1. deň Hlohovec – Bezovec

(43 km, prevýšenie 1495 m)

Červená turistická značka, ktorá prechádza hrebeňom pohoria Považský Inovec začína pri železničnej stanici v meste Hlohovec. Preto je aj celkom logické sa sem dopraviť vlakom. Ako vždy však železničná spoločnosť nesklamala a vlak prišiel do Hlohovca o hodinu a pol neskôr ako mal. Môj smelý plán dnes prísť až na hrad Tematín sa týmto celkom rozplýva. No neprekáža, však kam prídem, tam budem, a tak sa vydávam po červenej značke v ústrety hrebeňu Považského Inovca.

Značka spočiatku vedie cez ulice mesta Hlohovec, až nakoniec príde na okraj mesta, kde prechádza cez záhradkársku oblasť. Za ňou prejdem kúsok po asfaltovej ceste a konečne vchádzam do lesa. Po okraji veľkej lúky stúpam na prvý malý kopec, na ktorého vrchole je smerovník "Rázcestie Soroš". Trochu sa nad tým pousmejem, v poslednej dobe dosť často spomínané meno. Z vrcholu lúky sú pekné výhľady na mesto Holohovec. Popri lúke sú vysadené slivky, ktoré boli síce tvrdé, ale zato neskutočne sladké. Pár som si teda zobral aj do zásoby na cestu.

Konečne sa dá povedať, že vchádzam do poriadneho lesa. Vedie ním pekný lesný chodníček, ktorý ma dovedie k ďalšej asfaltovej ceste v Studenej doline. Opäť po nej kúsok prejdem k smerovníku, pri ktorom je studňa s pumpou. Či však funguje a je pitná som neskúšal. Na tomto mieste zároveň schádzam z asfaltovej cesty a popri chatách sa dostávam opäť do lesa. Značka tu naozaj len mierne stúpa a prechádza cez pekné dubové lesy, ktoré sú zatiaľ len málo poznačené ťažbou dreva.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dostávam sa na vrch Ovčia skala (360 m), ale žiadne ovce a ani skalu tu nevidím. Ktovie od čoho bol odvodený názov. Na tomto mieste je hneď za smerovníkom vytvorené malé miesto na bivakovanie s ohniskom. Keďže je čas obeda, dávam si tu chvíľku prestávku a vyťahujem slivky z úvodu trasy. Potom pokračujem opäť v miernom stúpaní ďalej po hrebeni pohoria. Postupne sa medzi dubmi začínajú objavovať čím ďalej, tým častejšie buky. Chodník sa dlhšie krúti lesom až nakoniec vyjde na pole, ktoré siaha až na hrebeň pohoria. Oblasť sa volá Svrbická plešina a, logicky, pod ňou leží obec Svrbice. Z toho miesta sú naozaj pekné výhľady na pohoria Tribeč, Vtáčnik a Strážovské vrchy. Pred sebou vidím aj vrch Marhát (748 m), na ktorý by som sa dnes rád dostal.

Značka chvíľu prechádza popod les, a potom sa stočí do lesa. Postupným klesaním sa dostávam do zaujímavej doliny pod Humništiami. Dolina sa postupne zužuje a jej svahy sú dosť strmé, preto vytvára taký, akoby malý kaňon. V závere doliny sa napájam na lesnú cestu, ktorá stúpa k smerovníku Humništia. Tu sa krajina opäť otvára do rozsiahlych lúk a polí, ktoré obklopujú asfaltovú cestu. Už som si myslel, že som v sedle Havran, ale nebola to pravda, pretože to je až o kúsok ďalej. Značka tu na kúsku prechádza po asfaltovej ceste, a potom zabočí do lesa, kde sa po chvíľke objaví veľký drevený kríž. Stretávam tu miestnych hríbarov, s ktorými prehodím pár slov. Tento rok je to s hríbmi bieda, ale vraj aspoň do kapustnice majú.

Prechádzam okrajom lesa popri lúkach a poliach. Potom chvíľu prechádzam cez les, ale kúsok pod sedlom Havran sa dostávam opäť na ďalšiu lúku. Dlho však po nej nejdem a hneď som opäť v lese. Prejdem ešte kúsok a som v sedle Havran (390 m). Cez sedlo vedie dôležitá cesta, ktorá spája Považie a Ponitrie. Niektorí turisti začínajú hrebeňovku Považského Inovca v tomto sedle, keďže sa sem dá dostať autobusom. Ja si však myslím, že je zaujímavé prejsť aj južnú, nižšiu časť pohoria.

