Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

V sedle Kondracka Przełęcz (Kondratovo sedlo), vľavo hrebeň na Małołączniak (Malolučniak), v strede Wielka Turnia (Veľká veža)
V sedle Kondracka Przełęcz (Kondratovo sedlo), vľavo hrebeň na Małołączniak (Malolučniak), v strede Wielka Turnia (Veľká veža) Zatvoriť

Túra Kondracka Przełęcz (Kondratovo sedlo) v zime

Sú turistické méty, ktoré sa nimi stanú až pod vplyvom okolností, ktoré napokon vystriedajú plánované - očakávané. Ale jeden cieľ je predsa vždy rovnaký a nemenný, inými slovami povedané je samozrejmosťou, a to šťastný návrat z hôr. Tak tomu bolo aj v tomto prípade, keď Kondracka Przełęcz (1725 m) vystriedala pôvodný zámer. Prezradím, že sa budeme pohybovať v Západných Tatrách, v okolí povestného národného vrchu našich susedov Poliakov - Giewontu (1895 m).

Vzdialenosť
13 km
Prevýšenie
+1105 m stúpanie, -430 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
zima – 19.02.2020
Pohoria
Tatry - Západné Tatry (Tatry Zachodnie), Tatranský národný park (Tatrzański Park Narodowy)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1725 m n. m. Kondracka Przełęcz (Kondratovo sedlo)
  • Najnižší bod: 900 m n. m. Zakopane, Droga pod Reglami
  • Mapa: Otvoriť mapu v novom okne
Voda
Schronisko Hala Kondratowa, bufet Herbaciarnia Parzenica (čajovňa)
Doprava
Zakopane (vlak, bus, platené parkoviská pod Reglami)
SHOCart mapy
» č.1097 Vysoké Tatry (1:50.000)

Trasa

Zakopane, Kuźnice – Klasztor Albertynek – Hala Kondratowa – Kondracka Przełecz (Kondratovo sedlo) a späť

Začínajú jarné prázdniny. Ako inak, aj tento rok prichádzame na pár dní do Zakopaného. Po tom, čo polovica zimy bola takmer bez zrážok, sú posledné dni v znamení sneženia a výstrah na silný vietor. Stupeň lavínového nebezpečenstva sa pohybuje medzi 2 - 3. Napokon prichádza rozpačitá predpoveď počasia, t. j. každý predpovedný model a inštitúcia odhaduje rozdielne poveternostné pomery. Na necelý deň sa má vyčasiť a potom nastane ďalšie sneženie. Predikcia “lavínovky” je 2, ale čo nás čaká hore sa uvidí až v reálnom čase na mieste. Padá rozhodnutie, pokúsime sa o Giewont.

Pred zaspávaním nás hviezdy optimisticky nalaďujú. Ráno prichádza klasika. Budíček, spod periny rovno na balkón, kontrola oblohy, vetra. Výsledok zatiaľ vyhovujúci. Príprava termosky, dobaľujeme ruksaky.

V časti Kuźnice sa stretáme s druhou polovicou našej mini výpravy. Spolu sme dva páry dospelákov so štyrmi tínedžermi vo veku 12 - 14 rokov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Kráčame modrou turistickou značkou. Našťastie nepríjemný chodník dláždený “mačacími hlavami” je pod snehom. Dodržujeme môj obľúbený postup, čo je najskôr ísť okolo horského hotela Kalatówki, aby sme deťom ukázali pútavý pohľad na celú dráhu “kolejky na Kasprowy Wierch” (lanovky na Kasprov vrch). Ešte pred hotelom vpravo v lese kontrolujem prešliapanosť čierno značeného chodníka smerom k bralu Sarnia Skała a do tiesňavy Dolina Strążyska (Dolina Strążysk). Áno, v prípade nevhodného počasia môžeme zmeniť cieľ a zájsť sem. Ale zatiaľ nič nenasvedčuje v prospech tejto alternatívy.

Stúpame k drevenej chate Schronisko PTTK Hala Kondratowa. Sme na veľkej lúke Polana Kondratowa, ktorá nesie pravdepodobne meno pôvodného majiteľa. Začínajú sa otvárať výhľady. Panoráme dominuje Kasprowy Wierch a najmä Suchy Wierch Kondracki (Suchý vrch Kondracký), sedlo Przełęcz pod Kopą Kondracką (Sedlo pod Kondratovou) a Kopa Kondracka (Kondratova kopa, 2005 m) patriace do Západných Tatier. Samotné “schronisko” je učupené pod vápencovým masívom Giewontu. Zisťujeme, že z jedného miesta je vidieť aj jeho kríž.

Na verande nasleduje krátka pauza. Čaj, keks a ide sa. Pokračujeme poľanou, až sa napokon objavuje kosodrevina. Do cesty sa nám stavia hrebeň, zvažujúci sa z kopca Kopa Kondracka končiaci sedlom Kondracka Przełęcz. Očami sa snažím hľadať nejaký traverzujúci cik-cak chodník, ale márne. Treba ísť priamo hore. Môj predpoklad, že sem Poliaci chodia húfne aj v zime a vyšliapu relatívne ľahký chodník je ta-tam. Nasadzujeme “raki” (slov. stúpacie železa). Mladšiemu synovi upravujem moje. Jeho oči žiaria nadšením, bude to prvýkrát! Mne postačia nesmeky.

Začína boj so snehom, ľadom či kondíciou. V nevhodných nesmekoch zápasím hlavne s nesúrodosťou podkladu. Niekde je sneh zamrznutý ako kameň, pomáha priťahovanie sa zobákom čakana. Inde je pre zmenu naviaty mäkký sneh a rúčka doň vbehne ako do masla. V mačkách to samozrejme ide o poznanie ľahšie. Synátor si kráča ako po schodoch. Pod sedlom je už na dohľad kríž Giewontu. Pribúdajú ďalšie výhľady. V diaľke je Świnica (Svinica, 2301 m), posledný štít Vysokých Tatier.

Obloha sa zaťahuje. Świnica je zasypávaná snehom a aj cez Kopu Kondracku sa snažia prevaliť mraky. Pozorujem, ako oblaky podozrivo rýchlo premávajú ponad náš cieľ. V tom počujem hukot, nie, lavína to nemôže byť. Tu hore je sypkého snehu iba do 10 cm, hlbšie je kompaktný tvrdý ľad a mrzne. Než stihnem schovať fotoaparát, pôvodca zvuku ma zasypáva vločkami. Bolo to vetrisko so zvíreným snehom! Ešte zopár takých poryvov a sme všetci v sedle. Otvárajú sa ďalšie výhľady, hlavne na Czerwone Wierchy (Červené vrchy) s hôľnym kopcom Małołączniak (Malolúčniak, 2104 m) a skalnú stenu Wielka Turnia (Veľká veža). Pofukuje, nič dramatické. Kto potrebuje, mení oblečenie, aby sa cítil na hrebeni komfortne. Čaj na zahriatie. A vykročíme...

Vykročíme vpred k vrcholu. Vtom zo západu prichádza silný, nekonečne dlho trvajúci "náraz" vetra. Všetci do jedného sa mu inštinktívne otáčame chrbtom a čakáme až prestane. Bezprostredne nasleduje krátka výmena pohľadov s kamarátom a súčasne vyslovujeme povel na ústup naspäť dole z hrebeňa. Vyzerá to tak, že od juhu spoza Západných Tatier prichádza sneženie, ale kupodivu fúka z inej strany. Nad Giewontom je modrá obloha, ale ťažko povedať ako dlho spiaci rytier odolá zmene počasia. Chvíľu sa polemizuje o utvorení dvoch družstiev. Jedno výstupové a druhé zostupové. Napokon schádzame spoločne. Naša rodinná turistika je vždy vedená tak, aby deti (už tínedžeri) neboli odradení nejakými extrémami, aby v turistike našli obľubu. A toto je aj jeden z dnešných cieľov.

Klesá sa pomaly. Občas musím upozorniť na dodržiavanie rozostupov. Ľudí je tu poskromne, netreba sa nijako vyhýbať. Kamarát ide prvý, ja som na konci. Po chvíli opúšťam vychodené stopy a idem paralelne, aby som mal dostatok miesta v prípade pošmyknutia a brzdenia čakanom. Ide sa dobre, miestami našľapujem na päty, inde na hrany topánok, istím sa čakanom. Dohliadam na spokojne si vykračujúceho novica v mačkách. Vtom nášho klesajúceho hada prebudí výkrik kamaráta.

Dole sa rúti osoba bez akéhokoľvek upozornenia, že by šok? V tom nešťastí míňa náš rad našťastie bokom! Kolízia v mačkách by mohla mať nepríjemné následky. Stíham si akurát všimnúť, že človiečik v lyžiarskom vybavení nemá čím brzdiť. Zlomky sekundy bežia a len dúfam, že sa zastaví na kúsku, kde svah stráca prudkosť a je tam rozbitý hlbší sneh. Ďalej by to už pri narastajúcej rýchlosti bol problém, pričom na konci čaká nebezpečná kosodrevina a hlavne zopár balvanov. Giewont tentokrát bol zhovievavý a osôbka svoj sklz zastavuje.

Prečo sa to stalo? Parťák si všimol retiazkové skôr “mačence” než riadne mačky. Šťastie v nešťastí, ak by mali poriadne hroty, mohlo by to skončiť kotrmelcami…

Po tejto príhode a spomienkach na marec roku 2012, keď sa niekoľko ľudí nevrátilo domov z Ďumbiera, čoho sme s kamarátom boli svedkami, rušíme aj alternatívu, že by sme sa rozdelili po zdolaní prudšej polovice kopca. Ide sa spoločne na chatu.

Schádzanie si niekoľkokrát krátim šmýkaním sa dole s brzdením čakanom. Synovia si to taktiež skúšajú. Kamarát zopár turistom vysekáva schody, napokon sme všetci dole pod kopcom. Sledujeme počasie, všade navôkol sneží, len nad rytierom je jasno. Hodinky prezrádzajú, že hore už vybiehať nebudeme. Po chvíli sme na “schronisku”. Dožičíme si výdatný neskorý obed, pobalíme výstroj a popod lúku na Kalatówkách sa vraciame do Kuźnic.

Tak ako je v úvode spomenuté, métu z mapy sme nedosiahli, ale je to jediný cieľ túry? Iste nie. Správna reakcia na zmenu počasia, prihliadnutie na aktuálnu situáciu, schopnosti a správny úsudok, to sú nevyhnutné podmienky úspešného návratu - najdôležitejšieho cieľa. Možno bol dnešný zámer priťažký, ale výšľap do sedla tiež bol zadosťučinením. Úsmev na perách nováčika v stúpacích železách a pri spúšťaní sa s čakanom je toho dôkazom.

Mňa samého zatiaľ poľský bohatier privítal októbrovým snehom a hmlou. No rodinu prvýkrát odradil letnými búrkami, teraz nárazovým vetriskom, ale verím, že do tretice bude na nás prívetivý a otvorí svoju náruč dokorán v podobe neopakovateľných výhľadov a emócií pod krížom.

Prídavok - Dolina Strążyska (Dolina Strążysk) a jaskyňa v doline Dolina ku Dziurze

Alebo kam v okolí Zakopaného v nepriaznivom počasí, prípadne v čase nevhodnej lavínovej situácie? Jednoznačná odpoveď je v návštevách dolín, polian či chát. Máme tu vskutku široký výber. Minule sme preskúmali salaše na lúke Polana Kopieniec. Môžeme si spraviť zimnú verziu túr z leta, kde sme prešli doliny: Dolina Kościeliska, Dolina Za Bramką, Dolina ku Dziurze s jaskyňou Dziura a Dolina Bialego. Tentokrát sme si vybrali tiesňavu Dolina Strążyska (Dolina Strążysk) a jaskyňu v doline Dolina ku Dziurze.

Trasa

Bundówki / Dolina Strążyska – Dolina ku Dziurze – jaskyňa Dziura – Dolina ku Dziurze – Bundówki / Dolina Strążyska – Polana Strażyska – Wodospad Siklawica – Bundówki / Dolina Strążyska

Z autobusu vystupujeme v ústi doliny Dolina Strążyska. Najskôr sa ideme pozrieť do jaskyne. Miernym stúpaním po modrej popri potoku sme po chvíli pod kopcom jaskyne Dziura. Teraz sa treba nejako dostať po vyšmýkanom snehu popri zábradlí hore. S miernymi problémami sa to darí. Dziura má dĺžku 175 m a deniveláciu 40 m. Vstup je zľadovatený so “sklenenými” stalagmitmi. Jaskyňa je pomerne veľká. Za vchodom je okno, kde sa trénuje zlaňovanie. Topiaci sa sneh vytvára malý cícerok - sťaby vodopád. Strop je posiaty expreskami. Klesáme nižšie až na dno. Sintrová výzdoba chýba, tak ako v našich voľne prístupných jaskyniach. Vonku si obúvame nesmeky a zostupujeme briežkom k lavičke. Vraciame sa späť k ústiu tiesňavy Dolina Strążyska.

Dolinu sme navštívili dávnejšie v lete, teraz sme zvedaví na zimnú verziu, a to hlavne na vodopád Wodospad Siklawica (dávnejšie aj Sicząca, Siczawa, Mała Siklawa). Pozvoľna naberáme výškové metre. Na širokej ceste je ľudí viac ako vo vedľajšej doline, ale predsa menej ako v letnej sezóne. Červená nás vedie popri toku Strążyski Potok, popod zvláštne vápencové stĺpy a veže. Napokon stojíme na lúke Polana Strążyska. S ľútosťou zisťujeme, že jedna z dreveníc je takmer zvalená. Pred nami sa týčia severné nedostupné zrázy Giewontu. Spätným pohľadom patrí bralo Sarnia Skała.

Na lúke je útulňa - bistro, respektíve čajovňa menom Herbaciarnia Parzenica. Môžeme sa v nej občerstviť jednoduchými jedlami ako szarlotka, naleśnik, či kwasnica i bigos. Vonku je množstvo lavičiek. Nezastavujeme sa, pokračujeme kúsok ďalej k vodopádu. Je odmäk, ľadopád tu nie je, ale vody je nadostač. Pofotíme horu s vodopádom a rovnakou cestou sa vraciame naspäť. Mohli by sme pokračovať na bralo Sarnia Skała, ale keďže sme iba pred obedom docestovali do Zakopaného nechávame to na inokedy, veď zajtra nás čaká sám rytier Giewont. A tu sa už dostávame na začiatok spisovania našich zážitkov.

Súvisiace odkazy

Fotogaléria k článku

Najnovšie