Cez Malé Pieniny (sedlo Vabec – Červený Kláštor)

Trasa

Sedlo Vabec – Čierťaže – Medvedelica – Eliášovka – Przelecz Gromadzka – Grúnik – sedlo Rozdiel – Vrchriečky – Kapralowa Wysoka – Huściawa – Šľachovky – Lesnické sedlo – Aksamitka – Pod Plašnou – Plašná – Cerla – Červený Kláštor

Partia sme sa zišla nezvyčajne veľká, vyrážame na dvoch autách a plán je taký, že časť kamarátov pôjde do sedla Rozdiel z Červeného Kláštora a ja s Gabikou vyrazíme zo sedla Vabec cez Eliášovku. Takže si budeme kráčať oproti.

1. deň

Skoro ráno parkujeme auto na odstavnej ploche v sedle Vabec a nám známou lokalitou smerujeme cez nádherné rozľahlé lúky s výhľadmi do okolia a na Tatry k vrcholu Medvedelica na západ od Litmanovej. Počasie by sme si lepšie ani priať nemohli, modrá obloha, slniečko a úplná pohoda. Času máme nadostač, nikam sa nemusíme plašiť, a tak si môžeme spolu s Gabikou vychutnávať každý krok.

Z nádherných lúk v okolí Čiertaže nás cesta privádza do lesa. Bolo už na čase, pretože slnko naberalo na sile a prebudili sa aj dotieravé ovady, pred ktorými sa je ťažko ukryť na otvorenej lúke. Príjemným a nenáročným chodníkom obchádzame vrchol Medvedelice a schádzame do redšieho lesa s menšími lúkami nad Litmanovou. Obec je známe pútnické miesto o čom nás presviedča do diaľky ozývajúci sa spev z pútnického areálu na hore Zvir. A keďže máme času na rozdávanie, sadáme si do trávy pri chodníku a chvíľu načúvame a popritom zo zvedavosti gúglim, prečo je miesto pútnické a čo sa tu udialo.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instragrame ]

Zo sedla medzi Medvedelicou a Eliášovkou značka stúpa prvýkrát trocha prudšie. Až tu začína troška serióznejšia turistika, kde treba prekonať necelých 400 výškových metrov. V chládku lesa sa však kráča príjemne. Pod Eliášovkou začínajú pravé letné hody - vychádzame na slnkom zaliatu lúku a už z diaľky cítiť intenzívnu jahodovú vôňu. A nemýlili sme sa. Vyjedaním vynikajúcich voňavých a šťavnatých jahôdiek trávime veľmi dlhý čas. A to nie je koniec, pretože o pár desiatok výškových metrov vyššie zase začínajú čučoriedkové hody. Takže z turistov sa meníme na vyjedačov a v predklone sa pohybujeme smerom k vrcholu slimačím tempom.

Stretávame menšie skupinky ľudí, okolie rozhľadne na Eliášovke je celkom rušné, pohybujú sa tu najmä poľskí turisti. Doprajeme si prestávku, osvieženie vo forme ľahkého obeda a len tak sa povaľujeme v tráve, pretože dni sú dlhé a prírodu si radi užívame.

Cesta k sedlu Gromadzka je trocha nudnejší úsek, vedúci prevažne lesom bez nejakých výraznejších zaujímavosti a k tomu sa z poľskej strany ozýva hukot motoriek, čo tiež nedotvára pocit pohody. Ďalší bod našej trasy dosahujeme pri osade Obidza, sledujeme čas a obvolávame kamarátov. Oznamujú, že ešte len teraz vyrážajú z Červeného Kláštora a to majú pred sebou dlhšiu trasu ako my. Takže opäť si nachádzame pekné, kľudné miestečko na lúke pri osade a podriemkávame v chládku dívajúc sa na Tatry a oblohu. Jednoducho úplná pohoda, aká sa dá zažiť len počas dlhých letných dní.

Tentokrát modrou značkou smerujeme na juh a každým krokom sme bližšie k sedlu Rozdiel. Chodník vedie štátnou hranicou a pomaličky klesá do samotného sedla, kde plánujeme nájsť nocľah v stodole pár metrov východne od hranice. Bohužiaľ, stodola je v stave, že odvahu prespať v nej nemáme. Je len otázkou času, kedy z nej ostane len ruina. A tak sa rozkladáme na priľahlej lúke a čakáme na partiu kamarátov.

Prichádzajú asi po dvoch hodinách a namiesto chystania miesta na noc ideme zachraňovať ovcu, ktorá spadla do neďalekej skruže plnej vody. Bača si s tým veľa starostí nerobil, tak sme ju museli vytiahnúť my. Rozkladáme si následne tábor, nosíme drevo na noc a k večeru k nám na bicykli prichádza kamarát Maťo, hoci len na otočku.

Západ slnka si vychutnávame zo sedla až do okamihu, kým úplne nezapadne za obzor. Noc je príjemne teplá a hviezdnatá. Jediné, čo pokazilo idylu, bola skazená slanina, ktorá nevydržala pobyt v batohu počas horúceho dňa. Nie je slanina ako slanina... Tak si musíme chuť na mäsko nechať zájsť.

2. deň

Ráno spolu s Gabikou vyrážame v čase, keď ostatní kamaráti ležia v spacákoch. Chceme sa vyhnúť obedňajšej páľave a tiež, dnes nás čaká dlhší úsek cesty ako včera. Hneď na úvod nás z rannej letargie preberá stúpanie na Vrchriečky a následne cesta pokračuje štýlom hore-dole. Chvíľka stúpania a chvíľka klesania. Lúky sa striedajú s lesom. Obchádzame Watrisko, Vysokú a pod Vysokými skalkami sa rozhodujeme, či vybehneme aj na ne alebo ich tentokrát vynecháme. Volíme radšej šliapanie ďalej bez zachádzok, pretože príjemné svieže ráno sa zmenilo na poriadne horúci deň. Na hrebeni za Vysokými skalkami začíname pociťovať aké nepríjemné je šliapanie na otvorenom priestranstve počas jasného letného dňa, a to nás ešte čaká dlhý otvorený úsek smerom k Lesnickému sedlu.

Dopĺňame aspoň stratené tekutiny a pri pohľade pred nás na rozsiahle lúky, ktoré sa v horúcom vzduchu doslova vlnia sa na úsek cesty od Šľachovky po Lesnické sedlo púšťame veľmi neochotne. Inak veľmi príjemný úsek, plný rozhľadov je aktuálne skôr utrpením. Ale poháňa nás predstava občerstvenia v Lesnickom sedle.

Vyprahnutí prichádzame do sedla ako z púšte a okamžite do seba tlačíme nanuky a ľadovo vychladenú vodu. Musíme schladiť svoje telá, pretože lúčny úsek stále pokračuje a niet sa stále kam ukryť do chládku. Až pri vrchole Aksamitka konečne vchádzame do lesa. Hneď sa lepšie dýcha a kráča. Tentokrát len lesnatou časťou schádzame z Plašnej až do sedla Cerla so známymi pohľadmi na Tri koruny (Trzy Korony) a odtiaľ prudko dole do doliny potoka Lipník a k Červenému Kláštoru.

Zhodnotenie

Trasa, ktorú sme si rozvrhli na dva dni, by pre zdatného turistu nebola problém ani za jeden deň. Ale Pieniny sú lokalita, ktorá sa musí vychutnávať. Ponúka veľa krajinárskych a výhľadových miest, že sa nimi nedá len tak prejsť a nezastaviť sa a poobdivovať všetko.