Systém andezitových skál rôznych tvarov a veľkostí sú roztrúsené po celom pohorí a ukryté uprostred bukových lesov. Ten kto ich nepozná, tak si možno povie, že pohorie Vtáčnik je fádne a nezaujímavé. No ten kto ich spozná, začne pohorie Vtáčnik vnímať ako jedno z najkrajších, ktoré máme.

Na Buchlov cez Rúbaný vrch

Na Vtáčnik chodievam často a v poslednej dobe prevažne v zlom počasí. Pretože keď hlásia zlé počasie, tak sa mi veľmi neoplatí ísť niekam ďalej, a tak vyberám z toho, čo je na blízku. Podobne to praktizujem aj v zime, kedy sa mi nechce trepať niekam ďalej. Takto to bolo aj v popísané januárové dni. Posledné dni boli trochu pochmúrne, ale teraz sa nad naše územie rozšírila tlaková výš so studeným vzduchom. Mohlo by byť pekne a k tomu by mohli byť aj ďaleké výhľady. Rozhodnutie bolo jasné, idem na Vtáčnik a spravím si klasický okruh z Ostrého Grúňa.

Ráno som sa dostavil na žltú značku, ktorá začína v hornej časti obce. Po asfaltovej ceste som začal stúpať hore k lesu, a keď som minul posledné domy, dostal som sa k ústiu Mackovej a Klenovej doliny. Žltá značka vedie po asfalte cez Klenovú dolinu, a tak pokračujem týmto smerom. Asfalt tu teraz moc nevidno, keďže je na ňom asi 60 cm snehu. Pomaly sa vytrepem hore dolinou k smerovníku, pri ktorom schádzam z cesty a pokračujem lesnou cestou, ktorá začne postupne strmo stúpať. Neskôr sa však stúpanie zmierni a pod hrebeňom sa z rúbaní začínajú otvárať prvé výhľady do Kľakovskej doliny a na hrebeň pohoria Vtáčnik.

Tesne pod Rúbaným vrchom ešte nedávno stála útulňa Míľa. Bohužiaľ, vyhorela a už nebola obnovená. Počas leta sa tu dajú ešte zreteľne rozoznať jej zvyšky. Odtiaľto ešte kúsok vybehnem na Rúbaný vrch (1097 m), ktorý je naozaj rúbaný. Celé jeho okolie je tvorené viacerými rúbaňami. Hlavne zo západnej strany hrebeňa sa odtiaľto otvárajú pekné výhľady na najvyššiu časť pohoria Vtáčnik.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z Rúbaného vrchu idem chvíľku ako keby po rovine cez rozsiahlejšiu rúbaň, ktorá pomaly zarastá mladými stromami. Po bočnej rázsoche hrebeňa postupne klesám k Zadnej lúke. Kúsok nad ňou je skalné bralo Bringošová, z ktorého sú krásne výhľady na susedný vrch Buchlov (1040 m). Po vychutnaní si výhľadov zostupujem zo skalky na Zadnú lúku, z ktorej začínam zase stúpať na vrch Buchlov. Chodník sa spočiatku klasicky krúti lesom až nakoniec príde k mohutným vrcholovým bralám, ktoré tvoria Buchlov. Záverečná časť výstupu na vrchol vedie cez trhlinu v skalách, v ktorej sú rebríky. Momentálne sú rebríky pod snehom a ľadom, takže ich nevidno, ale ide sa tadiaľ lepšie ako v lete. Po výstupe trhlinou, prechádzam ešte k najvyššiemu bodu, ktorý je na impozantnej skale. V zime si však treba dať pozor, pretože zvykne byť pokrytá ľadom. Na vrchole Buchlova je osadený malý železný dvojkríž. Z vrcholu sú pekné výhľady na hlavný hrebeň pohoria Vtáčnik, blízke pohorie Tribeč, Strážovské vrchy, Malú Fatru a Hornonitriansku kotlinu.

Na Vtáčnik cez Bystričiansku dolinu

Z Buchlova zostupujem späť cez trhlinu v skalách na Zadnú lúku a po zelenej značke zostupujem do Bystričianskej doliny. Tu treba prejsť cez drevený mostík ponad potok Bystrica a pokračovať modrou značkou hore dolinou. Na tomto úseku vedie značka po asfaltovej ceste, ktorá býva počas zimy odhrnutá, a tak sa netreba brodiť snehom. Hore dolinou sa dostávam k smerovníku "Horný dom". Nachádza sa tu chata a jeden schátraný dom, ktorý sa už pomaly rozpadáva. Na tomto mieste zároveň opúšťam cestu a začínam stúpať k vrchu Jaseňová skala (912 m).

V oblasti si treba všímať zachovalé zvyšky vzácnych jedľovo-bukových lesov. Chodník tu vedie serpentínami do prudkého kopca až sa dostane k mohutným andezitovým bralám. Na tomto mieste stojí informačná tabuľa, ktorá popisuje prírodné rezervácie nachádzajúce sa na území CHKO Ponitrie. Z tohto miesta pokračujem traverzom popod skaly, až sa dostávam na miesto, kde značka strmo vystúpi na hrebeň. Nachádza sa tu smerovník "Pod Jaseňovou skalou", od ktorého sa dá vystúpiť na Jaseňovú skalu, z ktorej sú pekné výhľady do Bystričianskej doliny.

Po hrebienku potom pokračujem k smerovníku "Siahy". Cestou sa z rúbaní otvárajú pekné výhľady na Hornonitriansku kotlinu. Chodníkom až po smerovník "Siahy", chodieva len málo ľudí, a preto treba byť pripravený na brodenie sa snehom. Od smerovníka je to však pohoda a chodník je vychodený až na vrchol Vtáčnika. Vcelku miernym stúpaním sa postupne dostávam k najvyššiemu bodu pohoria. Signalizujú to zakrpatené buky tzv. listnatá kosodrevina, ktorá je ďalšou zaujímavosťou pohoria.

Na vrchole, klasicky, nikto-nikde, ale zato všade kopy snehu. Pri smerovníku je niečo ho vyše metra a na niektorých miestach je nafúkané aj viac ako dva metre snehu. Jeden smerovník dokonca celkom zmizol v snehu. Veľmi pekné sú aj smreky celkom obalené snehom. Ešte krajší je však výhľad. Na Vtáčniku som bol už aspoň tridsaťkrát, ale takúto viditeľnosť som ešte nezažil. Na severe vidieť celý hrebeň Malej Fatry, Veľkú Fatru, za ňou vykúka Veľký Choč, vpravo sa zase tiahne dlhý hrebeň Nízkych Tatier od Prašivej až po Kráľovu hoľu a niekde ponad Starohorské vrchy vykúka Kriváň a štíty Západných Tatier. Smerom na východ siahajú výhľady niekam až po Stolické a Volovské vrchy, smerom na juh vidieť blízke Štiavnické vrchy, Tribeč a pohorie Börzsöny (Novohradské vrchy) v Maďarsku, smerom na západ vidieť Strážovské vrchy, Považský Inovec, čiastočne Biele Karpaty a v diaľke Malé Karpaty. Výhľad doslova na polovicu Slovenska. Teraz vidieť aká je Slovensko malá krajina, keďže vlastne vidím na hranice s tromi štátmi (Maďarsko, Poľsko, Česko). Za výhľadom sa sem určite oplatilo ísť. Ešte skontrolujem, koľko je momentálne stupňov na vrchole. Teplomer, ktorý medzičasom niekto ukradol, ukazoval na pravé poludnie -12 °C. Celkom slušná zima na to, že je slnečný deň.

Cez Kláštorskú skalu späť do Ostrého Grúňa

Z vrcholu pokračujem ďalej po hrebeni pohoria na blízky vrch Kláštorská skala (1279 m). Sem vedú iba dvoje stopy, takže ako som na začiatku spomínal, sem chodí málo ľudí. Dnes je skalné mesto na Kláštorskej skale v bielom šate. Skaly sú kompletne obalené snehom, nikdy predtým a zatiaľ ani potom som ju takto "vyfešákovanú" nevidel. Dnes je naozaj výnimočný deň. Nikdy si neodpustím to, aby som sa hore na skalu vyšplhal, a tak to urobím aj teraz. Z vrcholu sú pekné výhľady na blízky vrch Vtáčnik, na východe vidieť Kľakovskú dolinu, Žiar nad Hronom a hrebeň Nízkych Tatier, na západe vidieť Hornonitriansku kotlinu a okolité pohoria.

Od Kláštorskej skaly pokračujem ďalej po hlavnom hrebeni pohoria smerom na Rúbaný vrch. Cestou sa pod hrebeňom objavujú ďalšie andezitové skalky, z ktorých sú občasné výhľady smerom na východ. Postupne sa dostávam opäť na Rúbaný vrch, na ktorom som bol dnes ráno a dole klesám po svojich stopách. Po mne hore zatiaľ nikto nešiel a ani smerom na Buchlov. Postupne klesám späť do Klenovskej doliny. V jej dolnej časti sú zaujímavé andezitové skaly, ktoré na jednom mieste zužujú dolinu len na pár metrov. Akurát sa sem vojde cesta a potok. Nič iné by sa sem už nevošlo. Na tomto mieste ma zaujme malý zosuv snehu, ktorý medzičasom spadol na cestu. Je síce malý, ale keby bol niekto v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, tak by to nemuselo dopadnúť dobre. Podvečer sa vraciam späť do Ostrého Grúňa s dobrým pocitom, že som dnes zažil pekný deň. A ešte k tomu som počas celého dňa nestretol žiadneho človeka.

Záver

Dnešok bol naozaj výnimočný, či už viditeľnosťou alebo aj scenériami, ktoré vytvoril sneh. Zima v pohorí Vtáčnik je naozaj malebná, ale veľmi pekné je tu každé ročné obdobie. Preto ani sám neviem povedať, ktoré z nich je najkrajšie. Treba asi vyskúšať každé a potom zhodnotiť sám podľa seba. Určite však netreba mať predsudky, že pohorie je na prvý pohľad len samý fádny les. Aj ja som mával predsudky pred niektorými pohoriami, ale postupne som ich zahodil a teraz chodím rád do každého jedného pohoria.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek