Trasa

Novoveská Huta – Medvedia dolka – Pod Medveďou hlavou – Medvedia hlava – sedlo Medvedia hlava – Matka Božia a späť

Len kúsok za najvýchodnejšou hranicou Slovenského raja, doslova priamo z okraja Spišskej Novej Vsi, sa začína dvíhať horský hrebeň, ktorého prvý významnejší vrch sa volá Medvedia hlava. Celým týmto úsekom vedie aj žltá turistická značka. Hrebeň pokračuje ešte niekoľko kilometrov ďalej juhozápadným smerom cez vrch Dubnica a končí pripojením k planine Geravy v mieste Holého kameňa, o čom som písal v samostatnom článku. Zároveň ním vedie hranica Národného parku Slovenský raj. Z popísaného hrebeňa sa severným smerom odpája niekoľko krátkych bočných rázsoch, z ktorých najvýznamnejšia končí vŕškom Matka Božia. Južné svahy hrebeňa klesajú do doliny potoka Holubnica, ktorou spočiatku vedie cesta do sedla Grajnár, hlavne tam však leží Novoveská Huta, odkiaľ s manželkou vo dvojici začíname zimný výstup na Medvediu hlavu a ďalej na Matku Božiu.

Druhú decembrovú nedeľu roku 2017 mal byť pekný slnečný deň, naplánoval som si preto, že vezmem synátora na jeho prvú lyžovačku do Lomnického sedla. Pri kontrole predpovede počasia večer predtým ma Aladin donútil zmeniť plány. Malo byť slnečno, s tým nebol problém. Neuveriteľne však pôsobila predpoveď vetra. Doobeda bezvetrie a na obed z čista jasna, z ničoho nič vyše 100-kilometrový víchor. Nedá sa nič robiť, sedlo musí počkať. Pekné dopoludnie však chcem využiť, dohodujeme sa preto s manželkou na spoločnom výlete niekam, kde to nezaberie veľa času a kde vietor nebude problém. Ideálnym cieľom je Matka Božia v Slovenskom raji, ak sa aj spustí na obed kucapaca, budeme dávno na zostupe. Výstup je časovo nenáročný, môžeme k výletu pristúpiť ležérne, bez skorých ranných vstávačiek a podobne. Tak sa aj stalo. Výlet sme pojali naozaj ležérne, takže pri príchode do Novoveskej Huty sa o ráne nedalo hovoriť v žiadnom prípade.

Víta nás dokonalý zimný deň, presne podľa predpovede. Slniečko, modrá obloha, bezvetrie a dojem ešte umocňuje čerstvo zasnežená krajina. Hneď na začiatku, ešte pred vstupom do lesa, prechádzame popri veľkom, novo pôsobiacom altánku s posedením a s tabuľou s nápisom Medvedia dolka. Mala by sa tak nazývať výrazná dolina, ktorou nás modrá značka vyvedie na Medvediu hlavu. V inej mape je však takto označená susedná bočná dolinka, takže správne pomenovanie nechávam na expertov. V každom prípade sa vnárame pod krásne zasnežené koruny stromov. Do menších stačí drcnúť a celý náklad sa vám vysype na hlavu. Kráčame mrazivým, zatieneným dnom doliny po pohodlnej spevnenej lesnej ceste, no celá pravá strana lesa sa kúpe v teplých farbách slnečných lúčov, svetla je tu teda dosť. Po chvíli prichádzame na malú lúku, na ktorej vidíme zvláštny prameň. Asi meter vysoký hrdzavý kovový valec, na vrchu ktorého vyúsťuje krátka ohnutá rúrka a z nej vyteká výdatný prúd krištáľovej vody.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po ďalšom úseku mierneho stúpania prichádzame na rozľahlejšiu lúku, za ktorou v ostrej zákrute odbočujeme zo zvážnice do lesa. Pri spätnom pohľade ponad dolinu je odtiaľ vidieť Bukovec, najvyšší vrch Hnileckých vrchov. Chodník, alebo skôr bývalá zvážnica, tu naberá smer kolmo na vrstevnice a stúpanie začína byť ostrejšie. Trvá to len chvíľu a opäť sa dostávame na miernejšiu zvážnicu traverzujúcu severný, zatienený svah doliny. S pribúdajúcou nadmorskou výškou pribúda hrúbka snehovej pokrývky, čo nás trochu spomaľuje, nie je to však nič dramatické. Po ďalšej ostrej zákrute stúpanie opäť na chvíľu priostruje a privádza nás do úseku redšieho lesa, odkiaľ sa medzi stromami ukazujú Volovské vrchy, konkrétne Pálenica.

Tu sme v horných, rozložitejších partiách celého hrebeňa, opakovane sa pripájame alebo odpájame od nejakých zvážnic, značenie je však bezproblémové. Po prejdení slnkom zaliateho, malebného brezového hájika prichádzame k rázcestníku Pod Medveďou hlavou, kde sa pripájame na spomínanú žltú značku prichádzajúcu zo Spišskej Novej Vsi. Odtiaľto je na vrchol Medvedej hlavy len kúsok. Tesne pred ním prichádzame na menšiu odlesnenú plochu, ktorá umožňuje celkom pekný výhľad južnými smermi ponad dolinu Holubnice, teda na Volovské vrchy, konkrétne ich najbližšie podcelky - Hnilecké a Havranie vrchy. Podrobnejší popis dávam do fotiek. Zároveň vidíme, že náš ležérny prístup v kombinácii s pomalším výstupom v snehu spôsobil, že máme časový sklz. Je čas obeda, kedy sme mali byť na ceste späť. Problém je, že sa rozfúkalo, presne podľa predpovede. Vietor sfúkava kúdoly snehu z korún stromov, zimná idylka je definitívne preč.

Samotný plochý vrchol Medvedej hlavy bol na svojej južnej polovici pred rokmi zbavený lesného porastu, dnes sa tu nachádza riedky lesík, ktorý tvorí mladina prevyšujúca výšku človeka. Chodník kľučkuje pomedzi porast a privádza nás k vrcholovému rázcestníku. Na mape je vyznačený výhľad, ten je však už roky minulosťou. Chodník bočí doprava v pravom uhle, tento detail zmieňujem preto, lebo sa tu práve dostávame na hranicu Národného parku Slovenský raj. Mierny zostup do sedla Medvedia hlava vedie chvíľu priamo po hranici, potom sa opäť zalomí v pravom uhle doľava a sme na území národného parku. V prieseku medzi stromami vidíme po prvýkrát samotný zalesnený vrchol Matky Božej. Sedlo Medvedia hlava s rovnomenným rázcestníkom leží na rozľahlej plošine, ktorá spája obidva vrcholy. Prichádza sem ďalšia turistická značka zo Spišskej Novej Vsi, ktorá vedie cez Košiarny briežok. Tu stretávame prvých ľudí, rodinu s deťmi. Vietor zatiaľ nie je problém, sme totiž v závetrí hrebeňa, z ktorého sme zišli, no v korunách stromov hore na Matke Božej to poriadne šumí. Po prejdení plošiny nás čaká posledný krátky výšvih a chodník nás plochým vrcholom privádza na skalnú vyhliadku, nachádzajúcu sa na západnej strane vrchu.

Na nej okamžite ľutujem, že sme predsa len nevstali o hodinu skôr. Naplno totiž schytávame nárazy vetra, ktorý doslova bičuje skalné útesy Matky Božej. Je zjavné, že náš pobyt na vyhliadke sa, žiaľ, bude rátať na minúty. Dve výhľadové lavičky sú nepoužiteľné, sila poryvov vetra je neuveriteľná, na jednu som položil kabelu s pomerne ťažkým fotoaparátom a okamžite mi ju vietor sfúkol na zem. Nazeranie do hľadáčika je prakticky nemožné kvôli zaslzeniu oka od vetra. Udržať kameru v ruke v stabilnej polohe je tak isto nadľudská úloha. O sile vetra hovorí aj nasledujúci moment. Za nami sem prichádza nejaký skialpinista na lyžiach. Pokúša sa obliecť si vetrovku. Tá mu v silnom vetre veje nad hlavou tak prudko, že nedokáže dať ruku do rukáva. Pokúša sa o to niekoľko minút, no jeho snaha skrotiť vetrovku je márna. Nakoniec to vzdáva a odchádza späť do lesa.

Takže si len narýchlo prezrieme výhľad, ktorý skalná vyhliadka poskytuje. Je to typická vyhliadka Slovenského raja, z ktorej útesy padajú hlboko dole do zalesnenej doliny. Poskytuje približne polkruhový výhľad, pričom jeho absolútnu väčšinu vypĺňajú susedné vrchy, svahy a doliny národného parku. Naľavo je dominantný blízky vrch Dubnica (pokračovanie hrebeňa z Medvedej hlavy) a z neho vybiehajúca zalesnená rázsocha, ktorá leží priamo oproti nám na druhej strane doliny. Naľavo od Dubnice sa ukazujú vrcholky blízkych kopcov v Havraních vrchoch, všetko napravo od Dubnice patrí do Slovenského raja. Je vidieť vrcholy planiny Geravy (Holý kameň, Červená skala, Suchý vrch), napravo od nich rozoznávam ďalšiu významnú vyhliadku raja - Havraniu skalu, ďalej nasleduje planina Glac. Nad ňou je za pekného počasia vidieť Kráľovu hoľu, dnes je však už obalená do hustého mraku a práve tam teraz začína peklo na zemi, ešte sa k tomu v závere vrátim.

Najväčšiu časť obzoru zaberá neďaleký horský masív, ktorého najvyšší bod je pomenovaný ako Jabloň. Pre tých, čo sa chcú trochu orientovať v tom, čo vidia - jeho jediný význam je, že hneď za ním leží známa dolina Tomášovská Belá, Kyseľ, Kláštorisko atď. Ešte ďalej napravo, nad klesajúcim chrbtom Jablone sa ukazujú Tatry ako hlavná ozdoba vyhliadky na Matke Božej. Aj tie postupne zdoláva tvoriaca na oblačnosť nad nimi. Za spomenutie stojí ešte jeden detail, ktorým je svetlá škvrna v lese smerom na Belianske Tatry. Je to Tomášovský výhľad, najznámejšia vyhliadka Slovenského raja. Prečítanie tohto popisu výhľadu zhruba zodpovedá času, ktorý sme mu aj reálne mohli venovať pred tým, než nás vietor definitívne vyháňa preč. Už po pár metroch v lese sa situácia normalizuje a cesta späť je už v pohode. Ešte nás trochu ofúkne na vyhliadke na Medvedej hlave, nedá sa to však ani porovnať s Matkou Božou a zostup záveternou dolinou prebieha takmer v bezvetrí. Náš pobyt na vyhliadke Matka Božia sme si predstavovali ináč, ale boli sme spravodlivo potrestaní za našu pohodlnosť, keďže sme mali všetky informácie o očakávanom priebehu počasia.

V tejto súvislosti sa ešte vrátim ku Kráľovej holi, ktorá napriek belasej oblohe nad nami ostala nášmu zraku skrytá. Na druhý deň informuje stránka HZS, čo sa hore dialo. Turistický pár, zrejme motivovaný pekným ránom, sa vybral na Kráľovu hoľu evidentne bez toho, aby si čo i len pozrel predpoveď počasia, ináč si to nedokážem vysvetliť. Už na obed bola viditeľnosť na holi nulová (čo sme mali možnosť z bezpečnej vzdialenosti vidieť), k čomu sa pridal mrazivý vietor s rýchlosťou až 160 km/h a do večera ešte zosilnel. Turisti tam samozrejme uviazli, kontaktovali HZS a boli navigovaní do miestnosti budovy vysielača. Keďže boli vyčerpaní a premrznutí, došli k záveru, že do rána nevydržia. Preto museli piati záchranári s ratrakom doslova a do písmena riskovať vlastné životy, aby ich odtiaľ v pekelných podmienkach, v tme, pri nulovej viditeľnosti a vetre o sile orkánu, dostali dole. Turisti mali šťastie, že skončili iba s omrzlinami. Pritom stačila taká samozrejmá vec - pozrieť si predpoveď počasia.

Zhodnotenie

Vzhľadom na to, že na Hikingu som zdokumentoval rôzne vyhliadky roztrúsené kade-tade po Slovenskom raji, bolo by mi hádam aj ľúto, keby som Matku Božiu vynechal. Do fotogalérie pridávam aj fotky z babieho leta, keďže v zime sme predsa len nemali výhľady kompletné. Výstup na Matku Božiu z Novoveskej Huty je nenáročná, nanajvýš poldenná túra, vhodná aj pre rodinky s deťmi. Za pekného počasia sa odmení krásnymi výhľadmi, čo môže byť vítané spestrenie hlavne viacdňového pobytu v Slovenskom raji. Keďže neďaleké rokliny sú oveľa väčším lákadlom, nie je vrch tak turisticky frekventovaný a človek tu môže zažiť ľudoprázdny pokoj. Rozhodne odporúčam!

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek