3. deň

Byšta – kúpele Byšta – Veľká hora – Lysá hora – Michaľany – Čerhov – Krupov dvor – Slovenské Nové Mesto – Borša – kaštieľ Fr. Rákocziho II. – breh Bodrogu

V noci musela veľká zima, lebo ráno bolo okno na izbe v kempe zamrznuté. Keďže kuchárka prichádza až po siedmej, raňajky sme si spravili sami. Do termosiek čaj a kávu, nejaké chleby, sladkosti, veci do dažďa a vyrazili sme na stanicu. Lístky som musel kúpiť vo vlaku, keďže vo Veľatoch už nie je predajňa lístkov. Autobus zo stanice nás odviezol do Byšte. Kostoly a asi aj nejaký ten obchod boli povyše, nuž sme sa vybrali po červenej do kúpeľov. Pred nimi je dosť veľké jazero, napájané silným prameňom. Na tráve v koryte sa vytvárali zaujímavé cencúle a tak som to nafotil. Jazero bolo zamrznuté, len prítok bol voľný. V kúpeľoch sú dva bazény, hotel, veľká drevená turistická ubytovňa, espreso a kopa súkromných chát od teľatníka po súkromné tenisové kurty. Žiaľ, ako som sa dozvedel v júli 2007, hotel aj ubytovňa sú zatvorené a funguje len chata pri bufete pre 10 ľudí.

Za chatami sme začali stúpať lúkou a hľadať hranicu. Vtipné bolo, že na mape má Byšta 126 m n. m. a je pritom nad kúpeľmi, ktoré majú na mape 280 m n. m. Na hranici lúky bol ešte sneh a lesnou cestičkou sme napokon prišli na hranicu. Šlo sa dobre, klesali sme a dokonca tam bolo zábradlie. Cez potok Izra sme prešli po strome a popri ňom sme skúšali prejsť popod horu. Voda však bola vyliata a tak sme museli do lesíka. Vyšli sme na lúky a začalo bahníčko, ktoré sa lepilo na vibramky. Napokon sme cez pás lesa prešli na lesnú cestu a ňou sme prišli až k maďarskej závore, vlajkovým stožiarom a asi bývalej colnici, dnes rómskemu "baráku". Všade špina. Museli sme ísť cez mostík poza dom na druhú stranu a po ceste do Michaľan. Poza futbalový štadión sme prešli na lúky vedľa riečky. Vody pribúdalo a tak sme napokon prebrodili cestu, stretli poľovníka, ktorému tade odmietal prejsť jazvečík, poľom k železnici a cez húštinu na cestu.

Na úrovni obce Luhyňa sme sa najedli. Ďalej sme už šli po asfaltke, hoci hranica bola možno 500 m vpravo, no pre blato sa nedalo. Pred Čerhovom je malý židovský cintorín a mne došli baterky vo fotoaparáte, aj náhradné. Napokon sme ich zahrievaním v dlaniach prebudili. Chcel som si kúpiť Tokajské, no všetky predajne cestou boli zatvorené. Prešli sme okolo odbočky na hraničný priechod, potom okolo vodného zdroja a povedľa železnice na stanicu v Slovenskom Novom Meste. Tetušky si s nami pokecali a pokračovali sme k priechodu. Po maďarskej colníčke vyšiel aj náš colník a zisťoval, odkiaľ ideme, keď sme takí špinaví. Danicu som odfotil pri smerovníku Medzinárodnej turistickej cesty od Atlantiku po Čierne more, ktorá k nám vstupuje v Bratislave pri moste Lafranconi.

Hrádzu sme už nehľadali a po ceste sme došli do Borše. Pri kostoloch sme zabočili do dediny a prišli ku kaštieľu, ktorý rekonštruujú z prostriedkov EÚ. Je tam busta Rákocziho II., ktorý sa tu narodil a viedol povstanie proti Habsburgovcom. Keď sme už šli preč, prišiel pán a vzal nás dnu. Veľa nám porozprával o histórii rodu, povstaní, zajatí i úteku a emigrácii Rákocziho II. Kaštieľ vraj už bol zrekonštruovaný cez vojnu Maďarmi, no potom ho opäť rozbili a rozkradli. Robí tam v lete na vlastné náklady sympóziá výtvarného umenia. Narazili tiež na termálne pramene, nuž uvidíme, čo z toho bude o pár rokov. Jeho nadšenie sa mi páčilo. Museli sme žiaľ utekať na autobus, ktorý napokon nešiel a nastal problém, ako sa dostať do ubytovne. Chytil som stop - mladý pár vracajúci sa z Ukrajiny. Ponúkali nám kúpiť alkohol, sladkosti, no nič sme nechceli a zaviezli nás len do Slovenského Nového Mesta. Tu som oslovil jedného pána cúvajúceho do dvora rodinného domu. Sľúbil som mu zaplatiť a po krátkom čakaní nás za 100 Sk odviezol. Neviem, ako by sme sa inak dostali domov. Rozprával nám o veľkej nezamestnanosti a nemožnosti predať poľnohospodárske plodiny. Dali sme si výdatnú večeru, osprchovali sa a zaľahli.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

4. deň

Trstené pri Hornáde – Szurok hegy – Vargove lúky – Ždaňský kopec – Zápražky – Suchá hora – Malý Milič – chata Kopáska – jazero Izra – Byšta

Medzi Trsteným a Seňou nie je most cez Hornád, nuž sme museli nájsť iný spôsob. Vstávali sme zavčasu, aby sme stihli autobus o 6:15 do Veľat a ešte sme aj tak museli ísť 1km peši na stanicu. Odviezli sme sa do Michaľan a z tade do Košíc. Raňajkovali sme v pekárni na stanici. Mali skvelé čučoriedkové koláče a iné dobroty. Autobusom sme šli na konečnú do Trsteného a vystúpili pri osamelom poschodovom dome na konci dediny. Pri ceste bola tabuľa Pozor štátna hranica. Napravo bolo vidieť Hornád a vľavo sa ťahala poľná cesta vedľa pohraničného pásu. Miestami tu bol sneh a počas dňa ho okolo nás pribúdalo. Ja som však bol kvôli otlakom v teniskách.

