Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Autor ilustračnej fotografie: Juraj Mucha
Autor ilustračnej fotografie: Juraj Mucha Zatvoriť

Príbeh Smrť v konzerve

Keď som sa v 1971 vrátil z vojny, zostali mi spomienky na kamaráta Juriho, s ktorým sme spolu slúžili v Hodoníne pri delostreleckej batérii a s ktorým sme spolu zažili naozaj správne vandrácke chvíle pri vojenských cvičeniach v teréne. Juraj pochádzal z Trenčína a poviem vám, že keď sme sa spolu ocitli v kasárňach v Hodoši, ihneď sme vedeli, že sa stretli dvaja trampi. No, a tak sme spolu odolávali kreténskemu mechanizmu a môžem s kľudom povedať, že sme odolali.

S Jurajom nás spájali, na podiv, tri veci. A to boli jeho narodeniny, moje narodeniny a termín osláv dňa československého delostrelectva a raketového vojska. Bol to dátum, 15. januára, a my sme ho vždy, aj spolu s našou delostreleckou batériou, solídne oslávili. No, a tak, keď sme sa po skončení hrdej služby našej vlasti lúčili, tak sme si s Jurajom sľúbili, že delostrelecko-raketovo súkromné narodky budeme, pokiaľ možno, spolu oslavovať k našej poteche donekonečna. Lenže život je sviňa, nepýta sa na dobré úmysly a ak ho podceníš, tvrdo zasahuje. A tak sa aj stalo.

Niekedy v roku 1973 (či štyri alebo päť), mi Juri napísal, že by sme konečne mohli naše narodky osláviť spolu na chate jeho otca, ktorý odišiel od rodiny za nejakou Východniarkou a jemu dal kľúč od jeho chaty v divočine Strážovských vrchov. Juri mi napísal: Je to len taká malá poľovnícka chatka, skromne vybavená, žiadny komfort, pár šalánd, piecka, stôl a divočina vôkol. No povedzte, kto by chcel viac.

A tak som sa vybral do Trenčína. V batohu politrovku rumu, pár konzerv, kúsok chleba, malý varič na pevný lieh a bal bublinkovej fólie pod zadok, aby sme mohli sedieť pri stole bez nebezpečia primrznutia.

Juri a jeho kamoš Peťo ma už čakali na stanici. Sadli sme hneď do autobusu a šinuli sa dolinami do srdca Strážovských vrchov. Juri hovoril, že už na chatke nebol aspoň dvanásť rokov, ale že cestu dobre pozná, a tak sme nemali žiadne obavy. Autobus sa predieral zasneženou krajinou a my sme vystúpili v ústí do malej peknej doliny a hlbokým snehom sme sa predierali hore okolo potoka. Bolo celkom teplo a trochu pršalo, sneh sa prepadával pod nohami, a tak výstup na chatu nebola žiadna selanka. Zapadali sme až potiaľ, pokiaľ ženy nemôžu nikdy zapadať, a súmrak nás veľmi usilovne doháňal. V polovici januára sú dni naozaj krátke. Začalo sa stmievať a s tmou prichádzal aj mráz. Povrch snehu sa menil, bol ostrý a my sme boli od neho máličko dorezaní, ale šliapali sme odhodlane, pretože sme verili, že nás čaká pekná a milá chata, kde spolu oslávime naše narodeniny a pospomíname na dni v armáde.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Bola už takmer tma, keď sa takmer v závere doliny objavila silueta chaty, učupenej v starom bukovom lese, a my šťastní, ale unavení z úmorného brodenia sa v hlbokom snehu, sme pridali do kroku a tešili sa z očakávaného. V šere som videl akúsi maringotku bez kolies, postavenú na starých železničných pražcoch, ktorá sa silno podobala bývalej radarovej stanici či inej maringotke slúžiacej pre potreby vojska. Ale zatiaľ mi to neprekážalo. Vyliezli sme po železných, snehom zasypaných schodoch na zasneženú terasku, nohami odkopali sneh od dverí, Juri odomkol, vytrhol primrznuté dvere a vošli sme dnu.

Brrrrŕ. Boli sme v zmrznutej železnej konzerve určenej pôvodne pre rádiovú stanicu, vybavenej železným stolom, železnými lavicami, železnými skrinkami, železnými policami, železnými posteľami, skrátka všetko bolo železné, mrazivé a priskrutkované k železnej podlahe. Maringotku získal Jurkov otec v kasárňach za babku a nechal si ju vyviezť sem do centra hôr. Nuž, kedysi sa to tak robilo a pokiaľ viem, robí sa to dodnes.

Ale zatiaľ sme boli ešte v pohode. Nič to, hovorí Juri, ihneď musíme zakúriť, nanosiť drevo a navariť čaju. A tak sme sa rýchlo rozdelili. Dostal som za úlohu zakúriť, čo sa naozaj zdalo takmer kľúčové. Pri malej piecke v chatke som našiel trošku dreva, a tak som vymietol piecku, nakládol pár papierov a triesok do nej a zapálil. Vedel som, že komín bude studený, a tak som dal prednosť trieskam a novinám, aby som získal veľký a dlhý plameň, ktorý pohne vzduch v komíne a vytvorí požadovaný ťah. Lenže opak bol pravdou. Dym sa začal drať cez prieduchy piecky a o chvíľu bolo vo vnútri ako v udiarni. Vybehol som von a skontroloval, či nie je komín zapadnutý snehom, ale nad komínom bola šikovná strieška, ktorá zabezpečovala, aby sa sneh nedostal do komína. Tak som vletel dnu a kontroval, či nie je niečo s rúrami od piecky. A tu som zistil, že rúra je vytiahnutá mimo vyústenia komína z vonku a vonkajší komín je zablindovaný starou plechovicou z konzervy. Vytrhol som ju zo steny a zároveň s ňou sa mi do miestnosti vysypalo niekoľko mŕtvych vysušených plchov a dve sovy a komín začal byť priechodný. Nasadil som rúru od piecky a znovu zapálil oheň. A teraz to vyzeralo naozaj pekne, perspektívne.

Lenže, oheň sa veľmi dobre rozhorel, ale nebolo čím prikladať. Zareval som na Jurka a Peťa – chlapi, drevo potrebujem, noste rýchle drevo. Ohlas bol mizerný. V hore, kde je aspoň 60 až 80 cm snehu, drevo nenájdete. Pri chate nebolo nič, pílku ani sekerku sme nenašli, a vonku tma ako vo vreci. Naviac, jediná baterka v rukách Juriho pomaly, ale isto zhasínala, a tak som vytiahol sviečku a z batohu svoj malý varič na pevný lieh, zapálil ho a začal som zo snehu variť nejaký čaj alebo čosi podobné. Juri s Peťom krúžili okolo chaty, prehrabovali rukami - nohami sneh a snažili sa za každú cenu získať akékoľvek drevo na oheň.

Vrátili sa s pár kúskami dreva, ktoré našli pod snehom na mieste ohniska a ktoré slúžili ako lavičky pri ohni. Už sme si všetci traja uvedomili, že dnešná noc nebude ľahká, a tak sme sa sústredili na náš nocľah. Lenže aj tu chudoba striedala biedu a zistili sme, že na dvoch šalandách v chate nie je žiadny matrac, len prekrižované plechové pásy vytvárajú akési mriežkované ležadlo postele. No to bolo iba tak na smrť. Obrátil som sa na Juriho, už naozaj dosť vytočený. Kde sú do riti matrace a paplóny. Veď tu zmrzneme. Juri začal zúfalo čuchať po chatke, ktorá naozaj pripomínala konzervu vymrznutú ako mrazák a nakoniec našiel pod železným stolom železnú truhlicu a v nej asi šesť či sedem vojenských diek, vypĺznutých, studených a mierne vyžratých od plchov.

Chlapci, hovorí Peter, musíme zohnať akékoľvek drevo, lebo tu zmrzneme. Ak nič nezoženieme, musíme ísť domov. Noc tu určite neprečkáme. Juri, je tu niekde poblíž ihličnatý les? Juraj sa zamyslel a potom hovorí: Asi sto či dvesto metrov nazad, ako sme sem prišli, bývala taká hustá smrečina, ale či je tam stále, neviem. Vôbec som si to nevšimol, keď sme sem išli. A Peťo zavelil: Tak ide sa. Buď nájdeme drevo, alebo ideme domov. Znovu sme sa ponorili do tmy a len biely sneh nám pomáhal sa ako-tak zorientovať. Po starých stopách sme zišli kus dolu a tam bol naozaj hustý smrekový les, kde väčšina snehu ležala na konároch. Otrhali sme tenké suché halúzky vyrastajúce priamo z kmeňa a urobili si z nich malú fakľu. V jej svetle sme začali olamovať všetko, čo sme videli a zdalo sa byť vhodné na kúrenie. Potom sme našli dva, či tri suché smrečky, ktoré sme vyvalili z koreňa zo zmrznutej zeme, a keď už sme mali plné náručia, vybrali sme sa nazad k chate.

Musím priznať, že sme sa konečne zasa trochu zahriali. Keď sme vošli do chaty, bolo nám jasné, že v chate je asi tak o tri, štyri stupne väčšia zima ako vonku. Začali sme lámať drevo a ja som zasa zakúril. O chvíľu sme konštatovali, že piecka začína hriať, ale len do vzdialenosti asi tak jedného metra. Inak bola v celej chatke stále ukrutná zima a zo vzniknutej pary sa začala po stenách tvoriť námraza. Bolo nám jasné, že naša nová zásoba dreva nám vystačí maximálne na jednu hodinu, a tak sme sa zasa zdvihli a vydali sa na novú výpravu za drevom. Keď sme sa vrátili s druhou „fúrou“, konečne sme si spomenuli, že by možno nebolo od veci si hrknúť aj trochu nejakého liehu, lebo sme si potrebovali dodať nejakú energiu a aj pozdvihnúť náladu. Dali sme si rum z fľaše a zasa sme vyrazili. Tretia „fúra“ dreva bola posledná, a my sme vedeli, že na nič viac sa už nezmôžeme. Mali sme už uvarený plný ešus čaju a tak sme otvorili fľaše, posadali si okolo piecky a rozmýšľali čo ďalej.

Krájali sme si slaninku a klobásy, zapíjali všetkým čo bolo a naša nálada sa trošilinku zlepšila. Lenže piecka nemilosrdne hltala drevo ako námorník grog a pretože sme väčšie kmene nedokázali polámať, strkali sme ich tam postupne cez stále otvorené dvierka a nejaký dym nás už vôbec nevzrušoval.

Chlapci moji," hovorí Juri, „to drevo nám vydrží tak maximálne dve hodiny, ale skôr len jednu. Teplo tu nebude ani potom, a tak budeme naozaj musieť ešte v noci vypadnúť, lebo inak zmrzneme.“ Lenže, s pribúdajúcim alkoholom v našom krvnom obehu sme boli čím viac trúfalejší a začali sme dokonca uvažovať, že by sme to mohli aj nejako vydržať do rána.

Šak pijatiky máme dosť a alkohol nás vykúri jedna radosť.“ Nuž nie nadarmo sa na Morave hovorí: "Při pití mnohém, rozume zbohem." Našťastie, niekto z nás, ktorému zostala posledná štipka rozumu, pozrel na hodinky a hovorí: „Chalani, ale veď je iba deväť hodín a do rána nám zostáva ešte minimálne desať hodín. A to nemôžeme prežiť ani triezvi. Tobôž opití.“ Neviem, kde sa v nás zobrala posledná štipka zdravého rozumu a my sme zavelili: "Vztyk, zbaliť sa a ideme domov." A to sme aj urobili.

Cesta dolu do civilizácie nebola žiadna sláva. Mierne pripití, veľmi sklamaní, poriadne vyzimení, ale stále živí sme sa tackali krutým mrazom škrupinou zmrznutého snehu, ruky dorezané, nohavice rozrezané a asi za dve hodinky sme sa dostali na hlavnú cestu. Bola pustá, bezútešná a stuhnutá mrazom a my sme vlastne ani nevedeli, ktorým smerom ísť, aby sme sa čo najskôr dostali do civilizácie. Vlna mrazu, ktorú predpovedali naši meteorológovia sa dostavila, v lese prašťali stromy a nám mrzlo v nose. Koľaje snehu sa zmenili na ostré zárezy, na ktorých sme neustále padali a zraňovali sa a Juri povedal, nešpekulujme, vráťme sa tadiaľ, odkiaľ sme prišli. Zvrtli sme sa teda po ceste a ako poslední partizáni sme cupkali premrznutí, mierne pripití a veľmi nešťastní, kamsi dolu do dediny.

Mali sme obrovské šťastie, keď sa pred nami objavili prvé svetlá obydlí. Mysleli sme si, že budeme musieť niekoho poprosiť, aby nám pomohol a zachránil nás. Aby nám objednal taxík z Trenčína, či nás nechal niekde prespať, a hoci sme neboli žiadni pracháči, spolu by sme dokázali nejakú sumu zložiť. Ale Veľký Manitou stál asi pri nás, pri svojich zatúlaných a opustených deťoch a zmiloval sa nad nami. Ako sme sa ťahali tichou polnočnou dedinou, zrazu sa nám zazdalo, že počujeme hudbu. Všetci traja sme zastali, a keď sme sa uistili, že to nie je kolektívna halucinácia, vyrazili sme s novou silou a elánom do stredu obce, kde stál vysvietený kultúrny dom a v ňom bola rozbehnutá záverečná polovica poriadnej dedinskej svadby. Ihneď nám bolo jasné, že sme zachránení. Bleskovo sme sa dohovorili, že budeme hovoriť, že sme boli na túre, že sme zablúdili a že ani poriadne nevieme, kde sme.

Svadba bola v tom štádiu, keď už 80 % hostí je elegantne pripitých a všetci chodia fajčiť von na čerstvý vzduch. Mali sme šťastie aj v tom, že keď sme tam prišli, bol tam ženích s nevestou a svadobní otcovia a všetci si riadne zadávali z putovnej fľaše, len aby preboha nestratili tempo s tými, čo sedeli vnútri. Keď sme sa vytackali z tmy a so zmrznutými tvárami a namrznutým oblečením sme vstúpili do svetla vchodu, všetci úplne šokovaní zmĺkli a pozerali na nás ako na Yetiho a spol. Keď sme ich trasúcim sa hlasom poprosili, či by sme sa nemohli u nich trošku ohriať, lebo inak zmrzneme, ozval sa výbuch solidarity, priateľstva a hlavne človečenstva. Okamžite nás vtiahli do kulturáku, každému pre istotu vnútili poriadny pohár pálenky a zburcovali kuchárky. A tak sme sa k poteche všetkých veľmi pekne, príjemne a úžasne zotavovali, jedli a pili a rozprávali všetkým náš príbeh, ktorý sme len máličko vylepšili, no a nakoniec sme si aj zatancovali.

Bolo to veľkolepé. Čo sa dialo ku koncu si nikto z nás nepamätal, ale ráno sme sa zobudili okolo desiatej až jedenástej hodiny, všetci traja v jednej starodávnej manželskej posteli a jedna milá pani sa nás spýtala: "Chlapci, budete už raňajkovať?"

A tak po chvíli zdvorilého odmietania sme zasadli ku stolu, kde nás čakala praženica so škvarkami, pollitrové hrnčeky bielej kávy a boli sme neskonale šťastní. A potom sme zistili, že sme v dome nevesty a že sme si včera so všetkými potykali, a tak sme ešte raz všetkým veľmi pekne a čo najsrdečnejšie, ako sa vôbec dá, poďakovali, zabalili sa a o dvadsať minút sadli na autobus a odišli do Trenčína.

Kamaráti ma odprevadili až na stanicu a pretože sme ešte mali nejaký čas do odchodu vlaku, dali sme si pivko a tešili sa navzájom, ako to len dobre s nami dopadlo. No a keď už prichádzal môj vlak, tak Juri mi podal ruku a hovorí: "Počúvaj, človeče, veď my sme v tej zasranej konzerve naozaj mohli aj zmrznúť."

No, a tu by príbeh mohol končiť, pretože happy end bol dokonalý. Lenže asi o dva mesiace som dostal od Juriho list, kde mi napísal: "Minulý týždeň ma kontaktoval otec a že vraj by ma prosil, aby som mu z chaty priniesol malorážku, ktorú tam má schovanú a on že by sa pre ňu zastavil. Tak som mu povedal, že sme tam boli a všetko prehľadali a určite by sme ju našli, keby tam bola. A tiež som mu povedal, ako sme skoro zmrzli a on bol prekvapený, pretože vraj v drevárni sú narezané a narúbané aspoň dva kubíky suchého bukového dreva a že sme ho mali kľudne použiť. (Ako keby sme sa okúňali). A ja mu na to, že v akej drevárni, veď tam žiadna nie je. A on mi vysvetlil, že veru je, ale asi až 5 až 6 metrov za chatou čiastočne zakopaná do svahu, aby nebola na očiach. No a tak mi bolo jasné, že dreváreň bola zasypaná a zafúkaná snehom tak, že sme ju bez poriadnej baterky v noci ani nemohli nájsť."

Zašiel som tam aj s Peťom cez víkend a dreváreň tam naozaj je. A veru je plná dreva a je v nej lopata, píla a sekera a v železnej skrini sú natlačené dva poriadne matrace a pár paplónov. No skoro nás porazilo.

A toto je naozaj koniec.

Najnovšie