Túra

Te Araroa - Nový Zéland trochu inakšie

31. 03. 2020
1300 km po vlastných naprieč Južným ostrovom Nového Zélandu po jednom z najmladších diaľkových trailov na svete. Te Araroa (TA) alebo The Long Pathway. Putovanie po plážach, pralese, bahne, riekach, ale aj poriadnych horách. Náš prvý long distance trail.

Prečo?

Vždy sme chceli podniknúť nejakú dlhšiu túru, no vďaka pohodlnej práci v korporácii sme sa nikdy nezmohli na viac ako dva týždne dovolenky. Aj tie sa niektorým našim rodinným príslušníkom zdali divné. Idete do Bulharska na 2 týždne a na hory? Do Bulharska sa predsa chodí k moru. A do Španielska tiež.

Veľa sme sa o putovaní rozprávali a najviac nás inšpirovali dlhé treky v USA - fičali sme na zápiskoch z AT, PCT a CDT, a vďaka nim sme postupne objavovali čaro minimalizmu vo výbave. No dať výpoveď? Vziať si neplatené voľno? Na to sme jednoducho nemali “gule”. Našťastie to zariadil osud. Avizované prepúšťanie u Kuba vo firme spolu s pekným odstupným a rodiacim sa plánom ma presvedčilo a dala som výpoveď.

Kde?

Kam teda vyraziť v januári? Putovanie v zimnej krajine je podľa mňa vyšší level, na ktorý sa, verím, niekedy prepracujeme. Preto sme prstom na mape zablúdili na južnú pologuľu - aspoň si overíme, či naozaj majú v januári začiatok leta. A rozhodnutie bolo jasné - Nový Zéland. Ďalej to už asi ani nešlo. Okrem vhodného počasia a ospevovanej krásnej a divokej prírody som sa tešila aj na relatívnu bezpečnosť. Predsa, nemajú tam žiadne nebezpečné zvieratá (takže nebudeme musieť riešiť medvede, hady a iné potvory). Najhoršie, čo nás tam stretlo, boli otravné mušky (sandflies), ktorých pohryznutie bolo horšie ako od komára, myši a possumy. A keď sme objavili pojem Te Araroa, bolo rozhodnuté. Prišlo nám to niečo ako naše vysnívané PCT či CDT, akurát bezpečnejšie, bez nutnosti povolení alebo víz (rozhodli sme sa vycestovať na 3 mesiace, kedy ani Slováci nepotrebujú víza). Celá trasa meria 3000 km a to za 3 mesiace neprejdeme, tak voľba padla na Južný ostrov. Síce “len” 1300 km, ale zato v horách a divočine. Severný ostrov je viac civilizovaný a najmä rovinatejší a trasa vedie viac po plážach, cestách atď. Jediná škoda, že Tongariro je na Severnom ostrove, inakšie je Južný ostrov naozaj správna voľba.

Príprava

Počas príprav sme zistili, že študovať cestopisy je riadne náročné, ba až nudné. Najviac informácií získa človek z tzv. Trail Notes, či už oficiálnych alebo od ľudí, ktorý to už prešli (thru-hikers). No obsahujú toľko detailov a zemepisných názvov, že sa človeku až točí hlava. My sme zvolili opačný smer ako obvykle - rozhodli sme sa pre cestu z juhu na sever (tzv. Northbound - NOBO), takže čítanie väčšiny kvalitných Trail Notes bolo ešte náročnejšie, keď si to človek musel predstaviť v opačnom smere. Nakoľko som ešte do januára pracovala, viac sa tomu venoval Kubo. Ja som sa k naštudovaniu trasy prinútila až na Novom Zélande, vždy pred daným úsekom. Vtedy som si to už dokázala predstaviť. Použili sme nielen mapy.cz ale najmä kvalitné NZ Topographic map, ktoré sú voľne stiahnuteľné. Do nich sme si vykreslili oficiálnu GPS trasu Te Araroa a najväčšiu pozornosť sme venovali zoznamom rozličných bodov. Vytvorili sme si takto vlastný obsah poskladaný z rôznych zdrojov, s možnosťou vlastných poznámok a bodov. LocusMap je jednoducho najlepší. Ako milovník papierových máp som na Vianoce dostala mapu s trasou vo formáte A0. To bola naša jediná papierová mapa, ktorá však zostala celý čas doma a teraz slúži ako obraz. Išlo nám najmä o chatičky, oficiálne kempoviská, zdroje vody, únikové trasy a možnosti doplnenia zásob alebo vyzdvihnutia resupply boxu.

Zásobovanie

Resupply box je vlastne úplne úžasný spôsob ako si uľahčiť život na dlhom treku. Vo veľkom meste človek nakúpi zásoby jedla, zabalí ich do krabice a zašle po dohode na rozličné miesta (napr. kemp, hotel...), kde si ich počas treku vyzdvihne. Existujú zoznamy takýchto ochotných miest, kde s TA hikermi počítajú. Ušetrí tak nielen čas na nakupovanie, ale nemusí riešiť presuny do miest len kvôli nákupu. A ušetrí aj financie, ceny potravín v odľahlých obchodoch boli oveľa vyššie a výber obmedzený. No je to aj dosť náročné, najmä na začiatku, keď človek netuší, čo mu bude chutiť a koľko jedla potrebuje na deň. Po vyzdvihnutí nášho druhého boxu sme boli sklamaní, nakoľko týždeň predtým sme nakupovali v normálnom obchode a obsah boxu bol v porovnaní s nákupom dosť chudobný. Ďalšie boxy sme poučení nabalili oveľa bohatšie. Až sme sa prepracovali na FoodMasters, ako nás nazvali naši súputníci.

V príprave na prechod sme pokračovali aj priamo na Novom Zélande, za základný tábor sme zvolili Christchurch. Zapožičali sme si PLB (Personal Locator Beacon, ktorý dokáže vyslať signál SOS cez satelitnú sieť), SPOT (krabičku, ktorá cez satelit zase zasiela OK správy s aktuálnou polohou - aby naši rodičia boli spokojní a mohli sledovať náš pokrok), nakúpili jedlo a objavovali čaro ubytovania typu “Backpacker”, kde je automatickou možnosťou vyprať si veci v práčke či uvariť v spoločnej kuchynke. Odtiaľ sme poslali dva resupply boxy a takisto nechali nejaké nepotrebné osobné veci v hosteli. Naplánovali sme si, že v polovici trailu sa do Christchurchu vrátime na oddych. Novým Zélandom sa akurát prehnala vlna hrozného počasia, a tak sme rozhodnutie vyraziť odkladali a odkladali. Na niektorých chatách vraj ostali uväznení turisti, lebo nemohli prebrodiť rozbúrené rieky a chodníky vzala voda. No nakoniec sme sa prekonali a vyrazili.

Na traili

Prvý deň - to ako vážne?

Prvý deň na traili nás hneď dostal. Ráno sme sa nechali taxíkom odviezť do Bluffu, najjužnejšieho cípu N. Zélandu, kde TA pre väčšinu končí. Ešte pri pobreží začalo neskutočne fúkať a hoci sme sa tešili z dúhy, o pár minút sme sa krčili v bleskoch a krupobití priamo pri pobreží a dúfali, že náš rozostup je bezpečný. Boli sme na útese 50 m nad morom a stále sme cítili morskú penu vo vetre a na tvári. Chvíľu slnka vystriedal znovu lejak a úplne premočeným nám zostával úsek asi 20 km do mesta po frekventovanej ceste. Už som sa pohrávala s myšlienkou stopovať, keď zrazu zastalo oproti idúce (!) auto, že predsa v takom počasí nemôžeme ísť pešo. Otočil sa do protismeru a vzal nás až do mesta. Na obed sme oddychovali v backpackeri, sušili veci a nevedeli si predstaviť, ako zvládneme zvyšných 1270 km. Obrovské pochyby, ale bolo to vítané varovanie, že počasie na Novom Zélande sa nemá brať na ľahkú váhu.

Druhý deň - kríza

Ďalší deň bol náročný, ale došli sme po svojich až do cieľa. Predstava romantickej prechádzky po pláži sa rozplynula veľmi rýchlo. Nekonečná rovina, rozbúrené more a pláž plná rias a iných morských vyplavenín. Čakal nás aj prvý brod cez rieku, ktorá sa vlieva do mora. Vzorne sme si to naplánovali počas odlivu, poctivo prezuli do šľapiek a pre istotu aj vyzliekli nohavice. Mali sme z toho riadny rešpekt, no voda nám nesiahala ani po členky. Pláž nemala konca kraja a mňa chytila asi najhoršia kríza z celej trasy. Dať si v prvé dni, ešte nerozchodení, viac ako 30 km (a ešte k tomu po rovine), to mi dalo zabrať. Príšerná bolesť kĺbov, ktorá ma prinútila si ľahnúť na zem a už som si predstavovala ako tam budeme musieť zostať na noc, hoci menej ako kilometer od mesta a backpackeru. Nakoniec sme to došli a hoci som tomu neverila, tak na ďalší deň po kríze ani stopy. Buď to bolo fakt lepšie, alebo sme si na to jednoducho zvykli. Aj sa nám relatívne podarilo splniť naše plánované etapy (uletené Kubove plány, že dáme 50 km za deň som od začiatku považovala za sci-fi a ani sa o to nepokúšala, naše maximum bolo do 40 km).

Zero days

Nabehli sme na takmer pravidelný cyklus - 5 až 7 dní mimo civilizácie, 20 - 40 km denne a potom zero day, niekedy aj dva v pohodlí a relatívnom luxuse. Za luxus považujeme teplú sprchu, posteľ, prístup do kuchynky a obchod s potravinami nablízku. Na tieto dni som sa najviac tešila. Zo začiatku to bola celkom drina, lebo sme si okrem oddýchnutia potrebovali najmä vyprať, nakúpiť jedlo na ďalšiu etapu a pomedzi to sa poriadne najesť, aj viackrát za deň. Niekedy mi to prišlo náročnejšie ako deň na traili, kde stačilo šliapať a večer si uvariť pripravenú večeru. Po čase sme si naše zero days naozaj užívali a niekedy mi zostal aj čas na knihu. Samozrejme, musela som ju prečítať na jeden šup a nechať ju v backpackeri. Vždy, keď sme vyrážali po nákupe jedla, tak v batohu veľa miesta nebolo. Na jeden deň na traili sme mali každý po 1 kg jedla. Pranie bolo na Novom Zélande úplne super, v každom ubytovaní s tým počítali a za drobný poplatok sa okrem práčky dal zohnať aj prášok. O sušenie sa postaral vietor. Brali sme to dôsledne a prali ozaj všetko, takže ste nás počas sušenia mohli stretnúť naostro v našich nepremokavých veciach. Nadväzovať kontakty s inými hosťami bola takto ešte väčšia sranda. Väčšinou to boli samí batôžkári, ktorí po Novom Zélande cestovali stopom, autobusom atď. Bolo zaujímavé ich konfrontovať s naším spôsobom cestovania - kde si každý km prejdeme pešo (dobre, okrem prvého dňa). Po každom takomto odpočinkovo-pracovnom dni sme sa tešili na trail.

Blato

Čakali sme hocičo, ale blato nás dostalo. Po každom blativom dni som si vravela, že horšie to už ani nemôže byť. A vždy ešte bolo. Blato po kolená? Úplná pohoda. Už sme ani neriešili čistotu, skôr nám išlo o to, či sa v tom neutopíme. A niekedy to bola celkom sranda. Longwood forest bol v tomto naozaj dobrá škola, a paličky sa ukázali ako neoceniteľný pomocník. Teraz, keď sa niekto sťažuje na blativý chodník, tak sa len zasmejem.

Brodenie riek

To bol pre nás asi najväčší strašiak. Nemali sme s tým žiadne skúsenosti. Našťastie, náročnosť brodov sa zvyšovala len postupne. Pri prvých brodoch sme si poctivo vyzúvali ponožky aj vložky (brodili sme samozrejme obutí kvôli bezpečnosti), aby nám potom topánky rýchlejšie vyschli. No bola to len strata času a pochopili sme, že nemá význam sa s tým zdržiavať. Niekedy sme do vody stúpili, aj keď to nebolo nutné - opláchnuť si nohy od blata, či sa len tak osviežiť. Tečúca voda robila divy a nohy vlastne až tak nesmrdeli (keď to porovnáme s našim suchým putovaním po Balkáne /Via Dinarica/, tak priam voňali). Voda bola samozrejme studená, no dalo sa to. Až na jedno raňajšie brodenie v Motatapu - tam mi regulérne odmrzli nohy a necítila som si ich dobrú polhodinu. Možnosť ísť po rieke celý deň som hneď zavrhla a radšej sme sa teperili po strmých, ale suchých svahoch.

