12/19 Vladimír Popluhár Príbehy
Túra Chorvátsko – Staza Ante Premužića očami dovolenkára Konečne autom hore! Moje pologule v zadnej časti tela sú poriadne zlepené. Ktovie, či sa niekedy od seba aj odlepia. To je ale hudba budúcnosti. Strach a opatrnosť veru zapôsobili na moje telo efektom zvýšenej potivosti. Ale čo už, keď som sa na toto nechal prehovoriť. Veru ísť serpentínami na chorvátskom pobreží do výšky 1200 metrov na 10 km je celkom pekný a stresujúci zážitok. Hlavne pre nás – cestných pirátov rovinatých ciest. Na rovine sa môžeme predvádzať, ale úsek serpentín zo Sv. Jure po dedinku Oltari je celkom náročný na sústredenie pri jazde, ale zvládol som ho. 26/11/19 Vladimír Popluhár Svet
Príbeh Večer pelendrekom, ráno metlou?! Som už postarší človek – čas uteká okolo mňa ako splašený kôň. Ale s tým už nič nenarobím. Sem-tam sa vrátim mysľou do minulosti. Spomeniem si na niektoré zážitky, ktoré som zažil v mojom živote. Keď si už spomeniem, tak si ich radšej aj zapíšem, možno už za 20 rokov si na ne nespomeniem, tak ak bude všetko v poriadku – aspoň si ich potom prečítam. 15/11/19 Vladimír Popluhár Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Útulňa Predná Gálová na Smrečinke Kedysi tu boli krásne smrečiny a chodníčky porastené machom, na zamokrených miestach drevené lávky, aby sa dalo bezpečne ísť lesom. Dnes je tu les vyrúbaný a Prednú Gálovú pretínajú zvážnice, ktoré tu vyrástli ako huby po daždi, keď sa začala likvidovať kalamita. Čo ostalo, sú krásne výhľady na Kráľovu hoľu, hrebeň Vysokých Tatier a údolie Slanej. Tiež veľa čučoriedok, brusníc a výborná voda v studničke pod Prednou Gálovou. Tak sa v mapách nazýva lokalita a pretína ju Cesta hrdinov SNP. dnes Anna Lenkeyová Volovské vrchy
Príbeh Ako sme držali bobríka hladu Raz, keď sme vandrovali kdesi v Slovenskom rudohorí, večer, sediac pri ohni a oddychujúc po celodennom trmácaní sa, sme začali spomínať na naše krátke, ale o to nezabudnuteľnejšie členstvo v Skautingu. Boli sme vtedy veľmi mladí a Skauting bol v tej dobe zakázaný, a tak sa naše spomienky točili iba okolo niektorých akcií, ktoré nám utkveli v pamäti. včera Boro Tomis Príbehy
Túra Belianske Tatry – zimná túra na Chatu Plesnivec Horské chaty sú tradične obľúbený cieľ, a tak sa aj predposledný deň zimných prázdnin, ktorý trávime v Tatrách, rozhodujeme práve pre túry na ne. Delíme sa na dve výkonnostné družstvá, osemročný Kubko ide s tatom na Chatu pri Zelenom plese, štvorročný Maťko so mnou na Chatu Plesnivec. 20/02/20 Soňa Mäkká Vysoké a Belianske Tatry

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Strata ferratového panictva 31/01/20 20:00 20 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Rakúsko: Alpy (Alpen) – Východné Alpy (Ostalpen) – Severné Vápencové Alpy (Nördliche Kalkalpen) - Viedenský les (Wienerwald)

  • Počet dní
    • 1

  • Vzdialenosť
    • 4 km

  • Náročnosť
    • 1

  • Náročnosť lezenia
    • max: B/C UIAA

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 24.08.2019

  • Voda
    • Vlastná

  • Doprava
    • Autom, parkovanie pri ceste pod ferratou

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.73 (0.18)