Túra

Ako som pod Nevoľným hodil papuliaka

01. 04. 2020
Niektoré túry sú zaujímavé tým, čo počas nich vidíte, iné tým, čo počas nich zažijete. Avšak najlepšie je, keď sa tieto veci spoja. Teda, keď počas túry vidíte množstvo atrakcií a zároveň sa prihodí čosi nezvyčajné. Presne taká bola prechádzka z Nevoľného, na ktorú som sa vybral koncom zimy.

Nevoľné

Ráno bola zima. Keď som vyšiel z domu, mal som sto chutí vrátiť sa dnu a dať si pod gate spodky, ale nakoniec som tak nespravil. O 7.00 h som auto odstavil nad Nevoľným, prezul som sa a vybral som sa na prechádzku. Teplomer ukazoval -5 °C, hoci pod Ihráčom bolo -7 °C.

Z Nevoľného pred časom vyznačili niekoľko turistických chodníkov. Značenie je miestne a veľmi sa neobnovuje. Zaujali ma však rázcestníky. Jeden murovaný som fotil v doline Ihráčskeho potoka pred pár dňami a dnes ďalší priamo v obci.

Cez Ihráčsky potok

Zbehol som k Ihráčskemu potoku. V zime tu bolo trochu viac vody a potok zmenil koryto. Vďaka tomu teraz mostík nevedie na druhý breh, ale končí vo vode. Neprekáža, potok preskočím. Stúpil som na lávku a očami som meral vzdialenosť, ktorú bude treba preskočiť, keď mi nohy vyleteli do vzduchu a ja som letel do vody. Inštinktívne som vymrštil pred seba ruky, takže som spadol na ne. Do potoka. Popri tom som nosom nabúral do veľkého balvanu a pred očami sa mi zatmelo. Hodil som ukážkového papuliaka. Škoda, že nebol nablízku nikto, kto by ho obodoval.

Takže som mal ruky v ľadovej vode a nohy na mostíku. Po rukách chodiť neviem, takže som pekne vložil nohy do potoka. Asi som si nevybral najlepšie miesto, lebo mi voda siahala až po kolená. To som však neriešil. Postavil som sa, mal som čo robiť, aby ma dravý prúd nestrhol, a driapal som sa späť na mostík. Pomerne rýchlo som naň vyliezol a dával som si pozor, aby som do vody nespadol zas. V dolnej časti bola na lávke tenká vrstva ľadu, na ktorej sa mi šmýkalo. Našťastie, bolo tu zábradlie.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Moje nervy, to je čo za deň?! Tak ako mi mohlo napadnúť, že mostík končiaci v špliechajúcej vode bude pokrytý ľadom, mohlo mi dôjsť aj to, že mi mokrá ruka v -5 stupňoch primrzne na železnú tyč. Našťastie som ju od zábradlia odlepil bez toho, aby som si strhol kožu.

Vyšiel som na breh a zisťoval som rozsah škôd. Z nosa mi tečie krv, bolia ma predné zuby i koleno a v topánkach mám vodu. Nie je čo riešiť, idem späť. Začal som stúpať naspäť do Nevoľného.

Cez Ihráčsky potok ešte raz

Hmm, je rozumné vrátiť sa v takomto stave k autu? Za 15 minút som pri ňom a potom budem 2 hodiny sedieť za volantom. V mokrých gatiach a s mokrými rukávmi. Nebolo by lepšie zahriať sa dvojhodinovým šliapaním? Veď mi vlastne nič nie je. Naviac, šliape sa mi veľmi dobre.

A tak som sa otočil. Prešiel som cez potok, teraz som sa už na mostíku nešmykol, a vybral som sa hore dolinou Ihráčskeho potoka. Po pár minútach mi došlo, že sa mi šliape až podozrivo dobre. Nebude to tým, že som prišiel o pitivo? Veru tak. Dvojlitrová fľaša mi z batoha musela vypadnúť, keď som sa cukroval s balvanom v potoku.

Vrátil som sa k mostíku a začal som fľašu hľadať. Prešiel som popri potoku asi 30 metrov tam aj späť, ale limonádu som nenašiel. Buď trčí kdesi pod kameňom, alebo ju voda vzala do mora. Nedá sa nič robiť, dnes budem piť vodu. Malo by tu byť veľa Filandových studničiek, tak snáď nezomriem od smädu.

Peňažná

Kým som vyšiel na rázcestie pod Peňažnou, zahrial som sa. Tak som sa zložil a vyžmýkal som si ponožky. Druhýkrát som ich žmýkal po ďalšej štvrť hodine, ale veľa vody z nich nešlo. Budú musieť doschnúť na nohách. Nedoschli.

Na Peňažnej sú pekné sopečné bralá. Na jednom je kríž, ktorý dobre vidno z Nevoľného. Lenže pri kríži bralá nekončia. Ťahajú sa smerom na Horný Chlm a v oblúku klesajú do doliny Ihráčskeho potoka. Obehával som ich a sem-tam som na nejakú skalu vyliezol. Je tu veľa skalných okien, všetky sú však nepravé. Najviac sa mi páčila skalná vežička, ktorá sa podobala na postavu. Nazval som si ju “skamenelý mimozemšťan”.

Tesne nad dolinou je bralo, o ktorom písala Danka. Zhora sa naň dá pohodlne vyjsť, avšak bralo sa smerom do doliny zužuje. Na jeho koniec som si netrúfol, nemal som na to dosť odvahy.

Skalné vráta Prieboj

Zbehol som do doliny a prešiel som zúženie. Volá sa Prieboj a pozrel som si ho už pred tromi dňami. Ujde, ale čakal som viac. Kúsok za Priebojom som našiel prvú studničku. Je na nej nápis Studený prameň, hoci mne sa jej voda zdala teplá. Ďalšia studnička, Murovaná, mala vodu chladnejšiu.

Stúpal som hore dolinou. Po troch hodinách od nehody mi prestala kvapkať z nosa krv a zistil som, že rukávy hrubej vetrovky už nie sú mokré. Voda na nich zamrzla. Vetrovka bola akási plechová, cítil som sa v nej ako v brnení.

V nadmorskej výške 900 metrov sa na ceste zjavil sneh. Bol tvrdý, zľadovatelý. Keďže sa mi na ňom šmýkalo, musel som zvoľniť tempo. Prešiel som cez hrebeň a pri chodníku sa zjavila besiedka. Zjedol som v nej obed. Tri chleby s trojuholníkovým syrom a s dvomi jablkami.

Náučný chodník

Zbehol som ku Kremnici. Je tu rezervácia Bujačia lúka, na ktorej mali kvitnúť šafrany. Žiadne som však nevidel. Kúsok ďalej sú Kremnické vejmutovky. Je to porast cudzokrajných stromov, ktorý bol donedávna chránený. Rezerváciu však zrušili.

Otočil som sa a začal som stúpať náučným chodníkom Zelená cesta. Páčil sa mi. Aj tu sa nájdu tabule s príliš všeobecnými nič nehovoriacimi informáciami, ako napríklad tabuľa o živočíchoch. Väčšina tabúľ však opisuje miestne atrakcie. Prvé dve tabule sú venované vejmutovkám a Bujačej lúke, tretia je pri prvom grantíku. Bohužiaľ, čo je to grantík, to som sa z tabule nedozvedel. Pri tejto tabuli je tretia a posledná Filandova studnička, ktorú som míňal. Voda v nej mala pachuť topiaceho sa snehu, bola hnusná.

Ďalšou z miestnych atrakcií je umelá Körmendiho jaskyňa. Vysekali ju talianski robotníci, ktorí kameň použili na výstavbu železnice vedúcej cez Kremnicu. V jaskyni jeden pán zakladal oheň, čím ju celú vydymil. Za jaskyňou som išiel popri peknej skalnej ihle, ktorá je na obrázku na predposlednej tabuli chodníka. Nuž a na svahu som míňal Alžbetinu skalu. Umiestnili sem tabuľku venovanú úmrtiu cisárovnej Sisi a k tisícročiu príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny tu zriadili jubilejný háj.

Vyšiel som na Kremnický Štós. Sú tu lúky, na ktorých začínali kvitnúť šafrany. S výnimkou jedného boli v pukoch a, ako som si všimol doma, ten jeden obžrala zver. Takže si ho do fotoherbára nedám. Podľa tabule to mal byť šafran karpatský. Na Kremnickom Štóse náučný chodník nekončí, ale značky ďalej neobnovovali. Podobne dopadlo miestne značenie z Nevoľného, takže som išiel viac podľa odhadu, ako podľa značiek.

Ďurova skala

Prešiel som cez Nevoľné a dorazil som k autu. S výletom som však nekončil. Gate aj rukávy mi obschli, mokré zostali už iba ponožky v topánkach. Z auta som si vzal limonádu a pokračoval som na západ. Opäť som išiel po chodníku s miestnym značením, bolo to však “homeopatické” značenie. Značkár sa na okolité stromy maximálne tak pozrel. No dobre. Aby som mu nekrivdil, na trojkilometrovom úseku som si všimol asi päť poriadne vyblednutých bielo-modrých trojuholníkov.

Minul som táborisko a prišiel som na Ďurovu skalu. Je to skalný ostroh vystrčený nad dolinu, na ktorý ma upozornila Danka. Keď som na skalu prišiel, práve pod ňou futašil vláčik smerujúci do Hronskej Dúbravy, ale odfotiť som si ho nestihol. Škoda. Chvíľu som si oddýchol, nato som skaly obišiel a liezol som na ne. Bavil som sa.

Záver

Keď som sa o 17.30 h vrátil k autu, tiene sa už hodne predĺžili. Za sebou som mal viac ako 10-hodinovú prechádzku, ktorá sa mi páčila. Teda, až na začiatok. Bola to moja štvrtá prechádzka v oblasti, prvé tri som išiel ako okruhy z Ihráčskej píly. Uvidím, kedy sa sem vrátim.

Fórum 11 príspevkov
Ako som pod Nevoľným hodil papuliaka 03/04/20 11:47 11 príspevkov
Najnovšie články autora
 
VHT Ennstaler Alpen – Kreuzmauer Gesäuse je v mojich očiach najkrajším národným parkom Rakúska. Vápencové hory nie sú príliš vysoké, sú však poriadne divoké. Hrebene pohoria sú pre bežného turistu neschodné, hoci ich časti sa prejsť dajú. Vlani som prešiel z Malého na Veľký Pyhrgas, nuž a tento rok som chcel prejsť z Frauenscharte na Kreuzmauer. Problém bol v tom, že sa mi to nepodarilo. Napriek tomu bola prechádzka atraktívna. Myslím, že to bola najkrajšia túra, akú som túto sezónu v Rakúsku prešiel. dnes Martin Knor Svet
Túra Ennstaler Alpen – Tamischbachturm Gesäuse je národný park zaberajúci časť Ennstalských Álp (Ennstaler Alpen) a pre mňa ide o najkrajšiu časť Rakúska. Snažím sa prejsť tu každý rok aspoň jednu - dve trasy, nuž a tento rok som vyšiel na Tamischbachturm a na Kreuzmauer. Prvá túra bola pohodová, druhá bola za hranicou mojich možností. Ale teraz budem písať iba o prechádzke na Tamischbachturm. 13/10/20 Martin Knor Svet
Túra Kamniške Alpe - Raduha s okolím Raduha je 2062 metrov vysoký kopec v Kamnických Alpách (Kamniške Alpe), ležiaci východne od Solčavy. Plánoval som naň vyjsť už dávnejšie, ale raz bolo proti počasie, inokedy červená kontrolka motora. Teraz mi to vyšlo. Nuž a okrem Raduhy som si pozrel aj čosi v okolí. 29/09/20 Martin Knor Svet
Najnovšie články na titulke
 
VHT Ennstaler Alpen – Kreuzmauer Gesäuse je v mojich očiach najkrajším národným parkom Rakúska. Vápencové hory nie sú príliš vysoké, sú však poriadne divoké. Hrebene pohoria sú pre bežného turistu neschodné, hoci ich časti sa prejsť dajú. Vlani som prešiel z Malého na Veľký Pyhrgas, nuž a tento rok som chcel prejsť z Frauenscharte na Kreuzmauer. Problém bol v tom, že sa mi to nepodarilo. Napriek tomu bola prechádzka atraktívna. Myslím, že to bola najkrajšia túra, akú som túto sezónu v Rakúsku prešiel. dnes Martin Knor Svet
Túra Ihla a Čierna hora - okruh z Ihlian Moja mienka o Levočských vrchov bola, že sú rozsiahle, vhodné na bicykel, takmer bez značenia a kam sa človek pozrie, vidí holinu. Z toho plynul môj doterajší nezáujem ako pešiaka. Napriek tomu mi pri pohľade z Tatranskej Lomnice nedal spať jeden výrazný vcholček “Levočákov”. včera Roman 'Bazin' Matkovčík Levočské vrchy
Túra Na Starý plášť s dieťaťom Starý plášť je neznačený kopec neďaleko červenej malokarpatskej hrebeňovky (Štefánikova magistrála). Len tak na mape by ma asi neupútal, no po zapnutí vrstvy fotiek je jasné, že stojí za návštevu. Po ceste je tiež známa jaskyňa Deravá skala. 18/10/20 Soňa Mäkká Malé Karpaty

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Ako som pod Nevoľným hodil papuliaka 03/04/20 11:47 11 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Kremnické vrchy

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1041 m n. m. – Trojica

    • min: 590 m n. m. – Kremnica, Bystrická ulica

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1340 m

    • klesanie: 1340 m

  • Vzdialenosť
    • 27 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 15.03.2020

  • Štart trasy
    • šírka: 48.6703 ° SŠ
      dĺžka: 18.9392 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.6703 ° SŠ
      dĺžka: 18.9392 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • Filandove studničky: Grantík, Nevoľniansky grant, Preboj, Studený prameň, Murovaná lúka, Prebité

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Kremnica (vlak, bus)
      Nevoľné (bus) - Kremnica (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.23 (0.5)