Trasa

Pezinok – Limbach – Kozí chrbát – Prepadlé – Košarisko – Staré Hájne – Pod Kozliskom – Borinka – Pod Dračím hrádkom – Biely kríž – Rača

S Mirom sa stretneme už vo vlaku a tak sa v Pezinku veľmi nezdržujeme. Na stanici sa len zaregistrujeme a dostávame hárok, do ktorého nám budú kontroly pridávať pečiatky. Tú z Limbachu dostávame hneď, veď je jasné, že Limbach nemôžeme obísť.

Prvá časť trasy vedie uličkami Pezinka a do Limbachu. Nad sebou máme modrú oblohu, ranné slnko farbí hnedé malokarpatské lesy do fialova. Miro rekapituluje trasy viacerých malokarpatských diaľkových pochodov a to, ako vedú cez rovnaké lokality. Ale čo sa dá robiť, keď nám tu iné hory nenarástli.

V Limbachu odbáčame na zelenú značku, ktorá nás privedie k Limbašskej vyvieračke a potom na hrebeň Malých Karpát. Teplota je nad nulou, ale v potoku sa nesmelo máča niekoľko cencúľov z blízkych konárikov a na ceste je inoväť z poslednej noci, tak máme aspoň pocit zimnej túry, lebo dnes to o drkotaní zubami naozaj nebude.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prvú pauzu si dávame pri Limbašskej vyvieračke. Samotná vyvieračka je pekná, skalná stena, z ktorej vyviera krištáľovo čistá voda, dokonca aj v tomto suchom období. Ale je aj zaujímavá. Nie svojimi priestormi, za stenou sa nachádza úzka jaskyňa asi 15 metrov dlhá, bez výzdoby. Vyvieračka má však význam po vedeckej stránke pri pochopení podzemného krasového hydrogeologického režimu tejto časti Malých Karpát. Na opačnej, záhorskej strane Malých Karpát, tečie Stupavský potok. Voda z neho je podzemnými štruktúrami cez ponor Prepadlé odvedená práve do tejto vyvieračky. Ide o prípad tzv. vodného pirátstva, teda odobrania vody inému povodiu.

Za vyvieračkou začneme viac stúpať. Značka tu vedie takmer kolmo na vrstevnice. Vychádzame na červenú hrebeňovú značku na rázcestí Kozí chrbát. Spomínam na bežkárske akcie Pezinská Baba – Rača. Dúfam, že jedna vyjde aj túto zimu, hoci teraz to tak nevyzerá ani najmenej. Aj tá trocha bieleho podkladu, po ktorom sme práve išli, bola len opadaná námraza zo stromov. Tento rázcestník je cyklistický a lyžiarsky, turistický je asi o 50 metrov ďalej, pri pekných ihličnanoch. Tu zase hrebeň opúšťame a schádzame na druhú stranu. Ideme po hranici vojenského obvodu Záhorie. Odskočíme si zvonka pozrieť trampské chatky. Ďalej až po Prepadlé kráčame zúfalo blatovou zvážnicou, kde sa zjavne teraz ťahá drevo. Je to zážitok, v negatívnom zmysle slova.

Za Prepadlým sa turistický chodník aspoň odpojí od zvážnice, tá inak vyzerá tak isto aj ďalej a o chvíľu míňame ťažiarov v akcii. Som rada, keď prídeme na Košarisko. Kedysi tu tiež bývala kontrola, ale už nie sú ľudia, hovorí Miro. Ideme na fazuľovú polievku do Zapadnutého kúta. Nie je tu veľa turistov, predbehla nás partia s inštruktorom vysokohorskej turistiky Matúšom (pozdravujem), ktorý nám chváli čas. Je pol dvanástej a neviem, či je tri a pol hodiny na 15 km až taký hviezdny čas (kolegovia zo Slovak Ultra Trail, nečítajte). Miro tvrdí, že to práve tak plánoval. Smejem sa, že to sa nedá plánovať, veď nemohol vedieť, ako nám to pôjde. Dávame si teda polievku, pivo, kofolu a potom sa zdvíhame, lebo zasedieť sa na dlhšej akcii neoplatí, to už viem.

Pár metrov po rázcestník a potom stúpanie po červenej. Mirovi zvoní telefón, volajú mu kamaráti, že dorazili do krčmy. “Veď som vám povedal, že na Košarisku o pol dvanástej, my sme už odišli.”

