Do Tribeča sa vždy rada vraciam. Pohorie mi prirástlo k srdcu. Dostať sa zo Zvolena na sever pohoria verejnou dopravou je však komplikované, a tak som zvolila päťdňový pobyt. Nájsť vhodné ubytovanie nebolo jednoduché. Nejakou náhodou som sa dostala na stránku Športového letiska v Malých Bieliciach. Ponuka za 12,- € v 10-miestnej izbe ma zaujala. Pani nám síce veľmi chcela vnútiť dvojposteľovú za 20,- €, ale odolali sme. Nakoniec to bola dobrá voľba. Celú izbu aj spoločné sociálne zariadenie sme mali iba pre seba – teda mňa, môjho manžela a naše dve verné kamarátky Majku a Alu. Ešte doma sme si pripravili plán na každý deň a ten nám viac–menej vychádzal.

1. deň

Partizánske-zastávka – Šimonovany, vodný hrad – Partizánske – Salaš – Krížová cesta – Brodzany

Vodný hrad Šimonovany

Plán je: odvezieme sa do Šimonovian, obzrieme si vodný hrad, prejdeme sa námestím, prekročíme rieku Nitru, najeme sa na Salaši, pohľadáme tunelovú jaskyňu, prejdeme do Brodzian, pozrieme si kaplnku, letohrádok, kaštieľ a vrátime sa buď pešo, alebo autobusom.

Do Malých Bielíc sme dorazili dopoludnia, ubytovali nás a mohli sme sa hneď vydať na obhliadku mesta. Vláčikom sme sa odviezli na staničku Partizánske-zastávka, ktorá je v Šimonovanoch, bývalej samostatnej obci, ktorú Partizánske (Baťovany), v čase svojho budovania pohltilo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

O chvíľu sme prišli k hradu, ktorý nás prekvapil, lebo bol zrekonštruovaný a okolitý park pekne upravený. Ala stlačila kľučku na dverách a tie sa na počudovanie otvorili. Hneď nás privítala veľmi milá pani a pozvala nás na prehliadku. Nemali sme to v pláne, ale takáto ponuka sa neodmieta.

Vodný hrad bol majetkom Šimoniovcov a po smrti Marie Lujzy (v roku 1972), poslednej majiteľky, holubičí národ slovenský vnútorné vybavenie hradu rozkradol. Teraz mesto využilo eurofondy a hrad zreštaurovalo. Konajú sa tu výstavy (momentálne filatelistická a výstava súkromnej zbierky pálených tehál). Je tu malá knižnica, kde sa raz do týždňa čítajú knihy pre dôchodcov a detská miestnosť, kde chodia deti z MŠ na interaktívne podujatia. A vítaní sú aj turisti (otváracie hodiny si však treba dopredu overiť). Príklad, ako sa dajú naozaj zmysluplne využiť eurofondy. Pôvodne sme tu chceli pobudnúť len 15 minút. Nakoniec sme tu boli vyše hodiny, ale neľutovali sme. Pani nás upozornila, že keď ideme na Salaš, máme si pozrieť tiež zaujímavú kalváriu.

Baťovany

Vrátili sme sa do mesta, prešli sme parkom k pamätníku Jána Antonína Baťu, ktorého zásluhou mesto Baťovany vzniklo. Na konci parku stojí veľmi pekný funkcionalistický kostol Božského srdca Ježišovho, ktorý bol dostavaný v roku 1949. Keďže sa stal výraznou dominantou mesta, vtedajší režim to nemohol tak nechať a uprostred parku bola postavená vysoká a škaredá robotnícka slobodáreň, ktorá zakryla kostol. V súčasnosti je vysťahovaná a čaká na demoláciu.

Bol čas obeda, a tak sme prešli mostom cez rieku Nitru a dostali sa k záhradkárskej a rekreačnej zóne mesta. Zastavili sme sa na Salaši, kde boli akurát kačacie hody. Lokše s pečienkou boli úžasná dobrota. S plným bruškom sa síce chodí ťažko, ale nás nečakalo žiadne veľké prevýšenie. Za Salašom ide chodník povedľa záhradkárskej osady. Niva rieky Nitry je úrodná a bolo to vidieť aj na záhradkách. Nás však zaujímali viac orechy povedľa cesty. Prežúvajúc túto dobrotu sme o chvíľu prišli ku krížovej ceste.

Krížová cesta

Na jej začiatku je v skalnom previse vybudovaná lurdská kaplnka. Milo prekvapila úprava okolia kaplnky, na ktorú boli použité prírodné zdroje. Chodník krížovej cesty vedie lesom pomedzi zlepencové skalné útvary, pripomínajúce Súľovské skaly. Hneď prvé zastavenie nás zaujalo. Jednoduchý drevený kríž, ostnatý drôt stočený do tvaru tŕňovej koruny, kamenný podstavec s číslom zastavenia a jeho názvom, malé vkusné kytičky kvetov, malá lavička pre modliaceho sa. Dominantou je však pomerne veľký obraz, namaľovaný deťmi umeleckých a základných škôl z okresu Partizánske, pričom každý obraz je maľovaný iným autorom a iným štýlom. Každé zastavenie je veľmi pekne a citlivo zasadené do prírodného prostredia a medzi jednotlivými zastaveniami nie je vydláždená cesta, ale jednoduchý úzky chodníček.

Krížová cesta ide ponad lezeckú oblasť Žaba, a tak sme si boli obzrieť aj zlepencové steny. IX. zastavenie je na vysokom brale s krížom a je z neho krásny pohľad na Partizánske. Krížová cesta končí na malej čistinke, no nie je tu tradičná kaplnka, ale jednoduché trojkrížie – Golgota. Krížová cesta mala však aj svoje smutné obdobie, keď časť z nej vandali zničili.

Golgota stojí na okraji lesa a za lesom je len široké pole. Cez pole (našťastie suché), sme sa presunuli na poľnú cestu, ktorá nás priviedla do Brodzian. Kedysi slávna obec, stredisko kultúrneho života, má lepšie časy dávno za sebou. Zostalo tu však mnoho kultúrnych pamiatok, ktoré si zaslúžia návštevu.

Brodzany

Prvou pamiatkou, ktorú sme si chceli pozrieť, bola malá neogotická evanjelická kaplnka. Hľadali sme v obci smerovky, no keďže sme nič nenašli, pustili sme sa rovno do strmého, zarasteného svahu smerom, kde by mala kaplnka stáť. Natrafili sme na nevýrazný chodníček, ktorý sa však občas strácal v húštine. Priviedol nás na návršie Hôrka, ku kaplnke, ktorá je zároveň rodinnou hrobkou Friesenhofovcov a Oldenburgovcov, bývalých majiteľov kaštieľa v Brodzanoch. Je to veľmi pekná stavba a nezaslúži si byť takto stratená v húštine.

Od kaplnky vedie cestička k ďalšej zaujímavej pamiatke, k letohrádku Babylon. Ten bol však ešte v zúfalejšom prostredí. Okrem toho, že okolie je zarastené, je pozemok obohnaný plotom s bránou a so zákazom vstupu. Plot i brána však už dávno neslúžia svojmu účelu, a tak sme si išli obzrieť letohrádok. Dala ho postaviť v roku 1911 Natália Oldenburgová v štýle dekadencie. Stavba bola zámerne postavená ako nedokončená. Natália ho využívala ako letné sídlo. Po jej smrti v roku 1937, cez II. svetovú vojnu zariadenie letohrádku ľudia rozkradli. Je to ojedinelá stavba na Slovensku a zaslúžila by si ochranu. Ale, žiaľ, nevyhlásili ju za kultúrnu pamiatku, zato bolo dovolené súkromníkovi, aby si kúpil les, v ktorom sa letohrádok nachádza, no a ten o „zbytočnosť“ nemá záujem. Absurdita, akých je v našich krajoch neúrekom. A prečo Babylon? Služobníctvo nerozumelo panstvu, ktoré sa rozprávalo hlavne po francúzsky a cudzie slovo pavilón premenovali na Babylón.

Z Hôrky sme zišli späť do dediny pozrieť si ešte kaštieľ, ktorý bol kedysi centrom kultúrneho života. Slovanské múzeum Alexandra Sergejeviča Puškina bolo už zatvorené, a tak sme si pozreli aspoň okolie. Aj z toho sme však posmutneli. Kaštieľ je krásna renesančná stavba, no žiada si nejakú údržbu. Okolo sa rozprestiera starobylý park s majestátnymi jedincami hlavne platanov. Stromy dokázali prežiť aj bez ľudskej pomoci, čo však nedokázalo, je originálna sústava vodných nádrží, z ktorých voda pretekala z jednej do druhej. Sústava je nefunkčná, voda sa stratila, nádrže sú zanesené bahnom a zarastené burinou.

Prvý deň nášho pobytu bol viac kultúrny ako turistický, ale užili sme si ho.

Autorky fotografií: Alenka Bencová a Danka Tomášiková

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek