Autá nechávame nad Mútňanskou Pílou a k pralesu sa uberáme po rozbahnenej lesnej ceste. Okolo vrčia motorové píly. Naše pralesy sú len fragmenty bezzásahovej krajiny, na území okolo nich sa môže legálne hospodáriť. Navyše, tretina našich pralesov nie je legislatívne chránená pred ťažbou. Zmeniť by to malo vyhlásenie prírodnej rezervácie Pralesy Slovenska, na ktorej sa pracuje, či a kedy bude vyhlásená, je otázne (Príprava rezervácie Pralesy Slovenska sa opäť rozbehla ). Martin ako kontrast opisuje celé nepoznačené doliny v Rumunsku, do ktorých nevedú cesty a človek môže byť celé dni v divočine. Oproti našim 10 000 ha pralesa majú Rumuni približne 500 000 ha, je však enormný tlak na ťažbu v nich a ochrana prírody tam zatiaľ ťahá za kratší koniec. Prečo je problém, ak prales zaberá len malé územie? “Pretože jednotlivé druhy na to, aby spolu komunikovali, častokrát musia mať k dispozícii oveľa väčší priestor. Napríklad jeden hlucháň potrebuje územie s rozlohou 550 ha, pričom náš tretí najväčší prales má 430 ha. Územia s výskytom hlucháňa sú malé a priďaleko od seba, nie sú nijako prepojené. Hlucháň z tohto pralesa doletí k iným hlucháňom na Babej hore, ale ďalej sa nedostane.” Párenie medzi príbuznými genofondu neprospieva, hlucháne sú oslabené, ľahšie ich ulovia predátori, môžu byť neplodné.

Mapa slovenských pralesov sa dá pozrieť na turistickamapa.sk / nastavenie mapy / vrstva Pralesy.

Prečo sa venuje toľko pozornosti práve hlucháňom? “Pretože tam, kde sa darí hlucháňom, prežijú tisícky iných druhov, ktoré však nie sú také charizmatické, rôzne pôdne mikroorganizmy, červíky a podobne,” vysvetľuje Martin. Všetky drobné tvory prispievajú k udržaniu vysokej biodiverzity, ktorú nevyhnutne potrebujeme ako druh aj my ľudia. “Biodiverzita funguje ako meradlo stability ekosystému. Potrebujeme stabilné, funkčné ekosystémy, ktoré sú schopné regenerovať, odolávať suchu, chrániť pôdu, chrániť vodu a čím je celok pestrejší, tým je stabilnejší.” Minulý rok na jar sa veľa hovorilo o včelách a motýľoch, ktorých počty sa znižujú. Ak by zmizli, nemali by sme ovocie, zeleninu, cukor a ďalšie produkty. Martin hovorí, že vymieranie hlucháňa neznamená, že ľudia za päť rokov vymrú tiež. Ale je to ukážka toho, že systém nie je v poriadku. Narúšame jeho stabilitu a ako druhu sa nám to môže vypomstiť.

Hoci sem nejdeme za hlucháňom a nie je na to ani vhodná ročná doba, dúfame, že by sme mohli nejakého vidieť. Najpravdepodobnejšie je to na jar počas párenia, ale existuje aj jesenný tok, kedy je podobná dĺžka dňa a noci ako na jar. Zatiaľ sme však videli len vlčie stopy v blate.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pomaly stúpame do kopca. Les okolo nás je chvíľami riedky, chvíľami hustejší, na zemi leží popadané drevo, všade rastie čučoriedie. Miestami trčia k nebu suché pahýle stromov, ktoré zožral lykožrút. “To je práve biotop pre hlucháňa,” pochvaľuje si Martin, ktorý sa okrem výskumu stromov venuje práve hlucháňovi a je hlavným autorom programu na jeho záchranu. Hlucháň môže dosiahnuť hmotnosť až 5,5 kg, a tak potrebuje voľnejší les, aby mohol manévrovať. Má rád vývraty, kde sa schováva pred predátormi, najmä sliepky s kuriatkami. Okrem toho vývraty obsahujú malé kamienky, ktoré hlucháne potrebujú kvôli tráveniu.

Lykožrút a mŕtve drevo nie sú pre les v chránenom území problém, ale prínos

Onedlho z chodníka odbočíme a pokračujeme len tak cez les. Na pohyb v 5. stupni ochrany máme povolenie. Dostávame sa na okraj väčšej plochy odumretých smrekov. Zastavíme sa a Martin začne niečo vysvetľovať, keď vtom neďaleko zapraští strom a zrúti sa krížom cez našu trasu. Doteraz sme boli v zelenom lese, tak sme si na výstrahy pred vetrom na horách ani nespomenuli, ale teraz vieme, že sa musíme pozerať viac nad hlavy než pod nohy a dúfať, že na nás niečo nespadne. Rýchlo prebehneme cez inkriminované miesto a potom sa snažíme ísť čo najviac po okraji suchého okna. Cez ďalšie okno dovidíme na Babiu horu. Martin vysvetľuje, že lykožrút je prirodzená súčasť lesa a napáda najmä oslabené stromy, čím pomáha zlepšiť kvalitu lesa. Až keď je ho veľmi veľa, môžu podľahnúť aj zdravé stromy. V chránených územiach je to však súčasť prirodzených procesov. Na mieste padnutého lesa narastie nový, ktorý čerpá živiny aj z mŕtveho dreva. Potvrdzujú to aj dendrochronologické výskumy, ktoré Martin s kolegami robili v rámci projektu Remote Primary Forests. Rozsiahle rozpady smrečín na Slovensku boli už pred 150 rokmi a vždy v nich ostali stáť aj staré stromy, ktoré majú dnes 400 - 500 rokov. Tie časti pralesa, ktoré sa rozpadli, sa prirodzene zmladili, ostali v nich vzácne druhy a dobrá pôda.

Suché časti lesa sa striedajú so zelenými. Na mieste, kde trčia sucháre, začína rásť jarabina. Tu by sme mohli nájsť jariabka hôrneho, ktorý v mnohých pohoriach v západných krajinách už vyhynul. Nekonkurujú si s hlucháňmi pri zháňaní potravy? “Jariabok sa živí čučoriedkami, pukmi a výhonkami čučoriedok, jarabín a hmyzom, najmä kuriatka. Potrava je teda podobná, avšak žije v hustejších lesoch, porastených pionierskymi drevinami s občasnou medzerou s čučoriedím. Ich biotopy sa prekrývajú len čiastočne.”

Onedlho prichádza zmena. Okolo nás stojí hora súvislo porastená zeleným smrekovým lesom. Ako spomínam v úvode, ide o najväčší smrekový prales u nás. Smrek sa tu vyskytuje prirodzene. “Takto si ľudia predstavujú prales,” hovorí Martin. Les však nie sú len stromy, ale aj tisícky spomínaných drobných druhov v pôde a v mŕtvom dreve, ktoré sa nedokážu presunúť inde, ak sa ich prostredie zničí ťažbou. Priamo na mŕtve drevo je naviazaných približne 30 % lesných druhov. To, že časť lesa padne a postupne rastie nový, im neprekáža. Mŕtve drevo využívajú na svoj rast vzácne huby. Na stromy napadnuté lykožrútom prilietajú ohrozené druhy vtákov, napríklad ďateľ trojprstý. “Prales je mozaika. Má svoje rozvalené časti, schnúce časti, časti, kde sú zelené stromy, má svoje prastaré časti.” Martin hovorí o novom trende v lesníctve, tzv. ekologickom lesníctve. Je to spôsob obhospodarovania lesa, kedy sa lesníci snažia imitovať práve prírodné procesy. Zatiaľ čo výberkové lesníctvo funguje tak, že z porastu sa ťažia jednotlivé stromy, ekologické lesníctvo napodobňuje práve nerovnomerné rozpady skupín stromov, taktiež sa v lese ponecháva časť stromov na dožitie a mŕtve drevo. Málokedy totiž stromy odumierajú po jednom, vysvetľuje Martin.

Zastavujeme sa pri malom smriečku, ktorý rastie tesne vedľa veľkého. “Tento stromček môže mať aj sto rokov, ale doteraz nemal dosť svetla. Ale vidíme, že veľký odumrel a onedlho mu uvoľní miesto, a tak mu začnú pribúdať prírastky úplne iným tempom. Keby sme ho neskôr navŕtali, zo vzorky zistíme, dokedy rástol v tieni, tam budú letokruhy tesne vedľa seba, a kedy sa zrazu dostal na svetlo.” Dendrochronologické vzorky sa získavajú vŕtaním stromu tzv. Presslerovým nebožiecom. Diera sa ihneď lepí voskom, aby strom neochorel. Cieľom vŕtania nie je explicitne nájsť najstaršie stromy, ale ukázať, ako si porasty v minulosti poradili s narušením vetrom, lykožrútom a inými. To sa dá skúmať len v pralesoch, ktoré nie sú poznačené ľudskou činnosťou. Samozrejme, pri vŕtaní sa nájdu aj veľmi staré stromy, čo je prípad aj v úvode spomínaného smreka, ktorý zahynul, keď mal vyše 500 rokov. Než ho nájdeme, na jednom úseku vychádzame z pralesa do lesa, v ktorom sa hospodárilo. V hustom lese je prítmie, všetky stromy sú rovnaké, na zemi leží minimum mŕtveho dreva, jasne vidieť kmene, z ktorých boli stromy odpílené. Stromy sú tu pekné, ale do lesa tomu čosi chýba. Keď opäť prejdeme hranicu pralesa, rozdiel je zjavný. Je to tu svetlejšie, pestrejšie a akési veselšie.

V srdci pralesa stretávame hlucháňa aj ďatla trojprstého

Keď prichádzame k najstaršiemu smreku, spod neďalekých stromov vzlietne veľký vták a zmizne niekde v korunách. Hlucháň! Ten si teda vedel vybrať, kde nás počká. Je tu pár centimetrov snehu a tak hľadáme jeho stopy. Našli sme. Priviedli nás k veľkému vývratu.

Nad hlavami niečo začujeme. Na vrchovci ďalšieho smreka poskakuje malý vtáčik, spomínaný ďateľ trojprstý. Po vzrušení z toho, aká fauna nás tu privítala, si ideme pozrieť starého krásavca. “Stále je užitočný,” ukazuje Martin na huby, ktoré z neho rastú. Zjavne živí aj ďatle, pretože je samá diera. O niekoľko metrov ďalej stojí 470-ročný smrek. Ten je živý. Navôkol vidíme množstvo podobne hrubých stromov, vedci samozrejme nevŕtajú každý strom. Tu už ani vŕtať nebudú, ale dlhodobo sledujú výskumnú plochu, ako sa mení, koľko stromov odumrelo, koľko zmladenia pribudlo, ako sa rozložilo mŕtve drevo. Na celom území Slovenska máme výskumné plochy v 12 pralesoch. Výskumná plocha nie je veľká, v polomere má asi 17 metrov a navŕta sa na nej okolo 20 stromov.

Ani sa nám z tohto chrámu nechce odísť. Každý by mal mať možnosť sa takto vnoriť do prastarého lesa a pobudnúť v ňom... Aj by sme ostali dlhšie, ale čas nás tlačí. Pomaly sa vraciame. Vietor sa zasa zdvíha, stromy sa kymácajú. Spoza mrakov sa vynára slnko a osvetlí prírodnú lesnú škôlku, okolo ktorej práve prechádzame – mladé stromčeky sedia nahusto vedľa seba na mŕtvom kmeni ako sliepky na bidielku. Zmladenie kompletne zadarmo.

Míňame dva vývraty po obrovských stromoch. Stále sme v kráľovstve asi 400-ročných stromov. Na hline rastie tiež množstvo malých stromčekov. Počujeme ďalšie padajúce stromy, a tak volíme obchádzku blízkeho suchého úseku. Je však trochu šok, keď z pralesa vpadneme rovno na vyholené rúbanisko. Takto to pre prales nie je vôbec vhodné, hovorí Martin. “Naše pralesy su príliš malé, aby tam dlhodobo prežili rôzne vzácne druhy, a preto je dôležité ideálne chrániť celú dolinu. Pokiaľ to nie je možné, okolo pralesa by malo byť aspoň ochranné pásmo, manažované čo najprírodnejším spôsobom, tak, aby sa jeho štruktúra čo najviac podobala na pralesy. Okrem toho, veľkoplošné holiny otvárajú porastové steny a môže urýchliť ďalšie šírenie podkôrneho hmyzu, lesné cesty môžu odvodňovať svahy pralesa, ak sú príliš zaryté do pôdy. Ale v prípade smrečín to nie je ľahké. Ak časť pralesa spadla a okolité hospodárske lesy sú tiež smrečiny, tak ich v zásade vyťažia, inak by to celé vyschlo a to si lesníci nemôžu dovoliť z pohľadu lesného zákona. Preto je ideálne chrániť pralesy vo forme veľkých dolinových celkov, podobne, ako je to v Tichej a Kôprovej doline.”

Nasleduje posledný adrenalínový úsek, pretože cez jedno suché územie ísť musíme. Stromy sa nám v náporoch vetra kníšu nad hlavami. Mnohé sú na zemi a preliezame ich, takže pred padajúcim suchárom by sme asi neutiekli. Napokon však vychádzame na náš ranný chodník a prales definitívne opúšťame. Oproti vidíme vrcholy Malej Fatry a Paráča, na ktoré sa z oblakov lejú lúče večerného slnka. Za chrbtom nechávam les, kde by som najradšej ostala spať...

--
Pozn. redakcie: Územie pralesa leží v A zóne CHKO Horná Orava, kde platí 5. stupeň ochrany prírody. Pohyb je možný len po značenom chodníku alebo s platnou výnimkou.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek