Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Mohyla gen. M. R Štefánika na Bradle
Mohyla gen. M. R Štefánika na Bradle Zatvoriť

Túra Brezová pod Bradlom – Plavecký Peter

Štefánikova magistrála vedie naprieč celými Malými Karpatami so začiatkom na Mohyle gen. M. R. Štefánika a končí na hrade Devín. Môj pôvodný plán ju bol prejsť celú, ale keďže rodinné a pracovné radosti a starosti mi zatiaľ nedovoľujú ju prejsť celú, tak som prešiel v lete jednu jej časť z Brezovej pod Bradlom do Plaveckého Petra v priebehu dvoch dní.

Vzdialenosť
49 km
Prevýšenie
+1760 m stúpanie, -1801 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 16.06.2019
Pohoria
Myjavská pahorkatina, Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)
Trasa
Voda
Prameň Hlávka v Dobrej Vode, Magnetic, Raková, Jaskyniarska studnička
Nocľah
Havrania skala (bivak)
Doprava
Brezová pod Bradlom (vlak, bus)
Plavecký Peter (bus) - Jablonica (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1079 Malé Karpaty, Červ. Ka… (1:50.000)

1. deň

Brezová pod Bradlom – Dobrá Voda – Havrania skala

Krátko pred štvrtou hodinou mi zvoní budík. Veľa som toho v noci nenaspal a aj keby som radšej vypol budík a spal ďalej, vstávam a teším sa, čo mi dnešok prinesie. Lúčim sa s manželkou, synom, dám si raňajky, balím posledné veci do batoha a krátko po štvrtej vyrážam na autobus do Vrbového. Tu prestupujem na ďalší autobus priamo na Brezovú pod Bradlom.

Okolo 5.30 h vyrážam z námestia smerom na Bradlo. Na mohyle som bol už niekoľkokrát, hlavne autom, dokonca pešo po hrebeni smerom od Košarísk, ale nikdy nie priamo z Brezovej pod Bradlom. Po ceste míňam kostol Najsvätejšej Trojice so 17. storočia, pred ktorým stojí vysoká stará lipa. Po chvíli začína prvé stúpanie dňa, ktoré mám miesto tradičnej rannej kávy. Na ceste prekračujem matrac z postele, netušiac ako sa sem mohol dostať. Tesne pod vrcholom je prameň vyvierajúci do malého jazierka, z ktorého si netrúfam kvôli množstvu hnijúcich listov nabrať vody.

Na vrchole Bradla som bol približne po hodine mierneho až strmšieho stúpania. Hore som sám, užívam si ticho, vodu, horalku a prvé lúče, na ktoré sa príliš neteším. Po krátkej prestávke idem dole, kde stretám jediného turistu až po Dobrovodský hrad. Kúsok za námestím cítim akoby sa mi robil otlak, na lavičke si dám teda prestávku a zisťujem, že som si, šikovný, poriadne v autobuse nepritiahol vibramy. Otlaky po dvoch hodinách túry, keď viem, že ma čaká ešte ďalších 9 hodín, nepadli vhod, ale aj keď s malými bolesťami, pokračujem ďalej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pri benzínke na konci Brezovej pod Bradlom som natrafil na práve dozreté čerešne, ktoré ma veľmi potešili a osviežili. Pri rekreačnom zariadení Mladosť začal pre mňa najhorší úsek dňa, dlhá mierne strmá asfaltka, pri ktorej som použil zopár vybraných slov na adresu správcu komunikácie. Na križovatke Dlhé rovne som si dal prestávku a po lesnej cestičke popri lesníckej chatke, kde by na terase mohlo prespať v bivaku zo šesť ľudí, som pokračoval krásnym lesíkom k Dobrovodskému hradu. Na hrade bolo už z diaľky počuť deti, ktoré sem často chodievajú na vychádzku so školy.

Dlho som sa na hrade nezdržal, deti robili hluk a počul som dosť hlasno svoju peristaltiku v bruchu, ktorá hlásila prázdnotu. Po ceste z hradu som rozmýšľal, že si dám na Dobrej Vode rezeň cez celý tanier s piatimi kopčekmi ryže. Zastavil som sa blízko fary, kde je pamätná izba Jána Hollého pri starej lipe. Z kvetov starého stromu si večer spravím čaj.

Okolo 11-tej hodiny prichádzam, rozhorúčený od slnka, do reštaurácie Hlávka, objednávam si čapované pivko a pýtam sa pani za pultom, či majú čosi uvarené. So smutným výrazom mi oznamuje, že bohužiaľ sa varí len cez víkendy. Ponúkla mi ochotne polievku z predchádzajúceho dňa, ale odmietol som ju, keby sem náhodou dnes prišli nejakí skutočne vyhladovaní SNP-čkári. Obed som si kúpil v neďalekom obchode. Pod mostom je výdatný prameň Hlávka, v ktorom som si doplnil zásoby vody a v potoku ovlažil nohy. Vyrušila ma staršia pani, ktorej som s radosťou nabral vodu do fliaš. Spýtala sa ma: Nesceš tu čapovat ludom vodu za padesát centov? Aj by si zarobeu!

Uvažujem nad ponukou brigády, ale odmietam a po chvíli pokračujem ďalej po červenej. Na konci dediny je ešte jeden prameň, ale bol značne znečistený pokosenou trávou a kvapkal veľmi pomaly, navyše som mal doplnené zásoby vody. Hľadal som najbližší kus tieňa, kde by som si zjedol tresku s rožkami. Tú som zjedol na lúke nad dedinou, kde som si v tráve spravil krátku obednú prestávku. Pokračujem lesom smerom na Mihalinovú a akosi ma tento úsek cesty nebaví, tak si zapínam svoje cestovné rádio a počúvam, čo nové dnes vo svete. Čím dlhšie kráčam, tým častejšie cítim otlaky na nohách, ale pokračujem k prameňu s nápisom Magnetic, schovanom asi 15 metrov vpravo v lesíku. Po asi 15 minútach si dávam prestávku v turistickom prístrešku Raková. Kúsok od neho je ďalší prameň, ktorý si len vyfotím.

Som zvyknutý chodiť, ale nie s približne 13-kilovým batohom, takže začínam cítiť plecia, ale nie je to nič strašné oproti otlakom na nohách. Ešteže mám v sebe štipku rozumu a vzal som si šľapky. Najlepšia vec, akú som si mohol vziať. Mením teda vibramy za šľapky a s lepším pocitom kráčam ďalej po asfaltke okolo Bielej hory, kde je zďaleka počuť kamióny. Prechádzam cez cestu prvej triedy a strácam sa v lese. Blízko Dolnej Rakovej sa oproti mne blíži turista s veľkým batohom, ktorý sa pri pohľade na moju obuv začína z diaľky usmievať. Zdravím ho a otáčam sa mu chrbtom, aby videl, že to je len dočasná obuv a topánky mám zavesené na batohu. Pýta sa ma, ako sa dostane na zrub Lámaná skala, kde plánuje prespať. Doteraz som o ňom nepočul, no poradil som mu, kde po ceste nájde pramene.

Pokračujem ďalej na Sokolské chaty. Kamarát mi poradil, že je tam chatka, kde čapujú pivo. Dnes mi nie je dopriate, pretože mali zavreté. Kráčam stále rovno a po asi 20 minútach zisťujem, že som dlho nevidel značku. Signál tu nebol, tak sa vraciam naspäť. Po chvíli mi navigácia ukazuje, že som mal odbočiť doľava. Značku som si nevšimol, lebo bola zarastená brečtanom. Celkom dlho idem cez chatovú oblasť, no nakoniec prichádzam na mne známu cestu ku kameňolomu Buková. Cesta aj vzduch je plný prachu z kamiónov, ktoré vezú štrk. Za kameňolomom pri ceste si na autobusovej zastávke prezúvam šľapky a teším sa, že ma čaká len výstup na Havranicu.

Cestička sa mi zrazu zmenila na potok, ale po chvíli nachádzam značku a pokračujem správnym smerom. Za posledným domom si na pni stromu dávam poslednú plánovanú prestávku, dopĺňam, ako tomu hovorím biely jed – kondenzované mlieko a keksíky. Cesta na Havraniu skalu mi dala poriadne zabrať, ale svetlo malo byť ešte asi 2 hodiny, tak som sa nemal kam náhliť. Okolo 17.30 h som som po 12-tich hodinách na konci dnešnej cesty, kde so mnou prespí kamarát, ktorý sem prišiel od Smoleníc. Našťastie mi priniesol fľašu vody, pretože som pri výstupe na Havranicu vypil väčšinu zásob vody. Miesta na bivak tu veľa nie je, ale blízko smerovníka sme našli kúsok rovnej zeme, kde sme rozložili celtu. Večera pozostávajúca z klobások a čaju mi dodala sily. Po večeri sme sa skoro do polnoci kochali výhľadom a potom išli spať.

2. deň

Havrania skala – Ostrý Kameň – Plavecký Peter

Noc bola pre mňa chladná, pretože mám obyčajný spacák a rušilo ma šuchotanie blízko od nás. Nedávno bol neďaleko odtiaľto hlásený výskyt medveďa. Pripúšťam si ale fakt, že to bola len srna alebo ježko. Na raňajky si dávame ovsenú kašu, balíme batohy a vyrážame po hrebeni ďalej. Stretáme len jedného bežca a s miernym protivetrom pokračujeme na Záruby.

Cesta na Ostrý Kameň vedie po skalnatom hrebeni, ktorý je miestami šmykľavý a značka sa raz stratí, potom znova objaví, a tak to ide až po hrad. Keďže sme vyrážali skoro ráno, na hrade sme pred ôsmou. Vydriapali sme sa na najvyšší bod, odkiaľ je vidno vodnú nádrž Buková ako na dlani a za chrbtom vrchy Čelo a Veterlín. Keď vidím, ako nízko je priehrada, neteším sa na klesanie, ktoré mi už pár ľudí popísalo ako čosi strašné.

Tesne za hradom stretáme párik SNP-čkárov, ktorí vyrazili z Bratislavy. Chvíľu sa zhovárame a dozvedáme sa, že sú obaja vysokoškoláci, takže sa nemajú kam ponáhľať a majú teda dva mesiace, kým prídu na Duklu. Klesáme dole až k rázcestiu Brezinky síce strmším, ale nie príliš šmykľavým terénom. Zásoby vody nám pomaly dochádzajú, tak smerujeme po modrej k Jaskyniarskej studničke, kde si dopĺňame zásoby z vynikajúceho prameňa.

Fotky už nerobím, pretože sa mi vybil telefón. Vraciame sa späť na Brezinky, odkiaľ pokračujeme po žltej cez lúky k priehrade Buková. Na hrádzi sa vystupňovala bolesť otlakov, tak sa znova prezúvam do šľapiek a pokračujeme popri potoku Hrudky po rovnej cestičke lesom až do Plaveckého Petra. V miestnom obchode si kupujeme čosi na zahryznutie a po nie dlhom čakaní nastupujeme do autobusu do Jablonice.

V Jablonici sme stihli zmrzlinu, pivo a nastupujeme na ďalší autobus do Trstína. Postaršie dámy nám poradili, kde máme vystúpiť, no po ich rade sme vystúpili na skoršej zastávke. Najbližší spoj nám išiel za menej ako 5 minút, tak sme skúsili pokus-omyl. Bežali sme na zastávku, kde bolo našťastie kopu školákov a autobus sme stihli. S kamarátom som sa rozlúčil v Šterusoch a ja som pokračoval do Vrbového. Posledným a to štvrtým spojom som sa šťastne dostal do Krakovian.

Zhodnotenie

Túru by som hodnotil ako stredne náročnú, celkom bohatú na vodné zdroje, možnosti stravy, prístrešky aj výhľady. Značenie bolo dobre viditeľné až na pár úsekov v smere Záruby – Ostrý Kameň. Chcel som ísť pôvodne až cez Vápennú do Plaveckého Podhradia, ale kvôli otlakom som zišiel do Plaveckého Petra.

Fotogaléria k článku

Najnovšie