Od sedla Havran začínam stúpať do vyšších kopcov a v lese začínajú prevládať buky. Chodník vedie zväčša po lesných cestách a občas sa z rúbaní otvárajú výhľady na Považie alebo Ponitrie. Tesne za smerovníkom "Striebornica", je z rúbane pekný výhľad na hrebeň Považského Inovca. Je odtiaľto vidieť vrchy Prieľačina (893 m), Panská Javorina (943 m) a Ostrý vrch (910 m). Miernym traverzom sa dostávam k smerovníku "Krahulčie vrchy". Cestou som musel prejsť oblasťou, kde práve prebiehala ťažba dreva, a tak som musel dať pozor, aby mi nepustili nejaký strom na hlavu.

Táto časť pohoria je zaujímavá tým, že je budovaná vápencami a dolomitmi. Preto sa tu vyskytujú krasové útvary. Najzaujímavejšie sú Malá a Veľká Dolnosokolská jaskyňa, ktoré sa nachádzajú kúsok od červenej značky. Od smerovníka "Krahulčie vrchy", treba ísť po zelenej značke asi 5 minút smerom dole a tam, kde sa končí skalná stena, treba zabočiť doprava. Kúsok pod chodníkom sú obe jaskyne. Ďalšie zaujímavé miesto je pri sedle Gajda. Kúsok od sedla treba prejsť po červenej značke k miestu, ktoré sa volá Visiace skaly. Je tu malá skalná stena, z ktorej sú pekné výhľady. Ja som na týchto miestach bol počas inej túry, a tak som sa tu momentálne nezastavoval.

Rovno som prešiel na neďalekú Trhovičnú lúku. Meno malej lúky uprostred lesa je odvodené od toho, že sa tu v minulosti stretávali obyvatelia okolitých obcí z Považia a Ponitria za účelom obchodu. Cez sedlo zároveň viedla dôležitá obchodná cesta medzi regiónmi. Od Trhovičnej lúky začína značka prudko stúpať na prvý významný vrch pohoria - Marhát (748 m). Na vrchole sú vybudované dva prístrešky a rozhľadňa. Z jej vrcholu je pekný kruhový výhľad do širokého okolia. Smerom na východ vidno pohoria Tribeč a Vtáčnik, smerom na juh vidieť hrebeň Považského Inovca, Malé Karpaty a šíre roviny Podunajskej nížiny, smerom na západ vidieť Myjavskú pahorkatinu a Biele Karpaty a smerom na sever hrebeň Považského Inovca a Strážovské vrchy. Za mňa je toto najkrajší výhľad v pohorí.

Z Marhátu klesám do oblasti zvanej Jelenie Jamy, kde by sa mal podľa mapy nachádzať konečne prvý prameň vody na celej ceste. Samozrejme klasicky, som si nepozrel popis k prameňu, a tak som nevedel, že je to studňa, ktorá je za plotom na súkromnom pozemku. Prameň som teda nenašiel a pokračoval ďalej. Po chvíľke som stretol cyklistku a pýtal som sa jej či nevie o nejakom prameni. Vraj tu jeden je, ale musel by som zastúpiť 3 km z hrebeňa do doliny. Potom mi však navrhla, že mi dá svoju vodu, čo jej ostala. Vraj pôjde iba dolu a jej chýbať nebude. Ani som nevedel ako ma vtedy zachránila, za čo jej ďakujem.

Od Jeleních Jám som pokračoval kúsok po asfaltovej ceste a neďaleko Kostolného vrchu som odbočil na lesnú cestu. Traverzom prechádzam k horárni pod Kostolným vrchom, pozerám či by sa tu nedala nabrať voda, ale nikto tu nie je, a tak idem ďalej. Cestou míňam dva prístrešky, v ktorých by sa dalo núdzovo schovať pred dažďom. Postupne sa blížim k stredisku Bezovec. Krajina sa otvára do malebnej mozaiky lúky a kopaničiarskeho osídlenia. Pod sebou vidím domy, a tak zbehnem dolu, že niekoho poprosím nech mi naberie vodu. Idem dolu kopanicou, ale nikoho nikde. Spoza každej brány na mňa breše iba veľký pes a nikto tu nemá ani zvonček. Po chvíľke to vzdávam a vraciam sa späť na hrebeň. Cestou si odtrhnem aspoň strapec hrozna, ktorý prevísal cez plot zjavne opusteného domu.

Na hrebeni ma zastihne zlatá hodinka, a tak si užívam pekné scenérie, ktoré vytvárajú lúče zapadajúceho slnka. Som pri Bezovci a rozmýšľam čo ďalej. Nakoniec si poviem, že kašlem na to a len si sadnem a pozerám na západ slnka. Dosť skoro mi napadne, že som si západ mohol aj odfotiť, ale neprekáža. Keďže je obdobie jelenej ruje, tak v noci to bol klasický koncert ručiacich jeleňov.

