Túra

Laponia a Kungsleden

10.03.20
Švédska Laponia spolu s nórskym NP Rago tvoria najväčšie chránené územie na európskom kontinente a pokrývajú takmer 10 000 km². Kungsleden (Kráľovská cesta) je 430 km dlhá turistická trasa prechádzajúca Laponiou a NP Sarek, Stora Sjöfallet a Abisko. Tu môžete zažiť skutočnú arktickú divočinu, kde teploty v zime klesajú pod -30 °C, polárna žiara rozsvecuje nočnú oblohu a kde môžete veľa dní slobodne putovať krajinou. S mojimi kamarátmi Jánom a Martinom sme za 11 dní prešli takmer 160 km pozdĺž trasy z Abisko do Saltoluokta expedičným štýlom a vystúpili sme na najvyššiu horu Švédska – Kebnekaise.

Začiatok nášho putovania sprevádzalo zlé počasie, ktoré viedlo k tomu, že sme sa s Martinom nedostali načas do Abisko. Cesta E12 ako aj železnica bola kvôli lavínam a víchrici takmer 24 hodín uzatvorené a my sme tak prišli o jeden deň a nocľah na legendárnej Abisko Turiststation. Počasie sa našťastie umúdrilo, a tak sme v nedeľu 30. marca 2019 okolo 14-tej hodiny začali našu cestu.

Na úvod nás čakalo 14 km s miernym prevýšením. Prvé dve hodiny na nás pokukovalo slniečko, videli sme aj port do Laponie a veselo si vykračovali brezovým lesíkom. Po krátkej prestávke sa však rozfúkalo a rozsnežilo a NP Abisko sa nám rozhodol ukázať aj svoju druhú tvár. Jemne sme poblúdili a ťahanie 60-kilových prevracajúcich sa saní v hlbokom snehu a v miernom traverze mi ukázalo, že najbližšie dni to nebude len med lízať. Na záver nás čakali 4 km cez jazero Abiskojaure, kde nám priamo do tváre fúkal silný západný vietor. Všade bola biela tma, takže som občas Martina, ktorý bol 10 metrov predo mnou, nevidel. Veru, o tomto sme presne dlhé mesiace snívali! Večer okolo 9-tej sme spolu s tmou prišli k chatke Abiskojaure, ktorá je jedným z dvoch miest v NP Abisko, kde možno stanovať. Za postavenie stanu sme zaplatili ľudových 350,- SEK a šup ho do stanu.

Druhý deň

Druhý deň začal problémami s benzínovým varičom, ktoré Jano chvalabohu po pol hodine vyriešil. Čakalo nás stúpanie 300 výškových metrov, kedy sánky opäť preukázali silu svojej váhy. Krok po kroku sme sa dostali nad hranicu lesa a pred nami sa v hmle skrývali tajomné hory. Na pár miestach sme videli ploty, ktoré Lapončíci používajú v lete pri značkovaní sobov, no inak sme sa hlavne koncentrovali na šliapanie priamo proti vetru vo viac-menej bielej tme.

Po asi 7 hodinách a sotva 15 km sme celkom statne unavení našli malú núdzovú chatku Rádunjárga. Keďže vonku fúkal silný vietor, neodmietli sme možnosť sa v nej schovať. Na chatku neskôr zavítal švédsky 73-ročný vysmiaty pán so svojou kamarátkou z Tajwanu. A tak nás čakal milý večer s veselou dvojicou. Tesne pred zotmením sa otvorili dvere a vošiel osamelý lyžiar s malým ruksakom a striebornou astronautskou bundou. Z rukávu vytiahol vločky, zalial ich teplou vodou a do 30 sekúnd začal jesť. Dal som sa s ním do reči a vysvitlo, že ide sólo Norge på langs (Nórsko na dĺžku). Trasa meria 2800 km a náš nový známy, ktorý bol ináč bývalým vojakom elitných britských jednotiek za dva mesiace prešiel polovicu trasy. V ten deň dal 40 km vo fujavici a asi po 10 minútach rozhovoru sa s nami rozlúčil so slovami: „It would be lovely to stay, but I have to do 10 more kilometers.1 Tak ako vošiel, tak zase zmizol v bielo-čiernej tme a my s chalanmi sme sa na seba pozreli pohľadom, ktorý by sa dal zhrnúť tak, že ešte veľa kapusty budeme musieť zjesť, kým z nás budú skutoční polárnici.

Tretí deň

Tretí deň sme sa opäť vydali v náruč vetru a sneženiu. Začínali sme rovinatou etapou po zamrznutom jazere Alesjaure. So sánkami je to po rovine veľká paráda, človek skoro ani necíti, čo za sebou ťahá. Jano sa ma opýtal, či by som nemal chuť si na chvíľu zobrať jeho ruksak a ja som samozrejme súhlasil. Keď som na seba dostal jeho 35-kilovú nádheru, rýchlo ma prešla radosť z pochodu a začala drina. Po asi 2 km Jano videl, že môj úsmev na tvári je akýsi nevýrazný a ruksak si zobral naspäť. Ako neskôr sám povedal, prvé tri dni veľmi nevnímal krajinu okolo, ale koncentroval sa na každý jeden krok. Mal môj veľký rešpekt, že to so svojim 15-ročným ruksakom dal!

Ako ináč, kde to Slovák našinec najmenej čaká, stretne brata Čecha. A tak sme aj my oproti stretli výpravu Klubu českých turistov Mělník, ktorí si to na s malinkými rupsačikmi (spávali na chatách a všetko si tam dokupovali) ujúkali dole stopou oproti nám. Vymenil sme pár zdvorilostných fráz a vyrazili každý svojím smerom. Po asi 18 km sme tretí deň putovania zakončili na krásnom mieste, ako stvorenom pre stanovanie v doline Alisvággi. Večer prestalo fúkať, sadli sme si na sobie kože a vychutnávali večeru. V noci nás prekvapila nádherná žiara, hoc Jano tvrdil, že sú to len svetlá z diskotéky v Abisko.

Štvrtý deň

Štvrtý deň nás čakalo stúpanie do sedla Tjaktjapasset, kde sme prechádzali okolo chatky Tjaktjastugan. Milá pani zo švédskeho turistického spolku (ďalej STF) nás ako pocestných privítala teplým sirupovým čajíkom. Ten sme si s troškou čokolády vychutnali na priedomí chatky a povedal som si, že na dôchodku sem pôjdem tiež dobrovoľníčiť. Chatka leží v 1000 metroch nad morom a sneh tu je od septembra do júna. Cestou do sedla nás ešte predbehlo pár psích záprahov. Husky a samojedi si bežali do kopca a užívali si zimné podmienky, pre ktoré sú tieto zvieratá stvorené. My sme sa pomaly plazili do sedla a na záver nás čakal mierny traverz, kde som opäť trénoval trpezlivosť s prevracajúcimi sa sánkami. No nakoniec sa to podarilo, a tak sme sánky vytrepali do takmer 1100 me n. m. Tak sme po štyroch dňoch opustili dolinu tiahnucu sa od Abisko a vychutnávali si zjazd do doliny Tjaktjavagge.

Z kopca je to so sánkami veľká paráda a 17 km rýchlo zbehlo. Večer sme sa rozhodli prvýkrát vyskúšať pohostinnosť chatiek turistického spolu STF a zavítali sme na chatku Salka. Okrem miesta, kde sme mohli vysušiť veci, a postele, tu majú saunu, ktorú sme s chalanmi využili. Okrem poriadneho zohriatia sa, je to spôsob ako urobiť trochu hygieny počas putovania pozdĺž Kungsleden. Do tajov švédskeho saunovania (a nudizmu) nás zasvetil náš nový nemecký kamarát Hans, ktorého sme z istých dôvodov pomenovali "long-swinging John".

Piaty deň

Piaty deň sa počasie umúdrilo a konečne sme uzreli modré nebo a vysoké hory, ktoré nás obklopovali. Mali sme na výber – pokračovať smerom na Ritsem a ísť podľa pôvodného plánu až do Sulitjelmy, alebo sa pokúsiť vyjsť na Kebnekaise a pokračovať ďalej Kungsleden, kam sa nám až podarí. Uvedomili sme si, že so saňami nemáme šancu dobehnúť plánovaný priemer 25 km za deň. Dobré počasie v okolí najvyššej hory Švédska nás namotivovalo a rozhodli sme sa pre druhú možnosť. Tento deň sme prešli iba 9 km, v doline pod Kebnekaise urobili tábor a prichystali sa na vrcholový deň.

Šiesty deň

Ráno šiesteho dňa bolo jasno a ortuť teplomera ukazovala -22 °C. O tomto sme presne snívali! Po rýchlych raňajkách sme sa vybrali dolinou Sinnivággi smer Kebnekaise. Po pár kilometroch sme narazili na lavínu, ktorá vybehla asi 80 výškových metrov do protisvahu a videli sme, že na viacerých miestach s východnou expozíciou vypadli lavíny. To nám pripomenulo, že aj na bežkách si treba dávať pozor. Terén až po sedlo pod Kebnekaise bol v poriadku aj na horských bežkách. V sedle sme nechali bežky a strmším a mierne zľadovateným terénom sme sa vybrali hore bez nich. Celkovo nás ten deň čakalo približne 1300 výškových metrov. Záverečný hrebeň, kde vidieť ľadovec pokrývajúci vrch Kebnekaise, bol samozrejme trosku dlhší než sme mysleli, no o 17-tej sme boli hore! Na vrchol sme sa dostali po 7 hodinách a našou trasou nikto nešiel.

Kebnekaise so svojimi 2101 metrami je najvyšším vrcholom Švédska ako aj severnej Škandinavie. Vrchol Kebnekaise je známy zlým počasím a v priemere iba 70 dni v roku je tam krásne počasie, ako sme mali. Preto sú na vrchole dve núdzové chatky, kde sa môžu turisti v zlom počasí schovať. Výhľad na okolité masívy hôr, ľadovce a nekonečnú horskú krajinu nám v pamäti zostal ešte dlho. zároveň sme moment výstupu využili na telefonické spojenie domov. Keďže celá časť Kungsleden leží v doline, nieto tam signálu ani dát, čo je fantastický digitálny detox pre moderných digitálnych ľudí. Do základného tábora sme sa vrátili okolo ôsmej večer po 22 km.

Siedmy deň

Po včerajšom výstupe na Kebnekaise sme sa tešili na ďalší deň s krásnym počasím. Ráno bola ortuť teplomeru opäť dobre pod -20 °C a prvé chvíle v zamrznutých topánkach ma zobudilo lepšie ako dvojité espreso. Ono sa to nezdá, ale od momentu, keď človek vstane, navarí raňajky, roztopí vodu na čaj a pobalí stan, tak hodina a pol prejde ako nič. Siedmy deň nás čakalo 18 km dole dolinou Tjaktjavagge až k jazeru Kaitumjaure. Počas dňa sa na chvíľu tak oprelo slnko, že sme si vykračovali len vo vlnených tričkách a opaľovali vetrom ošľahané tváre. Opäť sme sa mocne pustili do filozofovania o krajine, friluftslive, výkonoch a prírode a múdro hovorili na kameru. Škoda, že automatický zaostrovač nebol úplne automatický, čo sme zistili až v postprodukcii v teple domova.

Podvečer sme po 7 dňoch opäť zišli pod hranicu lesa. Na brehu jazera Kaitumjaure sa nachádza chata Kaitumjaure Fjallstuga, kde sme sa rozhodli prenocovať. Okrem vysušenia topánok, ktoré vie veľmi zdvihnúť komfort, sme sa opäť tešili na saunu. Martin povedal, že to bolo najlepšie saunovanie, aké zažil a dokonca sme videli rosomáka, ktorý prebehol okolo nás.

Ôsmy deň

Ôsmy deň nás čakalo 13 km cez sedlo Mourki. Ráno začalo snežením a teplotou -5 °C, no počas dňa sa vyčasilo a začal fúkať ľadový vietor. Stúpanie bolo našťastie pomerne mierne a naše sánky už boli tiež trošku ľahšie. Tu sme vstúpili do NP Store Sjofallet, ktorý je súčasťou svetového dedičstva LAPONIA. Pripomenula nám to aj jedna zemľanka (gamme), ktorá bola na našej trase. Zemľanky z brezového dreva mávali Laponci (Sámi) na miestach, kde sa zvykli zdržiavať časti roka.

Po neskorom obede v sedle následoval zjazd k Teusjaure pomerne prudkým lesíkom. Tí, čo niekedy ťahali sánky, vedia, že prudké stúpania a klesania sú celkom hardcore a moje sánky ma na jednom mieste zvalcovali. Po prechode jazera Teusjare sme na jeho druhej strane našli krásne miesto na stanovanie. Jano ako starý zálesák rozhodol, že toto je večer, kedy budeme sedieť pri ohni. Vrhol sa na osekávanie miestnych stromov a podľa mňa ho ten večer rúbanie dreva zahrialo oveľa viac ako samotný oheň. Ranné sneženie a vlhké drevo nechcelo horieť, a tak sme si čas pri dymiacom dreve skracovali behaním a tancovaním. Martin dokonca zložil pesničku s refrénom: Mně už tých -20 vubec nevadí.

Deviaty deň

Zobudili sme sa do ďalšieho krásneho rána v divočine a deviaty deň sme začali 400-metrovým stúpaním. Bola to fakt kvalita, aj Martinovi na niektorých miestach mizol úsmev z tváre. Holt, sánky fakt nie sú na veľké stúpania. Keďže sme v ten deň chceli prenocovať v sedle medzi horami, mali sme dosť času, a preto sme si dali posledný výstup. Dlhý hrebeň hory Ráhpatjarro nám doprial nádherne výhľady na NP Sarek, ako aj laponské hory, pozdĺž ktorých sme išli posledných 9 dní. Hore fúkal severák a naše úsmevy nám pomerne rýchlo zmrzli. Teplota hlboko pod nulou a silný vietor robia svoje. Na poslednú noc vonku sme sa rozhodli si dať bivak bez stanu a pozerať žiaru a hviezdy priamo zo spacáku. Nápad to bol super, hlavne preto, že sme zažili asi najchladnejšiu noc a už večer o 10-tej bola ortuť teplomera na -22 °C. Po večeri s dobrou dávkou chilli a malými dúškami slivovice sme sa ľahli do našich vymrznutých spacákov a pozerali na poslednú žiaru výletu aj sezóny.

Desiaty deň

Ráno desiateho dňa bolo ľadové a mne osobne trvalo asi 4 hodiny, kým som zohrial topánky na prevádzkovú teplotu. Jano sa rozhodol vrátiť k jazeru Teusjaure do núdzovej chatky a o jeden deň si predĺžiť pobyt v divočine. Počas našej túry, bolo veľa času na premýšľanie a junák sa rozhodol, že je na čase vyrobiť snubný prsteň, aby po návrate domov mohol požiadať ženu svojich snov - Števku, o ruku.

Martin a ja ako šťastne ženatí sme sa sami vybrali ďalej a došli do Vakkotavare. Posledný kilometer, kde bolo prudké klesanie v brezovom lesíku, bol fakt čistý metal. Sánky sa mi prevracali, ťahali ma dole a bol to boj až do konca. Všetkým, ktorí plánujú expedície so sánkami, skutočne odporúčam si vyberať terény s malými stúpaniami a klesaniami. Po 10-tich dňoch sme sa dostali k ceste a k civilizácii. No keďže sa nám domov ešte nechcelo, po krátkej ceste autobusom sme vybehli na chatu Saltoluokta Fjallstation, kde sme si dali saunu a švédske pivko. Večer v 100-ročnej chate sme študovali staré mapy Laponie a hlavne NP Sarek. Sarek, kde nie je žiadna chata, žiadne chodníky, ani žiadne značenie, sa stal cieľom nášho objavovania škandinávskej divočiny na ďalší rok!

Saltoluokta je jedna z najkrajších STF chát, aké som kedy videl a laponská dedinka Saltoluokta má okrem zemľankového kostolíka (Kyrkekåta) veľa domčekov schovaných v lese. Pripadal som si úplne ako v Pánovi prsteňov. Po obede 11. dňa sme na autobusovej zastávke po 160 km definitívne ukončili outdoorovú časť dobrodružstva a vybrali sa smer Gallivare.

Záver

Desať dní v krásnej prírode s človekom niečo urobí a necestovalo sa nám odtiaľto ľahko. Posledný deň v laponskej dedinke Saltoluokta bol silným kontrastom k baníckemu mestu Gallivare a osobne som sa sám seba pýtal, prečo vlastne žijem v meste. Či by to fakt nebolo krajšie a lepšie, niekde ďaleko od betónu, skla, mamonu a stresu. No dobrá správa je, že divokých hôr na severe Nórska, kde žijem, máme tiež veľa a únikov od sveta ilúzii do sveta horskej reality mám predsa len viac, ako veľa iných ľudí, a nepreskúmaných hôr a dolín je tu neúrekom!

Chceli by ste vidieť film Laponia z našej výpravy? Nájdete ho na tomto odkaze.


  1. Bolo by fajn zostať, ale musím dať ešte ďalších 10 kilometrov. ↩︎

Fórum 6 príspevkov
Laponia a Kungsleden 18/03/20 21:27 6 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Laponia a Kungsleden Švédska Laponia spolu s nórskym NP Rago tvoria najväčšie chránené územie na európskom kontinente a pokrývajú takmer 10 000 km². Kungsleden (Kráľovská cesta) je 430 km dlhá turistická trasa prechádzajúca Laponiou a NP Sarek, Stora Sjöfallet a Abisko. Tu môžete zažiť skutočnú arktickú divočinu, kde teploty v zime klesajú pod -30 °C, polárna žiara rozsvecuje nočnú oblohu a kde môžete veľa dní slobodne putovať krajinou. S mojimi kamarátmi Jánom a Martinom sme za 11 dní prešli takmer 160 km pozdĺž trasy z Abisko do Saltoluokta expedičným štýlom a vystúpili sme na najvyššiu horu Švédska – Kebnekaise. 10/03/20 Zdeno Dvorak Svet
Najnovšie články na titulke
 
Rada Ako a kam na turistiku cez Veľkú Noc počas epidémie koronavírusu Hoci vláda obmedzila cez blížiace sa veľkonočné sviatky pohyb ľudí a prikázala im zdržiavať sa vo svojom okrese, mnohí turisti majú to šťastie, že v ich okrese sa nachádza niektoré z našich početných horstiev. Predpovede počasia na veľkonočné obdobie sú také, že turisti bývajúci v nížinách zrejme obohatia svoj slovník o niekoľko neslušných slov. Tí ostatní sa pravdepodobne vo väčšej miere vyberú do okolitých hôr. Prinášame vám súbor opatrení, ako sa správať pri túrach tak, aby ste seba ani ostatných nenakazili koronavírusom. dnes Soňa Mäkká Poradca
Túra Macedónske paberky Desaťdňová návšteva Severného Macedónska sa uskutočnila ešte na jar v roku 2016, ktorej hlavnými cieľmi boli ľudoprázdne končiny pohorí Šar planina a Galičica s prechodom od jazera Ohrid k Prespanu. Nech je inšpiráciou pre podobný okruh západnou polovicou balkánskej krajiny. včera Marek Súľovský Svet
Túra Ako sme sa motali Štiavnickými vrchmi - 1. časť Za cieľ tohtoročného jarného vandru sme si zvolili Štiavnické vrchy. Slovo „jarný“ však tento rok začiatkom mája bolo treba brať s poriadnou rezervou. Príroda sa totiž tento rok zbláznila ešte viac ako po iné roky a zo zimy sme skočili rovno do leta. Stromy zakvitli už v apríli a v máji sme tu mali hotové leto s 30-stupňovými teplotami. Kým po iné roky sme sa v tomto termíne vytešovali z jarnej chrumkavej zelenej farby lístia a postupne sa s nadmorskou výškou prebúdzajúcu krajinu, teraz sme vyhľadávali tieň a schovávali sa pred páliacim slnkom. 06/04/20 Zdeno Vasilišin Štiavnické vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Laponia a Kungsleden 18/03/20 21:27 6 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Švédsko: Kungsleden, Abisko - Kebnekaise - Saltoluokta

  • Počet dní
    • 11

  • Nadmorská výška
    • max: 2100 m n. m. – Kebnekaise (najvyššia hora Švédska)

    • min: 375 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 3750 m

    • klesanie: 3750 m

  • Vzdialenosť
    • 160 km

  • Náročnosť
    • 4

  • Ročné obdobie
    • zima

  • Dátum túry
    • 30.03.2019

  • Štart trasy
    • šírka: 68.35 ° SŠ
      dĺžka: 18.8 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 68.28 ° SŠ
      dĺžka: 18.58 ° VD
      » Mapa

  • 2. nocľah
    • šírka: 68.18 ° SŠ
      dĺžka: 18.48 ° VD
      » Mapa

  • 3. nocľah
    • šírka: 68.06 ° SŠ
      dĺžka: 18.32 ° VD
      » Mapa

  • 4. nocľah
    • šírka: 67.96 ° SŠ
      dĺžka: 18.3 ° VD
      » Mapa

  • 5. nocľah
    • šírka: 67.88 ° SŠ
      dĺžka: 18.36 ° VD
      » Mapa

  • 6. nocľah
    • šírka: 67.88 ° SŠ
      dĺžka: 18.36 ° VD
      » Mapa

  • 7. nocľah
    • šírka: 67.76 ° SŠ
      dĺžka: 18.32 ° VD
      » Mapa

  • 8. nocľah
    • šírka: 67.68 ° SŠ
      dĺžka: 18.15 ° VD
      » Mapa

  • 9. nocľah
    • šírka: 67.63 ° SŠ
      dĺžka: 18.15 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Stan (6x), chaty (2x), bivak (1x)

  • Voda
    • topenie snehu

  • Doprava
    • Abisko (vlak, bus)
      Kebnets / Saltoluokta (bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.57 (0.18)