Temniak, Kresanica a Malolúčniak z poľskej strany

Trasa

Zakopané, Kiry – Cudakowa Polana – Chuda Przełecz – Temniak (Ciemniak) – Malolúčniak (Małołączniak) – Przysłop Miętusi – Staników Żleb – Zakopané, Kiry

Skoro ráno, ešte za tmy opúšťame Prešov a mierime k poľskej hranici. Chceme využiť skoré ráno, aby sme sa vyhli masovke, ktorá v sobotu okolo poludnia v poľských Tatrách istotne nastane. Na parkovisku Kiry sme medzi prvými, práve začína svitať a vzduch je mrazivý. Platíme parkovné, za vstup a rýchlo pokračujeme k prvému rázcestníku v doline - Cudakowa Polana. Odtiaľ je možnosť voliť z dvoch trás - červená a čierna. Odporúčam však na výstup zvoliť skôr červenú, určite je na výstup príjemnejšia a rýchlejšia ako čierna. Tak sa rozhodujeme aj my.

Poliaci to asi majú v krvi, že upravené majú aj chodníky v horách. Zábradlia, schodíky, siete proti erózií... Aspoň vidno, že za poplatky za vstup sa naozaj o infraštruktúru starajú. Stúpanie na úvod je nekompromisné. Tu nie sme v našich kopčekoch Šarišskej vrchoviny, ale v Tatrách. Takže nemôžeme fňukať. Meter za metrom naberáme výškové metre a v zatiaľ tichom a pokojnom prostredí sa nám kráča naozaj príjemne, aj keď sa z čela leje pot. Hoci je október a na vrcholkoch sa belie sneh. Tu v nižších polohách je celkom príjemne teplo.

Červená značka je pravým horským terénom. Nedovolí človeku vydýchnuť na nejakom miernejšom stúpaní alebo na rovinke, neustále si to reže priamo k bočnému hrebeňu s vrcholom Uplaziańska Kopka (1457 m). Tu sa už postupne vynárame zo smrekového lesa a začínajú sa objavovať konečne prvé rozhľady a kosodrevina. Na Temniak to je stále ešte poriadna vzdialenosť a pri pohľade pred seba si uvedomujem, že musíme s energiou šetriť. Zvoľňujeme tempo, a tak sa pred nás dostávajú takzvaní turisti - časovkári, ktorí sa tvária, že ak nestihnú časový limit na smerovníkoch, ich túra stráca zmysel.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instragrame ]

Prekvapivo, aj bez nejakej častejšej turistiky, sa bez problémov drží hneď za mojím chrbtom mama. Tak teraz neviem, buď som príliš pomalý alebo má takú dobrú kondičku?! Ľudí pribúda. Hory sa zapĺňajú a človek postupne stráca intimitu splynutia s prírodou a horami, následne sa turistika mení len na bezmyšlienkovité šliapanie do kopca pomedzi ľudí. Občasne troška zídeme z chodníka mimo davy turistov a len tak sa dívame do okolia, len takto si vie človek vychutnať krásy miestnej krajiny. Najkrajšia časť celej túry je v okolí Chudej Turnie, kde je krásny trávnatý hrebeň s výraznými a zaujímavými skalnými vežičkami.

Na Temniaku (Ciemniak, 2090 m) to vyzerá ako na Václaváku. Vrchol je obsypaný najrôznejšou osádkou ľudí, od ťažkotonážnych diaľkarov s batohmi ako skrine, až po slečny, ktoré miesto batoha zvolili radšej luxusnú kabelku. Odkiaľ sa tu nabrali, to netuším - lanovka je poriadne ďaleko. Hodíme očkom na slovenskú stranu do našej krásnej a vzácnej Tichej doliny - máme ju odtiaľ ako na dlani.

Pokračujeme hrebeňom, červenou značkou kráčame miestami snehovými poľami na Kresanicu (Krzesanica, 2122 m), ktorá je najvyšším bodom celej túry. Ako zostupovú trasu z hrebeňa volíme bočnú rázsochu s názvom Czerwony Grzbiet (Červený chrbát) a modrú značku. Sľubuje aj nejaké technické pomôcky na klesaní, aké, to ešte netuším. Nie veľmi prudkým klesaním s peknými výhľadmi na Giewont. Ten sa môže popýšiť radom dlhým, ako zvyknú byť pri pokladniach deň pred štátnym sviatkom, musí to byť radosť taká turistika v zástupe.

Na zostupovej trase veľa ľudí nestretávame. Príjemné klesanie sa však v jednom mieste mení na nepríjemný zostup skalnou úžľabinou s reťazami. Bezpečne som si tu veru nepripadal a ako som sa tak díval na mamu aj tá sa držala zubami-nechtami reťazí, čo to dalo. Tento úsek v daždi alebo počas namŕzania vody na skalách by som zažiť určite nechcel.

Postupne sa však cesta vnára do lesa a príjemným, takmer vrstevnicovým klesaním sa uberá k sedlu Mietusi. Mne tento úsek cesty pripadal trošku monotónny, možno za to mohla aj prichádzajúca únava v nohách. V sedle je pekné lúčne prostredie obklopené smrekovým lesom a poskytuje príjemné rozhľady do okolia. Stretávajú sa tu však chodníky zo štyroch strán a teda žiadna horská romantika opustenej lúky tu nehrozí.

Na posledné zostupové kilometre využívame čiernu značku vedúcu spať do Kościeliskej doliny. O hustote poobedňajšej premávky turistov v doline asi ani nemá zmysel písať. Stačí sa cez nich len preštrikovať späť k svojmu autu a tešiť sa opäť na zážitky v menej ľudnatých horách.

Záver

Hoci miestami naozaj množstvo turistov nie je príjemným spestrením prechádzky v Tatrách, musím zároveň dodať, že okolitá príroda stojí za návštevu. Odporúčam však vždy voliť skorý ranný príchod a nástup na túru jednak kvôli prázdnym parkoviskám a tiež turistickým chodníkom. A pre tých, ktorí by sa chceli v horách socializovať - nech sa páči, poľské Tatry sú ideálnym miestom pre turistov nesamotárov.