Vďaka Hikeplanneru si dávkujem túry postupne, tu prihodím kilometer do dĺžky, tam prihodím 100 metrov do výšky. Kvôli obmedzenému počtu turisticky prístupných vrcholov je však táto metóda na tatranských štítoch pomerne ťažko realizovateľná. Preto padlo rozhodnutie pre rozšírenie možností využiť sprievodcu a výsledkom je túra na údajne pomerne ľahko prístupný Mengusovský Volovec.

Trasa

TEŽ Popradské pleso – Popradské pleso – Nad Žabím potokom – Veľké Žabie pleso – Wachterka – Vyšné Žabie pleso – Volovcove sedlo – Mengusovský Volovec – Volovcove sedlo – Veľké Hincovo pleso – Nad Žabím potokom – Popradské pleso – TEŽ Popradské pleso

Časť túry prechádza neznačeným terénom, preto je dobré, ak je málo skúsený turista, ako napríklad ja, doprevádzaný skúsenou osobou. Navyše si to vyžadujú aj predpisy. Predsa len je mimo chodníka v Tatrách jeden šuter ako druhý a hlavne pri náhlej zmene počasia sa potom môže neznalý človek zbytočne dostať do problémov. Zámerne nepíšem do ohrozenia života, pretože naplánovaná trasa by nemala mať až takýto charakter.

Mengusovský Volovec sa síce z dolnej časti doliny tvári ako plnohodnotný, neprístupný tatranský štít, ale ako som sa dozvedel, zdanie klame. Ide len o málo výrazný skalnatý zub na hrebeni klesajúcom z Hincovej veže, ktorý je pomerne ľahko dostupný z neďalekého Volovcovho (Volovského) sedla. Mengusovský Volovec rozdeľuje hornú, severnú časť Mengusovskej doliny na dve časti – západnú Hincovu kotlinu a východnú Kotlinu Žabích plies. Z dôvodu zvýšenia jej atraktívnosti je túra naplánovaná ako okruh. Výstup je vedený cez Kotlinu Žabích plies a zostup cez Hincovu kotlinu. Sprievodcovská činnosť je komerčná aktivita, a preto jej nebudem robiť v článku žiadnu neplatenú reklamu, ale ani popisovať či znázorňovať v mape detailný priebeh trasy v neznačenom teréne. Popis bude viac všeobecný, trasa v mape schematická a článok bude preto koncipovaný tak, akoby som sprevádzal virtuálneho čitateľa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Východzím bodom je železničná zastávka Popradské pleso. Asfaltový úsek na Popradské pleso je potrebné pretrpieť, s tým sa nedá nič robiť. Spočiatku sa ešte ponúkajú pohľady na blízky masív Tupej či do vnútra Mengusovskej doliny, kde rozoznávam cieľ cesty, no potom je to monotónne kráčanie lesom. Pri Popradskom plese sme práve vo chvíli, keď sa prvé slnečné lúče začínajú dotýkať okraja hladiny. Mikrozastávka na pár výcvakov, doplnenie tekutín a hneď sa ide ďalej. Ešte jeden kratší a nenáročný úsek s prvým mostíkom cez Žabí potok – dnes sa s ním stretneme častejšie – a je tu rázcestník nad Žabím potokom. Pred nami je prvý vážnejší, trištvrtehodinový výstup k Žabím plesám. Kúsok za druhým mostíkom cez Žabí potok sa chodník začne strmo dvíhať po úpätí Popradského hrebeňa, priamo pod jeho najvyšším štítom, ktorým je Veľká kôpka. Dovolím si vysloviť odhad, že samotný vrchol z chodníka nie je možné vidieť pre strmosť skalných stien. Podstatne prehľadnejší je hrebeň Bášt na druhej strane Mengusovskej doliny, ktorý môžem obdivovať vďaka nespočetným zastávočkám, nevyhnutným na vydýchanie. S postupným naberaním výšky je stále zreteľnejšie, ktorýže to je Satan, najvyšší štít z celého hrebeňa.

Naveľa sa chodník začína vyrovnávať a vstupuje do Kotliny Žabích plies. Hneď pri chodníku sa nachádza južný cíp Veľkého Žabieho plesa. V tomto mieste opúšťame značený chodník, po ktorom pokračujú ďalej na Rysy viaceré skupinky turistov. Je celkom pekný deň, na vrchole bude asi opäť tesno. My sa dávame doľava a hneď sa štveráme na blízku Wachterku, čo je pahorok ležiaci na južnom okraji Kotliny Žabích plies, prevyšujúci ich hladinu o zhruba 40 metrov. Sľubujem si od toho krajšie pohľady na plesá a vôbec na celú kotlinu. Hore to vôbec netrvá dlho a hneď je zrejmé, že to stojí za to. Z Wachterky je krásny pohľad na plesá olemované tatranskými štítmi. Na pravej strane sa dvíhajú zatienené kolmé skalné steny Popradského hrebeňa. Pred nami leží masív Rysov a viac vľavo, nad Malým Žabím plesom, sa dvíha masív Volej veže.

Postupujúc zrakom stále doľava, prechádzam cez nevýrazný Volí chrbát, ktorý klesá do Volovcovho sedla, z ktorého sa na druhej strane dvíha Mengusovský Volovec. Pyšná, nedobytná a rešpekt vzbudzujúca pyramída štítu, ktorá nás sprevádzala prakticky od úvodných metrov dnešnej túry, sa kamsi podela a odtiaľto z boku sa Mengusovský Volovec tvári omnoho prijateľnejšie. Vynechať nesmiem ani pohľad na opačnú stranu, kde sa terén prudko zvažuje stovky metrov do hlbín Mengusovskej doliny. A z jej dna vyrastá impozantný Hrebeň Bášt na čele so Satanom, ktorý nás stále prevyšuje ešte takmer o pol kilometra. Wachterka poskytuje úchvatný výhľad, zďaleka to však ešte nie je dnešný cieľ. Za tým je potrebné prejsť okolo Malého Žabieho plesa a prekrižovať z neho vytekajúci Žabí potok. Dnes po tretíkrát, tentokrát bez mostíka. Tu niekde stretávame dvojicu horolezcov. Zakláňajúc hlavy dozadu rozmýšľajú nahlas, na ktorý štít vylezú. To ma zaujalo, myslel som, že výstupy sa precízne plánujú vopred.

Na to, že je druhá polovica septembra, je dnes aj v tejto nadmorskej výške príjemne teplo. Je to dôsledkom južného prúdenia, ktoré prevláda celý deň. Na dážď to nevyzerá, ani nebol hlásený, no z ochladeného vzduchu sa predsa len začína vytvárať hore nad štítmi kopovitá oblačnosť. Tak dúfam, že pri nej aj ostane. Medzitým sa veľmi strmým svahom dostávame na ďalšie poschodie Kotliny Žabích plies. Jej horná, zadná časť sa nazýva Volia kotlinka, keďže leží priamo pod Volím chrbtom a vežou. Pred nami je Vyšné Žabie pleso, najmenšie z trojice Žabích plies, nachádzajúce sa vo výške 2046 metrov. Hneď vedľa plesa je konštrukcia meteorologickej stanice HZS, ktorá tu pôsobí tak trochu nepatrične. Samotné pleso leží na prednom okraji Volej kotlinky, na akejsi zníženej teraske, preto následný prechod kotlinkou znamená úvodný krátky, no strmý výstup do jej rozľahlejšej časti a potom druhý strmý výstup na jej druhej strane až do Volovcovho sedla vo výške 2180 m.

Záver výstupu do sedla je sám o sebe zážitkom. Z ničoho nič sa spoza sedla vynorí vrchol Kôprovského štítu a po ďalších pár krokoch sa terén doslova prepadne a hlboko dole sa ukáže nádherná Hincova kotlina s naším najväčším plesom pokrývajúcim takmer celé jej dno. Napriek tomu, že Hincove aj Žabie plesá ležia v porovnateľnej nadmorskej výške, pohľad do Hincovej kotliny v každom smere predčí Žabiu. Kým totiž k Žabím plesám klesá terén postupne cez niekoľko schodov, do Hincovej kotliny padá jeden súvislý strmý svah a dojem z výšky je tým omnoho intenzívnejší.

Zo sedla je to na vrchol iba kúsok po alebo povedľa hrebeňa. Terén to nie je vyslovene nebezpečný, viem si však predstaviť, že za mokra či na snehu stačí jedno pošmyknutie a môže ísť o život. Pár posledných krokov na samotný vrchol je dnes po prvýkrát potrebné zapojiť aj ruky, nejedná sa však o žiadne lezenie. Na vrchole sa nachádza niekoľko plochých balvanov, ktoré umožňujú dostatočne komfortné usalašenie sa, či dokonca bezproblémové vzájomné fotenie. Na jeden z rozľahlejších sa celý natiahnem a v tejto polohe, opretý o lakte, sa púšťam do zaslúženej čerešničky na dnešnej túre, to jest do obdivovania výhľadu, ktorý Mengusovský Volovec poskytuje. Napriek svojej nezaujímavej (na vysokotatranské pomery) nadmorskej výške má vrchol predsa len jednu výhodu. Ležiac vysunutý doprostred širokej Mengusovskej doliny umožňuje úchvatné pohľady do jej hĺbok, olemovaných protiľahlými hrebeňmi. Pohľad do hĺbky je na úzkom a strmom hrebeni k dispozícii bez toho, aby som sa vôbec musel pohnúť, vzdušný dojem je tak naozaj neskutočný.

Ďaleké výhľady tu samozrejme nie sú, všetky štíty naokolo sú vyššie. Či hrebeň Bášt so Satanom na západe, teraz v tieni, či hlavný hrebeň Tatier s Mengusovskými štítmi na severe, alebo Rysy a Vysoká na východe, všetko to bráni vo výhľade ďalej, o to krajší je práve pohľad na ne. Obzvlášť zaujímavý je vrchol Rysov. Sedí tam jedna kopa drobných postavičiek, celý dvojvrchol je doslova obsypaný ľudkami, ktorí vyzerajú, ani čoby čakali na lanovku.

Po výdatnom oddychu sa poberáme ďalej. Čo znamená návrat do Volovcovho sedla a následne nie veľmi dlhý, no strmý zostup do Mengusovskej doliny k Veľkému Hincovmu plesu. Tu sa nachádza len zopár opozdilcov, nakoľko deň pokročil a dolina sa postupne dostáva do tieňa. Mengusovskú dolinu som opísal v samostatnom článku, preto popis zostupu môžem zredukovať na informáciu, že ubehol napodiv rýchlo a bez problémov. Nadšenie zo zdolania prvého štítu mi hádam dodalo krídla či čo. Popradské pleso je opäť v tieni, kým ráno bolo ešte, teraz je už. A nudu na záverečnej asfaltke je lepšie vynechať.

Záver

Za takmer päť dekád svojho života som videl množstvá fotografií z tatranských štítov a vždy sa mi zdali všetky rovnaké. Poviem to úprimne, výhľady z tatranských štítov nestáli za námahu a riziko. Tatry proste poskytovali výhľady samé na seba. Sivé, anonymné a nerozlíšiteľné skalné pílky, za ktorými sú len ďalšie pílky, splývajúce v jednu zubatú masu, bez šance zistiť, čo je vpredu a čo vzadu. Je to však problém záznamu. Žiadny dvojrozmerný obrázok nedokáže zo svojej podstaty zobraziť priestor. Skutočnosť je však úplne iná káva. Práve hĺbka priestoru je to, čo ohromí pri pohľade z vrcholov tatranských štítov. Vidieť to naživo je absolútne neporovnateľný zážitok.

Skrátka, prišiel som tomu na chuť. Veľmi neskoro, moja chyba. Určite neostanem len pri jednom štíte a uvidí sa, čo stihnem. Ak na fotkách bude niečo vidieť, napíšem k nim článoček. Môže to byť edícia Tatry so sprievodcom, s dôrazom na menej opozerané výhľady. Nebude to ľahké. Obtiažnosť si budem musieť dávkovať postupne. Výhľadových dní je v Tatrách počas sezóny ako šafranu, nebude to teda ani žiadna veľká séria. Isté je len jedno – tatranské štíty sa týmto stávajú pevnou súčasťou mojich turistických plánov.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek