Túra

Ako som pod Nevoľným hodil papuliaka

01. 04. 2020
Niektoré túry sú zaujímavé tým, čo počas nich vidíte, iné tým, čo počas nich zažijete. Avšak najlepšie je, keď sa tieto veci spoja. Teda, keď počas túry vidíte množstvo atrakcií a zároveň sa prihodí čosi nezvyčajné. Presne taká bola prechádzka z Nevoľného, na ktorú som sa vybral koncom zimy.

Nevoľné

Ráno bola zima. Keď som vyšiel z domu, mal som sto chutí vrátiť sa dnu a dať si pod gate spodky, ale nakoniec som tak nespravil. O 7.00 h som auto odstavil nad Nevoľným, prezul som sa a vybral som sa na prechádzku. Teplomer ukazoval -5 °C, hoci pod Ihráčom bolo -7 °C.

Z Nevoľného pred časom vyznačili niekoľko turistických chodníkov. Značenie je miestne a veľmi sa neobnovuje. Zaujali ma však rázcestníky. Jeden murovaný som fotil v doline Ihráčskeho potoka pred pár dňami a dnes ďalší priamo v obci.

Cez Ihráčsky potok

Zbehol som k Ihráčskemu potoku. V zime tu bolo trochu viac vody a potok zmenil koryto. Vďaka tomu teraz mostík nevedie na druhý breh, ale končí vo vode. Neprekáža, potok preskočím. Stúpil som na lávku a očami som meral vzdialenosť, ktorú bude treba preskočiť, keď mi nohy vyleteli do vzduchu a ja som letel do vody. Inštinktívne som vymrštil pred seba ruky, takže som spadol na ne. Do potoka. Popri tom som nosom nabúral do veľkého balvanu a pred očami sa mi zatmelo. Hodil som ukážkového papuliaka. Škoda, že nebol nablízku nikto, kto by ho obodoval.

Takže som mal ruky v ľadovej vode a nohy na mostíku. Po rukách chodiť neviem, takže som pekne vložil nohy do potoka. Asi som si nevybral najlepšie miesto, lebo mi voda siahala až po kolená. To som však neriešil. Postavil som sa, mal som čo robiť, aby ma dravý prúd nestrhol, a driapal som sa späť na mostík. Pomerne rýchlo som naň vyliezol a dával som si pozor, aby som do vody nespadol zas. V dolnej časti bola na lávke tenká vrstva ľadu, na ktorej sa mi šmýkalo. Našťastie, bolo tu zábradlie.

Moje nervy, to je čo za deň?! Tak ako mi mohlo napadnúť, že mostík končiaci v špliechajúcej vode bude pokrytý ľadom, mohlo mi dôjsť aj to, že mi mokrá ruka v -5 stupňoch primrzne na železnú tyč. Našťastie som ju od zábradlia odlepil bez toho, aby som si strhol kožu.

Vyšiel som na breh a zisťoval som rozsah škôd. Z nosa mi tečie krv, bolia ma predné zuby i koleno a v topánkach mám vodu. Nie je čo riešiť, idem späť. Začal som stúpať naspäť do Nevoľného.

Cez Ihráčsky potok ešte raz

Hmm, je rozumné vrátiť sa v takomto stave k autu? Za 15 minút som pri ňom a potom budem 2 hodiny sedieť za volantom. V mokrých gatiach a s mokrými rukávmi. Nebolo by lepšie zahriať sa dvojhodinovým šliapaním? Veď mi vlastne nič nie je. Naviac, šliape sa mi veľmi dobre.

A tak som sa otočil. Prešiel som cez potok, teraz som sa už na mostíku nešmykol, a vybral som sa hore dolinou Ihráčskeho potoka. Po pár minútach mi došlo, že sa mi šliape až podozrivo dobre. Nebude to tým, že som prišiel o pitivo? Veru tak. Dvojlitrová fľaša mi z batoha musela vypadnúť, keď som sa cukroval s balvanom v potoku.

Vrátil som sa k mostíku a začal som fľašu hľadať. Prešiel som popri potoku asi 30 metrov tam aj späť, ale limonádu som nenašiel. Buď trčí kdesi pod kameňom, alebo ju voda vzala do mora. Nedá sa nič robiť, dnes budem piť vodu. Malo by tu byť veľa Filandových studničiek, tak snáď nezomriem od smädu.

Peňažná

Kým som vyšiel na rázcestie pod Peňažnou, zahrial som sa. Tak som sa zložil a vyžmýkal som si ponožky. Druhýkrát som ich žmýkal po ďalšej štvrť hodine, ale veľa vody z nich nešlo. Budú musieť doschnúť na nohách. Nedoschli.

Na Peňažnej sú pekné sopečné bralá. Na jednom je kríž, ktorý dobre vidno z Nevoľného. Lenže pri kríži bralá nekončia. Ťahajú sa smerom na Horný Chlm a v oblúku klesajú do doliny Ihráčskeho potoka. Obehával som ich a sem-tam som na nejakú skalu vyliezol. Je tu veľa skalných okien, všetky sú však nepravé. Najviac sa mi páčila skalná vežička, ktorá sa podobala na postavu. Nazval som si ju “skamenelý mimozemšťan”.

Tesne nad dolinou je bralo, o ktorom písala Danka. Zhora sa naň dá pohodlne vyjsť, avšak bralo sa smerom do doliny zužuje. Na jeho koniec som si netrúfol, nemal som na to dosť odvahy.

Skalné vráta Prieboj

Zbehol som do doliny a prešiel som zúženie. Volá sa Prieboj a pozrel som si ho už pred tromi dňami. Ujde, ale čakal som viac. Kúsok za Priebojom som našiel prvú studničku. Je na nej nápis Studený prameň, hoci mne sa jej voda zdala teplá. Ďalšia studnička, Murovaná, mala vodu chladnejšiu.

Stúpal som hore dolinou. Po troch hodinách od nehody mi prestala kvapkať z nosa krv a zistil som, že rukávy hrubej vetrovky už nie sú mokré. Voda na nich zamrzla. Vetrovka bola akási plechová, cítil som sa v nej ako v brnení.

V nadmorskej výške 900 metrov sa na ceste zjavil sneh. Bol tvrdý, zľadovatelý. Keďže sa mi na ňom šmýkalo, musel som zvoľniť tempo. Prešiel som cez hrebeň a pri chodníku sa zjavila besiedka. Zjedol som v nej obed. Tri chleby s trojuholníkovým syrom a s dvomi jablkami.

Náučný chodník

Zbehol som ku Kremnici. Je tu rezervácia Bujačia lúka, na ktorej mali kvitnúť šafrany. Žiadne som však nevidel. Kúsok ďalej sú Kremnické vejmutovky. Je to porast cudzokrajných stromov, ktorý bol donedávna chránený. Rezerváciu však zrušili.

Otočil som sa a začal som stúpať náučným chodníkom Zelená cesta. Páčil sa mi. Aj tu sa nájdu tabule s príliš všeobecnými nič nehovoriacimi informáciami, ako napríklad tabuľa o živočíchoch. Väčšina tabúľ však opisuje miestne atrakcie. Prvé dve tabule sú venované vejmutovkám a Bujačej lúke, tretia je pri prvom grantíku. Bohužiaľ, čo je to grantík, to som sa z tabule nedozvedel. Pri tejto tabuli je tretia a posledná Filandova studnička, ktorú som míňal. Voda v nej mala pachuť topiaceho sa snehu, bola hnusná.

Ďalšou z miestnych atrakcií je umelá Körmendiho jaskyňa. Vysekali ju talianski robotníci, ktorí kameň použili na výstavbu železnice vedúcej cez Kremnicu. V jaskyni jeden pán zakladal oheň, čím ju celú vydymil. Za jaskyňou som išiel popri peknej skalnej ihle, ktorá je na obrázku na predposlednej tabuli chodníka. Nuž a na svahu som míňal Alžbetinu skalu. Umiestnili sem tabuľku venovanú úmrtiu cisárovnej Sisi a k tisícročiu príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny tu zriadili jubilejný háj.

Vyšiel som na Kremnický Štós. Sú tu lúky, na ktorých začínali kvitnúť šafrany. S výnimkou jedného boli v pukoch a, ako som si všimol doma, ten jeden obžrala zver. Takže si ho do fotoherbára nedám. Podľa tabule to mal byť šafran karpatský. Na Kremnickom Štóse náučný chodník nekončí, ale značky ďalej neobnovovali. Podobne dopadlo miestne značenie z Nevoľného, takže som išiel viac podľa odhadu, ako podľa značiek.

Ďurova skala

Prešiel som cez Nevoľné a dorazil som k autu. S výletom som však nekončil. Gate aj rukávy mi obschli, mokré zostali už iba ponožky v topánkach. Z auta som si vzal limonádu a pokračoval som na západ. Opäť som išiel po chodníku s miestnym značením, bolo to však “homeopatické” značenie. Značkár sa na okolité stromy maximálne tak pozrel. No dobre. Aby som mu nekrivdil, na trojkilometrovom úseku som si všimol asi päť poriadne vyblednutých bielo-modrých trojuholníkov.

Minul som táborisko a prišiel som na Ďurovu skalu. Je to skalný ostroh vystrčený nad dolinu, na ktorý ma upozornila Danka. Keď som na skalu prišiel, práve pod ňou futašil vláčik smerujúci do Hronskej Dúbravy, ale odfotiť som si ho nestihol. Škoda. Chvíľu som si oddýchol, nato som skaly obišiel a liezol som na ne. Bavil som sa.

Záver

Keď som sa o 17.30 h vrátil k autu, tiene sa už hodne predĺžili. Za sebou som mal viac ako 10-hodinovú prechádzku, ktorá sa mi páčila. Teda, až na začiatok. Bola to moja štvrtá prechádzka v oblasti, prvé tri som išiel ako okruhy z Ihráčskej píly. Uvidím, kedy sa sem vrátim.

Fórum 11 príspevkov
Ako som pod Nevoľným hodil papuliaka 03/04/20 11:47 11 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Skaly v okolí Ďurďového Súľovské vrchy sú jednou z najatraktívnejších oblastí Slovenska. Vedie cez ne množstvo turistických chodníkov, a kde nie sú chodníky, tam sú rezervácie. Napriek tomu sa aj v tejto oblasti dajú nájsť miesta plné brál, v ktorých sa môžete motať ako chcete a za celý deň nestretnete ani jedného jediného výletníka. 11/05/20 Martin Knor Súľovské vrchy
Túra Nový Zéland - Wai-O-Tapu a Waimangu Wai-O-Tapu a Waimangu sú geotermálne aktívne územia neďaleko mestečka Rotorua na Novom Zélande. Horúca magma je tu blízko pod povrchom, vďaka čomu z puklín stúpajú pary a tečú tu horúce potôčiky. Jazierka majú divoké farby, pretože sú v nich rozpustené minerály, a prieduchy lemujú kryštáliky síry. 21/04/20 Martin Knor Svet
Túra Ako som pod Nevoľným hodil papuliaka Niektoré túry sú zaujímavé tým, čo počas nich vidíte, iné tým, čo počas nich zažijete. Avšak najlepšie je, keď sa tieto veci spoja. Teda, keď počas túry vidíte množstvo atrakcií a zároveň sa prihodí čosi nezvyčajné. Presne taká bola prechádzka z Nevoľného, na ktorú som sa vybral koncom zimy. 01/04/20 Martin Knor Kremnické vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Zo Soriškej planiny na vrch Možic Sedíme pod pancierovým pozorovacím zvonom, Lucia aj so svojimi miniatúrnymi kamzíkmi šplhá po strmej lúke a celé Júlske Alpy aj s jazerom Bohinj máme ako na dlani. Sme ohromení a prekvapení, že nenápadne vyzerajúce vrcholky, ktoré nás na mape zaujali predovšetkým lúkami, ponúkajú tak strhujúce výhľady doplnené o štipku vojenskej histórie. Na rozdiel od neďalekého Vogla sme si tu však nemuseli pomôcť lanovkou, ktorá malým deťom veľmi nesvedčí, a výlet si tak mohla naplno užiť aj 17-mesačná Lucia. dnes Jitka Švarcová Svet
Extra Poznáte slovenské hory? Overte si svoje vedomosti! Máte toho pochodeného veľa a ste si istí, že dobre poznáte všetky štíty a pohoria vlastnej krajiny? Cudzinec by vám o vašej domovine nič nové nepovedal? Dobre, tak skúste test, ktorý pre vás pripravila Poľka. Uvidíme, či naozaj ste v tom áčko. Pre najlepšieho čaká malá odmena. dnes Beata Okulińska Zaujímavosti
Túra Okruh k Červenému domčeku z Lozorna Červený domček na Lintavách je ikonické miesto, kde som už bola viackrát. Nedávno sme si ho vybrali ako cieľ okruhu po relatívne nových značkách z Lozorna, ktorými sme ešte nešli. Trasa je nenáročná, zaumienila som si, že si ju prejdem aj na bežkách, čo však vzhľadom na snehové podmienky v Malých Karpatoch začína vyzerať ako plán až na ďalšiu zimu, ak vôbec. včera Soňa Mäkká Malé Karpaty

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Ako som pod Nevoľným hodil papuliaka 03/04/20 11:47 11 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Kremnické vrchy

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1041 m n. m. – Trojica

    • min: 590 m n. m. – Kremnica, Bystrická ulica

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1340 m

    • klesanie: 1340 m

  • Vzdialenosť
    • 27 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 15.03.2020

  • Štart trasy
    • šírka: 48.6703 ° SŠ
      dĺžka: 18.9392 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.6703 ° SŠ
      dĺžka: 18.9392 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • Filandove studničky: Grantík, Nevoľniansky grant, Preboj, Studený prameň, Murovaná lúka, Prebité

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Kremnica (vlak, bus)
      Nevoľné (bus) - Kremnica (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.29 (0.52)