Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Tradičná ľudová architektúra regiónu severného Zemplína (autor foto: Ladislav Deneš, reprofoto z publikácie Zemplín, 1984)
Tradičná ľudová architektúra regiónu severného Zemplína (autor foto: Ladislav Deneš, reprofoto z publikácie Zemplín, 1984) Zatvoriť

Túra Zaniknuté dediny (5) – Dara a Starina

Voľné pokračovanie seriálu o zaniknutých dedinách nemôže obísť severovýchod Slovenska. Z dôvodu výstavby vodárenskej nádrže Starina bolo vysťahovaných a zbúraných sedem obcí na hornom toku rieky Cirocha. Všetkých sedem dedín obývali etnickí Rusíni, ktorí museli opustiť svoje domovy.

Vzdialenosť
8 km
Prevýšenie
+281 m stúpanie, -280 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 2019
Pohoria
Bukovské vrchy (Národný park Poloniny)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 375 m n. m. vyhliadka na VN Starina (nad hrádzou)
  • Najnižší bod: 295 m n. m. rázcestie do Jalovej (autobusová zastávka)
  • Mapa: Otvoriť mapu v novom okne
Doprava
Snina (vlak, bus) / Stakčín (vlak, bus) - Jalová, rázc. (bus)
SHOCart mapy
» č.486 Bukovské vrchy, Poloni… (1:40.000)

Národný park Poloniny patrí k najmenej osídleným územiam u nás. Jedným z dôvodov bola výstavba vodárenskej nádrže Starina. V súvislosti s jej výstavbou bolo v rokoch 1980 - 1987 z územia s plochou 131 km² vysídlených približne 3 463 ľudí zo 769 príbytkov v siedmich obciach. Vodárenská nádrž Starina je najväčšou slovenskou nádržou na pitnú vodu. Zaberá 311 hektárov. Šírka hrádze je 7 metrov, výška 50 metrov a dĺžka 345 metrov. Voda v nej je studená s priemernou teplotou 7,3 °C. Zachytená voda sa odvádza potrubiami do úpravne vody v Stakčíne. Pri nadmernou zvýšení hladiny vody v nádrži sa prebytočná voda odvádza bezpečnostným priepadom do rieky Cirocha, čím sa reguluje výška hladiny v nádrži. Na okraji vodárenskej nádrže, v tzv. Darskej zátoke je horná hrádza. Slúži na zachytávanie chemických a mechanických nečistôt, najmä ako bezpečnostné opatrenie v prípade dopravnej nehody na blízkej štátnej ceste a následného úniku nebezpečných látok do nádrže. S napúšťaním vodného diela sa začalo 20. augusta 1987 o 13.00 h. Pomenovanie je podľa jedinej zatopenej dediny - Starina (Buraľová, 2015).

V rokoch 1981 - 1987 bola vybudovaná vodárenská nádrž Starina, s celkovým objemom 59,8 mil. m³ vody. Jej výstavbou došlo z dôvodu zriadenia pásiem hygienickej ochrany k najväčšiemu vysídleniu v dejinách Slovenska. Stavba na jednej strane priniesla dočasné zvýšenie pracovných príležitostí, pitná voda sa dostala do desiatok dedín a miest, zlepšila sa infraštruktúra, no na strane druhej sa od základov zmenil život ľuďom, ktorí sa, hoc s odškodnením, museli proti svojej vôli vysťahovať zo svojich domovov. VN Starina zásobuje pitnou vodou veľkú časť východoslovenského regiónu: sídla v okresoch Snina, Humenné, Michalovce, Vranov nad Topľou, Trebišov a najmä mestá Košice a Prešov (Vlasáková, 2015).

Vďaka fotografovi Ladislavovi Denešovi sa zachoval stratený svet rusínskych dediniek v okrese Snina. V roku 1984 vydal reprezentačnú fotografickú publikáciu Zemplín, z ktorej vám prinášame historické zábery z údolia hornej Cirochy, kde sa dnes rozprestiera vodárenská nádrž Starina.

Vysídlené obce (v zátvorke je originálny názov v rusínčine):

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Starina

Pôvodne rusínska obec doložená v roku 1492, ktorá patrila panstvu Humenné. Zo sídla sa chovali len dva pamätníky a to pomník padlým v 1. svetovej vojne (v zátoke pod Darnovom) a pomník padlým pyrotechnikom (odmíňovačom) v 2. svetovej vojne (pod hrádzou vodného diela). Z prírodných výtvorov stále vyviera minerálny prameň pod Magurou. Ide o jedinú obec, ktorá po výstavbe priehrady v 1986 ostala pod hladinou vodného diela (Buraľ, 2004).

Súvisiace odkazy:

Ak sa chcete pozrieť do útrob vodného diela (nielen vodárenskej nádrže Starina), treba sledovať webovú stránku Slovenského vodohospodárskeho podniku pred Svetovým dňom vody (22. marca), kedy sa koná na vybraných vodných dielach na Slovensku Deň otvorených dverí Slovenského vodohospodárskeho podniku.

Dara

Pôvodne rusínska obec, ktorá je písomne doložená v roku 1598. Sídlo pôvodne patrilo pod panstvo Humenné a neskôr viacerým šľachtickým rodinám. Na obecnom cintoríne, z ktorého sa zachoval zlomok (nad terajším murovaným chrámom), stál v rokoch 1746 - 1956 drevený chrám východného obradu. Z neho sa dodnes zachovala časť pôvodného ikonostasu. Z pôvodnej zástavby obce sa dnes zachoval jedine murovaný chrám svätej Bohorodičky z roku 1956. Bol postavený v staroruskom historizujúcom štýle podľa projektu pravoslávneho mnícha archimandritu Andreja Kolomackého. Obec nútene zanikla v súvislosti s výstavbou vodárenskej nádrže Starina, lebo leží v ochrannom pásme nádrže.

Súvisiace odkazy:

Jalová

Prvá písomná zmienka o rusínskom osídlení je z roku 1568, kedy patrila panstvu Humenné. Pôvodný drevený chrám bol postavený v roku 1745 a zasvätený bol Bazilovi Veľkému. Keď v roku 1792 cerkev preniesli, zároveň došlo k zmene patrocínia, čo mohlo súvisieť s kúpou ikonostasu, ktorý bol zasvätený svätému Jurajovi. Na strope chrámu pri lustri nájdeme rok 1831, kedy bol objekt poslednýkrát premiestnený. Vtedy došlo k premaľovaniu ikonostasu. V rokoch 2002 - 2004 pri poslednej rozsiahlej rekonštrukcii chrámu neboli dodržané podmienky stanovené Pamiatkovým úradom SR, preto súčasná cerkev je replikou pôvodného chrámu s drevenou strechou. (Buraľ, Galandová, 2016).

Zrubová predĺžená cerkev svätého Juraja bola zvonku i zvnútra omietnutá hlinou a vybielená. Budova bola postavená z nerovných bukových klád (trámov), medzi ktorými vznikli škáry, ktoré bolo treba vyplniť. Pred cerkvou bola malá odkrytá terasa. Jej štvorhranná strecha bola položená na jednoduchých stĺpoch. Celý kostol bol pokrytý plechovou strechou. Nad presbytériom vyrastala malá vežička, nad babincom sa zo strechy vypínala veľká veža zakončená cibuľovou kopulou. Presbytérium a loď tvorili jednoliaty celok, ktorý dekoratívne predeľoval ikonostas, ktorý pochádzal z 2. polovice 18. storočia. V strede mal cárske dvere, ktoré boli rozčlenené dekoratívnym ornamentom štylizovaného viniča. Dva zo štyroch obrazov boli pre nedostatok miesta na ikonostase umiestnené na bočných stenách. Z tých istých dôvodov boli obrazy na tému "Nový zákon" zredukované na desať, tiež chýbali obrazy s prorokmi, ktoré mali podľa pravidiel uzatvárať ikonostas. Celý interiér dopĺňal železný svietnik s ozdobou z viniča z konca 19. storočia (Talarovičová, 2003).

Ikonostas pochádza zo 17. storočia a má päťradovú architektúru. Pôvodne bol umiestnený v inom chráme, po odkúpení - na prelome 18. a 19. storočia - ho premiestnili do Jalovej. Počas jeho reštaurovania v rokoch 2005 - 2009 sa podarilo indentifikovať veľmi vzácnu pôvodnú ikonopisnú maľbu z konca 17. storočia, ktorá bola dvakrát prekrytá olejovou premaľbou, naposledy v 19. storočí. K najväčším zmenám došlo na štyroch predeloch ikonostasu, kde boli odhalené pôvodné figurálne scénické výjavy zo 17. storočia. Keďže po poslednej rekonštrukcii chrámu bola jeho pôvodná výšky a šírka zmenená, ikonostas v Jalovej je inštalovaný muzeálno-galerijným spôsobom. Vďaka zistenej pôvodnej výzdobe sa radí k najvýznamnejším nálezom ikonografie na Slovensku (Buraľ, Galandová, 2016).

Stredoveké sídla Polonín

Okrem uvedených siedmych dedín sa z povrchu zemského stratili v Poloninách aj ďalšie sídla. V stredoveku zanikli dediny (Buraľ, 2004):

  • Vološinec (pri Starine), o ktorej jediná zmienka je z roku 1492 v súvislosti s činnosťou zbojníckej družiny Fedora Hlavatého. Ležala na horskom chrbáte masívu Nastaz medzi Príslopom, Starinou a Stakčínom vo výške takmer 800 m, čím bola druhým najvyššie položeným sídlom Polonín. Zachoval sa chotárny názov "Volešenc pri murovanej studni".
  • Smerekovica (pri Runine) existovala v rokoch 1608 - 1728 patrila panstvu Humenné. V 1623 bol jediným obyvateľom šoltýs Mikula (Nikola), ktorý dostal príkaz od zemepána, aby dedinou znova osídlil. Ležala v doline Šoputského potoka medzi Runinou a Ruským. Jedinou pamiatkou bol cintorín, ktorý bol do konca 50. rokov 20. storočia ešte udržiavaný.
  • Seredne (pri Hostoviciach) v rokoch 1545 - 1548 tam žili dve šoltýske rodiny a tucet poddanských rodín. Pamiatkou na sídlo je pomenovanie Seredňa hora medzi Hostovicami a Osadným.
  • Rozdil (pri Novej Sedlici) v rokoch 1585 - 1635 a patrila panstvu Humenné. V roku 1612 tu žilo šesť poddanských rodín. Podľa ústneho podania sa jej obyvatelia presídlili do obce Nová Sedlica. Pamiatkou na dedinu je meno vrchu Rozdil (655 m) a Rozdilny potok. Môžeme tam nájsť oltárny kameň, ktorý Novosedličania nazývajú "Krylosjat".
  • Čornyj Potok (medzi Novou Sedlicou a Stužicou) existovala v rokoch 1631 - 1691 a patrila panstvu Užhorod. Vtedy tu žila rodina šoltýsa a stáli tri poddanské domy. Podľa ústneho podania sa jej obyvatelia presídlili do obce Stužica (dnes na Ukrajine).

Použité pramene:

  • BURAĽ Miroslav. POLONINY - turistický sprievodca, Stakčín, 2004;
  • BURAĽ Miroslav, GALANDOVÁ D. Drevené chrámy východného obradu v slovensko-ukrajinskom pohraničí, Štátna ochrana prírody SR, Banská Bystrica, 2016;
  • BURAĽOVÁ Iveta. Národný park Poloniny, Štátna ochrana prírody SR, Banská Bystrica a Správa Národného parku Poloniny, Stakčín, 2015;
  • DENEŠ Ladislav. ZEMPLÍN, fotopublikácia, Vydavateľstvo Osveta, n. p., Martin, 1984;
  • TALAROVIČOVÁ Ľubica. Jalová, prospekt, Územná správna rada Detskej organizácie FÉNIX, Snina, 2003;
  • VLASÁKOVÁ Martina, PČOLA Štefan. Krajina Národného parku Poloniny (Kedysi a dnes), Štátna ochrana prírody SR, Banská Bystrica a Správa Národného parku Poloniny, Stakčín, 2015.

_Autori fotografií: Ladislav Deneš, Štefan Pčola, Martina Vlasáková, Dušan Trstenský a FunTTomas

Seriál o zaniknutých dedinách

Fotogaléria k článku

Najnovšie