2. deň Bezovec – Trenčín

(50 km, prevýšenie 2180 m)

Ráno dopijem poslednú trochu vody od cyklistky a pokračujem v putovaní. Konečne prvý prameň, čo poznám bude pod Prieľačinou. Dostať sa tam bude ešte chvíľu trvať. Keď prechádzam cez cestu nad obcou Nová Lehota, všímam si značku, ktorá oznamuje obmedzený vstup do obce. Ďalšia značka so symbolom kamery ma presvieča o tom, že zrejme prebieha nahrávanie ďalších častí Hornej Dolnej.

Pokračujem po asfaltovej ceste k Športovej chate Bezovec. Je ešte zavretá, a tak len prejdem okolo. Zároveň prechádzam na modrú značku, ktorá vedie na hrad Tematín. Po chvíľke schovám ruksak v lese a iba naľahko s foťákom idem k hradu. Po chvíľke ma prekvapil málo výdatný prameň vody hneď pri ceste. Presne ho definuje výraz "keď neprší, aspoň kvapká". Fľašku nemám, ale aspoň sa napijem. Osviežený pokračujem ďalej k hradu. Cestou sa objavujú malé lúky, z ktorých sú pekné výhľady na okolité vrchy. Kúsok od hradu je pekný výhľad z rúbane na Tematín a Považie za ním. Na hrad prichádzam celkom skoro, a tak tu nie je ani živej duše. Našťastie je ruina voľne prístupná, a tak si ju môžem poobzerať. Je zaujímavé, že pevnosť je ďaleko od okolitých dedín, prakticky je uprostred lesa. Z hradieb sú pekné výhľady na dolné Považie a je tu urobená jedna krytá miestnosť s drevenou podlahou, kde by sa dalo aj prespať. Pôvodne som to aj plánoval, ale nestihol som.

Z hradu sa vraciam späť k Bezovcu a cestou stretávam ľudí, čo chodia zrejme opravovať opevnenie. Pozdravíme sa a každý ide svojou cestou. Cestou späť sa ešte zastavím pri prameni "keď neprší, aspoň kvapká", a potom si idem po ruksak do lesa. K chate sa však nevraciam a prejdem cez lúku k lyžiarskej zjazdovke, cez ktorú vedie červená značka. Traverzuje vrch Bezovec (743 m) a pokračuje do sedla pod Skalinami. Okolie sedla tvoria rozsiahle horské lúky, z ktorých sú pekné výhľady na blízke vrchy Prieľačina (893 m) a Panská Javorina (943 m). Smerom na západ vidieť Veľkú Javorinu v Bielych Karpatoch. Cez malé horské lúky prechádzam k smerovníku "Zľavy", kde schádzam z chodníka a mierim k prameňu vody, ktorý poznám. Je označený aj značkou. Tiež je menej výdatný, a tak je na nabratie vody potrebná nádoba. Od prameňa sa vraciam späť k smerovníku a dosť strmým výstupom stúpam na vrch Prieľačina (893 m).

Cestou na vrchol sa otvárajú výhľady z rúbaní na Považie. Z vrcholu pokračujem miernym stúpaním a klesaním do sedla pod Panskou Javorinou. Tu si urobím malú zachádzku po modrej značke na Panskú Javorinu (943 m). Na jej vrchole stojí rozhľadňa, z ktorej sú pekné výhľady do širokého okolia. Z vrcholu vidieť Malé Karpaty, Biele Karpaty, Strážovské vrchy, Malú Fatru, Vtáčnik, Tribeč, Bánovce nad Bebravou, Topoľčany, Nové Mesto nad Váhom a Piešťany. Chvíľu tu stála pekná útulňa, ktorú však niekto podpálil. Ostalo po nej iba veľké zhorenisko tesne pod rozhľadňou.

Z vrcholu sa vraciam späť do sedla a po červenej značke pokračujem pekným zalesneným hrebeňom k smerovníku "Tri boky". Tu ma zláka zbehnúť kúsok pod hrebeň legendárna útulňa Izba. Veľa som o nej počul, a tak som si ju chcel reálne obzrieť. Neďaleko útulne je prameň vody a taktiež pekný výhľad smerom na západ. Od útulne sa strmým svahom vraciam späť na hrebeň a pokračujem v hrebeňovej hojdačke. Po chvíľke vystupujem na zaujímavý Ostrý vrch (910 m). Jeho južné úbočie tvorí horská lúka, z ktorej sú naozaj pekné výhľady. Tesne pod vrcholom je urobené pekné miesto s veľkým dreveným dvojkrížom a posedením.

Pekným zalesneným hrebeňom pokračujem cez vrch Jakubová (906 m) na Rafajovu kótu (Vtáčí vŕšok, 896 m). Z rúbane tesne za Rafajovou kótou je pekný výhľad na záverečnú, najvyššiu časť hrebeňa Považského Inovca. Posledný strmší výstup je na vrch Kršlenica (968 m) a odtiaľ len mierne stúpam k najvyššiemu vrchu. Na predvrchole Palúch (1004 m) prekonávam nadmorskú výšku 1000 metrov, nad ktorou sa budem chvíľku pohybovať. Ani som nevedel, že sa v pohorí nachádzajú čučoriedky. Pod Palúchom je malá lúka plná kríčkov. Plody na nich už nevidím. Odtiaľto je to na najvyšší bod pohoria Inovec (1042 m) len na skok. Na vrchole je drevený kríž a rozhľadňa. Akurát škoda, že nie je o jedno poschodie vyššia, pretože výhľady na juh je úplne obmedzený stromami a smerom na sever čiastočne. Výhľady smerom na západ a východ sú bez problémov. Z rozhľadne vidieť okolité pohoria Malé Karpaty, Biele Karpaty, Javorníky, Strážovské vrchy, Vtáčnik, Tribeč a Malú Fatru.

Z najvyššieho bodu trasy budem teraz dlhšie klesať. Spočiatku značka klesá lesom a neskôr vyjde na bývalú lyžiarsku dráhu a strmo po nej klesá ku Chate pod Inovcom. Osobne sa chatám vyhýbam, a tak len prejdem okolo a pokračujem po asfaltovej ceste dole. Po chvíli značka našťastie odbočí do lesa a vedie po lesnej ceste smerom do Mníchovej Lehoty. Z niektorých rúbaní počas klesania sú pekné výhľady smerom na Trenčín a okolie. Pri Mníchovej Lehote prechádzam cez dôležitú cestu, ktorá spája Trenčín a Bánovce nad Bebravou, takisto tadiaľto vedie železničná trať. V obci ma zaujme búdka, ktorá vyzerá ako autobusová zastávka, ale je to verejná knižnica. Super nápad na spríjemnenie dlhých chvíľ. V Mníchovej Lehote sa zároveň končí hrebeňovka Považského Inovca. Červená značka však vedie až do Trenčína, a tak by bola škoda ten kúsok neprejsť.

Tak stúpam na vrch Macková (681 m), ktorý je už v Strážovských vrchoch. Cestou ako stúpam, som si všimol značku označujúcu prameň. Vodu už nemám, a tak idem po značke. Privedie ma k mláke, ktorá vyzerá ako válanisko pre diviaky. Z tohto by si asi hocikto nenabral. Pri detailnejšom skúmaní zisťujem, že v zadnej časti mláky vyviera dosť silný prúd vody zo zeme. Tak som tam priložil fľašu a dala sa v pohode nabrať čistá voda. Nič mi z nej nebolo, a tak je zrejme dobrá. Po doplnení vody som pokračoval vo výstupe a vyšiel som na Mackovú. Vrchol je zalesnený, ale sú tu zaujímavé skaly.

Na jednom úseku tu nejaký "dobrák" sprejom zastriekal turistické značky. Chodník je tu však zreteľne vychodený, a tak mu zámer zrejme nevyšiel. Ďalej v lese je značenie opäť v poriadku. Popod vrch Čiernachov (695 m) prechádzam na rozsiahlu horskú lúku pod ním. Cez lúku prejdem k lesu a o chvíľu vyjdem pri Chate pod Ostrým vrchom. Opäť sa nezastavujem a pokračujem po asfaltovej ceste cez Mitickú dolinu do obce Soblahov. Cestou sú z polí pekné výhľady späť na Inovec. Nad obcou stojí rozhľadňa Dúbravka (článok o nej uverejníme budúci týždeň, pozn. red.), a tak sa k nej zbehnem pozrieť. Z rozhľadne je pekný výhľad na dolné Považie. Od rozhľadne prebehnem cez lúky popri poľnohospodárskom družstve na červenú značku. Nemusím sa tak vracať do obce a ísť po asfalte. Značka vedie okrajom polí a na druhej strane je oplotený vojenský priestor. Tam kde končí vojenský priestor, zároveň začína Trenčiansky lesopark. Ešte kúsok cez neho prejdem a som v Trenčíne. Značka prechádza popod Trenčiansky hrad a končí pri hoteli Elizabeth, kde sa napája na Cestu hrdinov SNP.

Záver

Považský Inovec je na prvý pohľad nenápadné pohorie obkolesené nížinou takmer zo všetkých strán. Ponúka však množstvo neokukaných výhľadov a zaujímavých prírodných výtvorov, ktoré sa oplatí vidieť. Hocikedy by som si hrebeňovku rád zopakoval. Akurát v prvej časti nie sú takmer žiadne pramene vody, a tak sa počas horúcich dní treba na to pripraviť.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek