Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Cintorín Piesky
Cintorín Piesky Zatvoriť

Túra Zaniknuté dediny (4) – Piesky

V stredoveku boli Horné Uhry, čiže naše malé Slovensko, najvýznamnejšou hospodárskou oblasťou Uhorského kráľovstva. Bolo to kvôli obrovským zásobám nerastného bohatstva, o ktoré sa postarala búrlivá geologická činnosť na našom území. Keď sa zásoby stenčili, resp. zanikli, zatvárali sa jednotlivé bane, bohaté banské mestá chudobneli a niektoré banícke osady, závislé na banskej činnosti, časom úplne zanikli. Taký osud postihol aj banícku osadu Piesky, ktorá patrila pod slávnu Španiu Dolinu.

Vzdialenosť
9 km
Prevýšenie
+740 m stúpanie, -493 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 20.02.2020
Pohoria
Starohorské vrchy (ochranné pásmo Národného parku Nízke Tatry)
Trasa
Voda
pútnické miesto Studnička nad Starými Horami, prameň nad cestou do Pieskov, Špania Dolina (upravené válovy)
Doprava
Banská Bystrica (vlak, bus) - Staré Hory (bus), Špania Dolina (bus) - Banská Bystrica (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1084 Veľká Fatra (1:50.000)

Pred mnohými rokmi sme boli s malou partiou na Pieskoch, ale zaujímali nás skôr haldy, na ktorých sme hľadali pekné šutre. Už vtedy ma očaril cintorín stratený v lese a chcela som sa sem ešte niekedy vrátiť. Piesky, hoci to bola len osada, v mojom miniseriáli o zaniknutých dedinách nemôžu chýbať. Zorganizovala som malú skupinku a išli sme si ich pozrieť. Cez zaniknutú osadu vedie aj turistická značka. Vlastne dve značky, lebo okrem modrej turistickej, nás sprevádzala aj značka Barborskej cesty.

Trasa

Staré Hory – Mariánske pútnické miesto Studnička - baňa na baryt – bývalá lesná železnička – Piesky – zrub Ganiarka – Špania Dolina

Začali sme na Starých Horách pri kostole. Cez sklenené dvere sme nakukli aj dnu do kostola, ktorý bol v roku 1990 poctený titulom Bazilika minor. Pokračovali sme po modrej, ale kúsok za obcou sme odbočili k pútnickému miestu. Mariánske pútnicke miesto na Starých Horách je najnavštevovanejšie na strednom Slovensku. Tradícia pútí sa tu začala už v 17. storočí.

Chodník k pútnickemu miestu bol zľadovatený a my sme mali obavy, ako to bude ďalej. Našťastie „jarné“ februárové slniečko už stihlo väčšinu snehu a ľadu roztopiť. Cesta nám príjemne ubiehala. Asi po pol hodine sme sa dostali k zaujímavej skalnej rozsadline, čo bol vchod do starej barytovej bane. Prekvapila nás nová tabuľa pri vchode. Z nej sme sa dozvedeli, že v roku 2019 bol rozšírený Banícky chodník Staré Hory o 11. zastávku a tou je práve Štôlňa na ťažbu barytu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Štôlňa je voľne prístupná, ale návštevníkovi nesmie chýbať kúsok odvahy. Asi po piatich metroch je štôlňa prerušená hlbokou priepasťou a premostená dvomi klátmi guľatiny. My odvahu máme, a tak sme prešli všetci piati. Odmenou bola prechádzka celkom dlhou štôlňou. Na stenách sme obdivovali zvyšky barytovej žily, ale i mnoho kadejakých pavúkov a zopár netopierov. Tie sme príliš neobdivovali, aby sme ich neprebudili.

Štôlňa má prívlastok „stredná“ a v strmom svahu nad ňou sme videli nejaké skaly, tak sme sa rozhodli pohľadať aj „hornú“. Námaha nestála za to! Ak tam aj bola štôlňa, bola zasypaná a lesný porast si ju už celkom prisvojil. Naspäť na značku sme sa však nevracali, lebo kúsok vyššie svah traverzovalo teleso bývalej lesnej železnice, ktorá viedla z hôr nad Richtárovou do Uľanky (dnes mestská časť Banskej Bystrice). Ňou sme pohodlne kráčali k bývalej osade Piesky, kde sme sa opäť napojili na značku. Čím vyššie sme stúpali, tým pribúdalo snehu. Kým na Starých Horách bola jar, na Pieskoch ešte vládla pani Zima. Tohto roku sme si zatiaľ snehu veľa neužili, preto nás potešila zimná krajinka.

Vošli sme do Zelenej doliny, kde stála osada a prvé, čo sme uvideli, bola obrovská halda a vedeli sme, že za ňou sú ďalšie a ďalšie haldy. Potom sme si uvedomili úžasnú stiesnenosť priestoru. To sme už prechádzali okolo zvyškov muriva a základov starých domov. Jediný dom, ktorý sa zachoval, je prestavaný na súkromnú chalupu. V susedstve starej lipy stojí malý pomníček a informačná tabuľa. Je to pripomienka na II. svetovú vojnu. Piesky boli súčasťou Partizánskej republiky, niekoľko občanov sa aktívne zapojilo do SNP a ženy zásobovali partizánov potravinami.

Prešli sme povedľa upraveného potôčika Zelená na jedinú väčšiu plochu v bývalej obci so starobylou kaplnkou Panny Márie a s novodobými informačnými tabuľami. Na jednej tabuli je informácia pre pútnikov idúcich po Barborskej ceste a na druhej informácia o významnej lokalite medených rúd s ukážkami minerálov medi. Vľavo od tabúľ, pod mostom lesnej cesty je vchod do prieskumnej štôlne.

Aj keď to vyzerá, že do štôlne je voľný prístup, musím sklamať. Vojsť sa síce dá, ale asi po tridsiatich metroch je štôlňa zamurovaná. A ani 30 prístupných metrov nie je veľmi lákavých. Dno je sčasti zaplavené a kde nie je voda, je bahno a smeti. Dokonca aj naši traja prieskumníci, čo sa inak strčia do každej diery, teraz nespravili ani krok do štôlne. Viac nás zaujímala vyše 1600 metrov dlhá dopravná štôlňa s koľajnicami, ktorá bola vybudovaná v šesťdesiatych rokoch minulého storočia na prepravu materiálu z pôvodných háld z Pieskov do Španej Doliny banským vláčikom, kde sa z neho opätovne snažili vylúhovať meď.

Keď sme boli pred pár rokmi v Múzeu medi na Španej Doline, pán Andrej Sitár, majster Herrengrundu, nám hovoril, že chcú štôlňu sprístupniť turisticky a turistov prevážať banským vláčikom medzi Špaňou Dolinou a Pieskami. Vchod sme našli bez problémov, ale je zabezpečený železnou bránou. Uvidíme, ako to bude na druhom konci, no ešte si poobzeráme Piesky.

Na zasnežené haldy sa nám nechcelo ísť, lebo pohybovať sa na primrznutých haldách by nebola veľká zábava, a tak sme išli hľadať cintorín. Práve cintorín bol dôvod, prečo som sa sem chcela po rokoch vrátiť. Možno to znie divne, ale vtedy ma doslova očaril. Cintorín je úplne stratený v hustom lese. Jednotlivé hroby už takmer nepoznať, len kde-tu ich miesto označuje liatinový kríž. Pred rokmi tu ešte stála márnica, dnes ju už čas pritlačil k zemi. Liatinové kríže odlievané v Hronci sú krásne a dotvárajú neskutočne mystickú atmosféru. Žiaľ, dlhoprstí našli aj toto miesto a od minulej návštevy bolo krížov očividne menej. Po prehliadke cintorína sme sa vrátili na modrú značku. Ňou sme kráčali pomerne strmo, ale peknou zimnou krajinou k lesnému zrubu Ganiarka. Zrub je dosť schátraný, ale jeho krytá veranda poslúžila na oddych a obedňajšiu prestávku.

Po občerstvení sme pokračovali modro značeným chodníkom do Španej Doliny. Značka viedla lesnou zvážnicou a priviedla nás do severnej časti obce, kde začiatkom 19. storočia bola vyhĺbená šachta Ludovíka, najmladšia špaňodolinská šachta. Do dnešných čias sa zachovalo torzo ťažobnej veže nad šachtou, ale i ďalšie technické pamiatky. My sme si so záujmom pozreli strojovňu a zvyšky náhonu, ktorým sa privádzala do strojovne voda a poháňala ťažné koleso s priemerom 12 metrov.

Po prezretí (ešte aj dnes) monumentálnych stavieb sme prešli na juhozápad obce a hľadali vyústenie dopravnej štôlne z Pieskov. Stretli sme tam partiu robotníkov, ktorí nám potvrdili, že na sprevádzkovaní dopravnej šachty sa naozaj pracuje a budúci rok (2021) by ju mali sprístupniť. A možno, ak sa na Slovensku udeje zázrak, už tento rok. Spokojní sme zišli do stredu obce, v špaňodolinskej krčme sme si dali bodku za túrou a dúfame, že o rok sa na Piesky odvezieme vláčikom.

Stručne o vzniku a zániku osady Piesky

Piesky, pôvodný nemecký názov bol Sandberg a domácky Zamperk. Prvá zmienka o osade je z roku 1263 a je spomínaná pod menom Mons Pyrosus. Najväčší rozmach baní a tým aj osady bol v 15. – 16. storočí, kedy paradoxne boli aj najčastejšie banícke vzbury, pretože majitelia, Thurzovsko–Fuggerovská spoločnsť, v honbe za ziskom zabúdali na bezpečnosť, následkom čoho boli časté banícke nešťastia. S úpadkom baníctva upadali aj Piesky.

Koncom 19. storočia v osade žilo 140 ľudí, no postupne sa začali vysťahovávať. V roku 1929 tu stálo ešte 17 domov a žilo 85 obyvateľov. Nie všetci však boli baníci. Veľa mužov chodilo na týždňovky za prácou do Hronca alebo do papierní do blízkeho Harmanca.

V druhej polovici 20. storočia Rudné bane, š. p. ešte obnovili ťažbu povrchovou metódou druhotným využitím vyťažených háld a to bol paradoxne definitívny zánik obce. Domy v ústí obce obmedzovali priemyselnú prepravu materiálu, a tak sa v roku 1953 vysťahovali poslední obyvatelia, domy asanovali a osada definitívne zanikla.

Odporúčam prečítať si veľmi zaujímavé spomínanie Jána Rýsa na rodnú obec, ktorý sa v nej v roku 1929 narodil.

Autorky fotografií: Danka Tomášiková a Alenka Bencová

Seriál o zaniknutých dedinách

Fotogaléria k článku

Najnovšie