Zimný prechod Šumiac – Andrejcová – Pohorelá

Trasa

Šumiac – Skalička – Predné sedlo – Kráľova hoľa – Orlová – Ždiarske sedlo – Andrejcová, útulňa – Pod Úplazíkom – Pohorelá

Na Kráľovu hoľu

Auto som mal v servise, ale to nám bolo jedno. Povedali sme si, že v sobotu pôjdeme, tak pôjdeme. Spojenie do Telgártu / Šumiaca, teda hlavne spoje späť domov nie sú bohviečo, ale verili sme, že dajako sa to už zariadi a domov sa dostaneme. A hneď sa dostávame k prvej veci, ktorá na akcii klapla na poslednú chvíľu. V piatok podvečer sa mi ozval servis, že auto je pojazdné. Výborne, problém s dopravou je vyriešený.

V sobotu ráno vstávame do chladného rána. Teplomer ukazuje -9 °C, pri parkovaní v Šumiaci až -14 °C. Auto odstavíme v ostrej pravotočivej zákrute na úplnom konci dediny na modrej značke. Jedno auto tam už parkuje a hneď po nás prichádza ďalšie, a to je asi tak všetko, čo sa tam vmestí. Parkovisko je plné, ďalšia vec, ktorá vyšla presne ako mala.

Poriadne sa do zimy naobliekame a vyrážame zbierať prvé výškové metre. Kráčame po modrej, zasneženej, ale dobre prechodnej značke mierne do kopca. Po pár metroch sa stáča prudko vľavo a následne do lesa, kde sa pred nami objaví strmý kopec a skutočne začneme naberať výškové metre. Prechádzame okolo Šumiackej kalvárie a po necelých 50-tich minútach dôjdeme ku Skaličke. Aj keď predpoveď ráno hlásila pekne a bezvetrie, až teraz si uvedomujeme, aký luxusný deň sme trafili. Obloha je úplne bez mráčika, slnko začína prijemne svietiť a dávame si dole strednú vrstvu oblečenia.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instragrame ]

Pokračujeme ďalej po modrej značke, ktorá ide, ako inak, stále hore. Lemuje ju niekoľko informačných stolov o včelách a bylinkách, ich účinkoch a možnosti prípravy. Križujeme cestu, ktorou chodím na hoľu bicyklom, a tak viem, že sme blízko Predného sedla. Posledným strmým úsekom konečne prichádzame k horskej chate pod Kráľovou hoľou, kde si dávame prvý oddych. Sedí tam iba jedna dvojica chalanov a ďalšia menšia partia ide za nami, čo ma celkom udivuje. Myslel som si, že v takomto počasí tu bude viac ľudí. Po občerstvení a oddychu sa vyberáme ďalej. Čaká nás "len" posledná strmá časť priamo na vrchol.

Po východe z lesa, kde sa do nás slnko naplno oprie, dávame dole aj bundy. Dnes to bude iba na tričko. Cesta stále prudko stúpa, sneh je dobrý a pevný, nešmýka sa, zatiaľ kráčam bez mačiek. Tesne pred vrcholom na mňa príde menšia kondičná kríza, terén je trošku zľadovatený, a tak si nasadzujem mačky a som rád, že posledných pár metrov mám konečne za sebou. Sme hore. Obídeme budovu vysielača a zložíme sa na otvorenom priestranstve.

Počasie je skutočne gýčové, pred nami sa otvárajú nádherné nekonečné výhľady. Na severe to najkrajšie, priamy pohľad na celé Tatry. Západné, Vysoké, aj Belianske. Na západ sa tiahne hrebeň Nízkych Tatier, na východe a severovýchode vidíme Slovenský raj, Slovenské rudohorie, Branisko či Levočské vrchy. Dalo by sa pokračovať ešte dlho. Jednoducho nádhera. Atmosféru dotvára praskanie a následne padanie snehu a väčších čí menších ľadových kusov z omrznutého vysielača.

Hrebeňom na Andrejcovú

Ako si tak sedíme a kocháme sa nádherou, reč opäť príde na letný prechod hrebeňa alebo len jeho časti, tak prečo to neskúsime prejsť teraz. Nemáme lyže ani snežnice, ale podmienky vyzerajú vskutku ideálne na pokus po vlastných aspoň na útulňu Andrejcová. Auto síce máme v Šumiaci, ale to nás neodrádza. Dopravu späť budeme riešiť, až keď na to príde. Priateľku netreba dlho presviedčať. Nečakal som, že ma zoberie hneď vážne, ale povedal som jej, že sa pôjde už len dole (čo až tak úplne pravda nebola), a kto by nechcel skúsiť využiť krásny zimný deň? Dohodli sme sa, že keď budú podmienky na prechod zlé, tak to otočíme a vrátime sa.

Je niečo po jedenástej, a tak vyrážame na skusy. Terén je pekne zľadovatený, sneh sa neprebára a nie je ho veľa. Kráča sa dobre, tak ideme ďalej. Ideme pomaličky, vychutnávame si výhľady do všetkých strán, je úplne bezvetrie, krásny deň. Za nami sa pustili iba ďalší dvaja turisti, ktorých sme míňali na chate v Prednom sedle, a tak sme na hrebeni takmer sami.

Míňame Strednú hoľu a Orlovú, kde nás zdatnejšia dvojica chalanov predbehne. To sú práve pasáže, kde na mňa priateľka pozerá: “Toto je pôjdeme už iba dole?” Na Bartkovej si za nami všimneme ešte jedného turistu, ale ďalej nešiel, resp. asi sa vracal späť na Kráľovu hoľu. Naopak, pred nami postupne stretávame troch lyžiarov, ktorí idú smerom na hoľu a partiu chalanov váľajúcich sa v snehu.

Z voľného priestranstva na hrebeni schádzame do lesa, kde sa podmienky úplne menia. Snehu razom pribudlo, prepadáva sa pod nohami, ale ešte stále sa ide relatívne dobre, prudko dole. Prichádzame k Ždiarskemu sedlu, kde si dáme menšiu pauzu. V hlave máme polievku a čaj na útulni Andrejcová. To ešte nevieme, čo nás čaká.

Od Ždiarskeho sedla sa podmienky rapídne zhoršili. Cestou na Andrejcovú je veľmi veľa mäkkého snehu, aj keď je miestami prešliapaný, viac sa brodíme, ako kráčame. Stojí to veľa síl a posledné 2 km ideme viac ako hodinu. Stretávame jeden pár so psom, ktorý nás nepoteší správou, že takto je to až na útulňu, ale naopak poteší, že do Pohorelej je to dobré a nebudeme mať problém.

Niečo pred 15-tou umorení a zničení konečne prichádzame k útulni, kde nás víta vysmiaty chatár. Ponúkne nám polievku a čaj, čo s radosťou prijmeme. Dnu je len zopár ľudí, sadneme si k stolu, kde sa občerstvíme a predostrieme naše plány prísediacej babe, ktorá sa smeje, že to sme si veľmi dobre nenaplánovali, keď máme auto v Šumiaci. Áno, ale tak v prvom rade, my sme to vôbec neplánovali. Povzbudí nás, že asi by nám z Pohorelej mohol ísť autobus a odíde.

Keďže signál nemáme, veľmi sa tým netrápime a pomaly dojedáme polievku. Ešte si na cestu zoberieme čaj do termosky, škoda že nemôžem zaslúžené pivo.

Do Pohorelej na minútu presne

Rázcestník ukazuje 2 hodiny do Pohorelej. Keď nám pôjde do Šumiaca autobus okolo piatej, to by sme mohli dať. Za chvíľu dorazíme Pod Úplazík, kde chytíme signál, ktorý nám povie, že najbližší autobus nám ide o 16.30 h. Dobre, tak to asi nedáme.

Asi tri kilometre od zastávky nám hodinky ukazujú 16.15 h a ja som sa rozhodol, že ten autobus stihneme, a tak sme pridali rázne do kroku. Lenže to som si neuvedomil, že som si pomýlil časy a myslel, že autobus ide o 10 minút neskôr. Tri kilometre za 25 minút raketovým tempom. Chcel som veriť, že to stihneme. V skutočnosti sme na to mali iba 15 minút, čo bolo nereálne.

Hneď na začiatku dediny na nás z auta zakričí baba, ktorú sme stretli na útulni, či nepotrebujeme zviezť. Jasné, ide nám to za 12 minút (ešte stále som bol v tom, že autobus ide o 16.40 h), autom to už určite stihneme.

Nasadáme do auta a odvezieme sa až na koniec dediny. Uvedomujeme si, že toto by sme určite nestihli. Vyskakujeme na križovatke v čase asi 16.29 h a ďakujeme za odvoz. Prebehneme na druhú stranu cesty, k zastávke to máme pár desiatok metrov, keď okolo nás prefrčí autobus. Chvíľu nám trvá, kým sa uvedomíme, že to je ten náš a rozbehneme sa za ním, aby nám neušiel. Stíhame ho presne. Posledná vec ktorá, na tomto výlete klapla ako hodinky. Vystupujeme v Šumiaci, kde to máme ešte asi 10 minút k autu, ktoré nás odvezie domov.

Záver

Pôvodný párhodinový zámer výstupu na Kráľovu hoľu sme v polke výletu zmenili na prechod časti hrebeňa a neľutovali sme. Popravde, nikdy som si nemyslel, že sa tam niekedy v zime dostanem, keďže nie som lyžiar a kúpa snežníc je v nedohľadne. Počasie úplne skvelé, a ako sme neskôr zistili, neboli sme sami, kto si ho užil a využil. My sme síce až do Rumunska nedovideli (alebo áno?), ale aj tak to bol z môjho pohľadu jeden z mojich najvydarenejších turistických dní.