Z poľa sme vošli do hory a stúpanie bolo stále kolmejšie. Vrchol bol skalnatý a keď sme začali klesať, musel som sa prezuť do vibrám, lebo by som to neubrzdil. Prišli sme k zamrznutému potoku, no ľad pod nami pukal a tak sme hľadali priechod. Bolo počuť drevorubačov a po krátkom stúpaní sme prišli k ceste s rampou. Nechcelo sa nám zbytočne strmo stúpať a tak sme vyšli na cestu. Od nákladného auta sa k nám vybral chlapík a vykľul sa z neho policajt, ktorý si myslel, že sme ilegálne prekročili hranicu.

Po vzájomnom legitimovaní sa, (aj ja som ho veru legitimoval), sme obišli nakladajúce auto a hľadali lesnú cestu, ktorá nás mala doviesť na druhú stranu kopca. Nenašiel som ju a tak sme prišli až na lúku s chatou. Tu som si to zamieril hore medzi dva kopce, lebo z mapy som vyčítal, že by to mal byť Ždanský vrch a pod ním cesta k hranici. Po hrebeni sme šli kúsok, potom po vrstevnici a napokon som zbadal potok, ktorý nás mal doviesť k mostíku a zelenej značke. Tak sa aj stalo, no potok sme brodili na mieste, kam nás doviedli zvieracie stopy. To už som presne vedel, kde sme a veľmi ma to nepotešilo. Zelená ešte mala kusisko k červenej. Lesnou cestou, ktorá bola čoraz viac zasnežená, sme šli popri potoku a na obrovskej previsnutej skale v zákrute boli nádherné cencúle. Veľmi som sa potil, no fúkal vietor a tak som nevedel, čo si vyzliecť. Napokon sa Danica rozhodla, že treba jesť a tak sme si našli skaly, posadali na ne a obedovali.

Začal som sa obávať, že nestihneme aj tak neskorý autobus v Byšti. Po pauze sme o chvíľu dorazili na veľkú lúku, kde sa mala pripojiť červená. Keď som si už myslel, že mapa opäť klame, narazili sme pri veľkom senníku na značku. Odtiaľto to malo byť ešte šesť hodín. Z jedného bodu bol krásny výhľad na Slánsky hrad. Lesná cestička prešla do zasneženej asfaltky, pomaly stúpajúcej serpentínami hore. Sneh sa často prebáral a dosť zle sa v tom kráčalo. Prišli sme k rúrke, z ktorej tiekla voda do dreveného suda. Napili sme sa, nabrali vodu do termosky a šli ďalej. O chvíľu sme prišli k domčeku, no na mape som ho nemal. Myslel som si, že je to chata Kopáska, no tá prišla oveľa neskôr. Z cesty sa prudko odbočilo vľavo, ešte že som o tom vedel z internetu. Danica neverila, lebo sme dlho nevideli červenú značku, no šli sme dobre. Prešli sme zľadovatený úsek, kde sa rozlieval potok. Napokon sme dorazili k chate Kopáska a na totálne zľadovatenom úseku Danica spadla.

Tu bol smerovník, ktorý nám dal nádej, že stihneme autobus. Potokom, či povedľa neho sme sa hnali dolu, až sme prišli k Malej Izre. Pod snehom nebolo nič vidieť a tak sme šli k jazeru Veľká Izra. Sú tu chaty, no všetko je už v rozklade. Zelená mala ísť úplne inou trasou, no stále šla s červenou a už som bol z toho nervózny. Keď sa konečne oddelila, šli sme popri Izre a na veľkej lúke sme zúfalo hľadali pokračovanie. Prešli sme ju hore - dolu, až sme napokon hore pri strome pochopili, že sa prudko skrúca vľavo. Ide cez potok, vedľa neho, cez potok a konečne sa od neho pri plote vzďaľuje a stúpa mierne hore. Slušnou lesnou cestou sme sa dostali na veľkú lúku, namiesto vpravo sme šli vľavo a došli k vodárni. Tu sme zase šli vľavo a napokon sme obchádzali celú Byštu. Cez otvorenú bránku sme vošli do humna a pri dome sme si otvorili opäť bránku na ulicu. Už za šera sme zišli k zastávke. Miestni nás upozornili, že autobus stojí za zákrutou. Do Kazimíra sme šli jediní. Tu sme najprv dali na radu miestnej pani, že autobus pôjde za chvíľu, no napokon sme šli do krčmy, dali si čaj s rumom, prezuli sa a zalepili otlaky. Autobus 19:11 nás zaviezol do Michaľan a vlak do Veľat. To už som sa napriek oblečeniu všetkého, čo som mal, klepal od zimy. Na čelenku som si dal čelovku a vykročili sme do tmy popri hlavnom ťahu na Trebišov do našej ubytovne. Čelovka pekne svietila a kvitovali to aj vodiči. Do jedálne sme prišli 20:30. V pohode sme sa mohli prezliecť a spravili nám večeru.

Pokračovanie uverejníme budúci štvrtok.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek