Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Konské hlavy
Konské hlavy Zatvoriť

Túra Pezinská Baba – Pajštún – Borinka

Už sa mi viackrát potvrdilo, že neplánované akcie bývajú najlepšie. A ukázalo sa to aj teraz. Pôvodne sme s Radom a Romanom mali byť v tento víkend na úplne inom mieste. Po dlhom čase sme sa chceli zase celá partia spoločne stretnúť, no keďže chata na strednom Slovensku sa na poslednú chvíľu zrušila, vymysleli sme si náhradný program.

Vzdialenosť
19 km
Prevýšenie
+587 m stúpanie, -880 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 18.01.2020
Pohoria
Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)
Trasa
Voda
Košarisko (bufet)
Doprava
Pezinok (vlak, bus) - Pezinská Baba (bus)
Borinka (bus) - Bratislava (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1078 Malé Karpaty, Bratisla (1:50.000)

Trasa

Pezinská Baba – Konské hlavy – Stratený kút – Tri kamenné kopce – Somár – Kozí chrbát – Prepadlé – Košarisko – Staré Hájne – Kozlisko – hrad Pajštún – Borinka

Po 10-tich rokoch (bez dvoch mesiacov) si znova zopakujem prechod z Pezinskej Baby cez Košarisko a hrad Pajštún. Naposledy som skončil v Stupave, dnes to ukončíme v Borinke. Pridáva sa k nám aj kamarát Peter a takto vo štvorici sa stretávame v Pezinku na námestí. Dopravca asi vyslyšal prosby turistov a zaradil do grafikonu autobus, od ktorého sa dá na turistiku vyraziť v rozumnom čase. Na zastávke je okrem nás aj početná skupinka turistov a niekoľko lyžiarov. Snáď sa do malého autobusu pomestíme.

Podarilo sa a 15 minút pred 9-tou vystupujeme ne Pezinskej Babe v úplne inom svete ako je dole v Pezinku. Vďaka mrznúcej hmle, ktorá v Malých Karpatoch vládne už niekoľko dní, je všetko krásne biele a v lese to dokonca vyzerá, ako keby nasnežilo. Bez zbytočných zastavení vyrážame hneď od parkoviska k „tisícke“, keď si po ceste uvedomíme, že máme ísť po červenej a sme na modrej. Neprekáža, vybehneme po zjazdovke na jej koniec a dostaneme sa tam, kam potrebujeme. Hmla a namrznuté buky vytvárajú atmosféru, ktorú na Malých Karpatoch milujem. Neďaleko zapraská pod ťarchou námrazy konár a s rachotom letí za zem. Dúfajme, že nám dnes nič nepristane na hlavách.

Kúsok klesáme, aby sme si po chvíli zamakali do krátkeho, ale o to intenzívnejšieho kopčeka, na vrchole ktorého nás privítajú konské hlavy na koloch. Sme totiž na kopci s netradičným názvom – Konské hlavy. Ako sa dozvedám na internete „masky“ sú tu inštalované od konca roka 2016 a prsty v tom má TK RUM. V tme by si človek neznalý miestnych pomerov asi aj cvrkol do gatí. Našťastie som o hlavách vedel z fotiek iných turistov. Čo sme do kopca vypotili, to musíme doplniť. Dáme si za pohárik vareného vínka, aby nám v termoskách veľmi nevychladlo, Roman na nás vybalí slaninku i klobásu a koníky môžu len slintať. Na seno sme zabudli.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Za Konskými hlavami nás čaká kopec s ďalším zaujímavým názvom – Stratený kút. Terén je ako stvorený na bežky. Aj si so smútkom v hlase povzdychneme, či ešte niekedy bude možné prejsť trasu z Baby do Bratislavy na bežkách. Pri zimách podobných tohtoročnej na túto alternatívu môžeme pomaly zabudnúť.

Obieha nás partia, ktorú sme stretli na zastávke v Pezinku. Zasedeli sa v krčme na Babe a majú namierené na Biely kríž. Uvidíme, kde dnes skončíme my. Prvým cieľom je Košarisko a potom sa podľa času uvidí. Ako vždy je našim heslom „aj cesta je cieľ“.

Turistov pribúda, v tých čo idú oproti, Roman spozná známych z Devínskej Novej Vsi. Prehodí pár slov a pokračujeme ďalej cez kopček Tri Kamenné kopce do sedla s rovnomenným názvom. Vyzerá to tu ako na hranici – zatvorená závora a strážna búdka. Od Konských hláv kráčame po hranici vojenského obvodu Záhorie a v tomto mieste červenú značku križuje asfaltová cesta.

Odtiaľto nás čakajú asi 2 kilometre s prevýšením niečo málo cez 100 metrov na ďalší kopec s podivným názvom – Somár. Neviem, na základe čoho vznikli tieto názvy karpatských kopcov. Somár vďaka vyrúbaným stromom na vrchole za priaznivého počasia ponúka celkom pekné výhľady na zvyšné malokarpatské kopčeky, no dnes nás tu čaká len hmla a námrazou obalené stromy.

Zo Somára na Košarisko to s nami pôjde viac-menej stále z kopca. Na rázcestí Kozí chrbát opustíme červenú značku a na Košarisko pokračujeme po zelenej. Táto trasa pre mňa bude premiérová, naposledy som si to prešiel po červenej a modrej okolo pamätníka zosnulých trampov.

Na zemi v napadanej námraze si všimneme nápis „Ahoj Limba“. Zaspomíname si na naše návštevy na útulni s rovnomenným názvom vo Veľkej Fatre a chalani spomenú, že práve včera bola o nej aj reportáž v Televíkende. Nápis však majú na svedomí turisti z bratislavského turistického klubu Limba. Časť z nich o chvíľu stretáme a Roman s Peťom v jednom z turistov spoznávajú svojho spolupútnika z Maroka.

Míňame trampské chatky, pobavíme sa na tabuľkách so zákazom vstupu a upozornením na vojenský obvod. Od chatiek zúrivo šteká pes podľa hlasu malého vzrastu, tak zamietame alternatívu ísť sa k nim pozrieť. Asi budú dnes obývané.

Turistický chodník začína byť čím ďalej tým viac poznačený ťažbou dreva a my si hovoríme, ako dobre, že mrzne, inak by sme mali blato aj za ušami. Asi sme to zakríkli, pretože v mieste, kde sa chodník zlomí k potoku, nás čaká rozbahnená zvážnica.

Prichádzame k poschodovému objektu a pamätám si, že pred desiatimi rokmi sme si tu dali niečo pod zub a pivo. Aj dnes je tu veselo, vo vnútri sa tancuje, vonku pobehujú ľudia. Ale chata je v súkromných rukách a občerstvenie pre pocestných neponúka. Jedna z menej podgurážených paničiek nás však naviguje k chatám nižšie. V Zapadnutom kúte nás isto obslúžia. A má pravdu. Milé prostredie, dobré pivko, fazuľovica a tiež naši turistickí kamaráti z Lozorna. Ako by povedal Boro, „udobríme sa“ a keďže čas je neúprosný, popri konzumácii musíme naplánovať aj ďalší postup.

Jednohlasne sme sa zhodli na pokračovaní po červenej na hrad Pajštún. Príjemné stúpanie po širokom chodníku nás privedie na hrebienok plný jám a kopčekov. Roman nás poučí, že by to mali byť pingy, ktoré vznikli banskou činnosťou, Peter nám zase opisuje ako tu za mladi zjazdoval na bicykli a k akým rôznym zraneniam si človek pri troche neopatrnosti môže odtiaľto odniesť. Po vyše hodinke a pol stojíme pod mohutným skalným bralom, na ktorom sa vypína zrúcanina hradu. Popozeráme si lezecké cesty a pri pohľade na hodinky a smerovník zisťujeme, že ak kopneme do vrtule, máme šancu stihnúť autobus z Borinky a nebudeme musieť 2 hodiny čakať na ďalší. Doma zisťujem, že autobus by sme stíhali, aj keby sme sa boli vybrali po žltej do Stupavy. Čaká nás pomerne prudké klesanie, ktoré je o to nepríjemnejšie, že zem je zamrznutá, šmýka sa a do toho zhora začína na nás niečo padať. Je to mrznúce mrholenie, preto musíme byť ešte viac opatrní.

Do Borinky prichádzame cez zaujímavý „kaňon“, niektoré stromy rastúce na hrane sa držia už len silou vôle. Na autobusovú zastávku prichádzame s 5-minútovou rezervou, autobus prichádza ako na zavolanie, pretože sa ešte viac rozprší a my sa vytešujeme, ako sme to všetko pekne stihli. Už v Stupave sa dážď mení na sneženie. Náhradná akcia teda splnila svoj účel a príjemne unavení sa na autobusovej stanici v Bratislave rozpŕchneme každý na svoju svetovú stranu.

Fotogaléria k článku

Najnovšie