Táto magistrála je jediná, ktorú som neprešiel naraz, keďže jej východnú časť som prešiel v rámci prechodu zo Záhorskej Vsi do Novej Sedlice. Pôvodne som neplánoval prejsť aj zvyšnú časť Východokarpatskej magistrály, ale nakoniec som neodolal. Keď nepočítam medzinárodné diaľkové trasy, ktoré prechádzajú cez územie Slovenka, tak je to posledná slovenská magistrála, ktorá mi chýbala do pomyselnej zbierky. V jednom z článkov, kde som opisoval aj prechod východnej časti tejto magistrály, som jej trochu ukrivdil, a tak to snáď teraz aspoň trochu odčiním.

1. deň Pusté Pole – Frička

(42 km, prevýšenie 1683 m)

Východokarpatská magistrála začína na vrchu Minčol v pohorí Čergov. Je to síce zaujímavý, ale úplne nelogický začiatok magistrály, keďže na vrchol sa treba nejako dostať. Zvolil som modrú značku z obce Kyjov. Do dediny však autobus chodí iba veľmi málo, a tak som nakoniec začínal až v susednej obci Pusté Pole. Úvod sa niesol v znamení pochodu po asfalte, kým značka v obci Kyjov neodbočila doprava a začala prudko stúpať pomedzi domy. Na krátkom úseku to bolo dosť zlé, keďže tu bola vysoká tráva a malé kríky. Potom sa však značka napojila na poľnú cestu a cez pekné podhorské lúky pokračovala ďalej k lesu. Chodník postupne pohltil pekný bukový les, do ktorého sa zatiaľ nepustili motorové píly.

Tichým lesom som pomaly vyšiel na vrcholovú lúku Minčola. Na vrchole je pekne zrenovovaný stĺp trigonometrickej sústavy prvého rádu. Navyše sú odtiaľto pekné výhľady, či už na hrebeň samotného pohoria Čergov, alebo do okolia Starej Ľubovne. Jedinou škodou je, že vrcholy Tatier sú v hmle, a tak ich nie je vidno. Z vrcholu Minčola som zostúpil opäť do lesa a teraz už po červeno značenej Východokarpatskej magistrále som prešiel na susedný vrch Malý Minčol. Za týmto vrchom sa začali postupne objavovať malé horské lúky, z ktorých boli pekné výhľady do okolia. Značka sa krútila po hrebeni pohoria až do sedla pod Dlhou. Odtiaľto začala postupne klesať k obci Obručné, kde sa krajina opäť otvorila do rozsiahlych lúk. Obec Obručné je posledné ľudské sídlo priamo na trase Východokarpatskej magistrály na najbližších 210 km. Ďalšou obcou bude až Nová Sedlica. Týmto je magistrála medzi ostatnými výnimočná a dá sa povedať, že je najdivokejšia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kúsok za obcou sa napájam na štátnu hranicu PL/SK, po ktorej pokračuje červená značka až na Kremenec. Na niektorých úsekoch je hranica dosť zarastená, ale zatiaľ sa ešte dá prejsť. Štátna hranica tu vedie už po hrebeni Ľubovnianskej vrchoviny, a tak je to klasická hrebeňová hojdačka z jedného vrchu na druhý. Prevýšenia sú však iba malé, a tak sa ide vcelku dobre. Z lesa sa opäť vynáram v oblasti Kráľovej studne. Pri tomto názve mi hneď napadla jej známejšia menovkyňa vo Veľkej Fatre. Východniarska edícia Kráľovej studne je síce skromnejšia, ale z pohľadu turistu, ktorý prechádza Východokarpatskú magistrálu, je veľmi dôležitá. Okrem toho, že je tu pekná útulňa a rozhľadňa, tak je tu zároveň jeden z mála prameňov vody, ktoré sa nachádzajú na trase. Ďalší je až pod sedlom Cígeľka o 47 km ďalej!

Chcel som sa ísť pozrieť aj do peknej útulne, ktorá tu je, ale akurát tu chystali nejaké podujatie, tak som len prešiel okolo. Okolie Kráľovej studne je veľmi zaujímavé. Strieda sa tu mozaika lúk a lesov. Od útulne sú pekné výhľady na poľskú stranu a z rozhľadne zase na slovenskú stranu. V ďalšom úseku prechádza hranica cez lúky a hraničné kamene, ale turistické značky tu nie je vôbec vidieť. Chvíľku som tu blúdil a potom náhodne narazil na hraničné kamene, po ktorých som pokračoval ďalej.

Značka sa opäť ponára do pekných bukových lesov. Toto je ďalšia vec, ktorú treba pri magistrále vyzdvihnúť. V lesoch tu takmer úplne chýbajú väčšie holoruby. Väčšinou sú lesy úplne bez poškodenia, iba málokedy sa tu objaví miesto, na ktorom prebehla ťažba. Oproti iným slovenským pohoriam, kde je to niekedy až do plaču, je tu radosť chodiť po lese. Za vrchom Pusta sa opäť objavujú malé lúky, z ktorých sú výhľady na našu stranu. Popri hrebeni sa občas objavia zákopy, ale ťažko povedať či z prvej alebo druhej svetovej vojny. Kúsok od Kurovského sedla sa však nachádzajú zákopy Poľskej konfederácie. Treba k ním zbehnúť kúsok po žltej značke smerom na poľskú stranu. Zákopy je možné vidieť na viacerých miestach napríklad aj v Poloninách. Poliaci ich majú pekne označené tabuľkou, len pri týchto mi chýba informačná tabuľa. Človeku, ktorý nepozná históriu Poľska, zrejme zákopy veľa nepovedia.

Po žltej značke som sa vrátil späť na hranicu a pokračoval do Kurovského sedla. Cez sedlo prechádza cesta, ktorá prepája obce na slovenskej a poľskej strane. V okolí sedla sa krajina opäť otvára do rozsiahlych lúk, z ktorých sú pekné výhľady. Prejdem na vrch Polianka a pomaly začínam rozmýšľať, kde zostať na noc. Ráno by sa zišla voda, a tak pozerám do mapy, čo je v okolí. V neďalekej obci Frička by mal byť minerálny prameň, a k tomu ešte aj drevený kostolík. Neodolal som a zbehol som dole. Najskôr ma privítala plná ulica Rómov, ktorí si ma však nejako nevšímali. Potom som prešiel k peknému drevenému kostolíku z roku 1829. Pohľad stál za stratu výškových metrov. Od kostolíka som sa presunul k minerálnemu prameňu, ktorý je na hornom konci obce. Postupom času sa zo mňa stal akýsi degustátor minerálok. Zatiaľ som ich ochutnal asi 15 a prameň vo Fričke patrí medzi najlepšie. Miestni prameň volajú „Šťava“. Pri prameni je urobený pekný prístrešok, a tak som tu ostal na noc. V noci prišli Rómovia s veľkým humbukom naberať vodu z prameňa. Mne však nepovedali ani pol slova, a ako prišli, tak aj odišli.

2. deň Frička – sedlo Zajačí vrch

(41 km, prevýšenie 2177 m)

Ráno sa opäť neviem dopiť minerálky a vypijem jej asi liter. Musím povedať, že minerálky, čo sa predávajú v obchodoch sa vode priamo z prameňa nemôžu ani trochu rovnať. Ráno prišla vodu nabrať aj jedna miestna teta, a tak sa s ňou trochu rozprávam. Vraj tu moc turistov nechodí, ale ponúkala mi ubytovanie, ktoré majú urobené u nich v dome. Ja si nosím svoje ubytovanie vždy so sebou, ale poďakoval som jej za ponuku.

Z obce som vybehol späť na štátnu hranicu a po červenej značke a pokračoval v hrebeňovej hojdačke. Z Ľubovnianskej vrchoviny prechádzam do pohoria Busov, ktoré dá o sebe hneď vedieť. Výstup na vrch Lacková (997 m) je poriadne strmý, ale výstup na druhý najvyšší vrch pohoria Busov nemôže byť zadarmo. Tento výstup je asi jeden z najstrmších výstupov na celej trase. Celý vrch je zalesnený, ale pomedzi stromy je výhľad na slovenskú stranu. Z Lackovej chvíľu prudšie klesám, a potom zase stúpam na Ostrý vrch (Ostry Wierch, 938 m), z ktorého opäť klesám do sedla Cigeľka. V sedle je vybudovaný turistický prístrešok, v ktorom by sa dalo prespať. Na slovenskej strane sú rozsiahle lúky, z ktorých sú pekné výhľady na obec Cigeľka. Na poľskej strane je zase uprostred lesa ukrytý malý drevený kostolík (Cerkiew Opieki Matki Bożej na Świętej Górze Jawor). Pri kostolíku je dokonca vybudovaná studňa, z ktorej sa dá nabrať voda na pitie. Od kostolíka sa vraciam späť do sedla a po hrebeni pokračujem ďalej.

Značka opäť stúpa na ďalší vrch, ktorý sa volá Hrb. Nevyjde však až na jeho vrchol, ale začne klesať do sedla Vyšný Tvarožec. V okolí sedla sú opäť pekné lúky a je tu urobený prístrešok. Vôbec som nečakal, že tu bude toľko prístreškov. Prakticky v každom sedle je jeden. Keď však budem nejaký potrebovať, tak určite žiadny nebude. Zo sedla stúpam po hrebeni na neďaleký vrch Slaviská (806 m). Pozdĺž celého hrebeňa vrchu sú viditeľné zákopy. Ťažko povedať, z ktorej svetovej vojny pochádzajú, pretože počas oboch bol hrebeň dôležitý. Po hrebeni klesám do sedla Blechnarka. Na rozdiel od predošlých, je ukryté uprostred lesa. Opäť je tu vybudovaný prístrešok a stretávam tu početnú skupinu poľských turistov.

Červená pokračuje cez viacero bezmenných kót na vrch Karkuláž (788 m), z ktorého klesá do sedla Regetovská voda. Tak ako aj pri predošlých sedlách, tak aj tu je vybudovaný prístrešok s murovaným grilom. Zo sedla prudko stúpam na šiesty najvyšší vrch pohoria Busov - Javorina (881 m). Na vrchole je malá lúka, z ktorej sú pomedzi stromy naozaj krásne výhľady do Poľska. Najmonumentálnejší je pohľad na vodnú nádrž Jezioro Klimkowskie, ktorá je situovaná medzi horami. Z Javoriny postupne klesám a dlho sa krútim po štátnej hranici, až kým neprídem k vojenskému cintorínu z prvej svetovej vojny neďaleko sedla Dujava. Cintorín je veľmi pekne upravený. Podľa mien prevažujú rakúski a českí vojaci, ktorí bojovali na strane Rakúsko-Uhorska, ale taktiež ruskí vojaci bojujúci na strane Ruska. Väčšina z nich padla vo veku 18 - 19 rokov. Až sa človek zamyslí, aký to malo zmysel.

Od cintorína pokračujem do sedla Dujava, cez ktoré prechádza cesta, ktorá spája mesto Bardejov s Poľskom. Krajina v okolí sa otvára do rozsiahlych lúk, z ktorých sú pekné výhľady či už na poľskú alebo slovenskú stranu. Najkrajšie sú výhľady na hrebeň pohoria Busov a Smilniansky vrch, ktorý je najvyšším vrchom Ondavskej vrchoviny. Od sedla Dujava zároveň opúšťam pohorie Busov a vstupujem do Ondavskej vrchoviny, ktorá má oveľa nižšie vrchy. Iba niekoľko z nich prekonáva hranicu 700 m. Zo sedla stúpam na Beskyd (Wilusia), ktorý je už v Poľsku a hranica vystupuje len tesne pod vrchol. V oblasti je opäť vidieť množstvo zákopov, ktoré majú zrejme súvis s vojenským cintorínom, ktorý som navštívil pred chvíľou. Po hrebeni klesám do sedla Zajačí vrch. Pomaly sa blíži večer, a tak by nebolo zlé, keby bol v sedle prístrešok, tak ako to bolo doteraz celý čas. Ako to však býva, tak práve v tomto sedle nič nebolo. Plus lúka bola dosť zanedbaná a pomaly zarastá kríkmi. Ach no, ale dnes ďalej nejdem, a tak si len nájdem najlepšie miesto aké tu je. To čo však prišlo v noci bolo ešte horšie. Lúka bola plná žiab-rosničiek, ktoré v noci s obľubou koncertujú, a tak sa tu spať veľmi nedalo. Jedno však musím uznať, videl som tu asi jednu z najkrajších hviezdnych oblôh, aké som zatiaľ zočil.

3. deň sedlo Zajačí vrch – Dukliansky priesmyk

(33 km, prevýšenie 1268 m)

Ráno v sedle hľadám krytku z objektívu, ktorú som večer niekde stratil. Vo vysokej tráve je hľadanie márne, a tak to po chvíľke vzdávam. Pokračujem po červenej značke ďalej na bezmenný vrch (668 m), z ktorého klesám do Polianskeho sedla. Cez sedlo vedie cesta, ktorá prepája obec Nižná Polianka na slovenskej strane a obec Ożenna (Ожинна) na poľskej strane. V sedle je aj pamätník slovensko-poľského priateľstva. Na rozdiel od predošlej časti magistrály nie sú na tomto úseku takmer žiadne lúky a trasa vedie väčšinou cez les. Kúsok od Polianskeho sedla sú ďalšie zákopy poľských konfederátov. Tieto sú oproti predošlým, ktoré boli neďaleko Kurovského sedla, oveľa menej výrazné.

Miernym stúpaním vystúpim na vrch Čeremcha (669 m) a miernou hrebeňovkou prejdem do Kuchtovského sedla. V tomto sedle je na poľskej strane lúka, z ktorej sú pekné výhľady na okolie obce Ożenna. Zároveň tu začína územie CHKO Východné Karpaty na slovenskej strane a Magurský národný park na poľskej strane. Kuchtovské sedlo je dosť zarastené a aj celá nasledujúca časť až po Filipovské sedlo na tom nie je o nič lepšie. Akurát kúsok pred Filipovským sedlom bola hranica pokosená kvôli tomu, že sa tu konali bežecké preteky. Boli zrejme deň predtým, ako som tadiaľto išiel. Neďaleko Filipovského sedla je urobený pekný pamätník padlým vojakom počas 1. a 2. svetovej vojny. Kúsok od pamätníka je v lese niekoľko vojnových hrobov. Vyzerá to však tak, že padlí vojaci boli exhumovaní a presunutí na niektorý z cintorínov. Ostal tu iba jeden hrob neznámeho vojaka. Od hrobov sa vraciam späť na značku a pokračujem po štátnej hranici do sedla Mazgalica.

Cestou sa otvára niekoľko výhľadov na obe strany hranice. V sedle Mazgalica je postavená pekná útulňa, v ktorej by sa dalo prespať. Takýchto útulní je tu viacero a nazývajú sa oboroh. Postavila ich správa Magurského národného parku. Prístreškami by sa mohli inšpirovať aj u nás, v niektorých pohoriach by sa naozaj zišli. Zo sedla prudko stúpam na vrch Čeršľa (Czerszla, 721 m), z ktorého po hrebeni prechádzam na ďalší vrch Stávok (poľ. Baranie). Na jeho vrchole by sa mala nachádzať rozhľadňa, na ktorú som sa tak trochu tešil. Keď som však prišiel na vrchol, tak som zistil, že rozhľadňa je vyvrátená naboku. Vyzerá to tak, že proste odhnila a vykotila sa sama od seba. Snáď nebol nikto na nej, keď spadla. Na vrchole je taktiež útulňa, ktorá je identická s oborohom zo sedla Mazgalica. Jediný rozdiel je v tom, že táto má dvere a pri útulni je urobené ohnisko. Potreboval by som si nabrať vodu a už predtým som pozeral do mapy a pod vrchom Stávok by mal byť prameň, ktorý však nie je turisticky označený. Z vrcholu treba zbehnúť po žltej značke na slovenskú stranu a asi po 2 - 3 minútach odbočiť doľava. Potom je to už len o hľadaní naslepo, ale treba sledovať terén, ktorý vám prezradí, kde prameň je. Nachádza sa v malej úvaline. Voda sa z neho nedá nabrať fľaškou, a tak je potrebná nejaká nádoba.

Od prameňa sa vraciam späť na Stávok, z ktorého pokračujem po červenej značke do Šarbovského sedla. Neďaleko sedla je ďalšia útulňa, ktorá je opäť identická s predošlými. Akurát opäť nemá dvere ako aj oboroh v sedle Mazgalica. Hrebeň Ondavskej vrchoviny je naozaj mierny a pohodlným hrebeňom s minimálnymi prevýšeniami sa dostávam do nenápadného Porubského sedla. Sedlo sa nachádza uprostred lesa a vedie sem jedine nespevnená lesná cesta. Na Dukliansky priesmyk je to už len kúsok. Delí ma od neho len jeden kopec, ktorý sa volá Brdo (646 m). Počas stúpania na jeho vrchol prechádzam popod stožiare vysokého napätia, ktoré boli vybudované v rámci slovensko-poľskej spolupráce. Vystúpiť na vrch Brdo bolo ťažšie, ako som si myslel. Asi trikrát som si myslel, že som na vrchole, ale nebola to pravda. Nakoniec som sa naň konečne dostal a už ma čakal iba dlhý mierny zostup na Dukliansky priesmyk.

Stretávam českého turistu, ktorý je prvým a posledným turistom, ktorého som stretol v tento deň. Chvíľu sa s ním rozprávam. Vraj ide z Pálavy (Pavlovské vrchy na Morave) a smeruje k Železným vrátam na hranici Rumunska a Srbska. Celá jeho cesta je dlhá 2200 km a teraz má za sebou asi 700 km. Tak taká prechádzka stojí za to. Snáď sa tiež niekedy na takú dostanem. Obaja si poprajeme šťastnú cestu a každý pokračujeme svojím smerom. Idem sa pozrieť k pamätníku na Dukle a potom na noc zaparkujem na svojom mieste pod lietadlom. Tu som spal aj počas prechodu Cesty hrdinov SNP.

4. deň Dukliansky priesmyk – Habura

(32 km, prevýšenie 900 m)

Od lietadla v Duklianskom priesmyku sa vraciam späť k smerovníku, pri ktorom pre niekoho začína a pre iného končí Cesta hrdinov SNP. Tu odbočím doprava a po červenej značke Východokarpatskej magistrály pokračujem vo svojom putovaní na východ. Zo začiatku idem po asfalte, ktorý je však iba po vyhliadkovú vežu Dukla, z ktorej sú pekné výhľady na okolie Duklianskeho priesmyku. Od veže pokračujem ďalej po štátnej hranici Slovenska a Poľska. Terén je tu dosť mierny, väčšina vrchov sotva prekračuje hranicu 600 m, takže prevýšenia medzi sedlami a vrchmi sú len malé. Za sedlom Javoriny stretávam skupinu poľských turistiek. Chvíľu sa rozprávame o turistike a potom odkiaľ a kam idú. Keď im hovorím, odkiaľ a kam idem, tak sa iba čudujú. Hneď mi chcú niečo ponúknuť, tak mi so smiechom a slovami, že pivo nemajú, ponúkajú jogurt. Ja im s rovnakým smiechom odpovedám, že neprekáža, lebo pivo nepijem. Nato dostávam odpoveď: „Slovák a nepije pivo? Tak to počujeme prvýkrát.“

Chvíľu sme sa ešte rozprávali, a potom každý pokračoval svojím smerom. Ja som pokračoval k smerovníku Beskyd, od ktorého som vystúpil na vrch Klin (689 m). Neďaleko vrchu je vybudovaný pekný prístrešok aj s posedením, v ktorom by sa dalo schovať pred dažďom. Z Klinu klesám do Čertižského sedla, v ktorého okolí sa krajina otvára do rozsiahlych lúk. Cez sedlo prechádza asfaltová cesta, ktorá spája obec Čertižné na slovenskej strane a obec Lipowiec na poľskej strane. Zo sedla stúpam na vrch Fedorkov (768 m) a po hrebeni striedavo klesám a stúpam až po zaujímavé Haburské rašelinisko. Cez rašelinisko vedie drevený chodník, ktorý s okolitou trávou vytvára veľmi zaujímavý obraz. Od rašeliniska prechádzam k smerovníku Vodojem, ktorý je nad obcou Habura. Pomaly sa blíži večer a aj búrka a preto sa rozhodujem, že zbehnem dolu do obce. Tu hore je síce prístrešok, ale je dosť schátraný, a tak by som v ňom búrku asi neustál. Po modrej značke som zbehol do obce, kde som prespal na futbalovom ihrisku. Je tu krytá tribúna, na ktorej sa dá pohodlne prespať. Nakoniec to bolo celkom správne rozhodnutie, pretože búrka besnila celú noc.

5. deň Habura – Lupkovské sedlo

(26 km, prevýšenie 938 m)

Po nočnej búrke bol ráno celkom pekný deň, aj keď trochu vlhký. Neviem, prečo som si povedal, že v obci si nenaberiem vodu, ale až potom niekde na hrebeni. Toto bolo dosť chybné rozhodnutie, keďže ďalší prameň bol až na konci dnešnej etapy v Lupkovskom sedle. Mal som ešte trochu vody z Duklianskeho priesmyku, ktorá mi však nakoniec musela vystačiť na 2 dni. Po modrej značke som sa vrátil späť k smerovníku Vodojem nad obcou Habura. Cestou som ešte stretol jednu staršiu tetu, s ktorou som sa chvíľu rozprával. Aj keď som jej rozumel každé tretie slovo, keďže rozprávala po rusínsky. Po chvíľke mi povedala, že mám chvíľku počkať a niekam odbehla. Keď sa vrátila, doniesla mi hrudku domáceho tvarohu. Vraj si mám zobrať na cestu. Doteraz je to najlepší tvaroh aký som v živote jedlo. To čo predávajú v obchode, sa oproti tomuto ani nedá nazvať tvarohom. Po červenej značke Východokarpatskej magistrály sa opäť púšťam do hrebeňa Laboreckej vrchoviny.

V Kalinovskom sedle ma milo prekvapila malá útulňa inak pomenovaná núdzový stan. Ako som sa neskôr dozvedel, tieto útulne postavili turisti z Medzilaboriec. Na trase sa nachádzajú ešte ďalšie dve. Musím ich pochváliť, pretože to bol naozaj veľmi dobrý nápad a mohli by sa tým inšpirovať aj v iných pohoriach. Z Kalinovského sedla stúpam na vrch Paseky (848 m). Na jeho vrchole stojí nemecká vojenská rozhľadňa ešte z čias 2. svetovej vojny. Z jej vrcholu sú dnes už len obmedzené výhľady kvôli okolitým stromom, ale aj tak je historicky veľmi hodnotná.

Z Pasiek klesám a neskôr opäť stúpam na susedný vrch Daňová (840 m). Vrch je síce zalesnený, ale z jedného holorubu je pekný výhľad na blízke mesto Medzilaborce. Po hrebeni ďalej striedavo klesám a stúpam. Prechádzam cez vrch Stredný hrb (822 m), Kľučkov (764 m) a Beskyd, až nakoniec klesnem do Laboreckého priesmyku. Okolie priesmyku sa otvára do pekných lúk, z ktorých sú pekné výhľady na slovenskú stranu. Cez sedlo prechádza aj cesta, ktorá spája mesto Medzilaborce s Poľskom.

Pokračujem po štátnej hranici a po chvíľke prichádzam k ďalšej útulni núdzový stan. Nachádza sa kúsok pred národnou prírodnou rezerváciou Palotská jedlina. Útulňa je identická s predošlou v Kalinovskom sedle. Ďalšou zaujímavosťou na trase je spomínaná Palotská jedlina. V rezervácii sa nachádzajú krásne, mohutné exempláre jedle bielej, ktoré očaria každého turistu. Odtiaľto dnes iba mierne klesnem do Lupkovského sedla, kde sa nachádza ďalšia mini útulňa Vlčia búda. Do večera mám ešte dosť času, ale pomaly sa blíži búrka, a tak radšej ostávam na noc vo Vlčej búde.

6. deň Lupkovské sedlo – Ruské sedlo

(36 km, prevýšenie 1423 m)

Práve na tento úsek Východokarpatskej magistrály som nemal mapu, a tak som nevedel, že kúsok od Lupkovského sedla je niekoľko prameňov. Tak som na dvoch litroch vody ešte z Duklianskeho priesmyku už tretí deň. Záchrana prišla až na vrchu Ščob (Szczolb, 763 m), pod ktorým je prameň vody. Prameň je označený aj turistickou značkou len si ju treba všimnúť na stromoch. Voda z prameňa sa nedá brať fľašou, a preto je potrebná nejaká nádoba. Od prameňa sa vraciam späť na červenú značku a pokračujem v hrebeňovej hojdačke.

Hrebeň je porastený zväčša peknými bukovými lesmi, ktoré sú len málo narušené ľudskou činnosťou. Je to taký malý opustený lesný raj. Hmla, ktorá sa pomaly prevaľuje cez hrebeň, pekne dotvára divokú tvár miesta. Po hrebeni prechádzam cez Košiarku, Vyšný grúň, Beskyd, Hojdov a Marhanič až na Hlboký vrch (890 m), z ktorého je to len kúsok na susedný Vysoký grúň (904 m). Vysoký grúň je zároveň najvyšším vrchom Laboreckej vrchoviny. Od tohto miesta sa začínajú pomaly objavovať malé horské lúky, ktoré nasvedčujú tomu, že sa blížim k Poloninám. V okolí hrebeňa sa taktiež objavujú zákopy zrejme z prvej svetovej vojny. Na jednom mieste je malý pomník, na ktorom je nemecký vojenský kríž. Nápis na ňom je však po poľsky, a tak neviem komu je venovaný.

Tesne za vrchom Rydošová (877 m) prechádzam cez hranicu NP Poloniny. Už po chvíľke ma prekvapilo miesto, ktoré sa volá Balnica. Vôbec som netušil, že na poľskej strane je zastávka lesnej železnice. Zároveň je tu aj horská chata, niekoľko prístreškov a stánky s občerstvením. Predávajú tu veľmi chutné domáce koláče. Neodolal som a dva som si kúpil, musím povedať, že boli výborné a určite ich odporúčam ochutnať.

Po hrebeni pokračujem ďalej peknými lesmi a postupne prejdem cez vrchy Černiny (929 m), Strop (1011 m) a Rypy (1002 m). Čím ďalej, tým častejšie sa objavujú lúky nazývané poloniny, ktoré dali meno národnému parku. Hlavne na vrchu Strop je pekná lúka, z ktorej sú výhľady smerom na sever a východ. Z vrchu Rypy som výrazne klesol do Ruského sedla, kde som prenocoval. Stretol som tu prvých slovenských turistov na celej trase Východokarpatskej magistrály. Bol to pár z Trnavy a rozprávali sme sa dlho do noci. Zároveň sme čakali na peknú nočnú oblohu, ktorou sú Poloniny známe. Bol však silný spln, kvôli ktorému nebolo vidieť veľa hviezd.

7. deň Ruské sedlo – Nová Sedlica

(35 km, prevýšenie 1546 m)

Ráno bolo počasie trochu nevľúdne, keďže bola všade hmla. Nabral som si vodu z prameňa pri útulni v Ruskom sedle a pomaly sa pobral na cestu. Hneď na úvod ma čakal poriadny výstup na vrch Kruhliak (1100 m), na ktorý som stúpal v sprievode poľských zberačov čučoriedok. Tí sa ráno vyviezli do Ruského sedla na aute. Na vrchu Kruhliak sa červená značka Východokarpatskej magistrály križuje s červenou značkou (E-8) z Poľska. Preto si treba dať trochu pozor na správny smer, ktorý udávajú hraničné kamene. V okolí hrebeňa sa dajú vidieť zákopy poľských konfederátov, ale aj zákopy z prvej a druhej svetovej vojny. Na niektorých miestach sa dajú nájsť aj nábojnice. Jeden turista mi tvrdil, že sú z obdobia druhej svetovej vojny, či mal však pravdu, neviem.

Cestou po hrebeni sa často objavujú poloninské lúky, ktoré sú najkrajšie v oblasti vrchu Ďurkovec (1188 m). Je to asi najkrajší vrch slovenskej časti Polonín. Pohľad z neho na poľské Bieszczady je taktiež očarujúci. Dosť pripomínajú lúčnatý hrebeň Veľkej Fatry. Na chodníkoch stretávam skôr Poliakov ako Slovákov. Ďalším vrchom na trase je Riabia skala (1167 m). Poskytuje pekné výhľady na slovenskú stranu. Celú trasu až na Kremenec sa striedajú krátke pasáže polonín s dlhšími pasážmi lesa. Neďaleko vrchu Kremenec je pekná nová útulňa pod Čierťažou, kde by sa dalo pohodlne prenocovať. Neďaleko za vrchom Čierťaž (1071 m) stretávam prvú väčšiu skupinu slovenských turistov. Pýtajú sa ma ako ďaleko je to ešte do Novej Sedlice. Na smerovníku pod Čierťažou bolo napísané okolo 2 h. Keď im to poviem, tak na mňa pozrú so zúfalým pohľadom a pokračujú ďalej.

Prechádzam cez vrchy Hrúbky a Kamenná lúka na vrch Kremenec (1221 m). Najvyšší bod sa nenachádza na území Slovenska, ale kúsok ďalej na hranici Poľska a Ukrajiny. Nič však na tom nemení to, že sa pod jeho vrcholom nachádza najvýchodnejší bod SR a hraničný trojbod Poľska, Slovenska a Ukrajiny. Z tohto miesta nie sú žiadne výhľady a preto odporúčam navštíviť neďaleký vrch Veľkej Ravky (Wielka Rawka). Na jej vrchol vedie modrá značka z vrchu Kremenec. Vrcholová časť kopca je lúčnatá, a keďže je to najvyšší vrch v okolí, poskytuje pekné výhľady na poľské, ukrajinské a slovenské Karpaty.

Potom sa musím vrátiť späť na Kremenec a zostúpiť do Novej Sedlice. Zostup je obohatený tým, že prechádza naším najväčším pralesom - Stužica. Les je naozaj jedinečný a najlepšie je sa o tom presvedčiť na vlastné oči. Stromy si tu žijú svojím tichým životom bez toho, aby boli ovplyvňované ľudskou činnosťou. Po zostupe k Stužickej rieke treba opäť vystúpať do sedla Skládka pod Kýčerou a odtiaľ zostúpiť do Novej Sedlice. Kúsok na Novou Sedlicou po zelenej značke je vybudovaná pekná turistická útulňa. Počas letnej turistickej sezóny tu však býva plno, a tak si treba nájsť miesto v okolí.

8. deň Nová Sedlica – Ubľa, hraničný priechod UA/SK

(26 km, prevýšenie 660 m)

Našu najvýchodnejšiu dedinu Nová Sedlica som si pred rokom poobzeral iba po tme, a tak som si tu teraz urobil podrobnejšiu exkurziu. Drevený kostolík, ktorý sa nachádzal v obci bol rozobratý a presunutý do múzea v Humennom. Je to škoda, pretože obec takto prišla o veľkú atrakciu. Ďalšou zaujímavou stavbou je domček, ktorý pozná snáď každý Slovák. Dom slúžil ako predloha pre domček deduška Večerníčka. Dnes je bohužiaľ v zúboženom stave, ale už ho vraj odkúpila RTVS a plánuje sa jeho rekonštrukcia. Ďalšou zaujímavosťou v obci sú náučné tabule rusínskeho jazyka. Uprostred obce je vybudovaná obecná studňa, z ktorej sa dá nabrať pitná voda.

Úvod prechodu záverečnej časti Východokarpatskej magistrály je v znamení asfaltu, ktorého bolo doteraz minimum. Toto je v podstate jediný dlhší asfaltový úsek na celej trase. Po ceste prechádzam do susednej obce Zboj, kde je pri informačnom centre model Kňahyňského meteoritu. Zaujímavosťou je, že v roku 1866 to bol najväčší kamenný meteorit na svete. Dodnes po ňom ostal kráter v zemi, ktorý sa dnes nachádza na ukrajinskej strane. V minulosti územie patrilo obci Zboj, ale neskôr bolo pričlenené k ukrajinskej obci Kňahyňa. Ďalšou zaujímavosťou v obci je vojenský cintorín z 1. svetovej vojny. Miesto posledného odpočinku tu našlo 203 vojakov.

Od cintorína prejdem k táborisku v obci Zboj, kde je vybudovaná pekná útulňa. Takýchto identických útulní je v Poloninách vybudovaných viac. Jedna je napríklad aj nad Novou Sedlicou. Pri útulni je dokonca prameň alkalickej minerálnej vody. Zároveň je to jediný minerálny prameň v celých Poloninách. Aj keď prameň nemá až také grády ako minerálka vo Fričke, tak je naozaj dobrý. Naberám si plnú fľašu vody a popri poľnohospodárskom družstve sa vraciam späť na červenú značku.

Po asfaltovej ceste prekrižujem 49. rovnobežku, ktorá je označená tabuľou. Cestou si všimnem ako na drevoskládke končia poloniské lesy v drevoštiepke. Smutná realita slovenských pohorí. Značka opäť vedie po asfaltovej ceste, aj keď pred obcou Uličské Krivé na chvíľu prechádza cez pole. V obci je veľmi zaujímavý drevený kostolík svätého Michala Archanjela z roku 1718. Na konci obce sa značka stáča doľava a stúpa na vrch Hukov (462 m). Vedie cez pekné lúky, z ktorých sú výhľady na obec Uličské Krivé a okolie.

Po lesnej ceste, ktorá traverzuje ďalšie vrchy sa pomaly približujem k štátnej hranici s Ukrajinou. Tu stretávam prvú pohraničnú stráž. Myslel som si, že ma budú kontrolovať a pýtať aspoň občiansky. Nič také sa však nestalo, akurát sme sa pozdravili a každý pokračoval svojím smerom. Asi teda nevyzerám ako pašerák. Les sa strieda s malými lúkami, z ktorých sú pekné výhľady na blízku obec Ulič. Z nízkeho hrebeňa klesám do údolia riečky Ulička, kde trochu zablúdim a dostanem sa až do dediny. Tu si uvedomím, že idem zle a vraciam sa späť.

Po lesnej ceste stúpam smerom na Vysoký vrch (487 m), ktorý značka obchádza. Na kúsku opäť kráčam po asfaltovej lesnej ceste, pri ktorej stojí pohraničná strážna veža. Z toho miesta je pekne vidieť, ako štátna hranica prechádza cez vrchy smerom na Kremenec. Ja však idem opačným smerom a pokračujem na nízky hrebeň, ktorý je neďaleko štátnej hranice. Opäť stretávam pohraničnú stráž, ktorá ma opäť neskontroluje. V oblasti sú badateľné zákopy, zrejme z 1. svetovej vojny, keďže tadiaľto určitý čas viedla frontová línia. Z hrebeňa mierne klesám k potoku Kertinovatec, kde značka opäť vedie po asflatovej ceste až do obce Ubľa. Značka však nevedie priamo do obce, ale iba na jej koniec. Odtiaľto treba ešte prejsť kúsok po asfaltovej ceste k hraničnému priechodu Ubľa/Malyj Bereznyj, kde Východokarpatská magistrála končí. V okolí hraničného priechodu je popri ceste odstavených veľa áut, ktoré tu nechali Ukrajinci kvôli novému zákonu na Ukrajine. Z hraničného priechodu sa treba vrátiť späť 3 km do obce Ubľa, kde je autobusová zastávka.

Záver

Východokarpatská magistrála je jedinečná tým, že sa takmer na celej svojej trase vyhýba ľudským sídlam. Na začiatku trasy prechádza popri obci Obručné a ďalšie obce sú až na jej samom konci. Ďalšou zaujímavosťou sú človekom málo narušené lesy, ktoré potešia každého milovníka prírody. Výhodou je aj to, že kraj je turisticky pomerne zabudnutý. Nechodí sem takmer nikto, okrem pár poľských turistov v oblasti Magurského NP. Prvých slovenských turistov som stretol až v Ruskom sedle takmer na konci trasy. Jediné miesto s vyššou koncentráciou turistov sú Poloniny, ale aj to je v porovnaní s inými populárnymi pohoriami dosť zanedbateľný počet. Takže ak si potrebujete vyvetrať hlavu a byť chvíľu mimo ľudí, tak Východokarpatská magistrála je pravá trasa pre vás. Jediné čo si treba dopredu naplánovať je to, kde budete naberať vodu. To je jediný menší problém magistrály, ktorý sa však prípravou na jej prechod dá eliminovať. Dúfam, že k tomu pomôže aj tento článok.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek