Stojíme ráno na parkovisku, asi kilometer pod Passo Falzarego a pozeráme sa na slnkom zaliate skaly, kam budú dnešný deň smerovať naše kroky. Pôvodnú trasu na via ferratu Luigi Veronesi sme na mieste zmenili a vybrali sme sa smerom na ferratu Degli Alpini (C/D). Plán sme zmenili aj preto, lebo k ferrate Luigi Veronesi to vyzeralo na dlhú prístupovú túru a pri parkovisku, kde sme mali začať podľa sprievodcu, vôbec na ňu nebol smerovník. Objavili sme ale trasu na ferratu Degli Alpini, ktorú som si nejako nevšimol pri plánovaní deň predtým. Skontrolovali sme si cez internet jej obtiažnosť. Keďže bola podľa popisu niečo dlhšia, ale hodnotená ako stredná náročnosť, tak sme sa rozhodli plán zmeniť. Neskôr večer som ešte pozeral môj odhad (tipoval som, že ferrata bude mať obtiažnosť C) a zistil som, že veľmi som sa nemýlil. Sprievodca písal C/D. Reálne ale úsek, čo by sa dal prirovnať k C/D, bol jeden, v dĺžke asi 3 - 4 metre. Prístup na začiatok ferraty je chodníkom od parkoviska, spočiatku vedie cez les, ale asi v polovici pokračuje lúkami. Tým sa otvárajú parádne výhľady na prírodu v okolí. Dolomity sú známe tým, že veľa turistických trás prechádza okolo objektov - pozostatkov z vojny. Nie je tomu inak ani v tomto prípade a ešte pred príchodom k nástupu na ferratu prechádzame okolo zrúcanín vojenskej budovy.

Nástup nájdeme veľmi jednoducho. Je tu toľko ľudí, akoby tam bol stánok s občerstvením alebo výpredaj. Neveriacky sa na to pozerám, lebo v Dolomitoch nie som prvýkrát, ale teda v poradovníku na ferratu som ešte nestál. Prekvapený som aj preto, že už nie je prázdninové obdobie, ale ľudí je tu, akoby vrcholila dovolenková sezóna. Neostáva nám nič iné, len nahodiť ferratovú výbavu a postaviť sa do poradovníka. Pri debate ale čas celkom rýchlo ubehol a konečne sa môžeme chytiť skaly a začať liezť. Našťastie zápcha na ferrate sa po prvých asi 30 výškových metrov rozpustila. Aj keď možno by bolo skôr správne povedať, že tam bolo dosť miesta obehnúť kolónu. Vráťme sa ale ešte trochu na začiatok.

Degli Alpini (C/D)

Začiatok lezenia je vedený kolmejšou skalou, miestami s krátkym traverzom. Skala je, hlavne v spodnej časti dosť vyšmýkaná, lebo sa lezie užším komínom, ale stále je tu priestor použiť aj dobré stupy. Po prvom traverze je v ceste asi 10 metrov šikmo položená rovná skala. Nie je to ale také ťažké ako to vyzerá na prvý pohľad, istenia je všade dosť a pomáha aj natiahnuté ferratové lano. Po jej prekonaní je krátky úsek s turistickým chodníkom, ktorým sa dostávame pod stienku, čo je podľa sprievodcu označená ako C/D. Je to skoro kolmá skala s menej stupni. Trochu ju treba preliezať cez menšie skalné brucho, v relatívne vzdušnom teréne. Po prelezení tohto úseku sa dostávame na ľahšiu časť a zakrátko aj na väčšiu plošinu. Tu posedáva viac ľudí, čo si dávajú prestávku. Za plošinou pokračuje už o niečo ľahší terén.

Ferrata striedavo prechádza skalnými stenami a rôznymi policami, alebo plošinami. Niektoré úseky sú relatívne ľahké, možno tak okolo B alebo B/C. Cestou je veľa miest na vychutnanie si pekných výhľadov, na prírodu Dolomitov. Jedno miesto, asi tak v ¾ cesty, je malý prelez krátkym hrebienkom, aby sme zase vzápätí prišli pod stenu. Ferrata Degli Alpini nekončí práve na najvyššom mieste v okolí, ale na plošine vo výške 2485 m. Napriek tomu sú z tohoto miesta krásne výhľady na okolie. Po pravej strane vidieť Toffanu di Rozes, po ľavej strane vrchol, kde končí lanovka s chatou Rifugio Lagazuoi. Pri debate a pozeraní okolia na vrchole sa prihovorí niekto v češtine. No, to bude asi tým, že je to pán z ČR, je v Dolomitoch na dovolenke s rodinou. Pri spoločnej debate sme zistili, že máme podobné plány, tiež sme zvažovali pokračovať smerom k chate Lagazuoi. My sme si ale dali trochu dlhšiu prestávku, tak sme nepokračovali spolu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Rifugio Lagazuoi

Po asi polhodinke, sme si povedali, je čas pokračovať. Fotopamäť v hlave je naplnená pohľadmi po okolí a nedočkavá na ďalšiu etapu dnešného dňa. Turistickým chodníkom zostupujeme smerom k Rifugio Lagazuoi, dolu do nižšie položenej dolinky, ktorú musíme prejsť. Na druhej strane dolinky, pod začiatkom stúpania na chatu je rázcestie. Z neho sa dá v prípade potreby zísť rovno dolu na parkovisko alebo pokračovať hore na chatu. Pokračujeme v stúpaní serpentínami smerom k chate. Cestou po ľavej strane v masíve rebra nájdeme vojenskú pevnosť, vytesanú v skale. Dvere sú otvorené, tak sa tu cestou trochu potúlame v tuneloch. Okrem toho, že dnu je tma, však kto by to nečakal, zo strieľní sú zaujímavé výhľady. Prvá pevnosť je menšia, tuším tam bolo písané, že išlo veliteľské stanovište.

Po asi 10 - 15 minútach dorazíme na vrchol, pár metrov pod chatu. Po ľavej strane vidíme ďalší tunel. Nevieme ale presne, kam pokračuje, či to nie je zostup dolu k parkovisku. Pokračujeme preto až pod chatu a na nejaký vrchol vedľa nej, čo bol najvyšší bod. Keď prechádzame okolo chaty, tak celú kolónu ľudí zastavuje niekto z chaty. Na plošinu pristáva záchranársky vrtuľník. Neskôr, keď nás pustili hore, sme videli, že na terase niekoho ošetrovali. O pár minút ho nakladali do helikoptéry a viezli preč. Tak sme mali trochu “spestrenia” záchranárskou akciou, na ktorú sa síce dalo pozerať, ale radšej ju nikdy osobne nezažiť. Aj keď jednu svoju mám zo svojich začiatkov čiastočne v pamäti, ale to bol iný príbeh a na Hikingu som o tom písal.

Tunnel Lagazuoi

Dolu k autu máme v pláne ísť cez vojenský tunel s menom “Tunnel Lagazuoi”. Podľa značky zostup cez tunel začína kúsok pod chatou. Nie teda tunelom, čo sme videli pri výstupe. Je to tak aspoň podľa značiek, aj keď sme neskôr v tuneli zistili, že možnosti boli predsa dve. Buď sa dalo zostupovať ako sme išli po značke, alebo prejsť k tunelu, čo sme videli pri výstupe k chate a zísť dolu ním. Oba sa asi v polovičke klesania spojili. Trasa, ktorou sme zostupovali my, spočiatku išla po rebrách. Prechádzali sme cez staré vojenské zákopy, rôzne chodby po povrchu s postavenými skalnými stenami.

Po prejdení vonkajšej “expozície” sme objavili smerovník na vstup do tunelov. Na zostup je, asi ako každý aj predpokladá, vhodné mať čelovku. Sú v ňom miesta, kde je veľmi málo svetla. Tunely nie sú osvetlené, aj keď nejaké elektrické rozvody tam miestami boli. Občas dnu vniká svetlo cez vysekané okná alebo strieľne. Je pravda, že počas vojny si vojaci asi veľmi výhľady neužívali. Ale my sme tam boli na dovolenke, tak sme si patrične výhľady vychutnávali a túlali sme sa, kde sa dalo. Našli sme aj jednu odbočku do slepej časti tunelov. Dostali sme sa až do veľkej haly, kde to síce aj vyzeralo, že sa dá pokračovať ďalej, ale nebolo to jasné, a tak sme to otočili. Jednak sme už nemali dosť času na túlanie sa do miest, kde už nešiel ani riadny chodník, a tiež sme nevedeli, kam to až pokračuje. Hodila by sa nejaká mapa, ktorá asi ani neexistuje. Vraciame sa preto späť na hlavnú trasu a zostupujeme. Cestou míňame miestnosť, ktorá bola zariadená ako nocľaháreň. Boli tam poschodové postele, nejaký stôl, na stole ešte večera. No mala nejaký deň za sebou, tak asi by som sa už nedal ponúknuť. Vchod bol ale zatvorený, dalo sa pozerať len od dverí cez mreže.

Skoro v závere tunelov sa dostávame na plošinu, kde smerovník ukazuje možnosť traverzu a podľa mapy by sme vyšli inou trasou priamo na Passo Falzarego. Povedali sme si ale, že to naťahovať nejdeme. Dali sme si krátku prestávku a pokračovali dolu cez krátky traverz popod stenu, kde sme si mysleli, že ferraty skončili. Nakoniec predsa ešte bol jeden krátky úsek s ferratou a tunelom. Po jeho prejdení sme sa dostali k zrúcanine stavby z vojny, kde ferraty a tunel definitívne skončili. Pri nej vchádzame do širokého žľabu, ktorý zostupuje aj z rázcestia hore pod chatou. Tu definitívne zbalíme ferratovú výstroj a ostáva len zostup chodníkom na parkovisko.

Zhodnotenie

Prvý deň dopadol, aj s neplánovanou modifikáciou trasy priamo na mieste, výborne. Ľubo mal svoju prvú ferratu v Dolomitoch za sebou, ja v poradí ďalší krásny deň v Dolomitoch. Počasie pripravilo až gýčovú modrú oblohu a tým aj množstvo výhľadov z každého miesta. Tiež som mal niečo nové, lebo v tejto časti som ešte nebol, aj keď po okolí som sa už motal viackrát. Na záver snáď len klasická veta, isto sa sem ešte vrátim hneď ako zase bude príležitosť.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek