Nápad ísť sa pozrieť na Dolnú zem vznikol úplne náhodou, keď som kamarátovi-folkloristovi Romanovi spomenul zahraničných Slovákov, žijúcich v Srbsku. No keď sme prišli v novembri 2015 do Srbska, tak to skoro neustál. Nechcelo sa mu veriť, že po 500 km od Slovenska počuje ľubozvučnú slovenčinu, všade, kde sa pohne.

Báčsky Petrovec

Úspešne sme sa ubytovali na priváte v Báčskom Petrovci, kde nás najprv neskoro večer nechcela pani prichýliť, lebo prerábali kúpeľňu. Zatiaľ, čo sme sa traja smädní cestovatelia išli občerstviť do krčmy (nie do baru alebo pubu, ako je to u nás populárne), tak Roman po hodine prehovárania hostiteľku nakoniec ukecal. Následne sme mohli vyraziť v ústrety poznávaniu kultúrneho centra vojvodinských Slovákov. Šesťtisícové mestečko Báčsky Petrovec obýva 81 % Slovákov a prví osadníci z Novohradu sem dorazili v roku 1745, ktorých priviedol Matej Čáni z Málinca. Na pamiatku príchodu kolonistov, Málinčania venovali Petrovčanom Čániho drevenú sochu. Okrem evanjelického kostola tvorí dominantu Petrovca reprezentačná poschodová budova slovenského gymnázia Jána Kollára s internátom, ktoré v roku 2019 oslávilo storočnicu. Zároveň bolo prvým slovenským gymnáziom mimo našej republiky a je najväčšou strednou školou mimo SR s vyučovaním v slovenčine.

Nás po zaujímavostiach obce povodila náhodne okoloidúca rodáčka, ktorá nám ochotne venovala pol dňa. V budove Matice slovenskej sa nachádza Múzeum vojvodinských Slovákov. Oplatí sa navštíviť Galériu Zuzky Medveďovej alebo najstarší dom v Petrovci na ulici Branislava Mokića 7. V obci funguje viacero spolkov, ktoré keď oslovíte, vás oboznámia s miestnymi reáliami. Romanovi a mne sa dostalo cti od pána Speváka, že sme pred jeho rodičovským domom zasadili stromy priateľstva. Boli sme ich pozrieť a rastú!

Keď sa povie Petrovec, tam ma hneď napadne "petrovská klobása", ktorá tu má vlastný festival - Klobásafest (koná sa v polovici februára). Povráva sa, že miestna štipľavá klobása "otvára dvere u doktorov". Kto bol vo Vojvodine a neochutnal miestnu hrubú klobásu, tak nebol na Dolnej zemi. No dlhšiu históriu majú Slovenské národné slávnosti, ktoré sa v Petrovci konajú počas leta od roku 1919. Ide o najväčšie kultúrne podujatie dolnozemských Slovákov, ktoré som nemohol vynechať uplynulé leto, keď som sa s partiou vracal z hôr Čiernej Hory. Po desiatich dňoch v balkánskych horách taktiež kamaráti nemohli uveriť, že počujú krásnu slovenčinu a nie sú na Slovensku!

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kulpín

Musím spomenúť vrúcne uvítanie u Hany a Vlasťa v Kulpíne, kde sme mnohokrát mali základňu na výpady po Vojvodine. Joj a ich domáca klobáska a pálenô, mňam... Kulpín s počtom takmer tri tisícky duší obýva síce "len" 70 % Slovákov, ale v ničom nezaostáva. Dokonca pred národnými slávnosťami v Petrovci si organizujú vlastné "predslávnosti". Jadro obce tvorí rozsiahly park s klasicistickým kaštieľom, kde sídli poľnohospodárske múzeum Vojvodiny. V blízkosti stoja evanjelický kostol (slovenský) a pravoslávny chrám (srbský), kde sme po omši úplne náhodne absolvovali agapé s veriacimi vďaka akčnému popovi. Na druhej strane parku sídli neodmysliteľná pálenica u Zimovcov, kde kupujem(e) kvalitné destiláty na počastovanie kamarátov na horách.

Kysáč

Nie Kysak, ale Kysáč (Кисач), aj keď Kysak je partnerskou obcou. Z vyše 5-tisíc obyvateľov je 77 % Slovákov, takže opäť veľké slovenské mestečko. Kysáčanov sme rýchlo identifikovali podľa výrazného červeno/bordového ženského kroja na slávnostiach v Heľpe, kde sme ich prepadli na ubytovaní. Potom sme boli u Jančiho a Majky na letnom festivale Gitariáda, kde koncertovala kapela Crvena jabuka (Červené jablká) - zas červená. Čo s ňou majú v Kysáči? Nemôžem opomenúť kultúrneho aktivistu pána Slávika, ktorý organizuje mnohé cezhraničné vystúpenia u nás a naopak. Boli sme aj v Rádiu Kysáč, ktoré, žiaľ, dnes už nevysiela a bolo najstarším lokálnym rozhlasom v kraji. K stavebným pamiatkam patria dva kostoly (slovenský a srbský), Slovenský národný dom (múzeum), etnoizba vo Ferkovom dome a kultúrny dom.

Selenča

Jednu z mála slovenských dedín Vojvodiny, kde žijú okrem evanjelikov aj katolíci, osídlili Slováci v roku 1758. Trojtisícovú obec obývajú z 90 % Slováci. Známa je veľkou výrobňou metiel z cirku. Typickým prvkom selenčianskeho kroja sú vlnené brmbolce na mužskej zástere a farebné ženské vlnené papučky. V televíznej folklórnej šou Zem spieva obec reprezentovalo hneď niekoľko účinkujúcich. Najnovšie v súťaži účinkuje muzikantská rodina Súdiovcov, ktorá nás neraz prichýlila pri našich výletoch po Vojvodine. Nemali to s nami ľahké, lebo Renča a Ďuki sa popri práci a starostlivosti o domácnosť venujú aj tréningom s detským orchestrom i spevokolu. Keď nás Renča nakŕmila, Ďuki zahral, tak hajde s Lienkou a Jurajom na výlety do okolia. Spoznali sme blízke mesto Báč, ktoré dalo meno historickému regiónu Báčka (západ Vojvodiny). Páčila sa nám tiež návšteva privátneho sadu výborných lieskových orechov. Oplatí sa navštíviť súkromnú zbierku vo vzorne udržiavanom gazdovskom dome na Štefánikovej ulici alebo etnozbierku Patrika Ragu.

Kovačica

Šesťtisícové mestečko (82 % Slovákov) v regióne Banát široko-ďaleko preslávilo slovenské insitné umenie. Kovačická insita dokonca ašpiruje na zápis na listinu svetového dedičstva UNESCO. Ak sa to podarí, tak to bude prvý slovensko-srbský zápis kultúrneho dedičstva. Je to kapitola sama o sebe a diela si treba pozrieť. Určite neobanujete. Na výber sú hneď dve galérie.

V Kovačici sme sa neplánovane vyskytli počas súťaže o najlepšiu rybaciu polievku. Osobne nás privítal zástupca obce a prekvapene sme zistili, že partnerským mestom je naša rodná Banská Bystrica. Ešte viac prekvapený ostal šofér autobusového zájazdu speváckeho zboru z banskobystrickej univerzity, keď sme mu povedali, že sme v Srbsku na dovolenke. Nešlo mu do hlavy, čo robíme na srbskej rovine, keď tam nie sú hory a ani more. Ale v Kovačici i Báčskom Petrovci majú vybudované vodné parky.

Medzi unikátne podujatia nepochybne patrí festival Detská svadba s charitatívnym poslaním. Absolvovali sme tiež návštevu kostolnej veže, odkiaľ sme si pozreli "dramaticky a dokonale rovný horizont" (viď fotky) aký u nás nemáte šancu vidieť, lebo všade vykúka aspoň jeden kopček. Ale zas sú to ideálne terény pre nenáročnú cykloturistiku po rovine. Srbskom prechádza populárna Dunajská cyklocesta (EuroVelo 6). Jednoznačne odporúčam návštevu dielne husľového majstra Jána Nemčeka na ulici Nikolu Teslu.

Padina

Najslovenskejšie sídlo vo Vojvodine (región Banát), kde žije až 95 % Slovákov z 5,5 tisíca obyvateľov. Opäť ide o obec známu insitným umením. Aj náš prvý kontakt viedol k pani maliarke Kotvášovej a dodnes chodí predávať obrazy na Radvanský jarmok do Banskej Bystrice. Jej dcéra nás bližšie zoznámila s obcou a s množstvom nových kamarátov. A to až tak, že nám Elenka a Žeľko požičali starý dom, kde sme mali základňu pre výlety a večer prišli na žúr. Záhrada bola plná zeleniny a ovocia a v susedstve nechýbala pálenica. Neskoro v noci nás prišli pozrieť aj "výpalníci" po šichte, ale skončilo sa to len priateľským posedením.

Okrem druženia sme absolvovali aj podrobnú prehliadku obce. A to poriadne, tak že sme pojazdili celú dedinu, lebo sme nevedeli trafiť správnu ulicu (všetky vyzerajú podobne) a na horizonte nemáte žiadny orientačný bod v podobe kopca. Zato sa Padinčania hrdia, že majú dve doliny! Hornú a Dolnú dolinu, aspoň tak volajú dve ulice s parkami. No majú aj pekne opravený etnodom a staré studne, ktoré treba vidieť ako spomienku na ťažký život prvých osadníkov. Za návštevu tiež stojí súkromná zbierka Pavla Petráša na Leninovej ulici 11. Radi spomíname aj na Galasovcov, ktorí nás trpezlivo čakali do rána, keď sa nám pokazilo auto z požičovne tesne za maďarsko-srbskou hranicou, ale to je iný príbeh...

Fruška gora

Ak sa vám z toľkej roviny bude cnieť po horách, čo sa určite bude, tak najbližšie kopce po ruke sú Fruška gora. Ide o nevysoké pohorie v regióne Sriem, ale tým, že vyrastá priamo z nížiny v zovretí Dunaja a Sávy, pôsobí celkom vysoko. Najvyšší bod je Crveni Čot s výškou 539 metrov a vysielačom. Celý masív je chránený ako rovnomenný národný park a je ľahko dostupný z Nového Sadu množstvom ciest. Zaujímavá je cesta od Sremskej Kamenice smer Ruma do priesmyku Iriški Venac, kam vedie dvojprúdová cesta, ale jednotlivé smery sú vedené samostatne po oboch svahoch doliny. Ďalším balkánskym špecifikom je, že väčšina hlavného hrebeňa je vyasfaltovaná, tak ho možno absolvovať aj mototuristicky alebo bežecky počas Fruškogorskeho maratónu (koncom apríla). Autom odporúčam navštíviť atrakciu Fruškać lubenice (betónové melóny). Ale Fruška gora ponúka aj množstvo značených turistických trás, stačí si vybrať zaujímavosti na fruskac.net. Nechýba ani slovenská dedinka Lug, kde zo sedemstovky duší je až 95 % Slovákov a kopcovité okolie je nádherné! Odporúčam tam zájsť. Ďalšie čiastočne slovenské sídla na svahoch "Frušky" sú: Ľuba (56 %), Binguľa (31 %), Erdevík (25 %) a Šid (5,3 %).

Nový Sad

Metropolou Vojvodiny a druhým najväčším mestom Srbska je multietnický Nový Sad. Ide o najkozmopolitnejšie mesto bývalej Juhoslávie. V 340-tisícovom meste žije okolo 1800 Slovákov a za prácou a do škôl sem dochádza množstvo našich krajanov z okolitých obcí. V centre stojí aj slovenský evanjelický kostol s priľahlým kultúrnym centrom P. J. Šafárika, kde pôsobí rovnomenný folklórny súbor. Všetky úradné nápisy sú v meste uvádzané srbsky, maďarsky a slovensky. Južnú hranicu mesta tvorí rieka Dunaj s plážami a z opačného brehu na aglomeráciu dohliada protiturecká pevnosť Petrovaradín, odkiaľ je najkrajší pohľad na roviny Vojvodiny. Historické centrum tvorí "malá Viedeň" s pestrou zmesou architektúry Srbského kráľovstva, Rakúsko-uhorskej monarchie, Juhoslovanského kráľovstva, socialistickej Juhoslávie i moderného Srbska. Skrátka typická balkánska mešavica.

A to som nespomenul všetky slovenské dediny v Srbsku. Ešte mám čo objavovať a spoznávať na Dolnej zemi.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek