Skauti mali pre svojich členov vymyslené rôzne súťaže a skúšky, ktoré ich po úspešnom splnení vždy posunuli v hierarchii kúsok hore. Jednou zo série takýchto „skúšok“ bolo aj plnenie tzv. bobríkov. Boli to napr. bobrík odvahy, plávania, zručnosti, mlčania..., no skrátka celkove ich bolo asi trinásť. Pri týchto spomienkach nám Milan porozprával, ako kedysi pri táborení v Prosieckej doline (1963) práve bobríka mlčania plnil. Samozrejme, to už nebolo v skautskej organizácii, ale pri trampovaní s kamarátmi. Plnenie spočívalo v tom, že 24 hodín nesmel prehovoriť ani slovo, nahlas kýchnuť či zakašlať, ba ani sa hlasne smiať. A pritom sa nesmel utiahnuť do samoty a musel sa zúčastňovať bežného táborového života. Kamaráti z osady odišli na túru a jeho zanechali strážiť tábor v jaskynke na vstupe do doliny. Hoci vtedy ešte neexistoval „nátresk“ turistov v tiesňave, predsa len sa pár turistov u neho zastavilo.

Pretože videli, že tam táborí, chceli od neho nejaké informácie, ale on iba statočne mlčal a krčil ramenami. Komentáre boli následovné: Asi je nemý alebo Je to Maďar a nerozumie. Ale Milan vydržal a bobríka mlčania splnil. A keď sme si takto pekne rozprávali, navrhol ktosi: A čo keby sme si aj my nejakého bobríka skúsili urobiť? Len tak zo srandy. Špekulovali sme, špekulovali, a nakoniec nám vyšlo, že by sme mohli skúsiť splniť bobríka hladu, čo vyžaduje 24 hodín nič nejesť a piť len vodu.

Ohohó, vyťahovali sme sa navzájom, to dokážeme ako nič. A tak sa stalo, že sme sa v krátkodobom pominutí zmyslov rozhodli od zajtrajšieho rána nič nejesť a vydržať to 24 hodín. Ľahko sa nám to sľubovalo, lebo momentálne sme mali napráskané brušiská a na jedlo sme nemali ani pomyslenie. Aby sme to trošku pritvrdili, tak sme sa spoločne stavili, že kto to poruší prvý, bude celý zvyšok vandru všetkým umývať ešusy. No a tak sme rozveselení išli spať.

Ešte v spacáku som ráno začul šuchotať papier a už som vedel, že niekto sa nenápadne dostáva ku keksíkom či k niečomu podobnému. Rýchle som sa posadil a už som to videl.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

"Okamžite to schovaj," zakričal som Milanovi, žiadne pišingre. Držíme bobríka hladu. Milan sa akosi divne na mňa pozrel a hovorí:

"Ale to budem mať kávu bez pišingra???"

"Žiadnu kávu mať nebudeš, na pitie je len voda."

"Fíha," hovorí Jarda a posadil sa v spacáku, "tak to si dajme aspoň kvapku rumu."

"Žiaden rum, kričí naňho Milan, len vodu."

"Aha, takže to je natvrdo, čo???"

"Nemusíš to dodržať, keď nevládzeš, ale budeš celý vander umývať ešusy."

"No tak to teda nie," vraví Jarda, "ja to chlapci kľudne vydržím, ale neviem ako vy."

To už sa zobudil celý náš tábor a všetci sa zapojili. Začali sme sa baliť a veru bolo to akési čudné. Nikto nikoho ničím neponúkal, žiadne vzájomné koštovky domácich údenín, žiadne štamperlíky na otrávenie červa, skrátka všetky dobré a obľúbené zvyky boli preč. Všetci sme sa navzájom kontrolovali a pozerali, či si niekto niečo nestrčí do úst alebo do vrecka, aby to po ceste tajne zjedol. V podstate sme ani neboli nejakí hladní, ale chýbal nám ranný rituál s rôznymi dobrotami ako napr. slaninka, domáca klobása, fajnové syry, cibuľka, rôzne rybičky či pomazánky a voňavý čajík či kávička. Ale nálada bola zatiaľ dobrá a nastalo vzájomné hecovanie sa a dokonca provokačné ponúkanie čokoládky a dobošiek. Ale zostali sme pevní a nič nás nemohlo od zvolenej cesty odradiť. Dokonca sme do zoznamu zakázaných potravín zaradili aj žuvačky.

Prvá kríza prišla okolo 10-tej hodiny. To sme totiž narazili na čučoriedkové pláne a takmer automaticky sme zastavili a chceli sa vrhnúť medzi kríky. Lenže ktosi zakričal: "Keď nežrať, tak nežrať. Čučoriedky sú tiež potravina."

Smutní sme konštatovali, že je to asi pravda a hrešiac na vlastnú hlúposť sme sa pobrali ďalej. No a potom prišli ťažšie kalibre.

Kamil hovorí: "Chlapci moji, ja keď prídem domov, tak ma bude čakať hrniec segedínskeho gulášu a domáca nadýchaná knedlička. Dám si ich tak asi šesť a budem sa napchávať voňavým segediňákom až do prasknutia."

No a takto začalo. Postupne sme začali spomínať na naše obľúbené jedlá, vymieňali sme si recepty a sliny nám tiekli ako Pavlovovmu psovi. Vyprážané rezne, opekané zemiaky a zemiakové placky, kurací paprikáš, pečené kurčatá, plnená paprika, bryndzové halušky, ale i čerstvý chlieb s domácou masťou a cibuľkou (a riadne štipľavá paprika k tomu), pečené mäsko s novou kapustou, rôzne guláše, atď., atď. No a potom sme prešli na koláče. Čučoriedkové, marhuľové, čerešňové, s mrveničkou či bez, so šlahačkou či len tak, ó, ako sme sa len mučili. Niektoré slabšie povahy to takmer nezvládali.

Blížila sa dvanásta hodina a ktosi povedal – a kde zastavíme na obed? Nikde, nezastavujeme, nejeme, ideme ďalej. Ale nakoniec sme sa dohodli, že nejaký oddych byť musí, a tak sme si vyhliadli najbližší prameň vody a tam sme zastavili. Poviem vám, že takto piť vodu som videl iba vo filmoch o ťavách na púšti. Sedeli sme, naberali do ešusov a hltali a hltali vodu ako piesok na Sahare, brušiská naliate ako balóny. Niekedy okolo pol druhej sme sa bolestivo zdvihli a pokračovali ďalej. Ale už to nebol pochod veselých trampov i keď humoru tam stále bolo dosť. A začali sa objavovať opačné názory na jedlo.

Jarda hovorí: "Minule som si dal v reštike na stanici sviečkovú. Že vraj sviečkovú!!! No to vám bola taká plpa až hrôza. Vyvarené tuhé šľachové mäso z polievky, omáčka len zo zápražky a trochu horčice a knedle asi tak trojdňové, okorané, no fuj. Tak som im to tam praštil do okienka nazad, hnusne im vynadal a zdrhol. Lenže teraz si myslím, že by som to možno aj zjedol."

Kamil hovorí: "To ja by som možno zjedol aj pľúckovú polievku z ružomberskej stanice. Hoci aj smrdela ako staré ponožky."

A ja hovorím: "A ja by som si aj možno dal jaterníc zo zle vyčistených čriev a naplnených smradľavým mäsom s nedovarenou ryžou, čo nám kdesi minule priniesli." A veru bolo vidno, že naše nároky na kvalitu jedla pomaly klesali, zatiaľ čo batohy boli akési ťažšie, kopce strmšie, dych slabší a v žalúdkoch nám pločkalo jazero, čo sme tam napustili.

Ale stále sme kráčali, snažili sme sa robiť si srandu z našej situácie, veď sme nejakí chlapi, či nie? Pretvarovali sme sa, že si nič z toho nerobíme a že nás pár hodín hladu nemôže zmoriť, ale potom sme všetci dostali peknú podpásovku. Jarda hovorí: "No, už je päť hodín, o chvíľu to ukončíme a konečne sa na večeru najeme."

Milan mu na to: "A to ako? Veď musíme držať 24 hodín bez jedla a to znamená, že môžeme jesť až ráno." A teraz vznikla pekná hádka. Čože, až ráno? Predsa od večere do večere je 24 hodín. Ale Milan trval na svojom.

Predsa sme včera večerali, a tak prvé jedlo sme si odriekli až na raňajky, no nie?

No poviem vám, bola to rana. Fakt sme si mysleli, že sa navečeriame a že všetko bude za nami. Lenže Milan mal pravdu a my sme zasadli k večernému ohňu hladní, nervózni a s predtuchou hroznej noci plnej snov o jedle, o mučení, o smrti a pod. Príliš dlho sme si pri ohňa neposedeli. Každý sa chcel rýchle dostať do spacáku, aby svoj ukrutný hlad preklenul spánkom. Niektorí si ľahli na chrbát a na žalúdok si položili nejaký veľký kameň, aby vraj imitovali prejedený a ťažký žalúdok.

Zaspávali sme nepokojne a s ťažkou mysľou. V noci sme sa budili, pozerali stále na hodinky, chlípali vodu a tešili sa na ráno. Ale už sme vedeli, že vydržíme.

Ráno nás takmer všetkých čakalo prekvapenie. A to také, že sme vôbec neboli hladní. Sedeli sme na zemi, prehrabovali sa vo svojich zásobách jedla a nevedeli sme si vybrať, čo by sme zjedli. Jednoducho, včera sme si vykreslili naše najobľúbenejšie jedlá a teraz nás čakali zasa len obyčajné turistické zásoby, na ktoré sme akosi stratili chuť. A tak sme si navarili aspoň poriadneho čaju, dali si doň kvapôčku rumu, vraj aby sme povzbudili trávenie a vybrali sa ďalej.

Hlad na nás prišiel až niekedy predpoludním. Zastavili sme pri vode, navarili si polievku, potom zjedli nejakú klobásu, a potom sme sa zastavovali takmer každej poldruha hodiny a jedli a jedli. A na večeru sme to, čo sme hladovaním ušetrili, všetko zožrali. Ale boli sme na seba úžasne hrdí, pretože sme všetci naraz splnili bobríka hladu.

Keď sme neskôr preberali túto našu skúsenosť, prišli sme k záveru, že najviac nám uškodila psychika celej akcie. Že každý z nás už predtým zažil, že takmer celý deň nejedol, že mal buď zdravotné problémy alebo pre pracovné povinnosti nemohol či nestihol sa najesť a nikto sa z toho nezbláznil. Ale vedomie, že máme v batohoch dostatok jedla a fúru času, aby sme ho zjedli, boli asi najťažším na prekonanie hladu. Ale aspoň nám zostala úsmevná spomienka.

Ďalšie Borove príbehy si môžete prečítať v knihe "Karpatské horské". Nájdete ju v našom eshope alebo v Martinuse.

Fotogaléria k článku