Po chvíli míňame parádne skaly po ľavej ruke. Nejdeme na čas a tak navrhujem Mirovi, že by sme si ich mohli poobzerať. Prelezieme teda skaly, v okolí sú zaujímavé stromy, pri jednom sa fotíme na spôsob papierových tabúľ s otvormi na tvár, aké bývajú pre deti na hradoch. Po pravej ruke je kopec so zaujímavým názvom Vrchné Čisto. Upozorní naň Miro s tým, že tam sú tiež skalky, asi 700 metrov od nás. Keď sme už tu, ideme sa pozrieť. Vrchol vyzerá ako nadrozmerný krtinec, skalky pod zapadaným lístím takmer nevidím, okolo sú jamy rôznej veľkosti. Môžu to byť stopy po ťažbe mangánových rúd z 19. storočia, ťažko povedať. Náučná tabuľa k tejto téme je na druhej strane kopca pod Dračím hrádkom.

Vraciame sa na značku. Prichádzame na Staré Hájne a pokračujeme na rázcestie Pod Kozliskom. Táto časť trasy je obzvlášť nudná, priesek rovný ako pravítko, po pravej strane zvyšky hrdzavého plota. Trasa niekoľkokrát klesá a stúpa. Mám pocit, že pred nás niekto stále kladie ten istý úsek.

Pod Kozliskom si vydýchneme. Do Borinky môžeme ísť po červenej cez Pajštún, alebo po žltej smerom na Dračí hrádok. Zabudla som sa Mira spýtať, aká trasa je vlastne oficiálna. My to zvrtneme doľava na žltú a následnej na cyklotrasu. Križujeme trasu lanovky, ktorá tu začiatkom 20. storočia viedla z borinského kameňolomu do Stupavskej cementárne. Viac informácií o lanovke sa dá prečítať tu.

Schádzame do Borinky prakticky priamo na námestie. Ďalšia kontrola je v kaviarni, dožičím si kávu, kofolu a muffinu. O niekoľko minút po nás prichádza množstvo ďalších účastníkov, takže podnik praská vo švíkoch. Dlho tu teda nesedíme a vydávame sa na ďalšiu trasu. Miro hovorí, že chodieva po asfaltke pod Dračí hrádok a odtiaľ po zvážnici popod elektrické vedenie na Biely kríž. Pýtam sa ho, či tu nie je oficiálna trasa. Vraj po žltej, ale tá je veľmi rozbahnená po ťažbe a že tu sa to až tak nerieši. Stačilo mi ísť po rozbahnenej zvážnici pred Prepadlým a tak to ďalej neriešim, napokon na hrebeň musíme vyjsť tak či tak. Po asfaltke ideme pomerne rýchlo, nech to máme čím skôr za sebou. Pod Dračím hrádkom odbočíme na mostík hneď oproti smerovníku a následne doľava po zvážnici, ktorá stúpa prudko hore. Ďalšia diretka, ktorú si ozvláštnime návštevou ďalšej trampskej chatky, teda len zvonka. Táto sa mi veľmi páči.

Zvážnica nás privedie pod obrovské stĺpy elektrického vedenia, potom ideme krajom lesa. Zastavíme sa pri Božej muke. Miro hovorí, že celá žltá od Svätého Jura na Biely kríž a ďalej do Stupavy má pútnický charakter. Naozaj, keď sa doma pozriem na mapu, je tam jeden krížik za druhým.

Vychádzame kúsok pod Bielym krížom. Pýtam sa Mira, či je nutné ísť na Biely kríž. Vraj nie, tak tých pár výškových metrov vynechávame a prechádzame z asfaltky, po ktorej vedie červená, na tú, popri ktorej vedie modrá. Modrá je samé blato, tak sa presunieme na asfaltku. Na nej sú aj ďalší chodci a cyklisti. To je fajn, že ľudia sú radi na čerstvom vzduchu, ale predsa navrhujem Mirovi, aby sme zišli do Rače po starej bežkárskej trase okolo Haluzického pomníka. To bude trochu komornejšie, aj keď dlhšie. Ak sme ušetrili okrem blata aj pár metrov tým, že sme nahradili žltú z Borinky asfaltkou, tu to dobehneme. Okrem toho, na Bielom kríži som už takmer doma, a ešte sa mi nechce končiť.

Odbočíme teda doľava k Severke a rozložím si skorú večeru, vytiahnem termosku a prezliekam si suché veci, ako keby som nebola 20 minút od cieľa. Našťastie Miro má pochopenie pre tieto výstrelky. Ponúknem ho aspoň makovníkom a čajom a potom schádzame záverečný úsek do Rače. Stíhame západ slnka. Cieľ je v Račianskej vieche. Sme asi tak v polovici výsledkovej listiny, pričom treba podoknúť, že niektorí idú 46 km trasu. My dostávame diplom, na ktorom máme 35 km a 600 m prevýšenia. Údaj o prevýšení Miro počas dňa rozporoval. Večer mi posiela záznam z GPS, kde sa skvie 35 km a 1260 m. Každopádne sa cítim úplne v pohode a už si dohadujem ďalšiu ďiaľkoplazeckú akciu. Na záver by som rada poďakovala organizárorom pochodu.

Trasa v mape: Miroslav Svitek

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek