Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Zlaté Biele Karpaty
Zlaté Biele Karpaty Zatvoriť

Túra Z Jablunkovského k Vlárskemu priesmyku (2)

Ráno opúšťam izbu dosť pred šiestou. Ivan zostáva aj na raňajky, žiadne plány nemá. Len kurz na sever, uvidí, kam to dá. Zachytí ma mobilom v plnej poľnej medzi dverami. Ja sa revanšujem jeho snímkou v posteli. Čaká ma dnes ozaj dlhý deň, minimálne na úrovni včerajšieho.

Vzdialenosť
120 km
Prevýšenie
+4591 m stúpanie, -4804 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
4 dni
Obdobie
leto – 15.06.2017
Pohoria
Javorníky a Biele Karpaty (CHKO Biele Karpaty)
Trasa
Voda
Studnička kaplnka Brezová
Nocľah
Brezová (bivak pri kaplnke)
Doprava
Vlársky priesmyk (vlak, bus) - Trenčianska Teplá (vlak, bus) / Trenčín (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1074 Biele Karpaty, Považsk… (1:50.000)

Trasa

Portáš – Makyta – Pulčínske skaly – Střelná – Kaňúr – Brezová, kaplnka – Sidonie, Vlársky priesmyk

Deň tretí - na Makytu

Pred chatou sa povenujem okoliu, prečítam čo-to z prezentovaných informácií. Makadamová cesta ma privádza cez kopček s malým prevýšením k exkluzívnejšiemu horskému hotelu Kohútka s jeho lyžiarskym areálom. Nezastavujem sa a po chvíľke otvorený priestor končí pri krížom označenom samotnom vrchole Kohútky.

Nasleduje hrebeň lesom až k vrcholčeku Krkostena. Znovu klasická kovová tabuľka s vyškriabaným textom na kameni, venovaná vždy inou obcou z podhoria. Tuším, že sú to zastávky netradične dlhého náučného chodníka Javornícky hrebeň. Nasleduje zostup k Papajskému sedlu. Ukončuje tu bivak mladá dvojica so psom, využívajúca oddychové miesto pri ceste. Nebudem rušiť. Je len 7.30 a raňajky majú čas. Nasledujúci postup je prvým dnešným solídnejším stúpaním. Privedie ma za viac ako hodinu až k vrcholu Makyty. Dnes je to od Kohútky pochod len lesom.

Samotný vrchol je len trošku voľnejšie miesto v lesnom poraste na kraji českej prírodnej rezervácie. Najväčšej v Javorníkoch. Výhľady je tu zbytočné hľadať. Ordinujem si krátky oddych a trošku neskoršie raňajky. Nemusel som zdolávať vrchol na plný žalúdok. Prestávke bol obetovaný minimálne polhodinový časový úsek.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pulčínske skaly

Červená líniová značka tu opúšťa hranicu a chvíľu sa budem pohybovať moravskou krajinou. Presnejšie, jej Valašskou časťou. Lesom cez krátke prevýšenie Valašskej Kýčery prichádzam k prvým kamenistým vyhliadkovým miestam. Pohľady sú neskutočne pekné. Zvlnená krajina posiata lesíkmi a lúčkami, olemovaná modrastými horami na obzore. Valašsko je naozaj pekný a malebný kraj.

Začínam sa pohybovať vychádzkovým terénom mimo nevýrazného hrebienka. Žiadne veľké hore-dole. Trošku mi to príde nezáživné. Spestrí to len množstvo náučných tabúľ miestnych náučných chodníkov. Päťminútovku k oddychu absolvujem na odpočinkovom mieste v Radošovskom sedle. Výraz sedlo je v rovinatejšom teréne trochu pritiahnutý za vlasy. V celom okolí vidno, že sa tu na výletníkov myslí. Je tu dobrá turistická infraštruktúra pre pohodové prechádzky. Na počudovanie, od Papajského sedla som nikoho nestretol. A to je pomaly poludnie.

Dlho ani nepotrvá a prichádzam k hornej, najvyššej časti Pulčínskych skál s názvom Hradisko. Samotný prechod skalami absolvujem po modrej, červená obchádza centrálnu časť. Spočiatku malebne rozhodené pieskovcové obrie skaly v lesnom poraste sa menia na úseky malého labyrintu zdolávané pomocou technických vylepšení. Avizované zvyšky hradnej zrúcaniny nepostrehnem. Aj tu ma prekvapuje, no vyhovuje mi, momentálne malá návštevnosť najväčšieho moravského skalného mesta. Upozorňujem však, keby niekto očakával čosi na spôsob českých pieskovcových areálov, bude sklamaný. Chcelo by to ešte raz sem prísť a bez pozerania na hodinky si okruh oblasťou vychutnať. Teraz musí stačiť len posledný spätný pohľad k malej časti skál, čo nie je skrytá v medzi stromami. Pokračujem ďalej do obce. Čas obeda sa stal dôvodom návštevy prvého pohostinského zariadenia. Ozaj kvalitná kyselica a pivko k tomu mi zabezpečilo správnu pohodu. Nasledujúci prechod obcou Pulčín, najvyššie položenou obcou Valašska, mi ju ukazuje vo veľmi dobrom, k návštevníkom priateľskom svetle.

Cez Střelnú

Pred druhou sa lúčim s Pulčínom a pokračujem pomerne civilizovaným úsekom smerom k hraničnému hrebeňu Bielych Karpát. Asfaltové klesanie ma privedie do klasicky upravenej strediskovej obce Francova Lhota v údolí. Krížom prechádzam obcou, aby ma čakalo stúpanie na druhej strane doliny. Za hrebeňom ma čaká nasledujúca obec pri Lyskom priesmyku - Střelná. Názov svedčí o prítomnosti ozbrojených strážcov hraníc v historických dobách na strategickej spojnici Moravy s Uhorskom.

Na druhej strane nevysokého, v hornej časti zalesneného hrebienka ma na kraji lúčnej oblasti čaká milý areál. Turistická zvonička s nápisom „Buď vítán kdo v dobrém pricházíš“, zdroj vody, (bohužiaľ vtedy bez vody), Hotel pod širákem (útulňa bez strechy) a to všetko pod dozorom tuláka Karla. Užívam si výhľad na obec, priesmyk smerom k Púchovskej doline a na protiľahlej strane údolia lesnatý horizont, čo musím ešte dnes zdolať. Ten by mal byť súčasťou Bielych Karpát. To mám dosť pred sebou, noc chcem tráviť na Slovensku.

Prechod okolo krčmičky v obci ma zlomí na jedno čapované. Hazardujem s časom, no dúfam v mobilizáciu síl energiou nápoja. Pivo sa prejavilo opačne. Pri prechádzaní železničnej trate smer Slovensko, som pomaly rezignoval na putovanie a hľadal na zastávke cestovný poriadok. No predsa sa spamätám.

Pozvoľne zelenými pasienkami stúpam k hranici lesa. Aj keď terén nie je náročný, dosiahnutie hraničného vrchu Končitá mi trvá dlho. Zdolám ho až pred šiestou. Našťastie, chvíľu to bude skôr o miernom klesaní lesnými cestami. Od hranice sa značka len odrazí. Pokračuje hlbšie moravskou stranou. Na lesnej ceste je už prítmie, fotodokumentácia stráca kvalitu. Len otvorené miesta sú dostatočne osvetlené. Na jednom fotím pekné drevené chalúpky. V priebehu pár minút ma dobieha pani s vnučkou. Padol som asi do podozrenia, že tipujem objekty záujmu k nekalej činnosti. No asi sa upokojila a rozhovor sa vyvíjal pokojne. Chatu postavili jej predkovia v rokoch vojny. Nakoniec ma ešte pofotí v plnom turistickom nasadení na lúke pred Požárom.

Bielymi Karpatmi

Z turistickej križovatky s týmto menom sa klesanie zintenzívni, aby ma vyviedlo z lesov až k trávnatým územiam na Paseckých lazoch. Otvára sa tu krásny pohľad do údolia toku Nedašovka. Vľavo za preliačeninou sedla sa zjavili skalné bralá Červenokamensko-vršatskej oblasti. Priamo predo mnou nevysoká hradba Bielokarpatského pohraničného hrebeňa. Presne o 19.00 prekračujem cestu spájajúcu Broumovsko s Červeným Kameňom. Krajina začína chytať žltkastú farbu posledných slnečných lúčov dňa. Biele Karpaty sa mi menia pred očami v zlaté. Škoda, že si nemôžem vychutnať šťastnú hodinku fotografa. Zostávajú len necelé dve hodiny svetla a treba sa ponáhľať.

Chvíľku dumám nad miestom nocľahu. Príhodné miesto sa mi zdá pri kaplnke Brezová za chrbtom Vršatských brál. Je tam prameň, predpokladám aj niečo na sedenie pre veriacich, čo by spríjemnilo bivak. I keď zrána má pršať, o možnosti prespania na chate priamo pod Vršatcom neuvažujem. Nenesiem cez sto kilometrov spacák s karimatkou bez ich zmysluplného využitia.

Začína tiahle naberanie nadmorskej výšky poľnou cestou vedúcou pozdĺž remízky, krajom vlniacich sa klasov ešte nepokosených tráv. Vychutnávam si výhľady do zvláštne osvetlenej pokojnej krajiny. Neviem, ako to opísať. No môžem povedať niečo, čo to popíše presnejšie: „Len pre tieto krátke okamžiky sa sem oplatí tri dni kráčať.

V momente zvoľnenia stúpania neďaleko Vysockej sa znovu pripájam k hranici. Postupujem miernymi vlnkami vrcholových lúčok s dlhými tieňmi zapadajúceho slnka. Sú lemované z oboch strán lesným porastom pripadajúcim každý inému štátnemu útvaru. Miestne názvy vrcholčekov Kaňúr a Kosák sú zaujímavé.

Chodník ma privedie ku koncu posledného trávnatého priestoru. Smerovník s názvom Pod Okršliskem ma odkláňa z hranice prudko vľavo na Slovensko. Náučné tabule v tomto mieste už odignorujem. Pokračujem lesom. Medzi stromami je úplná tma, a tak som nútený nasadiť si čelovku. Našťastie, prechod medzi stromami netrvá dlho a znovu prichádzam k otvoreným plochám. Predsa je tu svetlejšie a klesá sa mi lepšie. No aj tak som rád, keď vidím svetielko horiacej sviečky pri samotnej kaplnke.

Noc na Brezovej

Je dosť po 21.00, keď zhadzujem v dnešnom cieli ruksak a skúmam okolie. Môžem povedať, nevybral som si zle. Voda vytekajúca z rúrky do betónového válova, lavičky, vlastná kaplnka a hlavne čisté okolie. Ak by bolo svetlo, dalo by sa čosi prečítať na informačnej tabuli. Síce tu nie je nič kryté, no chcem veriť, že do rána pršať nebude. Prehánky sú avizované až na svitaní. V prípade núdze nie je problém ustúpiť do civilizácie. Možno polhodinka k Vršatským chatám. Vybaľujem všetko potrebné. Dnes je sprcha len márny sen, no telo je prekonanou vzdialenosťou dosť poznačené, tak absolvujem očistu dostupnou studenou vodou. Zažívam niečo, čo som ešte nepoznal. Chytá ma nekontrolovateľná triaška, celý sa trasiem. Takže rýchlo do suchého a teplého. Za minútku to prejde. Neviem, čím to je. Noc nie je studená, chladnej vody tiež nebolo veľa. Možno únavou. Za posledné dva dni som prešiel skoro 90 km s primeranou váhou na pleciach. Zaujímavá skúsenosť.

Trošku veľmi neskorej večere. Karimatka medzi dve lavičky, cez ne paličky, cez paličky vetrovka. Nebudem mať pocit prázdnoty nad hlavou. Vleziem do spacáka a spokojný zaspávam. Dnešná noc bude pod patronátom jedného zo svätých. Pravdupovediac, ani neviem, komu je kaplnka zasvätená.

Záver putovania

Ráno stávam s brieždením. Ešte nezačalo pršať. No obloha je zatiahnutá a táto skutočnosť môže začať každú chvíľu. Urýchlene sa balím a po pol šiestej vyrážam. Ako zvyčajne, bez raňajok. Telu som doprial len pár dúškov pramenitej vody. Pred odchodom si odfotím priestor, v noci sa nedalo. Síce ani teraz nie je veľa svetla, no dokumentačne stačí. Dnešným cieľom je len dosiahnutie Vlárskeho priesmyku cez osadu Sidonie, samozrejme, červenou značkou. Posledných 8 km putovania.

Kráča sa mi dobre. Chôdza poľnými cestami obhospodarovanými bielokarpatskými lúkami je veľmi pohodová. Prispieva k tomu aj mierne klesajúci terén. Po dosiahnutí lesného porastu nad samotnou dolinou Vlárky sa strmosť zvýši. No náročnejší terén netrvá dlho. Pred siedmou môžem kráčať upravenými komunikáciami znovu českým sídlom. Či je to výhra, neviem. V týchto chvíľach začínajú avizované prehánky, takže nemám výhrady proti tvrdšiemu povrchu. Hranica je vedená tokom Vlárky, tečúcim popri ceste. Pár momentov zo sympatického osídlenia mi stojí aj za zdokumentovanie. Raňajky si zabezpečím v obchodíku. Predavačka má trošku smolu. Moja prosba o posledné foto z cesty ju vyženie pred obchod Smíšené zboží, do mrholenia.

Hodinový pochod civilizáciou ma privádza k železničnej stanici Vlárský průsmyk. Vláčik síce do Trenčianske Teplej pôjde, no až po 16.00. Autobusové spojenie zo slovenskej osady Rybníky je len o niečo lepšie. Teraz je práve 8.00, a tak treba niečo vymyslieť. Prehánky prestali a pomaly sa vyjasňuje. Trošku špekulujem potiahnuť to až k nasledujúcemu priesmyku pri Starom Hrozenkove. Energia by na počudovanie ešte bola. No myšlienku zaháňam, netreba po skúsenosti zo večera ťahať tigra za chvost.

Skúsim stopovať. Vec, čo som v živote nevykonal. Čuduj sa svet, pomerne skoro mi jedna česká dodávka zastaví. Ďakujem pánovi šoférovi, čo ma zviezol do Trenčianskej Teplej. A tam už nie je s dopravným spojením problém. Len jedno mi od tej doby máta mysľou. Šofér akoby z oka vypadol jednému známemu českému hercovi. Škoda, že som nenabral odvahu sa spýtať na podobnosť.

Zhodnotenie

Putovanie severozápadným česko-slovenským pohraničím má veľké čaro. Prechádzal som množstvom rozdielnych oblastí. Každá je niečím zaujímavá, dostupná aj k samostatným jednodňovým nekomplikovaným túram. Ani s ubytovaním nie je, hlavne vďaka lepšej českej infraštruktúre, problém. Neviem, prečo som oblasť tak zanedbával. Až teraz pod heslom „Radšej neskoro ako nikdy“ sa mi podarilo zaplniť v mape poznania veľký prázdny fľak. Došlo aj na úsek medzi Starým Hrozenkovom a Vlárskym priesmykom cez Javorník. Absolvoval som ho len o pár týždňov neskôr. Nedal mi spávať.

Fotogaléria k článku

Najnovšie