S väčšími riekami však bol problém. Je to obrovská sila a akonáhle je voda nad kolená, tak to môže byť riadny problém. Mali sme vždy správy od ľudí, čo išli v opačnom smere, to nás upokojilo. Dokonca sme počuli, že niekto prebrodil aj rieku, ktorá sa vyslovene neodporúča brodiť - či už kvôli sile prúdu, ktorá sa mení so zrážkami v horách, ale najmä pre pohyblivé dno. Ahuriri bola pre mňa najsilnejší zážitok a vtedy som si uvedomila, že toto k šťastiu nepotrebujem. Sledovali sme z brehu jednu pani ako to celkom v pohode zvláda, a preto sme zvolili to isté miesto. No stačí, že ste meter nad alebo pod ideálnym miestom a už sú podmienky výrazne odlišné. Prežili sme, ale nebolo mi všetko jedno. Preto sme dve obávané rieky (Rangitata a Rakaia) obišli - objednaným odvozom a druhú školským autobusom. Obchádzka cez najbližší most bola aj 50 km, a pre kvalitu ciest to autom trvalo viac ako 2 hodiny.

Chatičky a stanovanie

To bolo na celom výlete asi to najlepšie. Na Novom Zélande platia prísne pravidlá o nocovaní v divokej prírode, spať sa môže len na vyhradených miestach - kempoviskách alebo v chatičkách, ktoré väčšinou spravuje DOC (Department of Conservation, niečo ako centralizovaná Správa národných parkov). Miesto na kempovanie spoznáte ľahko - je tam kadibúdka (a to je tak všetko). O spôsob vykonávania potreby je tu veľký záujem v štýle “leave no trace” - a ak nie sú kadibúdky (ktoré vraj vynášajú vrtuľníkmi), tak je potrebné sa vzdialiť od vody či chodníka aspoň 50 m a všetko po sebe zakopať.

Chaty sú rôznych úrovní, od polorozpadnutých starých loveckých až po novopostavené luxusné s nádržou na dažďovú vodu, ktorú sme bežne pili, a s pohodlnými (a relatívne hygienickými) matracmi. Od malinkej chatičky pre ledva dve osoby, až po chaty typu Hamilton Hut (prezývali sme to Hamilton Hilton), ktorá mala krytú terasu, tečúcu vodu vnútri v chate a dve spálne a lôžka pre 20 ľudí. Všetko bez prítomného správcu. Od stavu chatky závisí aj to, či má chatka stálych obyvateľov - myši. V prvej chatke, ktorej sa nám podarilo nocovať, sme za noc ulovili aspoň päť myší. Pri starších chatkách som sa aj potešila, keď sme v nej nenašli miesto. Radšej sme si postavili náš stan. Až po osudnú noc pri Royal Hut (navštívil ju Princ Charles). Už pri zaspávaní sa mi zdalo, že nám niečo pobehuje po stane hore-dolu. Až keď zrazu sa potvora prehrýzla cez sieťku do nášho priestoru a zrazu sa nevedela dostať von. Neviem, kto náhaňal koho, ale po stane okrem myši som behala tiež. Chudák Kubo sa snažil zachrániť veci a dostať zo stanu nielen myš, ale aj mňa. Museli sme robiť riadny randál a ráno si z nás robili všetci srandu, že čo sme to v noci stvárali, že som tak pišťala. Vďaka dvom Francúzom sa o nás začal šíriť po traili chýr, a až sme o pár dní na chate stretli Češku a keď zistila, že sme Slováci, hneď o nás vedela - “To si Ty, tá Slovenka s myšou?

Odvtedy nekompromisne balíme a vešiame jedlo mimo spací priestor. Potvore zavoňali naše tortilly s arašidovým maslom, ktoré sme si nachystali na ďalší deň. Úplne hlúpo sme to mali zbalené v stane. V najbližšom meste sme kúpili ešte jeden nepremokavý vak a odvtedy sme všetko jedlo skladovali vždy len v ňom a zavesené niekde mimo. Tvory však vedeli liezť aj po šnúre a dostať sa do igelitiek či prehrýzť zip-lockové sáčky. Raz som si jednu niesla v batohu - dostala sa mi k odpadkovým veciam.

Mimo chodníka?

Ešte pri študovaní trasy sme si hovorili - aká škoda, že TA kopce len tak líže alebo ide len cez sedlá. Veď sme nejakí horali a nájdeme si nejakú hrebeňovku. Pri prvých poriadnych kopcoch - Takitimu - sme z toho našťastie vyrástli. Chodník na TA je sám o sebe dosť náročný, väčšinou vlastne ani neexistuje. Buď sa človek brodí po rieke alebo “sajdluje” (t. j. traverzuje) po strmých brehoch. Sem-tam zbadá značku v húštine. Je znamením, že človek má správny smer. V Takitimu sme nadobro pochopili, že budeme radi, ak sa dokážeme držať “chodníka”. A keď sme si v Te Anau v rámci voľna vyšli na okruh Kepler Track (jednu z 9 Great Walks - top túr na Novom Zélande, kde je nutné si rezervovať nocľah niekedy aj rok vopred), tak sme zistili, že chodník na Novom Zélande môže vyzerať úplne inakšie. Cítili sme sa tam ako na diaľnici. A užili sme si aj hrebeňovku. A potom sme pochopili pani z návštevníckeho centra, s ktorou sme riešili, či je možné prejsť Kepler Track za dva dni (bežne sa chodí za tri). Keď sme spomenuli, že ideme TA, len sa usmiala a že to v pohode zvládneme. Aby som TA len nekrivdila, dosť úsekov je orientačne jednoduchých a aj sa chodí ľahko - sú to neobľúbené asfaltky či štrkové cesty, ktorým sa nedá vyhnúť. Mysleli sme si, že cesty budú za odmenu, no po pár km po rovine sa človek nevie dočkať neexistujúceho chodníka v divočine.

Komunita na traili

Trail zažíval v roku 2017 celkom boom a nakoľko sme išli opačne ako väčšina (išli sme NOBO - smerom na sever), tak sme mali možnosť stretávať relatívne dosť ľudí. O to vzácnejší nám boli hikeri, ktorí išli naším smerom a dokonca sa nám podarilo Južný ostrov ukončiť spoločne v partii, ktorá sa sformovala po ceste. Aj vďaka domácej Maorke sme získali zaujímavý pohľad na Nový Zéland a jeho históriu. Krajina bojuje so všetkým, čo je “non native”, a každý správny návštevník by mal zabiť minimálne päť possumov (prerastený hlodavec väčší ako mačka, niečo ako vačica) a ochraňovať všetky vtáky. Najväčší paradox, že sú to práve Maori, ktorí po prisťahovaní takmer vyhubili všetko vtáctvo. Bola riadne presvedčená o svojej pravde a histórii, až sme si z nej museli niekedy robiť srandu, že aj ľudia sú tu “non native” a že čo s tým urobíme. Druhú časť našej výpravy tvoril milý pár Američanov, ktorí asi stále hladovali, a keď sme si raz pred nimi robili inventúru snackov, tak sme sa zľutovali a niečo im podarovali. Aj napriek chabým zásobám však šliapali ako draci.

Celý prechod bola neskutočná prehliadka ultra light výbavy v podaní amerických hikerov. Od batohov a stanov z cuben fibru, po rôzne vychytávky ako dáždnik proti slnku či rozličné druhy tenisiek. Boli riadne nafúkani a po chvíli nás prestalo baviť nadväzovať s nimi reč na tému výbavy. Ešteže “naši” Američania boli v pohode (hocikedy sa radšej predstavili ako Kanaďania, aby si o nich domáci neurobili zlú mienku). Aj my sme na niekoho pôsobili, že sme zbalení naľahko (my sme sa o to teda aj snažili). Jeden domáci nás vyrušil pri oddychu, že aké máme dobre zbalené a ľahko vyzerajúce batohy. Keď ich zdvihol, tak hneď zmenil názor. Mali sme tam asi 6 kg jedla, bolo to na začiatku etapy. Na jedle je dobré okrem jedla samotného aj to, že čím dlhšie kráčate, tým viac z neho ubúda a menej váži.

Zhrnutie

O putovaní by sa dalo písať a rozprávať donekonečna, každý deň by stál za samostatný článok. Či už z pohľadu krajiny, hôr, ľudí alebo o radosti z nachádzania každodennej rutiny a zdokonaľovania sa v balení, varení či praní. Z každej prejdenej etapy som sa tešila, no čím bližšie bol koniec, tak narastal aj smútok. Predsa len, jednoduchosť bytia na prechode je návyková. Človek rieši len podstatné problémy (kde bude spať, čo bude jesť a koľko čokolády si môže ešte dať, aby mu zostalo po najbližšie zásobovanie). Vidina normálneho života a jeho skorá realita nás presvedčila o tom, že tri mesiace a 1300 km bolo málo. Preto sme po 6 týždňoch doma vyrazili na trail znovu. Tentokrát v Európe a v trojici. O tom však nabudúce.

Fórum 8 príspevkov
Te Araroa - Nový Zéland trochu inakšie 10/04/20 17:04 8 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Te Araroa - Nový Zéland trochu inakšie 1300 km po vlastných naprieč Južným ostrovom Nového Zélandu po jednom z najmladších diaľkových trailov na svete. Te Araroa (TA) alebo The Long Pathway. Putovanie po plážach, pralese, bahne, riekach, ale aj poriadnych horách. Náš prvý long distance trail. 31/03/20 Lenka Syrovátková Svet
Túra Okruh cez Fatry: Kráľova studňa – Skalka – Strečno Ďalšia etapa našej Tour de Fatry alebo, ako sme sa dozvedeli, Koruny Turca. Od Krížnej sme na Ceste hrdinov SNP a budeme sa jej držať až do Fačkovského sedla. Pre mňa je oblasť úplne neznámou, a tak som rada, že si rozšírim obzory. Posledný úsek našej okružnej týždennej dovolenky vedie cez Lúčanskú Fatru. Z nádherného Kľaku utekáme pred búrkou na Grandhotel Partyzán a hodujeme na čučoriedkach. Posledný deň nás čaká len zostup cez Minčol a novú rozhľadňu nad Strečnom. 06/10/19 Lenka Syrovátková Malá Fatra, Kremnické vrchy, +
Túra Okruh cez Fatry: Strečno – Ľubochňa – Kráľova studňa Logické línie, ideálne hrebeňové – to je spôsob, akým Kubo najradšej plánuje naše dovolenky. Pozrie na mapu a vidí. Mne to trvá trochu dlhšie, ale tento okruh je na mape dosť výrazný, takže som sa doň zaľúbila na prvý pohľad. Súvislé kopce, ktoré obkolesujú kotlinu, v ktorej sa nachádza Martin. A navyše, prejdeme takto všetky Fatry. Na Slovensku máme ešte kopu restov, čo sa týka turistiky, a takto si môžeme toho odbiť za týždeň celkom dosť. Veľmi atraktívna oblasť, už sa len rozhodnúť akým ideme smerom. 29/09/19 Lenka Syrovátková Malá Fatra, Veľká Fatra a Choč
Najnovšie články na titulke
 
Túra Kôprová dolina a Kmeťov vodopád Kôprová dolina spolu so susednou Tichou dolinou sú známe tým, že po vetrovej kalamite v roku 2004 sa ponechali na samovývoj. Do týchto miest nazrieme počas našej jarnej detskej túry. Chceme vidieť aj najvyšší vodopád na Slovensku, Kmeťov vodopád. dnes Soňa Mäkká Vysoké a Belianske Tatry
PR Nadštandardný servis LOWA Nadštandardný servis LOWA je doplnkom k bežnej záruke a zaisťuje bezplatné opravy poškodení, na ktoré sa bežná záruka nevzťahuje. Záruka pri obuvi zo zákona zaručuje 2 roky od nákupu ochranu zákazníka pred vadami materiálu, vadami konštrukcie a vadami spôsobenými chybnou výrobou. Nadštandardný servis potom pokrýva všetky poškodenia, ktoré vznikli používaním a opotrebovaním. Umožňuje zákazníkom odstrániť poškodenia bezplatne ihneď pri ich vzniku a zaistiť dlhú životnosť obuvi LOWA. včera sponzorovaný článok
Rada Ako zlepšiť svoj výkon (nielen) v turistike (2) Sila. Zložka športového tréningu, ktorá je v rámci vytrvalostných športov veľmi často diskutovaná. Má zmysel robiť silový tréning? Nepriberiem? Nespomalí ma? Neriskujem zranenie? včera Tomáš Deneš Zdravie

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Te Araroa - Nový Zéland trochu inakšie 10/04/20 17:04 8 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Nový Zéland: Južný ostrov

  • Počet dní
    • 80

  • Trasa
  • Vzdialenosť
    • 1262 km

  • Náročnosť
    • 5

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 25.01.2017

  • Štart trasy
    • šírka: -41.0947 ° SŠ
      dĺžka: 174.235 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: -46.61328 ° SŠ
      dĺžka: 168.35683 ° VD
      » Mapa

  • Doprava
    • Resolution Bay, Bluff (bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.57 (0.17)