Trasa

Krásnohorská Dlhá Lúka – Škridlový košiar – Dievčenská skala – Lukáčova bučina – Senovište – Brzotínska skala a späť

Je druhá polovica apríla a južná časť nášho územia sa začína pekne zelenať. Je preto logické, že pekné počasie chcem využiť na turistiku v týchto končinách. Slovenský kras, ležiaci takmer alebo aj priamo na hranici s Maďarskom, je prirodzeným cieľom. Dnešná celkom solídna dohľadnosť ma motivuje vydať sa na Silickú planinu, odkiaľ by som sa chcel na vlastné oči presvedčiť o povestných výhľadoch na Tatry z Dievčenskej skaly. Aby to nebola len jednoduchá prechádzka, do plánu si pridávam pomerne nedávno vyznačenú Brzotínsku skalu. Východiskovým bodom je obec Krásnohorská Dlhá Lúka, ležiaca blízko pri severných svahoch Silickej planiny.

Z okraja obce je vidieť môj prvý cieľ, Dievčenskú skalu. Dobrým orientačným bodom je blízky rovnomenný vysielač. Nejedná sa o žiadne horstvo, avšak takmer 400 metrov výškový rozdiel na tak krátkej vzdialenosti pôsobí impozantným dojmom. Z vodorovného dna Rožňavskej kotliny sa strmé severné svahy Silickej planiny začínajú dvíhať prakticky z ničoho nič. Dojem je ešte silnejší, keď človek dorazí k riečke Čremošná, tečúcej priamo pri úpätí planiny. Lesná cesta sa za mostom zasekáva do príkreho svahu, nechávajúc hladinu v hĺbke takmer kolmo pod sebou. Väčšina výstupu vedie lesom, až na pár úsekov v prvej polovici, ktoré poskytujú prvé pohľady do Rožňavskej kotliny. Už odtiaľ sa nad Rožňavou začínajú vynárať vrcholy Tatier, je teda zrejmé, že dnes si ich budem môcť zhora patrične vychutnať. Výstup končí pri rázcestníku Škridlový košiar, nachádzajúcom sa na západnom okraji rozľahlej náhornej lúky. Ja však mierim odtiaľ ďalej na západ, vnáram sa preto medzi stromy.

Celé nasledujúce putovanie je typická planinová turistika, teda príjemná prechádzka rovným, len mierne zvlneným terénom. Prechádzam jarou prebudeným lesom prestriedaným najprv malými lúčkami, jar sa aj na planine intenzívne hlási o slovo. Listy na stromoch sú rozvinuté o trošičku menej, ako dole v kotline, no aj tu kvitne hádam všetko, čo kvitnúť môže. Biele ostrovy a ostrovčeky najrozmanitejších tvarov a veľkostí ma sprevádzajú na lúčnatých častiach planiny neustále, dotvárajúc tak nádherný jarný kontrast k jasnozelenej vegetácii pod modrou oblohou. Zakrátko prechádzam rozľahlejšími lúkami, kde to platí dvojnásobne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dievčenská skala

Pri rázcestníku Pod Dievčenskou skalou prerušujem doterajší západný smer a odbočujem doprava, hore lúkou, k dnešnému prvému cieľu. Na hornom okraji lúky sa nachádza ako-tak stabilný poľovnícky posed, ktorý využívam na porozhliadanie sa vôkol seba. Za ním je už hradba stromov, mnohé z nich sú kvitnúce čerešne, v ktorých to bzučí ako v elektrárňach. Vnáram sa pod koruny stromov, kadiaľ vedie vyznačený chodník. Ešte krátky pochod lesíkom a vynáram sa na Dievčenskej skale. Je to krásne miesto, taký balkónik na samom okraji planiny, obkolesený stenou stromov zozadu a so skalnými stenami padajúcimi hneď za okrajom do hĺbky. To samozrejme znamená krásny výhľad na severný obzor a že sa dnes vydaril, len čo je pravda.

V hĺbke podo mnou leží Rožňavská kotlina dekorovaná rôznymi geometrickými obrazcami hnedých a jasnozelených polí, s náhodne rozhodenými ostrovmi jednotlivých obcí. Celá kotlina je dookola orámovaná horami – z východnej a severnej strany sú to Volovské vrchy, ktorých hlavný hrebeň v úseku Osadník - Pipitka - Skalisko - Volovec je vzdialený len nejakých 15 kilometrov. Sú to všetko vrcholy nad 1200 m, tam zatiaľ jar ešte nedorazila. Jasne rozoznávam výraznú Pipitku a celý úsek hrebeňa od Úhornianskeho sedla, ktorý som opísal v samostatnom článku. Pod tým je vidieť hradný vrch Krásnej Hôrky, obsypaný červenými strechami Krásnohorského Podhradia. Severne od Dievčenskej skaly leží jediné mesto oblasti, ktorého meno nesie celá kotlina. Na obzore nad Rožňavou Volovské vrchy končia a v zníženine medzi nimi a Tureckou, blízkym, dominantným kopcom kotliny, rozozná pozorné oko zopár vŕškov Slovenského raja. Detailista by medzi nimi identifikoval Havraniu skalu, objekty sú to však absolútne nezaujímavé, keďže ich dnes jasne zatieňujú zasnežené Vysoké Tatry nad nimi.

Tak sa mi to podarilo a pohľad rozhodne stojí za to. Úsek hrebeňa Vysokých Tatier zhruba od Satana po Kežmarský štít vzdialený zhruba 70 km tvorí nádhernú korunu výhľadu z Dievčenskej skaly. Ďalej naľavo od Tureckej leží Kráľova hoľa, aj tu svietia na aprílovom slnku biele fľaky miznúcich snehových polí. Západný obzor uzatvára hrebeň Stolických vrchov a pod nimi susedná Plešivecká planina. Pre úplnosť ešte dodám, že z juhu je Rožňavská kotlina ohraničená Silickou planinou, na okraji ktorej práve stojím a okruh uzatvára planina Horný vrch napravo odo mňa, ktorú som taktiež opísal v príslušnom článku.

Dalo by sa tu sedieť hodiny, obzvlášť v tomto počasí, je to však stále ešte len začiatok dnešnej túry, takže po dostatočnom porozhliadaní sa pokračujem na Brzotínsku skalu. Ak mi zostane čas, pri ceste späť sa sem vrátim. Za rázcestníkom Pod Dievčenskou skalou sa opäť vnáram do lesa, no tentoraz na dlhšie. Vlastne celý nasledujúci úsek až po konečný cieľ vedie pod korunami stromov. Listy ešte nie sú rozvinuté naplno, preto napriek zeleným korunám je v lese dostatok slnečného svetla. V záverečnom úseku sa listnatý les náhle mení na ihličnatý a asi po pol kilometri sa z neho vynáram priamo pod Brzotínskou skalou.

Brzotínska skala

Tabuľa informuje, že výhľadová skala je súčasťou prírodnej rezervácie Brzotínske skaly, nachádzajúcej sa na severovýchodnom okraji Silickej planiny. Je pomerne rozľahlá a zaberá skalnatý, mierne zvlnený okraj planiny vrátane strmých svahov, spadajúcich do Rožňavskej kotliny a z nej vybiehajúceho kaňonu rieky Slanej. Najrôznejšie vápencové skalné útvary sú skutočnou ozdobou územia a pod jedným z nich, výhľadovou Brzotínskou skalou práve stojím. Zdolať strmší svah je otázkou krátkej chvíľky a som na jej vrcholovej plošine. Už na prvý pohľad je vidieť rozdiel v charaktere miesta v porovnaní s Dievčenskou skalou. Útulnosť a súkromie balkóna Dievčenskej skaly je tu vystriedaná typickým vzhľadom otvoreného skalnatého okraja krasovej planiny, na ktorý je z vyvýšenej Brzotínskej skaly krásny pohľad.

Výhľady do okolia sa v porovnaní s Dievčenskou skalou líšia len v detailoch. Brzotínske rybníky dole a blízka Plešivecká planina na druhej strane údolia sú to, čo pribudlo do zorného poľa. Naopak stratil sa pohľad na planinu Horný vrch a Tatry. Teda – Tatry sa stratili, zato pribudol Kriváň. Tatry, ako sú videné z Dievčenskej skaly, odtiaľ úplne zakrýva neďaleký vrch Turecká a hrebeň z neho vybiehajúci. Za najnižším miestom hrebeňa sa však v zornom poli nachádza Kriváň, ktorý tu vďaka tomu pózuje úplne osamelý. Je to naozaj nezvyčajný, ojedinelý pohľad na Kriváň. Zbytok obzoru je už známy z Dievčenskej skaly, len trochu sa zmenila perspektíva.

Blíži sa čas poludnia, som v cieli dnešného výletu, takže sa tu skladám a vychutnávam si krásu prírody a krajiny. Z údolia sem tlmene dolieha ruch civilizácie, keďže nie som veľmi vysoko, viac ma ale obklopuje spev vtákov či občasný bzukot hmyzu. Z dnešného počasia je celej prírode zrejmé, že prejavy zimy sú definitívne preč, preto sa všetko usilovne chystá na novú sezónu. Obdivujem nádhernú jarnú zeleň v Rožňavskej kotline, ozdobenú množstvom bielych chumáčikov rozkvitnutých stromov a kríkov. Pred samotným obedom sa ešte poprechádzam po okolí, ktovie, kedy sa sem opäť dostanem. Po výdatnom oddychu vyplnenom sladkým ničnerobením a kochaním sa výhľadmi sa vydávam na cestu späť. Poludňajšie slnko v druhej polovici apríla vie slušne svietiť, preto vnorenie do tmavého chládku ihličnatého lesa privítam aj trochu s úľavou. Predo mnou je opäť nenáročné putovanie planinou, z lesa sa vynáram až tesne pred odbočkou na Dievčenskú skalu.

Opäť Dievčenská skala

Medzičas mám výborný, preto sa na vyhliadku vyberám opäť, tentokrát sa zdržím výrazne dlhšie. Poobedňajší chládok na vyhliadke zaručuje, že dnes si nenaženiem nejaký úpal. Opäť sa neviem vynadívať na biely hrebeň Tatier žiariaci na obzore. V neskoršom popoludní definitívne opúšťam severné silické vyhliadky a lúčnatými časťami planiny pokračujem v návrate. Odprisahal by som, že za krásne slnečných sedem hodín, čo som tu strávil, sa príroda ešte viac sfarbila. Zeleň je ešte zelenšia, rozkvitnuté kry a stromy doslova žiaria na bielo, je to úžasný pohľad, ako reaguje príroda na nádherný deň zaliaty slnkom.

Ležérny zostup z planiny po žltej značke si krátim počítaním prameňov, ktoré som počas ranného výstupu nejako nezaregistroval. Prvý sa nachádza ešte v hornej časti, hneď nad cestou, poznávacím znamením je akási biela murovaná búda s tabuľou Matejova studňa. Druhý prameň sa nachádza v spodnej polovici, v otvorenejšom úseku cesty. Hneď pod cestou stojí tmavohnedá zrubová stavba a nejakých 50 metrov nižšie po lúke je studnička označená tabuľkou Pitná voda. V závere zostupu, odhadom asi 250 metrov pred koncom lesa je pri ceste prameň tretí, tentokrát len rúrka vsadená do zeme, z ktorej vyteká výdatný prúd vody. Je jar, o vodu núdza nie je, netuším však, ako je to s výdatnosťou prameňov v suchších častiach roka.

Záver

Návšteva ďalšej planiny Slovenského krasu a jej vyhliadok ma presvedčila, že napriek úsmevným nadmorským výškam (v porovnaní s našimi horami na severe) rozhodne nejde o územie, ktoré by mal turista odignorovať. Sever Silickej planiny ponúka okrem typicky krasového terénu aj výhľady na ďalšiu časť našej krajiny, ktorej fotky nie sú v každom druhom kalendári. Je preto neopozeraná a pritom nádherná a malebná. Vďaka dobrému počasiu som mal možnosť spoznať z výšky široké okolie Rožňavskej kotliny, doslova od Tatier k Duna...teda k Čremošnej, za mňa dnes maximálna spokojnosť.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek