Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Skalky na hrebeni Malých Zrubísk
Skalky na hrebeni Malých Zrubísk Zatvoriť

Túra Rokoš trochu ináč z Uhrovského Podhradia

Strážovské vrchy som si obľúbil kvôli ich členitosti a rozmanitosti. V južnej časti, v Nitrických vrchoch, patrí k najkrajším kopcom Rokoš. Začiatkom roka som sa naň vybral z Uhrovského Podhradia. Pre výstup som si zvolil hrebeň Malých Zrubísk, pre zostup Žernovskú dolinu.

Vzdialenosť
17 km
Prevýšenie
+1028 m stúpanie, -1028 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 06.01.2020
Pohoria
Strážovské vrchy
Trasa
Doprava
Uhrovské Podhradie (bus, parkovanie na konci obce v opustenom kameňolome)
SHOCart mapy
» č.1083 Prievidza, Žiar (1:50.000)

Trasa

Uhrovské Podhradie – Čerešňová – Malé Zrubiská – Jedlie – sedlo Rokoša – Rokoš – Košútova skala – Žernovská jaskyňa – Žernovská dolina – Omastiná – Uhrovské Podhradie

Čosi po siedmej som odstavil auto na peknom parkovisku v bývalom kameňolome. Vyplašil som tam tri lane. Neochotne vybehli na bočný hrebienok a až keď som im oznámil, že ich vidím, pomaly začali stúpať na hrebeň. Ďalšiu laň som videl v doline povyše a tri poobede v Žernovskej doline.

Malé Zrubiská

Pár metrov som vyšiel hore dolinou a začal som stúpať na hrebeň Malých Zrubísk. Pred časom sa tu prehnala víchrica, ktorá vyvrátila niekoľko vysokých bukov. Bolo ich treba obchádzať. Vyššie vietor také škody nenarobil.

Kúsok nad dolinou sa začínajú na hrebeni objavovať skalky. Je ich veľa, hoci nie sú vysoké. Najvyššie môžu mať sedem metrov. Priamo na hrebeni som si všimol nepravé skalné okno tvorené zaklineným kameňom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Z hrebienka je pekný výhľad na Uhrovský hrad, ktorý postupne opravujú. Na svahu smerom ku hradu by mal byť pralesný zvyšok, čo znamená, že je tu les, ktorý minimálne niekoľko posledných storočí neťažili. Bežný turista však rozdiel medzi pralesným zvyškom a vedľa stojacou novšou borinou nezbadá.

Najkrajšie bralá sú na ostrohu Malých Zrubísk. Trochu som sa tam pomotal a našiel som vysokú nepravú bránku a malé pravé okienko. Je však zrejmé, že tu musí byť skalných okien viac. Niekedy sa sem vrátim a obehám skalky dôkladnejšie.

Jedlie

Vrchol Malých Zrubísk je oblý a nevýrazný. Na rúbani rastie tráva, ktorá je v zime žltá. Zbehol som do sedla a kráčal som po zvážnici. Keď som sa obzrel za seba, všimol som si pod skalným ostrohom jaskyňu. Tak som sa vráti, aby som si ju prezrel. Obehol som skalný ostroh a prišiel som pod veľký previs. Vnútri je rebrík, ktorý ktosi prepílil a niekto iný opravil. Vyšiel som pár šteblíkov, načo sa rebrík povážlivo prehol a zapraskal. Všimol som si, že sa hore treba plaziť, asi je tam jaskyňa. Bleskovo som odfotil, čo som videl a opatrne som po rebríku zliezol.

Kúsok ďalej je oplotená prírodná rezervácia Jedlie. Čo myslíte, čo sa môže chrániť v rezervácii, ktorá sa volá Jedlie? No predsa tisy. Niektoré majú zopár storočí, ale tisy rastú pomaly a ich vek sa odhaduje ťažko. Okrem tisov som tam videl borovice a buky, ale žiadnu jedľu. Staré tisy však rastú aj mimo oplotenej rezervácie. Jeden som videl nad jaskyňou s rebríkom.

Rokoš a Košútova skala

V sedle som prišiel na červenú značku, ktorou som stúpal na Rokoš. Vrchol kopca bol zahalený v oblakoch, čo pôsobilo depresívne. Avšak pred dvomi dňami tu bolo pekne, slnečno, tak som dal do galérie dva dni staré obrázky.

Z Rokoša som zbehol na Košútovu skalu. Je to severný ostroh kopca, na ktorom sú najväčšie bralá. Z vyhliadky som odfotil Predný Rokoš, na ktorý som sa pred pár rokmi driapal neskutočnou strminou pomedzi skaly.

Rázcestie so žltou značkou je vyznačené nápismi na stromoch, smerovníky tu nie sú. Ináč je to s rázcestím južne od Rokoša, ktoré nie je vyznačené nijako. Zaujali ma skaly. Doteraz som išiel po bielosivých vápencoch, tu je však hornina žltá a pórovitá.

Zbehol som na bočný hrebienok a hľadal som jaskyňu. Robil som dlhé serpentíny a popri tom som mierne klesal. Lenže nižšie je svah strmší, preto som zbehol po spádnici do dolinky. Samozrejme, Žernovská jaskyňa je asi 50 metrov nad ňou. Štveranie sa hore strmým zamrznutým svahom mi dalo zabrať. Jaskyňa je hlboká iba 20 metrov a je verejnosti voľne prístupná. Na skale je akýsi sintrový povlak, iná výzdoba v nej nie je. Najviac ma prekvapilo, ako v nej bolo teplo. Vonku mrzlo, vo fľaši s limonádou mi plávala ľadová triešť, ale v jaskyni bolo pár stupňov nad nulou.

Omastiná

Zbehol som do doliny a kráčal som po ceste. Míňal som dva prístrešky pre lesných robotníkov, pričom do jedného som nakukol. Vnútri boli kachle, ale rúru z nich už ktosi vzal. Okrem kachieľ tam bola jedna nepohodlná pričňa, z ktorej musí byť v noci cez deravú strechu pekný pohľad na hviezdy.

Prišiel som do Omastinej. Od tejto dediny som nečakal nič, chcel som ju iba prekráčať. Omastiná ma však očarila. Je v nej veľa starých poschodových domov, ktorých horná časť bola zrejme v minulosti sýpkou. Niektoré majú staré prístavby, pričom aj tie sú poschodové. Sú nalepené na seba zrejme podľa toho, ako sa rodina rozrastala. Podobný dom je aj v Uhrovskom Podhradí, lenže tam je jeden, v Omastinej ich je veľa. Bohužiaľ, niektoré sa rozpadávajú. Nepotrvá dlho a zostane z nich iba hromada skália. Je to škoda.

Za Omastinou som preskočil cez potok a poľnou cestou som vyšiel na lúky. Minul som kameňolom, v ktorom sa už zrejme neťaží, a o štvrtej, keď sa začalo šeriť, som sa vrátil na parkovisko.

Záver

Strážovské vrchy nepatria k najnavštevovanejším pohoriam u nás, ale aj v nich sú miesta, ktoré môžu konkurovať Veľkej Fatre. Jedným z nich je práve Rokoš s dlhými hrebienkami posiatymi vápencovými vežičkami. V okolí Rokoša som bol už niekoľkokrát, ale už teraz mám plány na ďalšie výstupy či už na Rokoš, alebo na priľahlé vrcholy.

Fotogaléria k článku

Najnovšie