Temniak, Kresanica a Malolúčniak z poľskej strany

Trasa

Zakopané, Kiry – Cudakowa Polana – Chuda Przełecz – Temniak (Ciemniak) – Malolúčniak (Małołączniak) – Przysłop Miętusi – Staników Żleb – Zakopané, Kiry

Skoro ráno, ešte za tmy opúšťame Prešov a mierime k poľskej hranici. Chceme využiť skoré ráno, aby sme sa vyhli masovke, ktorá v sobotu okolo poludnia v poľských Tatrách istotne nastane. Na parkovisku Kiry sme medzi prvými, práve začína svitať a vzduch je mrazivý. Platíme parkovné, za vstup a rýchlo pokračujeme k prvému rázcestníku v doline - Cudakowa Polana. Odtiaľ je možnosť voliť z dvoch trás - červená a čierna. Odporúčam však na výstup zvoliť skôr červenú, určite je na výstup príjemnejšia a rýchlejšia ako čierna. Tak sa rozhodujeme aj my.

Poliaci to asi majú v krvi, že upravené majú aj chodníky v horách. Zábradlia, schodíky, siete proti erózií... Aspoň vidno, že za poplatky za vstup sa naozaj o infraštruktúru starajú. Stúpanie na úvod je nekompromisné. Tu nie sme v našich kopčekoch Šarišskej vrchoviny, ale v Tatrách. Takže nemôžeme fňukať. Meter za metrom naberáme výškové metre a v zatiaľ tichom a pokojnom prostredí sa nám kráča naozaj príjemne, aj keď sa z čela leje pot. Hoci je október a na vrcholkoch sa belie sneh. Tu v nižších polohách je celkom príjemne teplo.

Červená značka je pravým horským terénom. Nedovolí človeku vydýchnuť na nejakom miernejšom stúpaní alebo na rovinke, neustále si to reže priamo k bočnému hrebeňu s vrcholom Uplaziańska Kopka (1457 m). Tu sa už postupne vynárame zo smrekového lesa a začínajú sa objavovať konečne prvé rozhľady a kosodrevina. Na Temniak to je stále ešte poriadna vzdialenosť a pri pohľade pred seba si uvedomujem, že musíme s energiou šetriť. Zvoľňujeme tempo, a tak sa pred nás dostávajú takzvaní turisti - časovkári, ktorí sa tvária, že ak nestihnú časový limit na smerovníkoch, ich túra stráca zmysel.

Prekvapivo, aj bez nejakej častejšej turistiky, sa bez problémov drží hneď za mojím chrbtom mama. Tak teraz neviem, buď som príliš pomalý alebo má takú dobrú kondičku?! Ľudí pribúda. Hory sa zapĺňajú a človek postupne stráca intimitu splynutia s prírodou a horami, následne sa turistika mení len na bezmyšlienkovité šliapanie do kopca pomedzi ľudí. Občasne troška zídeme z chodníka mimo davy turistov a len tak sa dívame do okolia, len takto si vie človek vychutnať krásy miestnej krajiny. Najkrajšia časť celej túry je v okolí Chudej Turnie, kde je krásny trávnatý hrebeň s výraznými a zaujímavými skalnými vežičkami.

Na Temniaku (Ciemniak, 2090 m) to vyzerá ako na Václaváku. Vrchol je obsypaný najrôznejšou osádkou ľudí, od ťažkotonážnych diaľkarov s batohmi ako skrine, až po slečny, ktoré miesto batoha zvolili radšej luxusnú kabelku. Odkiaľ sa tu nabrali, to netuším - lanovka je poriadne ďaleko. Hodíme očkom na slovenskú stranu do našej krásnej a vzácnej Tichej doliny - máme ju odtiaľ ako na dlani.

Pokračujeme hrebeňom, červenou značkou kráčame miestami snehovými poľami na Kresanicu (Krzesanica, 2122 m), ktorá je najvyšším bodom celej túry. Ako zostupovú trasu z hrebeňa volíme bočnú rázsochu s názvom Czerwony Grzbiet (Červený chrbát) a modrú značku. Sľubuje aj nejaké technické pomôcky na klesaní, aké, to ešte netuším. Nie veľmi prudkým klesaním s peknými výhľadmi na Giewont. Ten sa môže popýšiť radom dlhým, ako zvyknú byť pri pokladniach deň pred štátnym sviatkom, musí to byť radosť taká turistika v zástupe.

Na zostupovej trase veľa ľudí nestretávame. Príjemné klesanie sa však v jednom mieste mení na nepríjemný zostup skalnou úžľabinou s reťazami. Bezpečne som si tu veru nepripadal a ako som sa tak díval na mamu aj tá sa držala zubami-nechtami reťazí, čo to dalo. Tento úsek v daždi alebo počas namŕzania vody na skalách by som zažiť určite nechcel.

Postupne sa však cesta vnára do lesa a príjemným, takmer vrstevnicovým klesaním sa uberá k sedlu Mietusi. Mne tento úsek cesty pripadal trošku monotónny, možno za to mohla aj prichádzajúca únava v nohách. V sedle je pekné lúčne prostredie obklopené smrekovým lesom a poskytuje príjemné rozhľady do okolia. Stretávajú sa tu však chodníky zo štyroch strán a teda žiadna horská romantika opustenej lúky tu nehrozí.

Na posledné zostupové kilometre využívame čiernu značku vedúcu spať do Kościeliskej doliny. O hustote poobedňajšej premávky turistov v doline asi ani nemá zmysel písať. Stačí sa cez nich len preštrikovať späť k svojmu autu a tešiť sa opäť na zážitky v menej ľudnatých horách.

Záver

Hoci miestami naozaj množstvo turistov nie je príjemným spestrením prechádzky v Tatrách, musím zároveň dodať, že okolitá príroda stojí za návštevu. Odporúčam však vždy voliť skorý ranný príchod a nástup na túru jednak kvôli prázdnym parkoviskám a tiež turistickým chodníkom. A pre tých, ktorí by sa chceli v horách socializovať - nech sa páči, poľské Tatry sú ideálnym miestom pre turistov nesamotárov.